Kategórie
Knihy

Staroveká India

Dejiny starého veku.

Krajina a jej obyvateľstvo

India sa nachádza v južnej časti Ázie. Severná časť Indie sa v staroveku nazývala Áriavartou, krajinou podmaniteľov, Áriov. Na severe je vysoké pohorie – Himaláje. Na juhu je ohraničená pásmom Vindijských hôr, ktoré Áriavartu oddeľovali od južnej časti Indie – Dekana. Áriavarta sa skladá z dvoch úrodných nížin, ktorými pretekajú rieky Indus a Ganga.

Z topiacich sa snehov himalájskych hôr vznikajú dravé bystriny a z nich potoky, z ktorých skŕsa rieka Indus. Má 5 prítokov a vlieva sa do západnej časti Indického oceána. Úrodná nížina týchto piatich riek sa menuje Pandžáb.

I Ganga pramení v himalájskych horách a vlieva sa do severovýchodnej časti Indického oceána. Údolie Gangy je druhou najúrodnejšou nížinou v Áriavarte.

Príroda Indie udivuje svojou krásou a veľkoleposťou. Už v staroveku pozerali na Indiu ako na krajinu zázrakov. V jej hustých lesoch, s nepretržitým porastom bambusu, žijú rozličné zvieratá a jedovaté hady. Tropické búrky a povodne Indu a Gangy prinášali obyvateľstvu Indie záhubu. Všetko toto budilo u Indov strach pred prírodou.

V starovekej Indii žili kmene Drávidov. Archeologické vykopávky v južnej časti Hindustanskej nížiny odhalili zrúcaniny ich stavieb z kameňa a tehál (chrámy a budovy), pozostatky vodovodov, zavlažovacích kanálov, pouličných stôk, rozličné nástroje a náradie, sošky, výrobky zo zlata a striebra. Našli sa i nápisy na kameni, hline a slonovej kosti. Tieto nápisy doteraz nerozlúštili.

Vykopávky dokazujú, že Drávidovia boli prvým kultúrnym národom v Hindustanskej nížine. Mali pomerne vysoko vyvinutú techniku a veľké bohatstvá, získané prácou zotročeného obyvateľstva.

V druhom tisícročí pred n. l. nížinu Indu obsadil národ, ktorý sám seba nazýval Árijcami, t. j. „blahorodými“ alebo „vladármi“. Nazývali sa tak na rozdiel od podrobených národov, ktorých volali Dasiami, t. j. otrokmi. Árijci si podrobili Drávidov a zotročili ich. Noví vládari prevzali drávidskú kultúru a zriadili v nížine okolo rieky Indu niekoľko malých štátov. Na čele každého štátu bol vladár, ktorého nazývali radžom. Cez vojnu sa malé štáty združovali v jeden veľký štát, na čele ktorého stál maharadža (veľký kráľ). Radžovia viedli vojny a spravovali štát.

O bojoch medzi Árijcami a Dasiami, o vojnách a o prvom období Indie sa dozvedáme iba zo starovekých indických povestí. Zborník týchto povestí a bájí (mýtov) o bohoch je známy pod menom Védy.

V Indii žilo mnoho rozličných kmeňov. Neskoršie tieto kmene boli známe pod všeobecným menom Indovia. Hlavným zamestnaním Indov bolo pôdohospodárstvo a chov dobytka. Najdôležitejší bol chov kráv. Kravu pokladali za posvätné zviera a veľmi ju uctievali. Bohatstvo jednotlivcov sa meralo počtom kráv. Indické legendy hovoria, že kravy zavinili mnohé vojny.

Pre vývoj pôdohospodárstva v údolí rieky Indus boli vybudované zavlažovacie kanály. Na poliach pestovali jačmeň, ryžu a neskoršie bavlnu. Pestovať bavlnu sa naučili od Indov aj ostatné staroveké národy.

Náboženstvo

Boh Indra na trojhlavom slonovi

Hlavným bohom starovekých Indov bol Indra. Podľa indických povestí boha Indru uctievali ako hromobijcu, ktorý dodáva vlhkosť a naplňuje potoky Indu. Indovia verili, že Indra dáva život všetkým žijúcim na zemi. Naproti tomu boh Sušna bol zosobňovaný ako suchota a nedostatok vody. Títo dvaja bohovia boli vo večnom nepriateľstve. Okrem Indru a Sušnu uctievali boha ohňa Agni, boha neba Varuna a mnoho iných menej význačných bohov. Podľa povestí bohovia žili na vrchoch himalájskych hôr, najmä na najvyššom vrchu Gaurizankare, čo znamená „žiarivá hora“.

Štát brahmanov. Kastové zriadenie v Indii

Pri vojenskom obsadzovaní údolia rieky Gangy vynikala skupina odvážnych a zámožných vojakov. Vlastnili rozsiahle pozemky, obrovské vojenskú korisť a početných otrokov z podrobených národov.

Po obsadení údolia Gangy vznikli veľké štáty a obyvatelia začali žiť mierovým životom. Súčasne s vojakmi vynikli kňazi – brahmani. Spočiatku boli zvrchovanými služobníkmi bohov. Neskoršie dohliadali i na dodržiavanie kráľovských zákonov.

Brahmani zostavili „Zbierku zákonov Manu“. Táto posvätná kniha brahmanov objasňuje pravidlá sociálneho poriadku a obrady uctievania brahmanských bohov. Podľa týchto zákonov rozdelili obyvateľstvo do štyroch spoločenských tried (kást).

V zákonoch „Manu“ sa hovorí, že boh Brahma stvoril zo svojich úst kastu brahmanov, z rúk kastu vojakov, zo stehien kastu roľníkov a z nôh kastu otrokov. Takéto delenie na kasty sa pokladalo za božské ustanovenie, preto brahmani (kňazi) boli uctievaní ako prví a najvyššia kasta. Druhá kasta boli vojaci, ktorí boli povinní chrániť štát, udržovať poriadok a vo vojne hrdinsky bojovať. Pôdohospodári museli vyrábať všetky produkty potrebné pre život brahmanov a vojakov. Otroci museli slúžiť trom vyšším slobodným kastám. Ich postavenie bolo veľmi ťažké. Podľa zákona ich mohli kruto trestať, ba aj zabiť.

Za moci brahmanov boli zvlášť uctievaní traja bohovia: Brahma – boh tvorenia, Višna – boh zachovania a Šiva – boh ničenia. Zákony „Manu“ predpisovali prinášať bohom obete a plniť mnoho iných obradov.

Brahmanské zriadenie – povýšenie brahmanov a uctievanie bohov – sa uplatnilo na strednom a dolnom toku rieky Gangy. Na dolnom toku rieky bol mocný štát Magadha. Upevnenie moci brahmanov viedlo k utláčaniu a vykorisťovaniu obyvateľov štátu Magadha, preto sa ľud často búrieval proti brahmanom. V štáte sa často menili panovníci.

Budhizmus

Indický chrám so sochou Budhu

Brahmanské zriadenie zaniklo pod vplyvom šírenia budhizmu, učenia, ktoré hlásal Budha.

O Budhovom pôvode a vzniku jeho učenia hovorí legenda toto:

„Medzi himalájskym predhorím a riekou Gangou bol malý štát, nad ktorým vládli panovníci z rodu šakijského. Radžovi tohto štátu sa narodil syn, ktorý bol veľmi vážny a hĺbavý. Živo sa zaujímal o rozličné životné otázky, a tak nadobudol vysoké vzdelanie. Keď mal 29 rokov, zanechal palác a svoju rodinu a vydal sa na ďalekú cestu. Šakia-Muni (tak sa volal na cestách) neveril v učenie brahmanov o rozdelení ľudskej spoločnosti na kasty, ani v brahmanských bohov. Usadil sa v púšti, kde premýšľal o ľudskom živote. Po dlhých úvahách našiel odpovede na všetky otázky, ktoré ho trápili. Od tých čias prijal meno Budha, t. j. Osvietený (ktorý našiel pravdu).“

Podľa Budhovho učenia všetci ľudia sú si rovní bez ohľadu na to, do ktorej kasty patria. Budha za najvyššiu cnosť pokladal odriekanie sa všetkých márnych želaní a činností. Najvyšším šťastím podľa jeho učenia bola nirvána, t. j. stav úplnej nečinnosti a vhĺbenia sa do myšlienok (vnímanie, pozorovanie).

Svojím učením Budha horlil proti brahmanskému a kastovému poriadku, ktorý utláčal nižšie kasty. Lež utláčaných nevolal do otvoreného boja za lepší život, ba práve naopak, nútil ich zriecť sa boja a zmieriť sa so životom, keďže sám hlásal nečinnosť. Jeho idea rovnosti lákala ľudí, ktorí boli nespokojní s nadvládou brahmanov. Preto sa budhizmus vo veľkej miere rozšíril medzi široké vrstvy ľudu.

Najviac stúpencov budhizmu bolo v Magadhe, kde obyvateľstvo najväčšmi trpelo pod brahmanským útlakom. Neskoršie Budhovo učenie nadobudlo prevahy nad ostatnými učeniami. Panovníci ho začali podporovať. Stavali kláštory a chrámy s veľkými sochami Budhu a jeho učenie nariadili spísať na palmové listy.

V tomto čase rozkvetu Indie hrozilo štátu nebezpečenstvo obsadenia najprv perzským kráľom Dariom a neskoršie macedónskym kráľom Alexandrom, ktorý aj dobyl celé údolie rieky Indu, ale ku kráľovstvu Magadha sa nedostal. Jeho unavené vojsko žiadalo návrat do Grécka.

V Indii sa začalo široké hnutie proti Grékom, ktoré viedol vodca Čadragupta (320 – 291 pred n. l.).

Čadragupta vyhnal zvyšky gréckych vojsk a zjednotil všetky krajiny v údolí riek Indu a Gangy, a takto utvoril veľký a mocný štát. O moci Čadraguptu možno usudzovať podľa jeho armády, ktorá údajne počítala 600 000 pešiakov, 30 000 jazdcov a 9 000 slonov. Za hlavné mesto si zvolil Pataliputru, kde dal vystavať prepychové paláce a budhistické chrámy.

Gréckych cestovateľov udivoval najmä svojím prepychom kráľovský palác v Pataliputre. Bola to obrovská budova, v ktorej vchody boli obklopené stĺporadím, zdobeným pozláteným hroznom a zo striebra odliatymi vtákmi. Pri slávnostných ceremóniách – pri východe kráľa z paláca – sprevádzali ho nielen kňazi, družina a muzikanti, ale pre slávnostnejší ráz vyvádzali aj skrotené levy, tigre, pantery a slony.

Udržovanie vojska a prepychového kráľovského dvora si vyžadovalo vysoké finančné náklady, ktoré platilo najmä obyvateľstvo roľníckeho stavu. Sedliaci žili v obciach a spoločne udržovali kanály a hrádze. Mali vlastné pozemky, ktoré však nesmeli odpredať. Dobytok pásli na spoločných pasienkoch.

Posledným kráľom obdobia rozkvetu Indie bol radža Ašoka (273 – 237 pred n. l.), ktorý podnikol mnoho úspešných vojnových ťažení. Po ňom sa zachovali vojenské rozkazy, vysekané do skál. Bol horlivým stúpencom budhizmu a vyhlásil ho za štátne náboženstvo. Za jeho panovania bola zostavená a na palmové listy napísaná zbierka budhistického učenia.

Po jeho smrti sa štát Magadha pre nesvornosť rozpadol na tri časti, ktoré postupne dobyli iné národy.

Sanskritské písmo

Staroveká India mala vysoko vyvinutú kultúru. Jej obyvatelia poznali písmo (abecedu) a gramatiku. Hlavné diela boli napísané literárnym jazykom nazvaným sanskritom. V tomto jazyku boli napísané „Védy“, „Zbierka zákonov Manu“ a dve veľké epické básne „Mahábháratam“ a „Rámajánam“, ktoré ospevujú hrdinské činy bojovníkov, ich boje, ťaženia a víťazstvá.

Aj staviteľstvo bolo v Indii na vysokom stupni. Dôkazom toho sú ozdoby chrámov, vysekaných do skál, sochy a rozličné iné zobrazenia, ktorých pozostatky sa podnes zachovali. Indovia vynikli aj vo vedách, najmä v matematike, ktorú pokladali za najdôležitejšiu vedu. Najvýznamnejším vedeckým činom Indov boli značky pre čísla („arabské“ číslice), ktoré Arabi rozšírili do Európy.


Úryvok pochádza z učebnice Dejiny starého veku.

Autor učebnice: A. V. Mišulin.

Učebnica je pomocná kniha dejepisu pre I. triedu škôl III. stupňa. Schválilo ju Povereníctvo školstva, vied a umení výnosom z 28. júna 1949, č. 105.413/49-III/1, ako pomocnú knihu pre I. tr. škôl III. stupňa v prvom vydaní.

Štátne nakladateľstvo v Bratislave 1949. Tlačila kníhtlačiareň Ľudotypia v Bratislave, Malinovského 27.


Pre čitateľov pripravil Ján Parada.

4 odpovede na “Staroveká India”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *