Brajti

Nastal čas, aby sme my – brajti – vystúpili z ilegality. Kto je to „brajt“?

Brajt je osoba, ktorej pohľad na svet nie je založený na viere v nadprirodzené javy, ale na poznatkoch prírodných vied. My brajti neveríme na duchov alebo v škriatkov, na veľkonočného zajka či v Boha. Na mnohých veciach sa nezhodneme a máme široké spektrum názorov na morálku, politiku alebo zmysel Života, ale všetci sme zajedno v tom, že neveríme na čiernu mágiu ani v posmrtný Život.

Termín „brajt“ vymysleli prednedávnom dvaja brajti zo Sakramenta v Kalifornii. Mali pocit, že naša spoločenská skupina, ktorej korene siahajú do čias osvietenstva, ak nie ešte ďalej, by zniesla vylepšenie imidžu, a nový názov by jej mohol pomôcť. Nemýľte si to podstatné meno s prídavným menom (ktoré v angličtine znamená „bystrý, šikovný“ [pozn. prekl.]): tvrdenie „som brajt“ nie je samochvála, ale hrdé deklarovanie zvedavého pohľadu na svet.

Je celkom možné, že ste brajt. Ak nie, určite sa s brajtmi denne stretávate. To preto, že sme všade; sme doktori, zdravotné sestry, policajti, učitelia, strážcovia prechodov pre chodcov, vojaci a vojačky. Sme vaše dcéry a vaši synovia, vaši bratia a vaše sestry. Naše vysoké školy sú plné brajtov. Medzi vedcami sme dominantnou väčšinou. V úsilí zachovať a šíriť významnú kultúru dokonca učíme v nedeľných školách a v kurzoch hebrejčiny. Mám podozrenie, že aj mnohí duchovní tohto štátu sú tajnými brajtmi. Vlastne sme morálnou oporou: brajti berú svoje občianske povinnosti vážne práve preto, lebo neveria, že Boh zachráni ľudstvo pred jeho hlúposťami.

Ako dospelý, ženatý, finančne zabezpečený beloch nemám vo zvyku hlásiť sa za člena akejkoľvek menšiny v očakávaní, že mi ako protislužbu poskytne ochranu. Vždy som si myslel, že ak je v našej spoločnosti vôbec niekto „na koni“, sú to ľudia ako ja. Teraz však cítim, že začína byť horúco, a hoci to zatiaľ nie je nepríjemné, uvedomil som si, že je čas biť na poplach.

Či už sme my brajti v pozícii menšiny alebo – ako som naklonený veriť – mlčiacej väčšiny, mocní tohto štátu naše najhlbšie presvedčenia neustále prehliadajú, bagatelizujú a preklínajú. Hovorím o politikoch, ktorí sa zo všetkých síl usilujú vzývať Boha a stáť, ako sa sami svätuškársky chvascú, „na správnej strane“.

Podľa prieskumu verejnej mienky, ktorý v roku 2002 uskutočnila organizácia Pew Forum On Religion and Public Life, je 27 miliónov Američanov ateistami, agnostikmi alebo bez vyznania. To číslo môže byť dokonca podhodnotené, pretože veľa neveriacich sa zdráha priznať si, že dodržiavanie istých náboženských tradícií považujú skôr za svoju občiansku či spoločenskú, než za náboženskú povinnosť – je to skôr záležitosť ochranného sfarbenia ako presvedčenia.

Väčšina brajtov sa nestavia do roly „agresívnych ateistov“. Nechceme zvrhnúť každý rozhovor na diskusiu o náboženstve, a nechceme sa dotknúť našich priateľov a susedov. Preto radšej diplomaticky mlčíme.

Cenou za takéto správanie je však politická bezmocnosť. Politici ani nemajú pocit, že by sa nám mali zaliečať tak ako iným skupinám obyvateľstva, a vedúce osobnosti, ktoré by si za žiadnu cenu nedovolili hanobiť náboženstvo alebo národnosť svojich voličov, nemajú zábrany znevažovať nás „bezbožníkov“.

