Asertívne „ľudské práva“.
Asertivita ponúka metódy konštruktívneho zvládania celej rady typických patových komunikačných situácií, ktoré nám komplikujú nielen spolužitie s ostatnými v práci, v škole a v rodine, ale i vzťah k sebe samým.
Známi poradenskí psychológovia, autori úspešných populárno-psychologických kníh, Věra Capponiová a Tomáš Novák, ponúkajú v knihe Asertívne do života okrem nevyhnutného teoretického prehľadu asertívnych techník a práv predovšetkým testy a praktické tréningové programy pre výcvik asertívneho správania. Kniha vám bude sprievodcom na ceste za vymedzovaním hraníc voči vašim komunikačným partnerom, pomôže vám i v orientácii vo vlastných motívoch konania a iste účinne podporí vašu snahu viesť sebavedomý a vyrovnaný život v nemanipulujúcej spoločnosti.
- Ako hovoriť nie bez pocitu viny?
- Ako požiadať o láskavosť?
- Kde je hranica prijateľného kompromisu v spore?
- Ako sa nenechať manipulovať?
- Ako správne kritizovať a ako kritiku prijímať?
Asertivita požaduje, aby sa človek rozhodoval sám za seba a za svoje rozhodnutia niesol zodpovednosť. Ten, kto sa chce jasne a jednoznačne prejaviť, konať slušne avšak dôrazne, odolávať manipuláciám okolia, vyznať sa v sebe i v druhých a vedieť si stáť na svojom, mal by poznať a rešpektovať zásady, pre ktoré býva používaný termín „asertívne ľudské práva“. Ich základom je zásada, že nikto s nami nemôže úspešne manipulovať, pokiaľ mu to sami nedovolíme. Takže pozor – asertívne desatoro začína:
1. Máte právo sám posudzovať svoje správanie, myšlienky a emócie a niesť za ne i za ich dôsledky sám zodpovednosť
Psychológovia zaoberajúci sa morálnym rastom ľudskej osobnosti uvádzajú niekoľko stupňov morálneho správania. Pokiaľ sa človek správa mravne len preto, že je pod dohľadom, je na nižšej vývojovej úrovni mravnosti. Ale ak koná mravne „bez kontroly“, dosahuje v tejto sfére maximum. Manipulačná povera však proklamuje, že jedinec nemôže nezávisle posudzovať sám seba. Musí byť posudzovaný, a tým kontrolovaný vonkajšími pravidlami a autoritou, ktorá je nadradená, múdrejšia a zrelšia než on sám. Lenže autority sa menia, klamú, manipulujú. Vo chvíľach lámania chleba môžu nechať napospas a sklamať.
Asertivita hovorí – ide o náš život, čo sa v ňom stane, záleží na nás samotných a na nikom inom. My sami musíme byť sudcami vlastného správania. Nemôžeme sa na nikoho a na nič vyhovárať. V zahraničných učebniciach asertivity býva v tejto súvislosti často citovaný príklad vojnových zločincov v Norimbergu, ktorí sa obhajovali štýlom „ja za nič nemôžem, len som poslúchal rozkazy“. Podobne možno uviesť mnohé príklady z našej nedávnej minulosti. Náhodne – typickou výhovorkou kádrovákov, úradníkov rôznych národných výborov a iných inštitúcií bývalo: „Rád by som vám vyhovel, ale oni si to neprajú, to by neprešlo.“ Tajomné „oni“ nebývalo špecifikované. Nikto z nadriadených nebol menovaný, konkrétne predpisy neexistovali. Nakoniec, pokiaľ sa stalo a niektorý z úradníkov vzal na seba zodpovednosť veci posudzovať podľa svojho zdravého rozumu a nie podľa toho, čo „oni“, ukázalo sa, že i vo vymedzenom priestore je možné všeličo presadiť.
Všetky základné asertívne práva sa odvodzujú od tohto základného a prvého, ktorý dáva oprávnenie byť rozhodcom vo vlastných životných rozhodnutiach a niesť za ne zodpovednosť.
