Vážený pán Good,
ďakujem Vám za nápaditú reakciu na môj článok. Zjavne patríte medzi brajtov, či už sa Vám ten výraz páči, alebo nie.
Mnohí ho nemajú radi z rovnakých dôvodov ako Vy. (Vstupný poplatok sa u nás, samozrejme, neplatí. A domnievam sa, že aj keby Vaše presvedčenie platilo len v pondelky, stredy a piatky, aj tak by ste sa kvalifikovali ako brajt, pretože my brajti neustále pochybujeme a prehodnocujeme svoje presvedčenia. Vitajte v klube.) Jasne ste sa vyjadrili, že pre Vás je to najpodstatnejšie byť človekom, ktorý sa riadi poznatkami prírodných vied. Vy ani ja neveríme na duchov alebo anjelov, alebo v antropomorfného Boha – ktorého ste výstižne nazvali „kozmickým pikolíkom“. Skrátka, ani jeden z nás neverí na zázraky v doslovnom zmysle slova – teda na porušenie fyzikálnych zákonov, nie na tie každodenné zázraky a zázračné výhry vo futbale, ktoré sa, prirodzene, dejú dosť často.
Chceli ste vedieť, aké stanovisko zaujmem k niektorým zdokonaleným teologickým koncepciám Boha, ktoré ste citovali: napríklad k Tillichovmu Základu všetkého bytia alebo Whiteheadovej procesnej teológii. Keď som pred mnohými rokmi študoval diela týchto a iných podobných autorov, prišiel som k záveru, že boli geniálni a úprimní, a brilantným spôsobom sa pokúšali zachrániť čo najviac z trosiek starých ideí. Pripomínali zúfalých predkladateľov teórie Ptolemaiových sústredných kružníc reagujúcich na Kopernika a Keplera, ale celkom sa líšili od tých teoretikov, ktorí hrajú intelektuálny tenis bez siete a pravidlá si vymýšľajú za pochodu. Nemal som dojem, že by ich teórie mali nejaký praktický zmysel, snáď okrem toho, že si na nich mohla precvičiť mozog malá skupinka akademikov, ktorí sa v takých veciach vyžívali. (Ani atonálna hudba nie je celkom podľa môjho gusta, ale som rád, že existuje, a nech sa darí tým, ktorí ju milujú.)
V celkom nedávnej dobe, tesne po jedenástom septembri, som uvažoval nad tým, aká škoda je, že islam – aspoň pokiaľ viem, nemá tradíciu teológov, ktorí by vyjednávali elegantný ústup, a ponúkli by tak bezpečný a úctyhodný oddychový priestor pre tých, ktorí potrebujú reprezentačnú alternatívu k suchopárnej konfesii, akú ich naučili v detstve. Teológia prichádza na pomoc? Možno, ale mám aj svoje pochybnosti o efektívnosti takéhoto sofistikovaného teoretizovania. Niekoľko stránok od Tillicha alebo Hartshornea a zakalí sa mi zrak. Ak sa aj profesionálneho filozofa ako som ja zmocní nepokoj pri vidine hory jemných rozdielov, na ktorú sa musí vyšplhať, aby sa presvedčil, že týmto teológom porozumel – a to už nehovorím o tom, či ho presvedčili – pochybujem, že sú niečím viac než upokojujúcim „podmazom“ zo slovíčok pre tých veriacich, ktorí ich neodsudzujú ako pompézne – intelektuálske – pokusy zatemniť zjavenú pravdu akéhokoľvek textu, ktorý pokladajú za svätý.
Môj uvážený názor na liberálnych teológov a ich úsilia nanovo definovať Boha spôsobom, ktorý by ho zosúladil s prírodnými vedami, sa zhoduje s podobným názorom Stephena Jay Goulda prichádzajúceho z druhej strany – on chcel rozostriť hranice vedy, bagatelizovať spor medzi vedou a náboženstvom. Bol to pekný a dobre mienený pokus, ale nemohol fungovať. Gouldové úporné prekrúcanie evolučnej biológie bolo podľa môjho názoru motivované úprimnou túžbou po mieri medzi vedou a náboženstvom, a prešiel dlhú cestu na to, aby môj názor potvrdil, v jednej zo svojich posledných kníh, Rock of Ages, ktorá nepresvedčila ani vedcov, ani veriacich. Ale možno to, čo nemôže fungovať vo vede s jej neprestajnými a agresívnymi požiadavkami na verifikáciu, by mohlo fungovať v náboženstve. Konsenzuálna akceptácia – vlastne v skutočnosti oslava – pohodlného pláštika tajomstva by mohla náboženstvu pomôcť zakryť trhliny až do chvíle, kým sa na ne nezabudne, alebo jednoducho len prestanú zaujímať nasledujúcu generáciu. V tomto ohľade nás síce dejiny nenabádajú k optimizmu, ale nie je to vylúčené. Zatiaľ.