Bielemu domu sa zdá byť znevažovanie brajtov výhodnou stratégiou na získavanie hlasov voličov. A výpady proti nám nezostávajú len na verbálnej rovine: Bushova administratíva presadila také zmeny vo vládnych pravidlách a politike, ktoré zväčšujú rolu náboženských organizácií v každodennom živote občanov, čo je vážny prehrešok proti ústave. Je čas zastaviť túto eróziu a zaujať stanovisko: Spojené štáty americké nie sú klerikálna, ale sekulárna krajina, v ktorej sú tolerované všetky vierovyznania a – áno – rovnako aj nenáboženské etické presvedčenia všetkého druhu.

Nedávno som sa zúčastnil konferencie v meste Seattle, ktorej zámerom bolo združiť popredných vedcov, umelcov a autorov, aby neformálne a otvorene porozprávali o svojich životoch skupine veľmi talentovaných stredoškolákov. Na konci tých pätnástich minút, ktoré som mal k dispozícii, som spravil malý pokus. Priznal som, že som brajt.

Pravdu povediac, moja identita by nemala prekvapiť nikoho, kto aspoň trochu tuší, čím sa zaoberám. Napriek tomu bol výsledok experimentu ohromujúci.

Po mojom vystúpení za mnou prišlo množstvo študentov, aby mi – veľmi vášnivo – poďakovali za to, že som ich „vyslobodil“. Neuvedomoval som si, ako osamelo a neisto sa cítili títo mladí ľudia. Nikdy predtým nepočuli dospelého takým celkom vecným spôsobom povedať, že neverí v Boha. Pokojne som porušil tabu a ukázal im, aké je to ľahké.

Navyše sa mojím vystúpením inšpirovalo mnoho ďalších rečníkov, medzi ktorými boli aj viacerí nositelia Nobelovej ceny, a priznali, že aj oni sú brajti. Každého z nich za to odmenili potleskom. Ešte príjemnejšie boli komentáre dospelých aj študentov, ktorí ma neskôr vyhľadali a povedali mi, že hoci oni sami nie sú brajti, podporujú naše práva. A práve to je to, čo si zo všetkého najviac želáme: chceme, aby sa s nami zaobchádzalo s rovnakým rešpektom, akému sa tešia baptisti, hinduisti a katolíci – ani väčším, a ani menším.

Čo môžete robiť, ak ste brajt? Po prvé, ak sa jednoducho iba zviditeľníme, môžeme sa stať silnou skupinou amerického politického života. (Zakladajúci brajti majú webovú stránku, na ktorej sa môžete jednoducho prihlásiť a rozšíriť naše rady.) Uvedomujem si však, že hoci bolo takéto zviditeľnenie síce ľahké pre akademikov ako som ja – alebo môjho kolegu Richarda Dawkinsa, ktorý rozbehol podobnú výzvu v Anglicku – v niektorých častiach krajiny by však prihlásenie k brajtom mohlo viesť k spoločenskej katastrofe. Takže prosím – žiadne „coming out“.

Neexistuje však žiaden dôvod na to, aby práva brajtov nemohli podporovať všetci Američania. Nie som homosexuál ani Afroameričan, ale nikto sa predo mnou beztrestne nemôže hanlivo vyjadrovať o gejoch alebo černochoch. Bez ohľadu na svoje vierovyznanie máte plné právo ohradiť sa, keď začujete ako sa vaši príbuzní alebo priatelia pohŕdavo vyjadrujú o ateistoch, agnostikoch alebo iných bezbožníkoch.

A môžete svojim politickým kandidátom položiť nasledujúce otázky: Zvolili by ste na post v štátnej správe kandidáta, ktorý by bol síce po všetkých stránkach spôsobilý, ale bol by brajt? Podporili by ste nomináciu brajta do Najvyššieho súdu? Môžu podľa vás brajti vyučovať na stredných školách? Môžu byť podľa vás brajti policajnými náčelníkmi?

