Vážený pán Dennett,
ďakujem vám za článok, ktorý ste uverejnili v New York Times. Potešilo ma, keď som sa dozvedel, že ateisti a agnostici sa zorganizovali a zvolili si meno („brajti“). Potrebujeme vás.
Tým „my“ myslím všetkých tých, ktorí sa pokladajú za veriacich, ale zároveň sú znechutení popularitou tej rozvrátenej, dogmatickej a antiintelektuálnej podoby náboženstva. Vieme, že monopolizácia verejného fóra ľuďmi ako oni nerobí dobrú službu spoločnosti. Takže k hlavnej myšlienke vášho článku – že spoločnosť by mala rešpektovať neveriacich a nechať vám priestor pri verejnej debate – hovorím „amen“ (budete mi musieť prepáčiť môj slovník).
Jednako len mám výhrady voči niektorým konkrétnym veciam vo vašej eseji. Dúfam, že ak si dovolím zopár námietok, neprispejem tým k prehĺbeniu vášho pocitu izolovanosti. Moja prvá výhrada sa týka toho zložitého slova „boh“. Sám sa pokladám za nábožného človeka, ale podľa vás sa môžem zaradiť aj medzi brajtov. Podľa vášho opisu brajti neveria „na duchov alebo škriatkov, na veľkonočného zajka či – v Boha“. Niet pochýb o tom, že pri troch z tých štyroch menovaných patrím medzi vás. Možno dokonca i v otázke boha, samozrejme podľa toho, čo myslíte tým „bohom“. Ten dôležitý pojem nikde nedefinujete. Ale pri čítaní vašej eseje som mal pocit, že musíte mať na mysli toho veľkého nebeského policajta, ktorý kontroluje, kto sa správa dosť dobre na to, aby si zaslúžil večný život. Alebo možno myslíte bytosť, ktorú môj bývalý farník nazýva „kozmickým pikolíkom“, a jej prvoradou úlohou je robiť mi poslíčka. Ak rozumiete pod slovom „boh“ toto, potom som brajt. Stopercentný. Mám štyri zásahy zo štyroch.
Naznačili ste, že podľa vás sú niektorí duchovní tohto národa tajnými brajtmi. To je bystrý záver. Dovoľte, aby som sa predstavil. Som duchovný, ktorý by mohol byť kvalifikovaný ako brajt, nie však ako tajný brajt. Viete, nikdy som sa netajil skutočnosťou, že neverím v takého boha, akého ste tu opísali. O dogmatických systémoch presvedčení mám také veľké pochybnosti, že svojim priateľom často hovorím, aby ma v nepárne dni v týždni považovali za agnostika. To všetko som verejne prezentoval na mojich cirkevných zhromaždeniach. Zdalo sa mi, že ľudia z toho mali veľkú radosť.
Ale vráťme sa späť k vám. Múdro ste zavrhli populárne verzie boha. Neviem však, ako odpoviete na Paulovu Tillichovu koncepciu božstva, ktoré nie je samostatne stojacou bytosťou, ale základom všetkého Bytia. Alebo na procesnú teológiu Alfreda Northa Whiteheada zameranú na Boha, ktorý je prítomný v štruktúre vzájomne prepojenej reality, a vyvíja sa spolu s vyvíjajúcim sa vesmírom. A je tu tiež „panenteizmus“ (nezamieňajte si ho s „panteizmom“) Charlesa Hartshornea – myšlienka, že Boh preniká všetkou realitou a zároveň ju transcenduje. Tie idey pravdepodobne tiež zavrhujete. Určite ich však nemôžete odpísať s uštipačnou ľahkosťou, ktorá je vo vašej eseji taká očividná.
Chcem povedať, že v teologickom myslení to dnes vrie. Mnoho veriacich sa vo svojom, ako to voláte vy, „zvedavom pohľade na svet“ neskláňa pred nikým. Boli by sme veľmi radi, keby ste sa k nám pripojili pri duchovnom dobrodružstve – skúmaní Najvyššieho tajomstva. Nevyžadujeme žiadne predbežné záväzky.
