Kategórie
Adam Roman Ideológia

Pastiersky list kardinála Korca

„Pastieri sa nestarali o moje stádo, ale pastieri pásli samých seba a moje stádo nepásli.“

V súvislosti s už prebiehajúcim sčítaním ľudu považovala katolícka cirkev na Slovensku za potrebné vydať dokument s názvom „Pastiersky list biskupov Slovenska k sčítaniu ľudu“, ktorý možno nájsť na jej oficiálnej internetovej stránke. Jeho autorom je „sám“ kardinál Korec – ako užasnutým poslucháčom prezradil celebrant omše vysielanej Slovenským rozhlasom v nedeľu 20. mája. Vydanie pastierskeho listu svedčí o tom, že cirkev pripisuje výsledkom sčítania ľudu preveľký význam.

Preto považujem za celkom prirodzené položiť si otázku: na čom záleží katolíckej cirkvi pri sčítaní ľudu? Keď sa cirkev deklaruje ako ochrankyňa morálky a pravdy, malo by jej – podľa môjho názoru – záležať len a len na tom, aby sčítanie zistilo pravdu o skutočnom počte katolíkov, žijúcich podľa zásad katolíckej viery. Chce však cirkev skutočne vedieť, koľko ľudí naozaj vyznáva tzv. kresťanské hodnoty, koľko ľudí žije pod vplyvom cirkvi skutočne mravným životom, koľko ľudí napĺňa Kristovo učenie v svojom každodennom živote? Pastiersky list jasne ukazuje, že nie. Všimnime si niektoré jeho formulácie, ktoré to dosvedčujú:

„Ide o vás veriacich, o vás všetkých, o tých, ktorí boli pokrstení

Zahrnutí sú aj tí, ktorí sa azda od Cirkvi vzdialili, ktorí azda pochybujú o viere… Cirkev aj na všetkých týchto pamätá, pokladá ich stále za svojich synov a dcéry. … Aj títo všetci nech pri sčítaní ľudu zaznačia do príslušnej rubriky, že sú pokrstení, že sú katolíci – že patria srdcom do Cirkvi.

Buďme hrdí, že sme veriaci a prihlásme sa pri sčítaní k svojmu krstu.

Všetci pokrstení tvoríme túto Cirkev, veľké spoločenstvo v Kristovi…

Prihlásme sa k Cirkvi bez ohľadu na akúkoľvek politickú príslušnosť. Náš krst a naša príslušnosť k Cirkvi nás ponad všetky rozdiely spája do jednoty.“

Tieto citáty ukazujú, že cirkev vyzýva, aby sa k jej viere pokrytecky prihlásil každý, kto bol hneď po narodení (a teda nie z vlastného rozhodnutia) pokrstený. Na jeho súčasnom postoji k viere, cirkvi, morálke už ani najmenej nezáleží, dobrý je aj praktický ateista. Taká benevolentnosť svedčí iba o jednom: cirkvi záleží len na tom, aby sčítanie ľudu ukázalo čo najväčší počet veriacich. Ak je to však tak, potom môže ísť cirkvi len o dve veci: o to, aby získala zo štátneho rozpočtu (z našich daní) čo najviac peňazí a tým si upevnila moc, a tiež o to, aby výsledkami sčítania mohla po nasledujúce roky argumentovať, aké veľké percento populácie reprezentuje. Verím, že sčítanie ukáže naozaj veľký podiel veriacich, ale po takejto výzve treba toto vysoké číslo aj správne interpretovať: nebude predstavovať skutočných veriacich, budú to ľudia iba pokrstení, medzi ktorými bude nepochybne veľa rozvedených, pedofilov, narkomanov, zlodejov, korheľov bijúcich svoje manželky, žien, ktoré dali zabiť svoje nenarodené deti – ale nepochybne aj „klasických“ vrahov. Takým „rozšírením záberu“ si cirkev znemožnila deklarovať sa za reprezentanta morálneho výkvetu populácie.


Mimochodom, viete o tom, že aj Adolf Hitler bol pokrstený a vychovaný ako veriaci rímsky katolík, že bol v detstve miništrantom a prijal sviatosť birmovania ako „Kristov bojovník“? Viete o tom, že v svojom paškvile „Mein Kampf“ napísal: „Som presvedčený, že pôsobím ako nástroj nášho Stvoriteľa“? A viete aj to, že ešte v roku 1941 informoval generála Gerharda Engela: „Som teraz, ako aj predtým, katolíkom a navždy ním zostanem“? (Pozri Hitler Was Not An Atheist.) Po takom vyjadrení nemožno pochybovať o tom, že sa pri ríšskom sčítaní ľudu prihlásil za katolíka. Aj z jeho „hlasu“ by mal kardinál Korec radosť?