Nech americkí politickí kandidáti premýšľajú, ako reagovať na narastajúci zástup brajtov. Pri troche šťastia budeme zakrátko počuť, ako sa nejaký politik snaží vykrútiť zo zodpovednosti s chabou výhovorkou, že „niektorí z mojich najlepších kamarátov sú brajti“.

* * *

Vážený pán Dennett,
ďakujem Vám za článok, ktorý ste uverejnili v denníku The New York Times. Potešilo ma, keď som sa dozvedel, že ateisti a agnostici sa zorganizovali a zvolili si meno („brajti“). Potrebujeme vás.

Tým „my“ myslím všetkých tých, ktorí sa pokladajú za veriacich, ale zároveň sú znechutení popularitou tej rozvrátenej, dogmatickej a antiintelektuálnej podoby náboženstva. Vieme, že monopolizácia verejného fóra ľuďmi ako oni nerobí dobrú službu spoločnosti. Takže k hlavnej myšlienke Vášho článku – že spoločnosť by mala rešpektovať neveriacich a nechať vám priestor pri verejnej debate – hovorím „amen“ (budete mi musieť prepáčiť môj slovník).

Jednako len mám výhrady voči niektorým konkrétnym veciam vo Vašej eseji. Dúfam, že ak si dovolím zopár námietok, neprispejem tým k prehĺbeniu vášho pocitu izolovanosti. Moja prvá výhrada sa týka toho zložitého slova „boh“. Sám sa pokladám za nábožného človeka, ale podľa Vás sa môžem zaradiť aj medzi brajtov. Podľa Vášho opisu brajti neveria „na duchov alebo škriatkov, na veľkonočného zajka či – v Boha“. Niet pochýb o tom, že pri troch z tých štyroch menovaných patrím medzi vás. Možno dokonca i v otázke boha, samozrejme podľa toho, čo myslíte tým „bohom“. Ten dôležitý pojem nikde nedefinujete. Ale pri čítaní Vašej eseje som mal pocit, že musíte mať na mysli toho veľkého nebeského policajta, ktorý kontroluje, kto sa správa dosť dobre na to, aby si zaslúžil večný život. Alebo možno myslíte bytosť, ktorú môj bývalý farník nazýva „kozmickým pikolíkom“, a jej prvoradou úlohou je robiť mi poslíčka. Ak rozumiete pod slovom „boh“ toto, potom som brajt. Stopercentný. Mám štyri zásahy zo štyroch.

Naznačili ste, že podľa Vás sú niektorí duchovní tohto národa tajnými brajtmi. To je bystrý záver. Dovoľte, aby som sa predstavil. Som duchovný, ktorý by mohol byť kvalifikovaný ako brajt, nie však ako tajný brajt. Viete, nikdy som sa netajil skutočnosťou, že neverím v takého boha, akého ste tu opísali. O dogmatických systémoch presvedčení mám také veľké pochybnosti, že svojim priateľom často hovorím, aby ma v nepárne dni v týždni považovali za agnostika. To všetko som verejne prezentoval na mojich cirkevných zhromaždeniach. Zdalo sa mi, že ľudia z toho mali veľkú radosť.

Ale vráťme sa späť k Vám. Múdro ste zavrhli populárne verzie boha. Neviem však, ako odpoviete na Paulovu Tillichovu koncepciu božstva, ktoré nie je samostatne stojacou bytosťou, ale základom všetkého Bytia. Alebo na procesnú teológiu Alfreda Northa Whiteheada zameranú na Boha, ktorý je prítomný v štruktúre vzájomne prepojenej reality, a vyvíja sa spolu s vyvíjajúcim sa vesmírom. A je tu tiež „panenteizmus“ (nezamieňajte si ho s „panteizmom“) Charlesa Hartshorna – myšlienka, že Boh preniká všetkou realitou a zároveň ju transcenduje. Tie idey pravdepodobne tiež zavrhujete. Určite ich však nemôžete odpísať s uštipačnou ľahkosťou, ktorá je vo Vašej eseji taká očividná.