Obzvlášť sa ma dotkla vaša narážka, že etika brajtov je nadradená ostatným – vravíte, že vy brajti ste „morálnou oporou Ameriky“, pretože neveríte, že „Boh zachráni ľudstvo pred jeho hlúposťami“. Nechcem byť nepríjemný, ale tieto poznámky ma nútia premýšľať o tom, na akej planéte ste žili počas uplynulých desaťročí. Dokonca ani veriaca pravica – ktorá si za ústrednú tému svojho učenia zvolila posmrtný život – nečaká na to, že božstvo bude pôsobiť priamo tu na Zemi. V tomto zmysle zaháľajú, čo je skutočnosť, ktorú obdivujem dokonca aj napriek tomu, že nesúhlasím so žiadnym z ich záverov.
Ani tí z nás, ktorí považujú náboženstvo za pozemskú, oslobodzujúcu moc, nezostali pasívni. Na sklonku zimy stála časť z nás, podľa ktorej bola invázia do Iraku hrozným morálnym omylom, so zapálenými sviečkami na verejných miestach v meste Roanoke vo Virgínii v nádeji, že tí, čo sa stotožňujú s naším presvedčením, uvidia, že nie sú sami. Nebolo nás veľa: kvakeri, príslušníci Cirkvi bratskej a hnutia Unitariánskeho univerzalizmu, hŕstka episkopalistov, presbyteriánov a katolíkov. Nepridal sa k nám ani jeden ateista. Som si istý, že ste už počuli o represívnych politických režimoch, ktoré boli zvrhnuté nenásilným spôsobom pod vedením náboženského vodcu: biskupa Sin na Filipínach, biskupa Tutu v južnej Afrike, pápeža vo východnej Európe. Nepochybujem, že poznáte náboženské pohnútky Mahátmu Gándhího. A kde boli tí, „čo tvoria morálnu oporu Ameriky“, keď sa Martin Luther King ml. bránil pred útokom bojových psov a hľadel do ústia vodného dela? V hroboch mučeníkov za ľudské práva spočívajú tí, čo sa prihlásili k svojej viere.
Ani jedným z týchto príkladov nechcem naznačiť, že by vaša etika bola podriadená našej. Ateisti a agnostici, ktorých poznám, majú konzistentnú, hlbokú morálnu citlivosť. Som si istý, že ak vás pozvem na spoločnú diskusiu na verejnom fóre, a zvlášť v tých verejných priestoroch, kde zaujať morálne stanovisko znamená riskovať vlastnú kožu, hovorím za všetkých náboženských aktivistov. Už sa nám zunovalo zaujímať stanoviska sami.
Ešte do jednej veci by som chcel zabŕdnuť. Pre Boha živého (zas je tu ten problém so slovíčkami), vyberte si iné meno. Áno, povedali ste svojim čitateľom, aby si nezamieňali prídavné meno s podstatným, a že vyhlásenie sa za brajta nie je samochvála. Ale moja myseľ to nedokáže tak ľahko rozlíšiť. Odkedy som sa naučil hovoriť po anglicky, znamenal výraz „bright“ – no, „bystrý“. Opak k nemu nie je „veriaci“. Opakom slova „bystrý“ je „tupý“. Čo by znamenalo, že množstvo ľudí, ktorí žili v mojej dobe – za všetkým môžem spomenúť len Reinholda Niebuhra, Johna Updika, Jimmyho Cartera, Eleanor Rooseveltovú, Matku Terezu, Martina Luthera Kinga ml. – musia byť zaradení do kolónky „tupci“. Čo nesedí. Jednako len svojim menom komunikujete takéto arogantné posolstvo. Hovorím vám to preto, lebo naozaj chcem, aby sa vám darilo. Vaše argumenty proti politikom, ktorí sa „svätuškársky chvascú“ strácajú šmrnc, keď samotných seba nazývate „brajti“ a označujete sa za morálnu oporu národa.
Moje posledné želanie je osobné. Keď si zmeníte názov a z vašich verejných vyhlásení aspoň trochu vymizne ten samoľúby tón, pošlite mi prihlášku. Informujte ma o členskom poplatku pre toho, kto chce byť členom v pondelky, stredy a piatky.
Jack Good, farár na dôchodku
The United Church of Christ
Pozri:
Jedna odpoveď na “Brajti (2. časť)”
[…] Brajti (2. časť) […]