Vaše argumenty o tom, ako boli veriaci vplyvnou morálnou silou – a vážim si všetkých tých, ktorých dávate za príklad – ale predsa len preháňate. Kde boli ateisti, keď Martin Luther King ml. bojoval so psami? V mnohých prípadoch kráčali po jeho boku. Som si istý, že v hroboch mučeníkov, ktorí sa obetovali za ľudské práva, spočíva nejeden ateista. A ešte s väčšou istotou tvrdím, že tí, ktorí ich do tých hrobov uložili, boli kresťanskí vojaci povolaní z vlastnej iniciatívy. (Takmer vo všetkých prípadoch, súhlasíte? Alebo jestvujú ateistické kapitoly z histórie Ku-Klux-Klanu, o ktorých sa zatiaľ nevie?)
Niektorí brajti sú vernými členmi cirkví práve preto, že sú si vedomí toho, aký obrovský vplyv majú náboženské organizácie pri zaisťovaní spolupráce verejnosti v prospech morálnych cieľov. (Ako nedávno poznamenal jeden z mojich dopisovateľov – snaha zhromaždiť ateistov pripomína úsilie nahnať mačky na jedno miesto.) Keď sú ľudia konfrontovaní s veľkým zlom, často je najefektívnejšie spojiť sily s najagilnejšou náboženskou skupinou v okolí. Je to však nebezpečná taktika. Dva jasné príklady: na zvrhnutie iránskeho šacha bola potrebná obrovská lojalita a zanietenie stúpencov ajatoláha Chomejního, a čeliť vojenskej diktatúre v Afganistane sa odhodlali len Talibanci s ich sebadisciplínou. Aj čarodejníkov učeň sa poučil, že kým vyčaruje vojsko, mal by sa uistiť, že ho dokáže spoľahlivo zrušiť. Kým niekto vyhúta, ako sa to dá spraviť, budem aj naďalej vítať morálne šíky veriaceho ľudu – ak prídu zo strany, ktorú považujem za správnu. Ale budem tiež naďalej ďakovať Bohu (ak to tak môžem povedať) za brajtov, ktorých výsostne svetské skúmanie tých záležitostí mi pomôže prísť na to, na ktorej strane v každej z nich stojí dobro. Ak sa treba rozhodnúť, čo máme robiť ako národ, nezastávajú náboženskí myslitelia a činitelia automaticky to najlepšie stanovisko: možno sú morálnymi rukami a nohami národa, ale jeho opora – chrbtová kosť – je stále sekulárna, vďakabohu.
A napokon niečo k termínu „brajt“. Nebolo to moje rozhodnutie a najprv som zdieľal Vaše pochybnosti, ale ten výraz mi začína prirastať k srdcu. Takisto ako pán E. O. Wilson, aj ja bezvýhradne verím v osvietenstvo – hnutie, ktoré síce spravilo niekoľko prešľapov, ale priviedlo na svet mnoho veľkých vecí, vrátane – v prvom rade – americkej demokracie. Výraz „brajt“ však uprednostňujem pred slovom „osvietený“, pretože to zaváňa zjavením – teda fenoménom, voči ktorému sme my brajti viac než skeptickí. Opozitum k slovu gej (po anglicky znamená „gay“ – homosexuál – tiež „veselý, žiarivý“ [pozn. prekl.]) nie je mrzút (v angličtine „glum“, t. j. „mrzutý, nevrlý“ [pozn. prekl.]), ale heterosexuál (po anglicky „straight“, t. j. „rovný, priamy“) – celkom pekný prívlastok v porovnaní, povedzme, so slovom „krivý“ („crooked“, antonymum doslovného prekladu slova „straight“ [pozn. prekl.]). Antonymum termínu brajt nie je „tupý“ (alebo „zahmlený“) – ešte sme ho nevymysleli, a ak chcete, mohli by to byť termíny „skvelý“ alebo „vynikajúci“. Nech si tí, ktorí sa nepovažujú za brajtov, ukoristia slovo podľa vlastného výberu a uvidíme, či sa uchytí. Som rád, že sa označujeme pozitívnym a provokatívnym názvom. Je to výraz, ktorý si môžu obľúbiť dokonca aj pravidelní návštevníci kostola ako Vy. Už sa teším na tlačovú konferenciu katolíckymi brajtmi pre kontrolu pôrodnosti alebo Alianciou moslimských a židovských brajtov pre mier v Palestíne.
Dr. Daniel Dennett
Tufts University
Poznámka: The Religious Society of Friends – kvakeri, členovia protestantskej kvietistickej náboženskej spoločnosti odmietajúcej obrady, tradičnú dogmatickú teóriu a niektoré verejné povinnosti, napr. vojenskú službu.
Pozri:
Jedna odpoveď na “Brajti (3. časť)”
[…] Brajti (3. časť) […]