Chcem povedať, že v teologickom myslení to dnes vrie. Mnoho veriacich sa vo svojom, ako to voláte Vy, „zvedavom pohľade na svet“ neskláňa pred nikým. Boli by sme veľmi radi, keby ste sa k nám pripojili pri duchovnom dobrodružstve – skúmaní Najvyššieho tajomstva. Nevyžadujeme žiadne predbežné záväzky.

Obzvlášť sa ma dotkla Vaša narážka, že etika brajtov je nadradená ostatným – vravíte, že vy brajti ste „morálnou oporou Ameriky“, pretože neveríte, že „Boh zachráni ľudstvo pred jeho hlúposťami“. Nechcem byť nepríjemný, ale tieto poznámky ma nútia premýšľať o tom, na akej planéte ste žili počas uplynulých desaťročí. Dokonca ani veriaca pravica – ktorá si za ústrednú tému svojho učenia zvolila posmrtný život – nečaká na to, že božstvo bude pôsobiť priamo tu na Zemi. V tomto zmysle zaháľajú, čo je skutočnosť, ktorú obdivujem dokonca aj napriek tomu, že nesúhlasím so žiadnym z ich záverov.

Ani tí z nás, ktorí považujú náboženstvo za pozemskú, oslobodzujúcu moc, nezostali pasívni. Na sklonku zimy stála časť z nás, podľa ktorej bola invázia do Iraku hrozným morálnym omylom, so zapálenými sviečkami na verejných miestach v meste Roanoke vo Virgínii v nádeji, že tí, čo sa stotožňujú s naším presvedčením, uvidia, že nie sú sami. Nebolo nás veľa: kvakeri, príslušníci Cirkvi bratskej a hnutia Unitariánskeho univerzalizmu, hŕstka episkopalistov, presbyteriánov a katolíkov. Nepridal sa k nám ani jeden ateista. Som si istý, že ste už počuli o represívnych politických režimoch, ktoré boli zvrhnuté nenásilným spôsobom pod vedením náboženského vodcu: biskupa Sin na Filipínach, biskupa Tutu v južnej Afrike, pápeža vo východnej Európe. Nepochybujem, že poznáte náboženské pohnútky Mahátmu Gándhího. A kde boli tí, „čo tvoria morálnu oporu Ameriky“, keď sa Martin Luther King ml. Bránil pred útokom bojových psov a hľadel do ústia vodného dela? V hroboch mučeníkov za ľudské práva spočívajú tí, čo sa prihlásili k svojej viere.

Ani jedným z týchto príkladov nechcem naznačiť, že by vaša etika bola podriadená našej. Ateisti a agnostici, ktorých poznám, majú konzistentnú, hlbokú morálnu citlivosť. Som si istý, že ak Vás pozvem na spoločnú diskusiu na verejnom fóre, a zvlášť v tých verejných priestoroch, kde zaujať morálne stanovisko znamená riskovať vlastnú kožu, hovorím za všetkých náboženských aktivistov. Už sa nám zunovalo zaujímať stanoviska sami.

Ešte do jednej veci by som chcel zabŕdnuť. Pre Boha živého (zas je tu ten problém so slovíčkami), vyberte si iné meno. Áno, povedali ste svojim čitateľom, aby si nezamieňali prídavné meno s podstatným, a že vyhlásenie sa za brajta nie je samochvála. Ale moja myseľ to nedokáže tak ľahko rozlíšiť. Odkedy som sa naučil hovoriť po anglicky, znamenal výraz „bright“ – no, „bystrý“. Opak k nemu nie je „veriaci“. Opakom slova „bystrý“ je „tupý“. Čo by znamenalo, že množstvo ľudí, ktorí žili v mojej dobe – za všetkým môžem spomenúť len Reinholda Niebuhra, Johna Updika, Jimmyho Cartera, Eleanor Rooseveltovú, Matku Terezu, Martina Luthera Kinga ml. – musia byť zaradení do kolónky „tupci“. Čo nesedí. Jednako len svojim menom komunikujete takéto arogantné posolstvo. Hovorím Vám to preto, lebo naozaj chcem, aby sa vám darilo. Vaše argumenty proti politikom, ktorí sa „svätuškársky chvascú“ strácajú šmrnc, keď samotných seba nazývate „brajti“ a označujete sa za morálnu oporu národa.

