Život po smrti?
Pojem „život po smrti“ vyvoláva pochybné súvislosti so strašidelnými domami, no vo svete existuje veľký počet ľudí, ktorí veria na nejakú formu pretrvávania jednotlivých duší po skončení života. Samozrejme, je to dôležitá otázka, jedna z najdôležitejších, aké si môžeme položiť v súvislosti s významom ľudského života. Ak veda má k tomu čo povedať, mali by sme sa o to zaujímať.
Adam Frank (matematik a kozmológ) si myslí, že veda tu nemá čo povedať. Tvrdí o sebe, že v tejto veci je „tvrdo agnostický“. Jeho spolublogger Alva Noë (filozof, kognitívne vedy a filozofia myslenia) prudko nesúhlasí.
„Mám ohromný rešpekt pred Adamom; je to šikovný chlapík a pozorný mysliteľ. Ak sa nezhodneme, je to v rámci zdvorilého dialógu, ktorý by mal byť vzorom pre nesúhlas medzi nebláznami. No tu sa nemôže mýliť väčšmi.“
Adam tvrdí, že „jednoducho neexistuje kontrolovaná, experimentálne preveriteľná informácia“ o živote po smrti. Podľa tohto štandardu neexistuje ani kontrolovaná, experimentálne preveriteľná informácia o tom, či je Mesiac zo zeleného syra. Samozrejme, môžeme vytvoriť spektrá svetiel, odrazených od Mesiaca; môžeme poslať astronautov, aby priniesli vzorky pôdy na analýzu. Ale to je len škrabanie na mesačnom povrchu. Čo, ak je Mesiac zo zeleného syra, ale pokrýva ho niekoľkometrová vrstva prachu? Môžete povedať, že to nie je pravda? Kým ste nevyšetrili každý kubický centimeter mesačnej hmoty, nemáte experimentálne preverenú informáciu. Takže agnosticizmus vo veci Mesiaca a zeleného syra je možno oprávnený. (Sľubujem vám, že všetky poznatky o Mesiaci sa mi vmestia do hypotézy o zelenom syre.)
Samozrejme, je toto všetko bláznovstvo. Naše presvedčenie, že zelený syr tvorí len zanedbateľnú časť mesačného jadra, sa nezakladá na priamom pozorovaní, ale na veľkom nesúlade tejto predstavy s inými vecami, o ktorých si myslíme, že ich vieme s istotou. Ak vezmeme do úvahy to, čo vieme o skalách a planétach, o mliečnych produktoch a Slnečnom systéme, je absurdné predstaviť si, žeby Mesiac mohol byť zo zeleného syra. Vieme to presvedčivo.
Vieme presvedčivo, ako je to so životom po smrti, a predsa sa ľudia veľmi zdráhajú uznať to. „Priamy“ dôkaz jedným alebo druhým smerom sa dá ťažko podať. Čo vieme, je len pár legiend a povrchných rozprávaní nespoľahlivých svedkov o skúsenosti blízkosti smrti a za kôš zbožných prianí. V každom prípade však možno brať do úvahy aj nepriame dôkazy – menovite kompatibilitu predstavy, že nejaká časť našej osobnej duše smrť prežije, s inými predstavami, ktoré máme o tom, ako beží tento svet.
Tvrdenie, že nejaká forma vedomia po smrti a rozpade našich tiel na ich súčasti pretrváva, naráža na obrovskú neprekonateľnú prekážku: fyzikálne zákony, na ktorých sa zakladá náš každodenný život, sú dopodrobna známe a v ich rámci niet spôsobu, ktorý by umožnil, aby informácia, uložená v našom mozgu, pretrvala po našej smrti. Ak tvrdíte, že nejaká časť duše po smrti pretrváva, aké sú to časti, z ktorých sa duša skladá? Aké sily ich držia pohromade? Ako interagujú s bežnou hmotou?
Všetko, čo vieme o kvantovej teórii poľa (KTP), vraví, že na takéto otázky niet rozumnej odpovede. Samozrejme, všetko, čo vieme o kvantovej teórii poľa, môže byť omyl. Aj Mesiac by mohol byť vyrobený zo zeleného syra.
Ani jeden zo zástancov predstavy života po smrti sa nepokúsi sadnúť si a pustiť sa do ťažkej práce vysvetliť, ako by sa museli zmeniť základné fyzikálne vlastnosti atómov a elektrónov, aby to bolo pravda. Keby sa o to niekto pokúsil, veľmi rýchle by bola zrejmá očividná absurdita tejto úlohy.
Aj keď neveríte, že ľudské bytosti sú len „jednoduché“ zhluky atómov, ktoré sa správajú podľa pravidiel Stanfordského modelu fyziky častíc, väčšina ľudí s nechuťou pripustí, že atómy sú časťou toho, čo sme. Ak však sú to naozaj len atómy a známe sily, potom niet spôsobu, akým by mohla duša prežiť smrť. Veriť v život po smrti vyžaduje, mierne povedané, fyziku mimo štandardného modelu. Najdôležitejšie je, že potrebujeme nájsť spôsob, ako by táto „nová fyzika“ mohla interagovať s atómami, ktoré máme.
