Hrdinské báje

Dejiny starého veku.

Z gréckeho bájoslovia vynikajú najmä báje o polobohoch, ktorých Gréci nazvali hrdinami (hérosmi). Hrdinom prisudzovali nadľudskú telesnú silu alebo neobyčajnú bystrosť a rozumovú schopnosť. Mnohí hrdinovia obetovali svoje sily a schopnosti pre dobro ľudstva. Ničili netvorov, divé zvieratá, zbojníkov, ktorí ohrozovali pokojný život ľudí. V týchto bájach a povestiach je zachytený spôsob práce a úsilí mnohých pokolení v boji proti divej prírode a životným ťažkostiam za dávnych čias. Zdolanie týchto ťažkostí ľudská fantázia pripisovala obyčajne hrdinským činom jednotlivých bohatierov.

Hlavným hrdinom najstarších gréckych povestí je Herakles. V gréckej mytológii je ozajstným národným hrdinom, neúnavným pracovníkom a trpiteľom. Hoci vykonal mnoho hrdinských činov, na rozkaz bohov žil v otroctve u zlého a ziskuchtivého panovníka. Herakles sa preslávil mnohými hrdinskými činmi: zabil leva, ktorý bol postrachom ľudí a ničil dobytok obyvateľom mesta Nemei (v Argolide); na inom mieste zabil hroznú obludu, ktorá požierala ľudí a zvieratá. V Arkádii Herakles zničil hrozné vtáky, ktoré mali medené pazúry a zobáky. V povesti sa tiež hovorí, že prišiel ku skale, kde sa trápil Diom prikovaný Prometeus. Herakles zabil orla, ktorý mu zožieral pečeň a Prometea, trpiteľa za ľudstvo, vyslobodil.

Na svojom putovaní od Kaukazu až po Španielsko Herakles zničil priehradu medzi Stredozemným morom a Atlantickým oceánom: niektoré kamene hodil na stranu Španielska, niektoré na stranu Afriky. Tak vznikli dve veľké skaly, ktoré Gréci nazvali „Heraklovými stĺpmi“ (pri terajšom Gibraltárskom prielive).

Zo Španielska odišiel Herakles do Líbye (v Afrike), kde sa s ním stretol známy a nepremožiteľný Anteus. Podľa povesti bol jeho otcom boh mora Poseidon a matkou Gaia, bohyňa zeme. Kedykoľvek v boji s nepriateľom bol Anteus v nebezpečenstve, dotkol sa zeme. Od matky-zeme dostal nové sily, čím sa stal nepremožiteľným a zvíťazil nad každým cudzincom, ktorý prišiel do jeho krajiny. Ale Anteus bol zraniteľný, keď bol akýmkoľvek spôsobom odtrhnutý od matky-zeme. Toto využil Herakles, keď sa s ním stretol. V boji Herakles tohto známeho hrdinu vyzdvihol zo zeme a vo vzduchu zaškrtil.

Po niekoľkonásobných hrdinstvách vzal Zeus Herakla na nebo a stal sa bohom.

Hlavným hrdinom v Atike bol Théseus, syn kráľa Aigea. Jeho hrdinské činy sa v mnohom podobajú Heraklovým. Théseus zabil najkrutejšieho zbojníka v Atike – Prokrusta. Prokrustus lákal k sebe okoloidúcich pocestných, hostil ich a napokon im ponúkol odpočinok na svojej posteli. Keď bola posteľ hosťovi malá, odsekol mu Prokrustus nohy; keď mu bola veľká, naťahoval ho. Túto posteľ nazývali „Prokrustovým lôžkom“. Théseus prevalil tohto ukrutného zbojníka na jeho vlastnú posteľ, ktorá bola preňho veľmi krátka a zabil ho.

Najväčším hrdinstvom Thésea bolo oslobodenie vlastnej krajiny od krutej dane krétskemu panovníkovi Minósovi. Každých 9 rokov museli posielať kráľovi Minósovi 7 dievčat a 7 chlapcov, ktorých Minós dával zožrať Minotaurovi. Bola to obluda s ľudským driekom a býčou hlavou, žijúca v labyrinte.

Najväčšia ťažkosť tohto hrdinstva nebola zabiť obludu, ale nájsť spiatočnú cestu z labyrintu. Théseovi však pomohla Ariadna, dcéra kráľa Minóa, ktorá sa do Thésea zaľúbila. Dala mu klbko nití, ktorých začiatok uviazal Théseus pri vchode do labyrintu. V labyrinte našiel Minotaura, zabil ho a vrátil sa po ceste, naznačenej niťou.

Keď odchádzal Théseus na túto hrdinskú cestu, povedal otcovi, ak sa všetko skončí šťastlivo, vytiahne na lodi biele plachty. Ale unesený úspechom zabudol na dohovor a plával pod čiernymi plachtami. Na brehu čakajúci Aigeus, keď uvidel čierne plachty, nazdal sa, že Théseus zahynul, skočil zo zúfalstva do mora. Podľa povesti od toho času sa toto more nazýva Egejským.

V Boiótii a Atike je známa báj o Oidipovi, synovi boiótskeho (tébskeho) kráľa Laia. Oidipus vyrástol v cudzine a nepoznal svojich rodičov. Keď sa vracal z cudziny, na ceste do Téb, do hlavného mesta Boiótie, stretol starca, ktorý sa mu nechcel vyhnúť z cesty. Oidipus v hádke zabil starca a jeho sluhov; iba jeden sluha sa zachránil útekom. Oidipus, nevediac, že zabitý starec je jeho otec, pokojne pokračoval v ceste.

Zanedlho prišiel do Téb, kde pri meste na skale žila hrozná obluda Sfinga. Od polovice sa podobala levovi a od polovice žene. Sfinga každému okoloidúcemu dávala hádanku; kto ju neuhádol, zabila ho. Keby niekto hádanku uhádol, obluda by zahynula. Oidipus sa odhodlal zachrániť ľudí. Keď prišiel k oblude, dala mu hádanku:

„Kto chodí ráno o štyroch nohách, cez deň o dvoch a večer o troch nohách?“

Oidipus odpovedal, že je to človek, ktorý v detstve chodí po „štyroch“, keď vyrastie, chodí na nohách a na starosť používa palicu. Keďže hádanku uhádol, Sfinga skočila zo skaly a zahynula.

Vďační obyvatelia Téb vyhlásili Oidipa za kráľa namiesto Laia, ktorého podľa ich domnienky zabili zbojníci.

Po istom čase v Tébach vypukla hrozná choroba, na ktorú zomrelo veľa ľudí. Podľa povesti bohovia vyhlásili, že choroba nepominie, kým obyvatelia nevyženú z krajiny človeka, ktorého ruky sú poškvrnené Laiovou krvou. Otrok, ktorý sa z Laiovej družiny zachránil, poznal v Oidipovi kráľovho vraha. Oidipus sa v zúfalstve oslepil a odišiel do vyhnanstva.

---

Úryvok pochádza z učebnice Dejiny starého veku.

Autor učebnice: A. V. Mišulin.

Učebnica je pomocná kniha dejepisu pre I. triedu škôl III. stupňa. Schválilo ju Povereníctvo školstva, vied a umení výnosom z 28. júna 1949, č. 105.413/49-III/1, ako pomocnú knihu pre I. tr. škôl III. stupňa v prvom vydaní.

Štátne nakladateľstvo v Bratislave 1949. Tlačila kníhtlačiareň Ľudotypia v Bratislave, Malinovského 27.

---

Pre čitateľov pripravil Ján Parada.