Moje posledné želanie je osobné. Keď si zmeníte názov a z vašich verejných vyhlásení aspoň trochu vymizne ten samoľúby tón, pošlite mi prihlášku. Informujte ma o členskom poplatku pre toho, kto chce byť členom v pondelky, stredy a piatky.

Jack Good, farár na dôchodku
The United Church of Christ

* * *

Vážený pán Good,
ďakujem Vám za nápaditú reakciu na môj článok. Zjavne patríte medzi brajtov, či už sa Vám ten výraz páči, alebo nie.

Mnohí ho nemajú radi z rovnakých dôvodov ako Vy. (Vstupný poplatok sa u nás, samozrejme, neplatí. A domnievam sa, že aj keby Vaše presvedčenie platilo len v pondelky, stredy a piatky, aj tak by ste sa kvalifikovali ako brajt, pretože my brajti neustále pochybujeme a prehodnocujeme svoje presvedčenia. Vitajte v klube.) Jasne ste sa vyjadrili, že pre Vás je to najpodstatnejšie byť človekom, ktorý sa riadi poznatkami prírodných vied. Vy ani ja neveríme na duchov alebo anjelov, alebo v antropomorfného Boha – ktorého ste výstižne nazvali „kozmickým pikolíkom“. Skrátka, ani jeden z nás neverí na zázraky v doslovnom zmysle slova – teda na porušenie fyzikálnych zákonov, nie na tie každodenné zázraky a zázračné výhry vo futbale, ktoré sa, prirodzene, dejú dosť často.

Chceli ste vedieť, aké stanovisko zaujmem k niektorým zdokonaleným teologickým koncepciám Boha, ktoré ste citovali: napríklad k Tillichovmu Základu všetkého bytia alebo Whiteheadovej procesnej teológii. Keď som pred mnohými rokmi študoval diela týchto a iných podobných autorov, prišiel som k záveru, že boli geniálni a úprimní, a brilantným spôsobom sa pokúšali zachrániť čo najviac z trosiek starých ideí. Pripomínali zúfalých predkladateľov teórie Ptolemaiových sústredných kružníc reagujúcich na Kopernika a Keplera, ale celkom sa líšili od tých teoretikov, ktorí hrajú intelektuálny tenis bez siete a pravidlá si vymýšľajú za pochodu. Nemal som dojem, že by ich teórie mali nejaký praktický zmysel, snáď okrem toho, že si na nich mohla precvičiť mozog malá skupinka akademikov, ktorí sa v takých veciach vyžívali. (Ani atonálna hudba nie je celkom podľa môjho gusta, ale som rád, že existuje, a nech sa darí tým, ktorí ju milujú.)

V celkom nedávnej dobe, tesne po jedenástom septembri, som uvažoval nad tým, aká škoda je, že islam – aspoň pokiaľ viem, nemá tradíciu teológov, ktorí by vyjednávali elegantný ústup, a ponúkli by tak bezpečný a úctyhodný oddychový priestor pre tých, ktorí potrebujú reprezentačnú alternatívu k suchopárnej konfesii, akú ich naučili v detstve. Teológia prichádza na pomoc? Možno, ale mám aj svoje pochybnosti o efektívnosti takéhoto sofistikovaného teoretizovania. Niekoľko stránok od Tillicha alebo Hartshorna a zakalí sa mi zrak. Ak sa aj profesionálneho filozofa ako som ja zmocní nepokoj pri vidine hory jemných rozdielov, na ktorú sa musí vyšplhať, aby sa presvedčil, že týmto teológom porozumel – a to už nehovorím o tom, či ho presvedčili – pochybujem, že sú niečím viac než upokojujúcim „podmazom“ zo slovíčok pre tých veriacich, ktorí ich neodsudzujú ako pompézne – intelektuálske – pokusy zatemniť zjavenú pravdu akéhokoľvek textu, ktorý pokladajú za svätý.