Zaujímavá je aj nasledujúca krátka rapsódia o očakávanom zvýšení počtu prihlásených veriacich:

„Drahí veriaci! Roku 1991 sa pri sčítaní ľudu na Slovensku prihlásilo 3,5 milióna občanov za katolíkov, za kresťanov vôbec asi štyri milióny. Bolo to po dlhom ateizovaní veľké vyznanie viery. Bolo to priznanie sa ku krstu, Cirkvi a Kristovi. To sa muselo potom rešpektovať na celom Slovensku. Odvtedy podľa sociologických prieskumov náboženskosť u nás vzrástla, lebo sa hlásia k Cirkvi aj takí, ktorí sa vtedy ešte azda báli vyjadriť. To by sa malo teraz po desiatich rokoch prejaviť ako zvýšený počet veriacich. Bude to pre Slovensko len dobre, najmä keď myslíme na to, aká záplava demoralizovania sa na nás valí z mnohých novín, časopisov, filmov, či obrazoviek, koľko je u nás násilia, ba i vrážd. Cirkev bola vždy a je stále obrancom mravnej atmosféry Slovenska.“

Proti násiliu treba naskutku bojovať, lenže nechápem, ako v tomto boji pomôže holý fakt, že sa k viere (pardon: ku krstu) pri sčítaní prihlási zvýšený počet ľudí. Ale keď sa s rastom počtu veriacich rozrastá aj násilie, ako veriť v moralizujúci účinok viery? Uvedené vety skôr potvrdzujú, že viera nemá nič spoločné s morálkou, či – nedajbože – počet vrážd je úmerný počtu veriacich! Tu sa majster tesár „uťal“ v logike. No čo, stáva sa aj to, hlavne politikom a teológom.

Kardinál Korec sa naozaj veľmi bojí, že by ho tí, iba pokrstení a naskrz „krehkí“, katolíci nevyslyšali, preto ich všemožne chlácholí. Učičíkava ich opakovaným ubezpečovaním, že sa nemajú čoho báť, že dokopy o nič nejde, že o viere konkrétneho jednotlivca sa nikto nikdy nedozvie:

„Je to udalosť skôr tichá, ale má svoj veľký význam.

Pri sčítaní ľudí ide o tiché prihlásenie sa ku Kristovi a k Cirkvi, v ktorej sme boli pokrstení. Toto prihlásenie sa nebude nikde publikované ani inak použité.

Vyznanie náboženstva pri sčítaní ľudu je tiché a nikde sa ako osobný údaj neuverejňuje.

Drahí veriaci! Pri sčítaní ľudu ide o vyznanie viery omnoho tichšie.

Dobre si nás vyvolil Pán Ježiš sám. Priznajme sa k Nemu a ticho ho vyznajme.“

Celé mi to pripadá akési podivné. Pri birmovaní sa od malých detí žiada, aby boli „za Krista prichystaní aj trpieť a ak treba, aj zomrieť“, a tu sa zrazu zdôrazňuje, že priznanie viery nie je spojené ani len s najmenším predstaviteľným rizikom. Nechápal som nikdy, čoho sa veriaci (pripravení za Krista aj zomrieť) báli za komunizmu, keď svoju vieru tajili, ako mi pripomína kardinál Korec:

„Za čias ateizovania si tisíce našich občanov dávali krstiť deti akoby potichu a tajne. Vedeli o tom často len rodičia, starí rodičia a neskôr deti. Ale boli radi, že nie sú nepokrstenými pohanmi.“

Nebolo to náhodou tak, že tí udatní veriaci sa báli, že ich vylúčia z komunistickej strany, do ktorej vstupovali len preto, aby mali hmotné výhody a tak slúžili bohu i mamonu? Ja si dovolím tvrdiť, že len toto prijateľne vysvetľuje ten, až paranoidný, strach. Nechápem však, čoho sa majú báť dnes. Myslím si, že naozaj ničoho, že to iba kardinál Korec usúdil, že ľudí treba upokojiť; veď čo, keby sa náhodou pár z nich čohosi iracionálneho naozaj ľaklo? V politike záleží na každom hlase a o nič iné než o politiku tu nejde!

Nezaškodí sa však poistiť ani trochou strašenia:

„Niet väčšieho nešťastia, ako zaprieť Ježiša. Bez Neho človekovi nezostáva naozaj nič, celkom nič. S Ním však máme všetko.“

Tento príklad však kardinál nevybral zvlášť šťastne. Každý, kto absolvoval aspoň základy náboženskej výchovy vie, že tzv. svätý Peter zaprel Ježiša (skôr než kohút zakikiríkal) až tri razy, a to dokonca verejne (raz dokonca pred úbohou slúžkou, ktorej by sa chlap naozaj nemal prečo báť). Ale stal sa nakoniec Ježišovým nástupcom! Takže nie je kategorickou pravdou, že by zapretie Ježiša bolo až takým preveľkým nešťastím.

