Jedného večera sa Róbert vracal domov.
Nájsť prácu v tomto malom mestečku bolo takmer nemožné.
Odkedy zavreli továreň, v ktorej pracoval, bol nezamestnaný. No nestrácal nádej. Touto cestou nechodilo veľa áut, iba robotníci, ktorí odchádzali domov. Všetci však už boli preč, iba on sa zdržal.
Pomaly sa začalo stmievať. Zrazu zbadal staršiu pani, ktorá bezradne stála na okraji cesty. Všimol si, že potrebuje pomoc. Dostala defekt a stála tu už asi hodinu. Zastavil a vystúpil z auta. Svojím zovňajškom nepôsobil veľmi presvedčivo, bol chudobný. Bolo vidno, že pani má obavy. Vedel, ako sa asi cíti, preto povedal:
„Som tu preto, aby som vám pomohol. Sadnite si radšej do auta, tam je teplejšie. Mimochodom, volám sa Róbert.“
Keď bol s opravou hotový, pani otvorila okno a začala sa s ním rozprávať. Nedokázala ani vyjadriť svoju vďačnosť za to, že jej pomohol. Spýtala sa ho, koľko je dlžná. Bolo jej jedno, koľko povie, pretože si už predstavovala, čo všetko sa mohlo stať, keby nebol zastavil.
Róbert, aj keď často trpel nedostatkom, nikdy nemyslel v prvom rade na peniaze. Bola to pomoc človeku v núdzi a ktovie, koľkí už v minulosti podali pomocnú ruku jemu. Robil to tak vždy, zo zásady. Povedal jej, aby sa mu odplatila tým, že pomôže niekomu, kto bude potrebovať pomoc, a dodal:
„…a spomeňte si pri tom na mňa.“
Počkal, kým naštartovala a odišla. Bol studený, sychravý deň, ale on sa cestou cítil tak dobre…
Po niekoľkých kilometroch pani zbadala vedľa cesty malý motorest. Zastavila sa, že si niečo zaje a zohreje sa. Obsluhovala ju čašníčka, ktorá napriek tomu, že bola asi v ôsmom mesiaci tehotenstva, stále pracovala, a dokonca s úsmevom na tvári.
Platila stoeurovkou. Kým ju išla čašníčka rozmeniť, pani odišla. Čašníčka si však všimla, že na servítke je niečo napísané. Keď začala čítať, v jej očiach sa objavili slzy.
„Nič mi nedlhujete. Niekto raz pomohol mne, teraz som ja pomohla vám. Ak mi to chcete naozaj vrátiť, nedovoľte, aby sa táto reťaz lásky skončila u vás.“
Keď sa čašníčka večer vrátila domov a unavená si konečne ľahla do postele, rozmýšľala. Ako mohla táto pani vedieť, koľko peňazí s manželom potrebujú? Prichystať všetko potrebné pre bábätko, ktoré sa im malo o mesiac narodiť, nebola lacná záležitosť. Vedela, ako sa jej manžel kvôli tomu trápi. Teraz tu ležal vedľa nej a spal. Jemne ho pobozkala a pošepla mu?
„Neboj sa môj milý, všetko bude v poriadku. Mám ťa veľmi rada, Róbert.“
Autor tohto príbehu je neznámy.
Zdroj: Podhorský hlásnik č. 10/2008 – občasník obce Podhorie, ktorý vychádza v snahe informovať všetkých občanov o tom, čo sa v obci deje a svojou troškou napomáhať budovať z obce jednu veľkú rodinu.
Článok bol pôvodne uverejnený 12. 3. 2010.