2. Máte právo neponúkať žiadne výhovorky či ospravedlnenia ospravedlňujúce vaše správanie
Manipulatívna povera nám vnucuje názor, že za svoje správanie sme zodpovední druhým ľuďom, a teda to, čo robíme, sme im povinní vždy vysvetliť, zdôvodniť, ospravedlniť. Predstavte si, že chcete kúpiť záhradu a stretnete sa s človekom, ktorý inzeroval predaj. Zavedie vás na ponúkaný pozemok. Zistite, že pozemok síce je v dosahu mestskej hromadnej dopravy, ale 3 km od zastávky, že ide o neoplotené pole na severnom svahu s evidentne nízkou bonitou pôdy. Skrátka, nemáte o kúpu záujem. Asertívne je, keď predávajúcemu síce slušne avšak jednoznačne túto vec oznámite. Môžete dajme tomu povedať: „Ďakujem, že ste so mnou vážili cestu až sem a ukázali mi pozemok. Ľutujem, ale o záhradu tohto typu nemám záujem.“ Pri akýchkoľvek ďalších ponukách predajcu, ktoré nie sú ničím iným než vnucovaním tovaru, nie je človek povinný zdôvodňovať a vysvetľovať, prečo nechce kúpiť. Väčšina ľudí sa však cíti „zaskočená“, majú pocit viny, že pripravili predávajúceho o čas a energiu, a to i v prípade, že inzeroval skreslene. Začnú sa potom zaplietať do vysvetľovania a zdôvodňovania. Silnejšie povahy sklznú do agresívnejšieho konania a vynadajú predávajúcemu, že je neseriózny. Jedinci slabšej povahy sú v nebezpečí, že pozemok kúpia, pretože je im trápne, že „obťažovali“. Keby sa nezaplietali do vysvetľovania, zdôvodňovania, prípadne i do výhovoriek, pozemok by nekúpili.
3. Máte právo sám posúdiť, či a nakoľko ste zodpovedný za problémy druhých ľudí
Názor vydávajúci sa za stelesnenie morálky tvrdí, že človek musí byť vždy zodpovedný za svojich blízkych i skupiny ľudí a inštitúcie, voči ktorým má záväzky. Takže voči nikomu a ničomu v našom okolí nemôžeme vystupovať tak, aby sme neniesli zodpovednosť za jeho „život“ viac než za svoj vlastný. Klasickým príkladom je situácia v obchode. Nakupujúci, za ktorým sa vytvára dlhočizný rad, je ako predavačom, tak i ostatnými zákazníkmi manipulovaný, aby „rýchlo vybavil svoj nákup“. Je mu jasne dané najavo, že zákazník, ktorý ponúkaný výrobok príliš skúma, priveľa sa vypytuje, alebo dokonca chce prístroj vidieť rozbalený a v prevádzke, je nezodpovedný. Zdržuje predavača v zodpovednej práci a ostatných zákazníkov pripravuje o množstvo času. Sú na svete krajiny, kde túto pseudozásadu priviedli k praktickej dokonalosti. Zákazník si zakúpi prvý predmet, ktorý pred ním leží na pulte, aby ho potom pred odchodom s ostatnými rovnako „obslúženými“ občanmi vymenil za niečo, čo by sa mu skutočne mohlo hodiť. Zmienený spôsob obchodovania a zmeny nie je len výrazom ekonomickej núdze, ale tiež skutočnosti, že sa kupujúci cíti byť osobou, ktorá nie je hodná toho, aby si mohla zakúpiť topánky vo veľkosti vlastnej nohy. Prečo? Pretože človek má predsa väčšie záväzky a povinnosti k inštitúciám než k sebe. Ak dané inštitúcie nepracujú efektívne, musí to byť on, kto sa im prispôsobí. Musí obetovať vlastné hodnoty, aby ich udržal v chode. Ešte výraznejšie sa postoj prejavuje v blízkych medziľudských vzťahoch.
Sme tlačení k tomu, aby sme boli zodpovední za šťastie svojho manželského partnera. Keď si náš manžel(ka) praje, aby sme nečítali noviny poležiačky, či vôbec doma nečítali noviny, ale vyplňovali prázdne chvíle svojho náprotivku, je našou povinnosťou vyhovieť. Predsa vieme, že vstupom do manželstva sme na seba prevzali zodpovednosť za prosperitu celej našej rodiny. Tretia zásada toto všetko popiera. Nie je nabádaním k asociálnosti. Je len upozornením, že každý človek má právo sám posúdiť, za čo a do akej miery nesie zodpovednosť. Menej je tu totiž viac. Praktická skúsenosť ukazuje, že človek, ktorý chce niesť zodpovednosť za „problémy celého sveta“, nakoniec nepomôže nikomu.
