Humanisti.skPotom čo sa spisovateľ Gottfried Keller pod vplyvom Ludwiga Feuerbacha stal ateistom, napísal mu:
„Všetko sa mi stáva jasnejším a ostrejším, ale aj pálčivejším a zmyselnejším. Ubezpečujem Ťa, že sa zviecham a nestávam sa horším človekom.“
Čudujem sa, prečo je vládnuca trieda Američanov tak ostro protináboženská. Rozumiem, ak niekto nemá záujem o náboženstvo. Nerozumiem animozite voči náboženstvu.
V júni prebehol internetovým éterom spor o výrazy ateizmus a humanizmus, ktorý mi unikol a teraz ho doháňam.
Humanisti ponímajú svet spôsobom, ktorý v základných bodoch odporuje kresťanskému svetonázoru. Humanistická orientácia stavia človeka do stredu životného diania: jeho schopnosti a slabosti, jeho prednosti a omyly, jeho kreativitu a zvedavosť, ale aj jeho početné poklesky. Je to v podstate jednoduché ponímanie života na tomto svete – v každom prípade v porovnaní k náboženstvám.
Humanizmus je predstava dobrého a správneho života bez odvolávania sa na boha alebo iné nadprirodzené inštancie. Zrieknuť sa boha ako ľuďmi vytvoreného symbolu útechy, lásky a nádeje zosilňuje intenzitu prežívania života tu a teraz. Zásadný význam nadobudnú vzťahy medzi ľuďmi a ich spoločenské štruktúry.
Vedúci princíp pre rozhodovanie.
Obrysy budúceho projektu.
Odpoveď na komentár k mojej prednáške na tému „Teologický pohľad na násilie v Biblii“ chcem vedome začať odkazom na poslednú vetu príspevku pána R. Škodu, ktorú vlastne vkladá do mojich úst „že je to predsa neriešiteľná teodícea“. Nuž, máte pravdu, ale veď to som napísal hneď na prvej strane môjho referátu a nie je v mojich silách vyriešiť to, čo nebolo vyriešené za tisícročia.
Našiel som v internete prednášky Mgr. Dávida Benku na tému „Teologický pohľad na násilie v Biblii“ a Dany Zubčákovej na tému „Ako deťom rozprávať o násilí v biblických príbehoch“ na seminári pre učiteľov Detských besiedok (portál Evanjelickej cirkvi a. v.) v Žiline 9. 9. a v Prešove 30. 9. 2006. [1] Nie som teológ ani pedagóg, ale mám niekoľko pripomienok ako sekulárny humanista (ateista) – aj my máme svoje deti a odovzdávame im svoj svetonázor.
Belgicko existuje ako nezávislý štát od roku 1830. Na tú dobu dostalo veľmi liberálnu ústavu a v počiatkoch existencie štátu nemala katolícka cirkev veľkú moc. Boli síce školy, ktoré viedli kňazi a mníšky, ale každé mesto a každá dedina mali povinnosť organizovať základné školstvo.