Dejiny starého veku.
Zakladateľmi kultúry v Mezopotámii boli Sumeri. Od nich sa naučili Babylončania a Asýrčania pôdohospodárstvu, staviteľstvu, budovať vodné stavby a prevzali aj písomníctvo.
Sumeri poznali písmo asi pred 5 000 rokmi. Keďže v Mezopotámii nebolo kameňa a papyrusu ako v Egypte, Sumeri písali rydlom do hlinených tabuliek, ktoré sušili a vypaľovali. Najstaršie sumerské písmo nám pripomína egyptské hieroglyfy.
Pisári časom písmo zjednodušili. Pretože sa písalo do vlhkej hliny, pôvodný tvar obrázkov-znakov skoro zmizol; oblúkovité čiary boli nahradené lomenými, neskoršie podobným klinom (písmo klinové). Z klinov sa tvorili rozličné skupiny, ktoré značili celé slová, slabiky alebo písmená. Všetkých znakov bolo asi 500, preto naučiť sa písať a čítať bolo veľmi ťažké. Klinové písmo od Sumerov prevzali susedné národy.
Klinové písmo, podobne ako egyptské hieroglyfy, bolo veľmi ťažko rozlúštiť. Rozlúštením sa zaoberalo celé desiatky rokov veľa vedcov. Spôsob čítania klinového písma objavil nemecký učenec Grotefend. O úplné rozlúštenie klinového písma si získal neskoršie zásluhy Angličan Rawlinson.
Babylončania okrem iných bohov uctievali nebeské telesá: slnko, mesiac a päť planét. Keď sa neskoršie stal hlavným mestom krajiny Babylon, babylonskí kňazi a panovníci vyhlásili miestneho boha Marduka za hlavného boha a nazvali ho kráľom všetkých bohov.
Zo sumerských čias sa zachoval v Babylónii mýtus, podľa ktorého na počiatku nebola ani zem ani nebo, len samé more, ktoré zosobňovali morskou obludou Tiamatou. S ňou zápasil boh Marduk, ktorý Tiamatu zabil a jej telo rozpolil. Jednu polovicu tela obludy vyzdvihol a urobil z nej nebo; z druhej polovice urobil zem, more a rieky. Potom do zeme zasial semená rastlín, z hliny stvoril živočíšstvo a ľudí, a napokon vystaval chrámy a mestá. Tento mýtus rozšíril istý babylonský básnik, ktorý hovorí, že po stvorení sveta Marduk si vystaval na nebi chrám a mesto Babylon. Podľa vzoru tohto nebeského mesta a chrámu bol vystavaný Babylon a chrám boha Marduka na zemi. Takto uctievali babylonskí kňazi hlavné mesto Babylon a najvyššieho boha Marduka.
V časti pôdohospodárskej Babylónie uctievali boha Tamuza. Mýtus o Tamuzovi je podobný egyptskému mýtu o Ozirisovi. V báji sa hovorí, že Tamuz umrel a po smrti sa dostal do podzemného kráľovstva. Po smrti Tamuza zvädli rastliny a celá príroda odumierala.
„Ten, ktorý vládne životom na zemi, nežije. Vládca zemskej sily už nežije,“ tak oplakávala bohyňa Ištar svojho zomrelého manžela Tamuza.
Potom odišla za ním do podzemného kráľovstva. Zdolajúc veľké prekážky, dostala sa Ištar cez sedem brán do podzemného kráľovstva a priviedla na zem manžela Tamuza. S jeho návratom ožila celá príroda.
Veľký epos o Gilgamešovi čerpá látku zo starých sumerských povestí o dobrodružstvách starovekého kráľa-bohatiera Gilgameša, ktorého zobrazovali „z dvoch tretín ako boha a z tretiny ako človeka“. Spolu so svojím priateľom vykonal veľa hrdinských činov: zabil leva a zničil všetko zlo v zemi, porazil obrovského velikáša-vládcu hustého cédrového lesa, zvíťazil nad rozzúreným býkom. V závere eposu sa opisuje Gilgamešova cesta za tajomstvom nesmrteľnosti. Lež toto tajomstvo na svojej veľkej ceste nezískal.
V epose je zaujímavá vložka – legenda o potope sveta. Legenda rozpráva ako sa raz Utnapištimu, Gilgamešovmu pobožnému predkovi, vo sne zjavil boh, ktorý mu oznámil, že zošle na zem potopu ako trest za nemravnosť ľudstva. Boh, aby zachránil Utnapištima za jeho pobožnosť, rozkázal mu vystavať veľkú loď (koráb) a nasťahovať sa do nej. Utnapištim tak urobil a na loď vzal okrem svojej rodiny veľa zvierat (domácich a divých) a semená rozličných rastlín.
Po skončení prípravných prác, na svitaní, zjavil sa na obzore čierny mrak; nastala potopa sveta. Všetko ľudstvo, zver a príroda na zemi vyhynulo. Len Utnapištimova loď plávala po nedozernom vodnom priestore. Po šesť dní trvala hrozná búrka. Na siedmy deň sa more utíšilo a loď pristála na vysokom vrchu.
Keď začala voda klesať, Utnapištim vypustil z lode zvieratá a vtákov. Opäť nastal na zemi život. Zo začiatku bol boh nespokojný, že sa zachránilo na lodi toľko ľudí, ale neskoršie sa nad nimi zmiloval a daroval Utnapištimu a jeho rodine nesmrteľnosť.
Autor legendy čerpal látku z častých povodní, ktoré pri vtedajších výdatných dažďoch a pravidelnom rozvodňovaní riek Eufratu a Tigrisu nebývali v Mezopotámii zriedkavosťou. Táto legenda sa rozšírila u všetkých susedných národov. Neskoršie ju prevzali aj Židia.
Sumerskí a babylonskí kňazi dali základ astronómii – náuke o pohybe nebeských telies. Podľa polohy hviezd a ich pravidelného obehu vo vesmíre vedeli vypočítať čas povodní, a tak zavčasu zaistiť opravu kanálov a hrádzí. Svoje pozorovanie kňazi konali vo vežiach chrámov.
Pohyb nebeských telies a zoskupovanie súhvezdí pokladali za prejav bohov, z čoho predpovedali budúcnosť (astrológia).
Babylončania delili rok na 12 mesiacov, mesiac na 4 týždne a týždeň na 7 dní. Jednotlivé dni v týždni označovali pomenovaním niektorého božstva. Základy babylonského kalendára prevzali Rimania, ktorí neskoršie obsadili niektoré východné krajiny a od nich súčasné národy.
Babylončania vypočítali, že nebeská klenba sa otáča raz za 24 hodín (deň). Hodinu delili na 60 minút. Toto delenie dňa sa užíva doteraz.
Astronomické výpočty úzko súviseli s vedomosťami matematickými a geometrickými; i tieto vedy boli v Babylónii na vysokom stupni.
Matematické a astronomické vedomosti z Babylónie prevzali Gréci a od nich ostatné európske národy.
Obyvatelia Mezopotámie vynikali aj na poli staviteľskom: stavali nádherné paláce a chrámy. Pri vykopávkach objavili ako prvý chorsabadský palác (pri meste Ninive). Palác stavali zo začiatku zo surových, neskoršie z pálených tehál. Zvlášť vynikali paláce asýrskych panovníkov. Vnútorné steny boli zdobené soškami a plošnými reliéfmi, znázorňujúcimi výjavy z vojenských ťažení a zo života kráľov. Vchod do palácov zdobili mohutné sochy okrídlených býkov s ľudskými hlavami, ktoré chránili paláce a ich obyvateľov od zlých démonov. Na rozdiel od palácov chrámy sa stavali ako stupňovite sa zdvíhajúce veže.
Chrámy a paláce stavali tisíce otrokov, ktorých volili najmä z vojenských zajatcov. Mnohí otroci pracovali sputnaní v reťaziach alebo okovách, iní pripevnení vzájomne železnými putami, navlečenými do opaskov. Na otrokov dozerali ozbrojení dozorcovia. Mnoho obrazov, znázorňujúcich takéto výjavy, sa dnes nachádza už v múzeách.
Úryvok pochádza z učebnice Dejiny starého veku.
Autor učebnice: A. V. Mišulin.
Učebnica je pomocná kniha dejepisu pre I. triedu škôl III. stupňa. Schválilo ju Povereníctvo školstva, vied a umení výnosom z 28. júna 1949, č. 105.413/49-III/1, ako pomocnú knihu pre I. tr. škôl III. stupňa v prvom vydaní.
Štátne nakladateľstvo v Bratislave 1949. Tlačila kníhtlačiareň Ľudotypia v Bratislave, Malinovského 27.
Pre čitateľov pripravil Ján Parada.