Môj uvážený názor na liberálnych teológov a ich úsilia nanovo definovať Boha spôsobom, ktorý by ho zosúladil s prírodnými vedami, sa zhoduje s podobným názorom Stephena Jay Goulda prichádzajúceho z druhej strany – on chcel rozostriť hranice vedy, bagatelizovať spor medzi vedou a náboženstvom. Bol to pekný a dobre mienený pokus, ale nemohol fungovať. Gouldové úporné prekrúcanie evolučnej biológie bolo podľa môjho názoru motivované úprimnou túžbou po mieri medzi vedou a náboženstvom, a prešiel dlhú cestu na to, aby môj názor potvrdil, v jednej zo svojich posledných kníh, Rock of Ages, ktorá nepresvedčila ani vedcov, ani veriacich. Ale možno to, čo nemôže fungovať vo vede s jej neprestajnými a agresívnymi požiadavkami na verifikáciu, by mohlo fungovať v náboženstve. Konsenzuálna akceptácia – vlastne v skutočnosti oslava – pohodlného pláštika tajomstva by mohla náboženstvu pomôcť zakryť trhliny až do chvíle, kým sa na ne nezabudne, alebo jednoducho len prestanú zaujímať nasledujúcu generáciu. V tomto ohľade nás síce dejiny nenabádajú k optimizmu, ale nie je to vylúčené. Zatiaľ.

Vaše argumenty o tom, ako boli veriaci vplyvnou morálnou silou – a vážim si všetkých tých, ktorých dávate za príklad – ale predsa len preháňate. Kde boli ateisti, keď Martin Luther King ml. bojoval so psami? V mnohých prípadoch kráčali po jeho boku. Som si istý, že v hroboch mučeníkov, ktorí sa obetovali za ľudské práva, spočíva nejeden ateista. A ešte s väčšou istotou tvrdím, že tí, ktorí ich do tých hrobov uložili, boli kresťanskí vojaci povolaní z vlastnej iniciatívy. (Takmer vo všetkých prípadoch, súhlasíte? Alebo jestvujú ateistické kapitoly z histórie Ku-Klux-Klanu, o ktorých sa zatiaľ nevie?)

Niektorí brajti sú vernými členmi cirkví práve preto, že sú si vedomí toho, aký obrovský vplyv majú náboženské organizácie pri zaisťovaní spolupráce verejnosti v prospech morálnych cieľov. (Ako nedávno poznamenal jeden z mojich dopisovateľov – snaha zhromaždiť ateistov pripomína úsilie nahnať mačky na jedno miesto.) Keď sú ľudia konfrontovaní s veľkým zlom, často je najefektívnejšie spojiť sily s najagilnejšou náboženskou skupinou v okolí. Je to však nebezpečná taktika. Dva jasné príklady: na zvrhnutie iránskeho šacha bola potrebná obrovská lojalita a zanietenie stúpencov ajatoláha Chomejního, a čeliť vojenskej diktatúre v Afganistane sa odhodlali len Talibanci s ich sebadisciplínou. Aj čarodejníkov učeň sa poučil, že kým vyčaruje vojsko, mal by sa uistiť, že ho dokáže spoľahlivo zrušiť. Kým niekto vyhúta, ako sa to dá spraviť, budem aj naďalej vítať morálne šíky veriaceho ľudu – ak prídu zo strany, ktorú považujem za správnu. Ale budem tiež naďalej ďakovať Bohu (ak to tak môžem povedať) za brajtov, ktorých výsostne svetské skúmanie tých záležitostí mi pomôže prísť na to, na ktorej strane v každej z nich stojí dobro. Ak sa treba rozhodnúť, čo máme robiť ako národ, nezastávajú náboženskí myslitelia a činitelia automaticky to najlepšie stanovisko: možno sú morálnymi rukami a nohami národa, ale jeho opora – chrbtová kosť – je stále sekulárna, vďakabohu.

