Učia sa, hrajú sa, cítia bolesť, či utrpenie, poznajú stres a náklonnosť.
Hoci sa väčšina vedy zameriava na objavy na poli biotechnológií, nanotechnológií a kladie si ezoterickejšie otázky, ako je napríklad vek vesmíru, odohráva sa v laboratóriách po celom svete nenápadnejší príbeh, ktorá sa však dotkne ľudského vnímania a porozumenia života okolo nás podstatne hlbšie. To, čo vyplýva z výskumov mnohých vedcov, je, že mnoho zvieracích bytostí má s nami oveľa viac spoločných znakov, než sme si dokázali doteraz predstaviť. Cítia bolesť, utrpenie, zažívajú stres, náklonnosť, vzrušenie a dokonca i lásku. A to by malo ovplyvniť i to, ako s nimi ľudia zaobchádzajú, tvrdí Jeremy Rifkin, autor knihy Storočie biotechniky a prezident Nadácie ekonomických trendov so sídlom vo Washingtone v USA.
Paradoxné pritom je, že celý rad z týchto výskumov sponzorujú korporácie rýchleho občerstvenia ako McDonald’s, Burger King či KFC, ktoré vďaka tlaku aktivistov za zvieracie práva a záujmu verejnosti o zaobchádzanie so zvieratami začali financovať výskumy, ktoré sa okrem iného zaoberajú emočnými a duševnými stavmi a správaním zvierat.
Bol to tak napríklad McDonald’s, ktorý financoval výskumy na univerzite v Purdue, ktorí zistili, že ošípané túžia po náklonnosti a že sú deprimované, pokiaľ sú držané v izolácii alebo ak sa im odopiera čas, ktorý môžu stráviť s ostatnými. Nedostatok duševných a fyzických stimulov môže vyústiť až do zhoršenia ich zdravotného stavu.
Podobné štúdie si už podľa Rifkina vzala k srdcu Európska únia, ktorá od roku 2002 postavila mimo zákon používanie boxov, ktoré v maštaliach držia prasatá v izolácii. Nemecká vláda sa potom snaží primäť farmárov, aby každému prasaťu venovali denne dvadsať sekúnd ľudského kontaktu a zásobili ošípané hračkami, ako prevencia pred ich vzájomnými útokmi.
Ďalšie štúdie potom rozšírili poznatky o zvieracích emóciách a poznávacích schopnostiach.
Zaskočení boli výskumníci nedávnymi zisteniami o konceptuálnych schopnostiach vrán z Novej Kaledónie. V kontrolovanom experimente, ktorý prebiehal na Oxfordskej univerzite, bola dvom vranám, Betty a Abel, daná možnosť výberu medzi dvoma nástrojmi, ktoré im mali poslúžiť k tomu, aby s nimi vytiahli jedlo zo sklenených trubíc. Z dvoch drôtikov, z ktorých jeden bol rovný a druhý zahnutý do háčika, si vybrali zahnutý, ktorým jedlo skutočne išlo nabrať. Pri jednom z experimentov potom došlo k tomu, že Abel, ktorý bol dominantnejší, svojmu ženskému náprotivku zahnutý drôtik ukradol. Betty potom uchopila rovný drôt – a predtým, než sa s ním pokúsila nabrať jedlo, si ho jednoducho sama ohla. Výskumníci pokus viackrát opakovali, a ona si zahnutý drôtik vyhotovila v deviatich z desiatich pokusov.
Rovnako pôsobivé sú experimenty s gorilou Koko v severnej Kalifornii, ktorá sa naučila tisícku znakov posunkovej reči a rozumie niekoľkým tisíckam anglických slov. Pri IQ testoch dosiahla úrovne medzi 70 a 95 bodmi.
Viem o sebe…
Výroba nástrojov a rozvoj sofistikovanej reči sú však podľa Rifkina len dva z niekoľkých atribútov, o ktorých sme si dosiaľ mysleli, že sú vlastné iba ľudskému druhu, ktoré s nami však majú spoločné i zvieratá. Ďalším z nich je seba-uvedomenie.