Celkom zhruba sa dá povedať, že keď väčšina ľudí uvažuje o nehmotnej duši, ktorá pretrváva po smrti, majú na mysli akúsi kvapku duchovnej energie, usídlenej blízko nášho mozgu a krčiacej okolo nášho tela. Treba položiť tieto otázky: akú formu má táto duchovná energia? Ako interaguje s našimi bežnými atómami? Vyžaduje sa tu nielen nová fyzika, ale dramaticky nová fyzika. V KTP nemôže existovať nejaká nová zbierka „duchovných častíc“ a „duchovných síl“, interagujúcich s našimi normálnymi atómami, pretože by sme ich už boli zistili pri našich doterajších experimentoch. Ockhamova britva tu nie je na vašej strane, pretože máte predložiť úplne nový obraz skutočnosti, poslúchajúcej celkom iné pravidlá ako tie, ktoré poznáme.
Ale povedzme, že to urobíte. Čo myslíte, ako bude duchovná energia interagovať s nami? Tu je rovnica, ktorá nám vraví, ako sa elektróny správajú v každodennom svete.
Netrápte sa kvôli podrobnostiam. Záleží na skutočnosti, že táto rovnica existuje, nie na jej osobitnej forme. Volá sa Diracovou rovnicou: dva výrazy vľavo sú zhruba rýchlosť elektrónu a jeho inercia – naviazaná na elektromagnetizmus a príťažlivosť, dva výrazy vpravo.
Pokiaľ ide o všetky experimenty, aké sa kedy robili, táto rovnica je platným opisom správania sa elektrónov pri bežných energiách. Opis nie je kompletný; vynechali sme slabú jadrovú silu a väzbu na hypotetické častice typu Higgsovho bozónu. Nič to, tieto sú dôležité len pri vysokých energiách a krátkych vzdialenostiach, čo je ďaleko od relevantnosti pre ľudský mozog.
Ak veríte na nehmotnú dušu, interagujúcu s našimi telami, potrebujete veriť, že táto rovnica nie je správna, a to ani pri bežných energiách. Je potrebný najmenej jeden nový činiteľ na pravej strane, reprezentujúci spôsob interakcie duše s elektrónmi. Ak tento činiteľ neexistuje, elektróny si pôjdu svojou cestou, ako keby duše nebolo a potom načo to všetko? Preto každý seriózny vedec, zaoberajúci sa touto vážnou myšlienkou, bude klásť otázky: Akú formu má táto interakcia? Je v časopriestore lokálna? Rešpektuje duša kalibrovanú a Lorentzovu invarianciu? Má duša niečo hamiltonovské? Zachovávajú interakcie jednotnosť a konzerváciu informácie?
Nikto ešte nikdy nevyslovil tieto otázky nahlas; možno preto, lebo znejú veľmi hlúpo. Ale ak ich raz začnete klásť, vaša voľba sa vyjasní. Alebo zavrhnete všetko, čo ste sa domnele naučili o modernej fyzike, alebo prestanete dôverovať zmesi náboženských historiek, nespoľahlivých svedectiev a zbožných prianí, ktoré navádzajú ľudí, aby uverili v možnosť života po smrti. Nie je ťažké rozhodnúť sa; taká je bežná cesta od vedeckej teórie k voľbe.
Teórie si nevyberáme vo vákuu. Povoľuje sa nám – ba vyžaduje sa od nás –, aby sme sa pýtali, ako sa zhoduje to, čo niekto vraví o behu sveta, s inými vecami, ktoré o svete vieme. Hovoril som ako fyzik častíc; analogický postup úvah môže mať aj evolučný biológ. Dá sa predpokladať, že aminokyseliny a proteíny nemajú dušu, ktorá by prežívala po ich smrti. Čo povedať o vírusoch a baktériách? Kde v reťazi evolúcie z nášho jednobunkového predka k dnešku prestali organizmy byť len holými atómami, pôsobiacimi príťažlivosťou a elektromagnetizmom? Kde vyvinuli nehmotnú nesmrteľnú dušu?
Niet dôvodu byť agnostikom pri myšlienkach, ktoré sú dramaticky inkompatibilné so všetkým, čo vieme o modernej vede. Ak sa raz zbavíme nechuti vyrovnať sa so skutočnosťou aj v tomto prípade, môžeme sa venovať oveľa zaujímavejšej otázke, ako v skutočnosti fungujú ľudské bytosti a ich vedomie.
Zdroj: Sean Carroll, Physics and the Immortality of the Soul, 23. 5. 2011.
Sean Carroll je fyzik a spisovateľ. Ph.D. dostal na Harvarde v roku 1993, dnes pracuje na Technologickom inštitúte v Kalifornii (California Institute of Technology), kde sa zameriava na základnú fyziku a kozmológiu. Napísal knihy From Eternity to Here: The Quest for the Ultimate Theory of Time (Od večnosti k dnešku: hľadanie konečnej teórie času) a Spacetime and Geometry: An Introduction to General Relativity (Časopriestor a geometria: úvod do teórie generálnej relativity). Píše pre Discover, Scientific American a New Scientist. Často vystupuje v televízii.