A napokon niečo k termínu „brajt“. Nebolo to moje rozhodnutie a najprv som zdieľal Vaše pochybnosti, ale ten výraz mi začína prirastať k srdcu. Takisto ako pán E. O. Wilson, aj ja bezvýhradne verím v osvietenstvo – hnutie, ktoré síce spravilo niekoľko prešľapov, ale priviedlo na svet mnoho veľkých vecí, vrátane – v prvom rade – americkej demokracie. Výraz „brajt“ však uprednostňujem pred slovom „osvietený“, pretože to zaváňa zjavením – teda fenoménom, voči ktorému sme my brajti viac než skeptickí. Opozitum k slovu gej (po anglicky znamená „gay“ – homosexuál – tiež „veselý, žiarivý“ [pozn. prekl.]) nie je mrzút (v angličtine „glum“, t. j. „mrzutý, nevrlý“ [pozn. prekl.]), ale heterosexuál (po anglicky „straight“, t. j. „rovný, priamy“) – celkom pekný prívlastok v porovnaní, povedzme, so slovom „krivý“ („crooked“, antonymum doslovného prekladu slova „straight“ [pozn. prekl.]). Antonymum termínu brajt nie je „tupý“ (alebo „zahmlený“) – ešte sme ho nevymysleli, a ak chcete, mohli by to byť termíny „skvelý“ alebo „vynikajúci“. Nech si tí, ktorí sa nepovažujú za brajtov, ukoristia slovo podľa vlastného výberu a uvidíme, či sa uchytí. Som rád, že sa označujeme pozitívnym a provokatívnym názvom. Je to výraz, ktorý si môžu obľúbiť dokonca aj pravidelní návštevníci kostola ako Vy. Už sa teším na tlačovú konferenciu katolíckymi brajtmi pre kontrolu pôrodnosti alebo Alianciou moslimských a židovských brajtov pre mier v Palestíne.

Dr. Daniel Dennett
Tufts University

---

Poznámky:

Pew Forum On Religion and Public Life (Pew Research Center) – organizácia zaoberajúca sa vzájomným ovplyvňovaním náboženstva a verejného života. Výraz pew znamená v angličtine kostolná lavica.

Religious Right – radikálna frakcia Republikánskej strany v USA.

The Religious Society of Friends (Quakers) – kvakeri, členovia protestantskej kvietistickej náboženskej spoločnosti odmietajúcej obrady, tradičnú dogmatickú teóriu a niektoré verejné povinnosti, napr. vojenskú službu.

* * *

Ide o úryvok z knihy Záhada ľudského vedomia (strany 141 – 143), ktorú vydalo Vydavateľstvo Európa.

Daniel Clement Dennett (28. 3. 1942) je jeden z najprovokatívnejších a najinšpiratívnejších súčasných filozofov zaoberajúcich sa ľudským myslením a vedomím. Jeho myšlienkami sa inšpirujú ľudia pracujúci v rôznych oblastiach sociálnych a humanitných vied (psychológovia, sociológovia, kultúrni antropológovia, religionisti). Je príkladom „interdisciplinárneho“ filozofa, ktorý má hlboké vedomosti aj z mimofilozofických oblastí, akými sú kognitívna veda, umelá inteligencie, evolučná teória a pod. Je príkladom moderného filozofa, ktorý okrem toho, že je schopný kompetentne sa vyjadrovať k problémom filozofie mysle a ľudského vedomia, je nesmierne inšpiratívny aj pre laikov, ktorí sa zaujímajú o problémy myslenia a vedomia.

Pôvodný zdroj: denník The New York Times, 12. júla 2003.