Niektorí filozofi a vedci zaoberajúci sa správaním zvierat dlho tvrdili, že zvieratá nie sú schopné seba-uvedomenia, pretože nemajú zmysel pre individualizmus. Podľa najnovších štúdií však to tak nie je. Keď sa orangutanom vo washingtonskej ZOO rozdali zrkadlá, začali nimi skúmať časti svojich tiel, ktoré inak nevidia, čo podľa vedcov poukazuje na vnímanie seba-uvedomenia. V atlantskej ZOO používal orangutan Chantek zrkadlo k starostlivosti o svoj chrup a k tomu, aby si dal do poriadku slnečné okuliare.
Či o zániku
Samozrejme, keď dôjde na posledný spor o to, čo odlišuje ľudské bytosti od zvieracích, tvrdí sa, že je to zármutok za zomrelými. Verilo sa, že zvieratá nemajú vedomie o úmrtnosti a nie sú schopné pochopiť koncept vlastnej smrti. Nie nevyhnutne, píše Rifkin. Zvieratá, zdá sa, pociťujú smútok. Sloni často stoja celé dni nad mŕtvym telom svojich príbuzných a dotýkajú sa ho chobotmi.
Hry a učenie
Takisto vieme, že zvieratá sa hrajú: Nedávne štúdie ukázali, že keď sa hrajú krysy, vylučuje sa z ich mozgov veľké množstvo dopamínu, neurochemickej látky, ktorá je u ľudských bytostí spájaná s radosťou a vzrušením.
Noting the striking similarities in brain anatomy and chemistry of humans and other animals, Stephen M. Siviy, a behavioral scientist at Gettysburg College in Pennsylvania, asks a question increasingly on the minds of other researchers. “If you believe in evolution by natural selection, how can you believe that feelings suddenly appeared, out of the blue, with human beings?”
Donedávna vedci stále zotrvávali pri myšlienke, že väčšina tvorov sa správa na základe inštinktov, a že to, čo sa javí ako naučené správanie, je iba geneticky zakódovanou aktivitou. Teraz už vieme, že husi musia svoje mláďatá migračné trasy naučiť. V skutočnosti vieme, že učenie je z rodičov na potomkov predávané oveľa častejšie, a že väčšina zvierat sa učí skúsenosťami a podstupuje množstvo pokusov.
Rozšíriť empatiu
Čo všetky tieto zistenia znamenajú pre to, ako sa budeme k ďalším živým tvorom správať v budúcnosti? Čo znamenajú pre osud tisícok zvierat, ktoré musia podstupovať bolestivé experimenty v laboratóriách? Čo pre domáce zvieratá, často žijúce v hrozných podmienkach a určené na porážku a konzumáciu? Čo pre líšky lovené na anglickom vidieku a býky, ktoré sa nedobrovoľne zúčastňujú koridy? A majú byť divoké levy držané v ZOO?
Podobné otázky viedli k tomu, že 25 amerických univerzít zaviedlo ako jeden z predmetov kurzy o právach zvierat a že je podávaný celý rad žalôb na ochranu zvieracích práv. Nemecko sa stalo prvou krajinou, ktorá garantuje práva zvierat vo svojej ústave.
Podľa Rifkina je to dobrým znamením, ktoré svedčia o tom, že cesta ľudskej spoločnosti vedie k širšej empatii: kým kedysi bola táto empatia obmedzená len na vlastnú rodinu a kmeň, a neskôr k ľuďom podobných hodnôt, začali v 19. storočí vznikať spoločnosti, ktoré sa zaoberali právami zvierat. Posledné štúdie nám dovoľujú rozšíriť empatiu na širšie spoločenstvo bytostí, ktoré s nami spoločne žijú na Zemi, uzatvára Rifkin.
Článok bol pôvodne uverejnený v eŽurnál.cz; v e-zine Humanisti.sk bol uverejnený 22. 4. 2011.