4. Máte právo zmeniť svoj názor
Mnohí rodičia, učitelia i oznamovacie prostriedky hovoria, že seriózny človek za svojím názorom stojí. Jednoducho názor, ku ktorému sa kto kedy priklonil, nejde zmeniť. Inak by musel priznať, že sa mýlil. Keď sa niekto mýli, znamená to, že je nezodpovedný a nie je na neho spoľahnutie. Pretože kde je záruka, že sa nebude mýliť vždy, opäť a znovu meniť svoj názor. Teória asertivity s tým však nesúhlasí. Z etického hľadiska by malo byť rozhodujúce, či sa človek „zmenou názoru“ dostal bližšie k pravde. Nemôžeme napríklad považovať za neseriózneho Giordana Bruna preto, že zmenil názor na to, či sa Slnko točí okolo Zeme, alebo naopak. Asertivita ide ešte ďalej. Pripúšťa, že človek môže zmeniť názor nielen pod tlakom argumentov, ale pretože sa mu nejaká vec celkom jednoducho prestala páčiť. Je ľudským právom rozhodnúť sa, že mi už nechutí krupičná kaša a neľúbi sa mi odev vo farbe červenej. Nie som preto zlý človek. Príznakom nemorálnosti je iba prezlečenie kabáta. V tomto prípade predstieram, že som názor zmenil, pretože je pre mňa výhodné niečo podobné proklamovať. Tu nejde o zmenu názoru, ale o obyčajné klamstvo.
5. Máte právo robiť chyby a byť za nich zodpovedný
Mravoučný pedagóg v nás hovorí: „Nikdy nesmieš robiť chyby! Keď sa nejakej dopustíš, si neschopný a nesolídny človek. Musíš spytovať svoje svedomie. Nie je ti hanba? Musíš mať pocit viny. Ostatní ťa teraz budú viac kontrolovať, aby zabránili ďalším škodám. Pokiaľ sa nenapravíš, pôjdeš pod kuratelu!“ Rozpracovaním tohto princípu je úvaha: „Kto nič nerobí, nič nepokazí, bude pochválený, kto bude chválený, bude skoro povýšený.“ Prinajmenšom vedie k tomu, že dotyčný nie je ochotný prijať ani malé riziko podnikania. Hlavné je „byť krytý, ostatné už príde samé“.
6. Máte právo povedať „ja neviem“
Sociálny mýtus vraví, že dospelý zrelý človek sa v sebe musí vyznať, čiže musí poznať svoje motívy, pohnútky a byť schopný zodpovedať akúkoľvek otázku, týkajúcu sa všetkých súvislostí jeho správania. Skrátka a dobre, keď niekto niečo robí, tak predsa vie prečo. Kto to nevie, je zlý alebo menejcenný. Obsahovo rozšírená verzia tohto postoja usudzuje: „Rodič, ‚učiteľ‘, ‚vedúci‘ musia predsa ‚vedieť všetko‘, a teda odpovedať na všetky všemožné otázky potomkov, žiakov či podriadených. Ak má byť niekto autoritou, musí byť vševedúci a neomylný.“
Najslabšou ranou pod pás priamej komunikácie je v tomto prípade prostá lož. Totiž, ak niečo neviem a som sociálne tlačený k tomu, že to mám vedieť, tak si to vymyslím. Nie je to pekné. Je to ale menej škodlivé, než keď pripustím sám sebe, že nič neviem a svoje „fantázie“ a bez ladu a skladu poskladané čriepky vedomostí ponúknem ako výdobytok všetkého poznania.
7. Máte právo byť nezávislý na dobrej vôli ostatných
Povera, ktorá sa pokúša protirečiť 7. asertívnemu ľudskému právu, tvrdí, že všetci ľudia, s ktorými prichádzame do styku, musia k nám mať kladný vzťah. Je nevyhnutné, aby nás všetci mali radi. Inak by nás mohli odmietnuť a viedlo by sa nám ešte horšie než nedobre. V skutočnosti „nie je na svete človek taký, aby sa zavďačil všetkým ľuďom“. Sú situácie, kedy nebyť v láske blížnych (zvlášť mocných) je najlepšie vysvedčenie. Iste nie je najlepšou vizitkou kontrolóra, ak ho podvodníci majú veľmi radi.
8. Máte právo robiť nelogické rozhodnutia
Život nie je program počítača, v ktorom by jednotlivé fázy a postupy celkom logicky naskakovali jeden po druhom. Nejde tiež vylúčiť, že „logické“ riešenie sklame na celej čiare a osvedčí sa niečo, čo by nikto nečakal. Často si pletieme logiku vyvodzovania a pravdivosti či oprávnenosti premís. Namiesto na logiku vsádzame vlastne na teóriu, a tá nemusí byť pravdivá alebo neplatí vo všetkých prípadoch. Muž, ktorý je presvedčený, že „blondínky sú nežné“, sa zachová úplne logicky, keď sa ožení s blondínkou, aby vzápätí zistil, že takú jazyčnicu aby pohľadal. Takže asi by lepšie bolo z jeho hľadiska nelogické rozhodnutie pre brunetu. „Logicky“ môžeme robiť len veci, ktorým naozaj rozumieme.