Kardinál však pokračuje v strašení ďalej. Našli sa vraj až takí nehanebníci, ktorí začali veriace spoločenstvo „zasypávať útokmi proti Cirkvi, aby pomýlili veriacich“. Keďže veriaci sú akosi veľmi ľahko pomýliteľní, a tento cieľ sa niektorým novinám na tradične katolíckom Slovensku daril zrejme hravo, popúšťa kardinál Korec uprostred pastierskeho listu uzdu svojmu svätému hnevu:

„Drahí veriaci! Keď Cirkev chráni rodinu, výchovu detí, keď hovorí, že vražda je zločin a krádež je krádež, keď Cirkev chráni mravnosť a robí to už na Slovensku tisíc rokov, ako si tu trúfa nejaký prázdny človek útočiť na spoločenstvo Cirkví, ktoré tvoríme my veriaci, kto si to trúfa znevažovať celé naše dejiny, naše chrámy, obetavú činnosť rehoľných sestier po stáročia v nemocniciach a inde. Nedajte sa pomýliť prázdnymi ľuďmi! Slovensko dnes potrebuje Cirkev ako nikdy predtým! Drahí veriaci! Nie je našou úlohou súdiť ani odsudzovať tých, ktorí neveria. Ale ak sa niekto priamo rúha, ak hovorí o sebe, že je bezbožný, ak sa vysmieva Bohu, Kristovi a jeho Cirkvi? Čím sa chváli a čo si o ňom myslieť? O takom sa už vyslovilo Sväté písmo: „Bezbožní sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou… Neobstoja na súde… Cesta bezbožných vedie do záhuby.“ (Ž 1). Čím sa majú teda chváliť? O čo sa majú v živote opierať? Kde chcú skončiť? A akým právom sa smejú tým, ktorí veria a chcú byť popri všetkej krehkosti veriaci?“

Na toto drsné vyjadrenie musím odpovedať aj ja už trochu tvrdšie, lebo je to adresované každému neveriacemu, a teda aj mne. Predovšetkým sa mi nezdá, pán Korec, že by tieto Vaše slová boli dokladom naplnenia Kristovej výzvy „milujte svojich nepriateľov“. Ďalej si nemyslím, že máte akékoľvek právo dávať do morálneho protikladu veriacich a neveriacich – sám veľmi dobre viete, že nie je pravdou, že všetko dobré robia iba veriaci a všetko zlé iba neveriaci! Dovolím si tvrdiť, že aj mnohí z tých, ktorí Vás za komunizmu prenasledovali, boli veriaci. Oni sa len báli neprenasledovať Vás, chudáci „krehkí“. Výchova k viere nemá za následok zlepšenie morálky – mnohokrát je účinok opačný. Práve preto ma teraz zaujíma otázka, ako ste prišli k takému rezolútnemu a paušálnemu hodnoteniu neveriacich ako „prázdnych ľudí“? Odkiaľ viete, aká je morálka neveriacich a čím ste vy, katolíci, až takí „plní“? Nijak na správaní katolíkov účinok žiadneho naplnenia nevidím – najmä nie na živote niektorých Vašich farárov, ktorí si vydržiavajú milenky a plodia s nimi nemanželské deti, pohlavne zneužívajú deti a občas niekoho aj zabijú. Veď aj Vy sám v tomto liste demagogicky interpretujete krst ako vieru, lebo sa Vám to akurát teraz hodí, drankáte pokrytecké priznanie k viere ešte aj od neveriacich! Odkiaľ sa vo Vás berie trúfalosť paušálne odsudzovať neveriacich len pre ich názor? Nezabúdate na to, že jestvuje trestný čin hanobenia presvedčenia? A o čom to tárate, keď sa honosíte tým, že cirkev chráni rodinu, mravnosť? Ako ich chráni – rečami? Sám si odpovedáte: „hovorí, že vražda je zločin a krádež je krádež“. Ale, ale! Okrem cirkvi to už nikto nehovorí? To, že vražda je zločin, je revolučný objav cirkvi? Keď hovoríte o tom, že „Cirkev chráni mravnosť a robí to už na Slovensku tisíc rokov“, máte na mysli aj ochranu mravnosti upaľovaním kacírov a bosoriek, mlčanie cirkvi voči deportáciám ľudí do plynových komôr, kolaboráciu klerikálneho slovenského štátu s nacizmom? Veľmi hladko zabúdate na poučenie z dejín a prisvojujete si zásluhy, ktoré nemáte!

