Náboženstvo starých Grékov

Dejiny starého veku.

Grécka kultúra vznikala v dobe, keď ľudia ešte veľmi málo vedeli o príčinách prírodných javov. V tej dobe boli Gréci bezmocní v boji s prírodou. Preto mnohé prírodné úkazy si nevedeli vysvetliť a domnievali sa, že ich spôsobujú nadľudské – božské sily. Tieto náhľady sa prejavili i v náboženstve starých Grékov.

Svoje názory na vznik a počiatok sveta Gréci vyjadrili v mnohých fantastických povestiach a bájach (mýtoch). Podľa gréckeho mýtu na počiatku jestvovala osobitne zem, voda, nebo. Všetko bolo v stave chaosu alebo neporiadku. Z chaosu sa oddelili boh Uranos (nebo) a jeho manželka bohyňa Gaia (zem). Ich deťmi boli mocní titani. Uranos, obávajúc sa, aby mu deti neodňali moc, uvrhol titanov do hlbokej priepasti pod zemou. Ale najmladší Kronos titanov vyslobodil. Potom s pomocou ostatných titanov zvrhol otca z trónu a ujal sa vlády nad svetom. Kronosa po ťažkom boji zosadil jeho najmladší syn Zeus.

Podľa povesti Zeus mal okolo seba družinu bohov, žijúcich na vrchu Olympe, podľa čoho ich nazývame olympskými bohmi.

Po víťazstve nad otcom sa Zeus rozdelil o moc nad celým svetom so svojimi prívržencami. Sám sa stal bohom hromu a blesku. Jeho žena Héra bola vládkyňou nebies. Svojho brata Poseidona urobil bohom mora a druhého brata Hádesa vládcom podzemného kráľovstva (podsvetia). Apolón bol bohom svetla a básnictva; pod svojou nadvládou mal 9 múz, ktoré boli ochrankyňami vied a umenia. Bohom ohňa a kováčskeho remesla bol chromý Hefaistos, bohyňou krásy Afrodita, bohom vojny Ares, bohyňou múdrosti Palas Aténa.

Každé odvetvie hospodárskej činnosti malo svojho boha-ochrancu; bohyňou zemskej úrody bola Demeter; Dionýz boh vína; Hermes bol bohom obchodu; bohyňou lovu Artemis.

Okrem týchto bohov, ktorých uctievali v celom Grécku, mala každá oblasť svojich vlastných bohov a bôžikov, ktorí bývali v lesoch, na lúkach, v studničkách a na horách. Takéto uctievanie mnohých bohov sa nazýva polyteizmom (mnohobožstvom).

Gréci považovali bohov za nesmrteľných a všemohúcich. Ale ani bohovia neboli úplne všemohúci, mohli ich stihnúť pohromy, lebo nad nimi vládol nemilosrdný osud – Moira. Vo viere v osud sa prejavoval strach pred neznámymi silami prírody. Gréci verili, že z ciest osudu (Moiry) sa nemôže nik vyslobodiť, lebo osud spravuje život človeka aj bohov.

Gréci si predstavovali život bohov na Olympe podobne ako život ľudí na zemi. Bohov zobrazovali v ľudskej podobe, oblečených v prepychovom rúchu s bohatou výzbrojou a odznakmi moci. Mnohým pripomínali aristokratov („lepších ľudí“), ktorí vládli nad národom. Ľudia, uctievajúc bohov, zvykli si uctievať aj bohatých aristokratov.

Predstavovanie bohov v podobe ľudí sa nazýva antropomorfizmom.

O pôvode ľudstva sa v Grécku zachovalo mnoho bájí. Podľa jednej báje človeka stvoril z hliny a vody titan Prometeus. Podľa inej báje Prometeus urobil z nemysliacich tvorov obratných a rozumných ľudí. To sa mu podarilo tak, že ukradol bohovi Diovi oheň a naučil ľudí zaobchádzať s ním.

Rozhnevaný Zeus Prometea kruto potrestal. Ďaleko na Kaukaze ho dal prikovať reťazami na neprístupnú skalu a denne posielal za ním orla, ktorý mu vyzobával pečeň. Prometeus statočne vydržal všetky útrapy a nepokoril sa ani bohovi Diovi.

V tejto báji je zdôraznená úcta Grékov k statočnosti a vytrvalosti hrdinu, ktorý sa nebál postaviť ani proti bohom a vedel vydržať aj najkrutejšie útrapy.

Za oheň, darovaný ľudstvu Prometeom, Zeus nepotrestal len titana, ale aj ľudí. Všetok smútok a nešťastie zatvoril do skrinky, ktorú dal do opatery krásavici Pandore. Bola známa nielen svojou krásou, ale aj veľkou zvedavosťou. Keď uvidela skrinku, rozhodla sa ju otvoriť. Len čo nadvihla vrchnák skrinky, všetky nešťastia, pohromy a smútok z nej vyleteli a rýchlo sa rozšírili medzi ľudstvo.

Zachoval sa aj iný mýtus o vzniku nešťastia. Ešte pred Diom, za panovania Kronosa, boli všetci ľudia šťastní. To bol zlatý vek. Pokoj medzi ľuďmi sa postupne narúšal. Ľudia si začali navzájom závidieť, škriepiť sa – vzniklo nepriateľstvo. Nastal vek strieborný. Po veku striebornom prišiel vek medený. Ľudia sa naučili zhotovovať medené zbrane a navzájom sa ničili v surových vojnách. Napokon nastal vek najhorší – železný, kedy na zemi nebolo vôbec pravdy a statočnosti. Ľudia sa vzájomne klamali, lúpili a vraždili.

Životné ťažkosti a ľudskú nespravodlivosť sa usilovali starí Gréci vysvetliť takýmto naivným spôsobom.

---

Úryvok pochádza z učebnice Dejiny starého veku.

Autor učebnice: A. V. Mišulin.

Učebnica je pomocná kniha dejepisu pre I. triedu škôl III. stupňa. Schválilo ju Povereníctvo školstva, vied a umení výnosom z 28. júna 1949, č. 105.413/49-III/1, ako pomocnú knihu pre I. tr. škôl III. stupňa v prvom vydaní.

Štátne nakladateľstvo v Bratislave 1949. Tlačila kníhtlačiareň Ľudotypia v Bratislave, Malinovského 27.

---

Pre čitateľov pripravil Ján Parada.