9. Máte právo povedať „ja ti nerozumiem“
Iste ste už mnohokrát počuli, že pokiaľ chcete v dobrom vychádzať so svojimi blížnymi, musíte byť schopní vcítenia do ich duše. Máte mať schopnosť predvídať ich prania a potreby, bez toho, aby vám o nich jasne hovorili. Najmä milenci veria, že ak sa majú skutočne radi, sú predsa slová zbytočné. Pokiaľ niekto potrebuje „nakopnúť“, aby niečo spravil alebo nejako konal, potom nie je schopný žiť v harmonickom vzťahu a patrí medzi necitlivých naničhodných ignorantov.
Háčik je v tom, že človek nedokáže vždy byť empatický voči druhým. Niekedy má dosť svojich problémov, inokedy ho bolia zuby, má starosti s deťmi, s manželkou, je južný vietor, pichá ho v boku alebo žalúdočné vredy sa začínajú búriť – nuž nie je proste O. K. A že už vôbec nehovoríme o tom, že za požiadavkou empatie sa niekedy skrýva predstava o povinnom prispôsobení každému rozmaru. Nie je našou povinnosťou čítať druhým ich želania priamo z očí a nevyrieknuté predstavy plniť na počkanie. Máme plné právo sa opýtať, čo vlastne chcú. Zároveň potom máme právo obdržať jasnú, jednoznačnú a dajme tomu negatívnu odpoveď.
10. Máte právo povedať „je mi to jedno“
Traduje sa, že sa každý, pokiaľ má byť hodný onoho hrdého názvu „človek“, musí sa stále snažiť byť lepší a lepší, dokiaľ nebude vo všetkých ohľadoch dokonalý a perfektný. Môže sa síce stať, že sa k danému ideálu celkom nepriblíži, ale podstatné je, že sa musí snažiť a robiť pre to všetko, čo sa dá. Ľudia v jeho okolí to predsa myslia ohromne dobre, keď mu hovoria, v čom by sa mal zlepšiť. Každý musí nasledovať ich pokyny, je to predsa pre jeho dobro. Ak to nerobí, je lenivý, nemožný, nesolídny ľahtikár. Keď niekoho pokarháte za jeho prehrešky, nemôže predsa povedať „je mi to jedno“. Potom by si nezaslúžil uznanie a nakoniec by ním každý len pohŕdal. Ani sám seba by si nemohol vážiť.
Skrátka, je tu absolutizovaný „rodičovský hlas“, ktorého reprezentantom je vlastne každý, kto sa na to cíti. Má to však háčik. Človek nemôže zdolávať úspešné horské túry hoci aj vo vychodených a pohodlných, ale predsa len o číslo menších alebo naopak väčších topánkach niekoho iného. Naviac v podobných prípadoch vám, obrazne povedané, prvý kilometer šéf ponúka svoje pahorky, ďalších 500 metrov by ste mali absolvovať v lodičkách manželky, potom v papučiach tety Agáty prejsť najmenej kilometer obzvlášť zradným terénom a tak ďalej. Na všetkých by sa dostalo, len na vaše nie a vaše nohy by podľa toho vyzerali. Desiata asertívna zásada hovorí, že máme plné právo nebyť perfektný podľa definícií niekoho iného. Pretože čo je pre jedného perfektné, môže byť pre druhého perverzné. Čo je iné, nemusí byť ešte horšie. Človeku môže byť napríklad jedno, či tento týždeň vyhral Slovan alebo Spartak, pokiaľ má odev v súlade s diktátom módy, alebo pokiaľ má doma pol roka neumyté okná.
Zdroj: Asertivně do života.
Ide o 4. kapitolu, strany 41 až 46, v edícii Psychológia pre každého, ISBN 80-7169-082-1 (1. vydanie, 1994, dotlač 1998, 1999) a 978-80-247-0989-5 (2. vydanie, 2004).
Vydavateľstvo Grada
Knihy s logom GRADA vychádzajú v Českej republike už od roku 1991. GRADA si za dobu svojej existencie vybudovala pozíciu najväčšieho tuzemského vydavateľstva odbornej literatúry čo do objemu tržieb, počtu vydávaných nových titulov i záberom odborov svojej pôsobnosti, a to ako v Českej tak i v Slovenskej republike.
K dnešnému dňu GRADA vydala takmer 8 000 titulov v celkovom náklade viac než 16 miliónov kníh.
Ponúka spoločnosti GRADA pokrýva široké spektrum odbornej literatúry z najrôznejších oblastí ľudskej činnosti. Ročne produkuje viac než 400 noviniek vo viac než 29 odboroch asi v 90 edičných radách.
Článok bol pôvodne uverejnený 3. 11. 2011.