Nepýtajte sa ma, čím sa mám chváliť, o čo sa mám v živote opierať, kde chcem skončiť. To nie je Váš problém! Ja som so svojím životom bez vašej katolíckej barličky celkom spokojný. Ale ak veľmi chcete, tak Vám odpoviem: chválim sa tým, že som nepodľahol žiadnej ideológii – ani tej Vašej, opieram sa o svoj až veľmi zdravý rozum a skončím presne tam kde Vy – v blaženom stave nebytia. Užívajte si tú svoju slabošskú doktrínu, hýčkajte si ju, ale netvrďte, že máte pravdu, pretože celej tej ideológii iba veríte, ani jedinú jej vetu ste nedokázali!

Váš slovník a postoj je na tomto mieste ukážkovým príkladom náboženského fundamentalizmu, náboženskej neznášanlivosti, ba až nenávisti (áno, hrubej nenávisti k inému názoru): svet sa delí na „vás veriacich“, obdarených – „popri všetkej krehkosti“ – ex definitio superlatívnymi vlastnosťami a tých ostatných vyvrheľov, nad ktorými už Vaše slávne „písmo“ dávno-pradávno vyrieklo ortieľ. „Kto nejde s nami, je proti nám, ale nás nesmie z cesty zviesť“ – to je najnovšie heslo kresťanov-katolíkov? Kto neverí vo vášho boha, ten sa „rúha“, je „ako plevy, čo vietor ženie pred sebou“? Odkiaľ sa u Vás osobne berie toľká spupná sebaistota? Kde sa podela Vaša kresťanská pokora? Ste vyvolený posol boží, ktorého každé slovo je pravdivé len preto, že vychádza z Vašich pomazaných úst?

Na záver Vám dám ešte malú lekciu z logiky, pretože tú, ako vidím, ste pri svojom vzdelávaní úplne zanedbali (nerobím si, samozrejme ilúzie, že by Vás toto moje poučenie nejak prevratne poznamenalo). Citovaním prvého zo Žalmov sa dopúšťate logickej chyby tým, že nerozlišujete medzi slovom a pojmom, ktorý toto slovo označuje: výraz bezbožník v Starom zákone neoznačuje ateistu, ako sa mylne domnievate, ale človeka podlého, nemravného a surového, jednoducho hriešnika (ľahko si to overíte v ktorejkoľvek biblickej konkordancii). Dosvedčuje to napríklad aj častá kontrapozícia bezbožného so spravodlivým: „Či zahubíš s bezbožným aj spravodlivého?“ (Gn 18, 23), alebo „Bezbožný striehne na spravodlivého a snaží sa ho usmrtiť“ (Ž 37, 32). Ateistu si Izraelci nevedeli ani len predstaviť, takého považovali rovno za blázna: „Hovorí blázon v srdci svojom, že Boha niet“ (Ž 14, 1). Preto aj o veriacom, prinášajúcom obete, možno hovoriť ako o bezbožnom: „Obeť bezbožných je ohavnosťou Hospodinu.“ (Pr 15, 8). Ak by ste tomu predsa ešte nerozumeli, rozjímajte chvíľu nad týmto citátom: „Lebo Ty nie si Bohom, ktorý záľubu má v bezbožnosti“ (Ž 5, 5) a zvážte, ako sa zmení jeho zmysel, keď slovo „bezbožnosť“ nahradíte slovom „ateizmus“, čo je podľa Vás to isté… Vami citované odsúdenie je teda odsúdením hriešnych ortodoxných Židov. Neaplikujte ho preto na súčasných ateistov: tí väčšinou nie sú ani nemravnejší než veriaci, a nie sú to ani ortodoxní Židia. Biblia nie je text, z ktorého si môžete vyberať, čo sa Vám ľúbi, a interpretovať to ako sa Vám hodí.

Sčítanie obyvateľstva je bitka, ktorú túžite vyhrať – ale nie v prospech Slovenska. Klamete, keď tvrdíte: „Slovensko dnes potrebuje Cirkev ako nikdy predtým!“, nehorázne klamete! To klérus, ktorý sa utešene množí, potrebuje Slovensko, aby ho mal kto živiť!

Kľúčové slová: kardinal Korec, pastiersky list, scitanie ludu, viera, krst, veriaci, neveriaci, katolicka cirkev, tiche priznanie, mravnost, pokrytectvo, Slovensko, priamo ruha, bezbozny, prazdny clovek, hanobenie presvedcenia, fundamentalizmus, neznasanlivost, ideologia


Prvý raz uverejnené 26. mája 2001.

2 odpovede na “Pastiersky list kardinála Korca”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *