Brajti (1. časť)

Nastal čas, aby sme my – brajti – vystúpili z ilegality. Kto je to „brajt“?

Brajt je osoba, ktorej pohľad na svet nie je založený na viere v nadprirodzené javy, ale na poznatkoch prírodných vied. My brajti neveríme na duchov alebo v škriatkov, na veľkonočného zajka či v Boha. Na mnohých veciach sa nezhodneme a máme široké spektrum názorov na morálku, politiku alebo zmysel Života, ale všetci sme zajedno v tom, že neveríme na čiernu mágiu ani v posmrtný Život.

Termín „brajt“ vymysleli prednedávnom dvaja brajti zo Sakramenta v Kalifornii (Mynga Futrellová a Paul Geisert). Mali pocit, že naša spoločenská skupina, ktorej korene siahajú do čias osvietenstva, ak nie ešte ďalej, by zniesla vylepšenie imidžu, a nový názov by jej mohol pomôcť. Nemýľte si to podstatné meno s prídavným menom (ktoré v angličtine znamená „bystrý, šikovný“ [pozn. prekl.]): tvrdenie „som brajt“ nie je samochvála, ale hrdé deklarovanie zvedavého pohľadu na svet.

Je celkom možné, že ste brajt. Ak nie, určite sa s brajtmi denne stretávate. To preto, že sme všade; sme doktori, zdravotné sestry, policajti, učitelia, strážcovia prechodov pre chodcov, vojaci a vojačky. Sme vaše dcéry a vaši synovia, vaši bratia a vaše sestry. Naše vysoké školy sú plné brajtov. Medzi vedcami sme dominantnou väčšinou. V úsilí zachovať a šíriť významnú kultúru dokonca učíme v nedeľných školách a v kurzoch hebrejčiny. Mám podozrenie, že aj mnohí duchovní tohto štátu sú tajnými brajtmi. Vlastne sme morálnou oporou: brajti berú svoje občianske povinnosti vážne práve preto, lebo neveria, že Boh zachráni ľudstvo pred jeho hlúposťami.

Ako dospelý, ženatý, finančne zabezpečený beloch nemám vo zvyku hlásiť sa za člena akejkoľvek menšiny v očakávaní, že mi ako protislužbu poskytne ochranu. Vždy som si myslel, že ak je v našej spoločnosti vôbec niekto „na koni“, sú to ľudia ako ja. Teraz však cítim, že začína byť horúco, a hoci to zatiaľ nie je nepríjemné, uvedomil som si, že je čas biť na poplach.

Či už sme my brajti v pozícii menšiny alebo – ako som naklonený veriť – mlčiacej väčšiny, mocní tohto štátu naše najhlbšie presvedčenia neustále prehliadajú, bagatelizujú a preklínajú. Hovorím o politikoch, ktorí sa zo všetkých síl usilujú vzývať Boha a stáť, ako sa sami svätuškársky chvascú, „na správnej strane“.

Podľa prieskumu verejnej mienky, ktorý v roku 2002 uskutočnila organizácia Pew Forum On Religion and Public Life, je 27 miliónov Američanov ateistami, agnostikmi alebo bez vyznania. To číslo môže byť dokonca podhodnotené, pretože veľa neveriacich sa zdráha priznať si, že dodržiavanie istých náboženských tradícií považujú skôr za svoju občiansku či spoločenskú, než za náboženskú povinnosť – je to skôr záležitosť ochranného sfarbenia ako presvedčenia.

Väčšina brajtov sa nestavia do roly „agresívnych ateistov“. Nechceme zvrhnúť každý rozhovor na diskusiu o náboženstve, a nechceme sa dotknúť našich priateľov a susedov. Preto radšej diplomaticky mlčíme.

Cenou za takéto správanie je však politická bezmocnosť. Politici ani nemajú pocit, že by sa nám mali zaliečať tak ako iným skupinám obyvateľstva, a vedúce osobnosti, ktoré by si za žiadnu cenu nedovolili hanobiť náboženstvo alebo národnosť svojich voličov, nemajú zábrany znevažovať nás „bezbožníkov“.

Bielemu domu sa zdá byť znevažovanie brajtov výhodnou stratégiou na získavanie hlasov voličov. A výpady proti nám nezostávajú len na verbálnej rovine: Bushova administratíva presadila také zmeny vo vládnych pravidlách a politike, ktoré zväčšujú rolu náboženských organizácií v každodennom živote občanov, čo je vážny prehrešok proti ústave. Je čas zastaviť túto eróziu a zaujať stanovisko: Spojené štáty americké nie sú klerikálna, ale sekulárna krajina, v ktorej sú tolerované všetky vierovyznania a – áno – rovnako aj nenáboženské etické presvedčenia všetkého druhu.

Nedávno som sa zúčastnil konferencie v meste Seattle, ktorej zámerom bolo združiť popredných vedcov, umelcov a autorov, aby neformálne a otvorene porozprávali o svojich životoch skupine veľmi talentovaných stredoškolákov. Na konci tých pätnástich minút, ktoré som mal k dispozícii, som spravil malý pokus. Priznal som, že som brajt.

Pravdu povediac, moja identita by nemala prekvapiť nikoho, kto aspoň trochu tuší, čím sa zaoberám. Napriek tomu bol výsledok experimentu ohromujúci.

Po mojom vystúpení za mnou prišlo množstvo študentov, aby mi – veľmi vášnivo – poďakovali za to, že som ich „vyslobodil“. Neuvedomoval som si, ako osamelo a neisto sa cítili títo mladí ľudia. Nikdy predtým nepočuli dospelého takým celkom vecným spôsobom povedať, že neverí v Boha. Pokojne som porušil tabu a ukázal im, aké je to ľahké.

Navyše sa mojím vystúpením inšpirovalo mnoho ďalších rečníkov, medzi ktorými boli aj viacerí nositelia Nobelovej ceny, a priznali, že aj oni sú brajti. Každého z nich za to odmenili potleskom. Ešte príjemnejšie boli komentáre dospelých aj študentov, ktorí ma neskôr vyhľadali a povedali mi, že hoci oni sami nie sú brajti, podporujú naše práva. A práve to je to, čo si zo všetkého najviac želáme: chceme, aby sa s nami zaobchádzalo s rovnakým rešpektom, akému sa tešia baptisti, hinduisti a katolíci – ani väčším, a ani menším.

Čo môžete robiť, ak ste brajt? Po prvé, ak sa jednoducho iba zviditeľníme, môžeme sa stať silnou skupinou amerického politického života. (Zakladajúci brajti majú webovú stránku, na ktorej sa môžete jednoducho prihlásiť a rozšíriť naše rady.) Uvedomujem si však, že hoci bolo takéto zviditeľnenie síce ľahké pre akademikov ako som ja – alebo môjho kolegu Richarda Dawkinsa, ktorý rozbehol podobnú výzvu v Anglicku – v niektorých častiach krajiny by však prihlásenie k brajtom mohlo viesť k spoločenskej katastrofe. Takže prosím – žiadne „coming out“.

Neexistuje však žiaden dôvod na to, aby práva brajtov nemohli podporovať všetci Američania. Nie som homosexuál ani Afroameričan, ale nikto sa predo mnou beztrestne nemôže hanlivo vyjadrovať o gejoch alebo černochoch. Bez ohľadu na svoje vierovyznanie máte plné právo ohradiť sa, keď začujete ako sa vaši príbuzní alebo priatelia pohŕdavo vyjadrujú o ateistoch, agnostikoch alebo iných bezbožníkoch.

A môžete svojim politickým kandidátom položiť nasledujúce otázky: Zvolili by ste na post v štátnej správe kandidáta, ktorý by bol síce po všetkých stránkach spôsobilý, ale bol by brajt? Podporili by ste nomináciu brajta do Najvyššieho súdu? Môžu podľa vás brajti vyučovať na stredných školách? Môžu byť podľa vás brajti policajnými náčelníkmi?

Nech americkí politickí kandidáti premýšľajú, ako reagovať na narastajúci zástup brajtov. Pri troche šťastia budeme zakrátko počuť, ako sa nejaký politik snaží vykrútiť zo zodpovednosti s chabou výhovorkou, že „niektorí z mojich najlepších kamarátov sú brajti“.

---

Poznámka: Pew Forum On Religion and Public Life – organizácia zaoberajúca sa vzájomným ovplyvňovaním náboženstva a verejného života. Výraz pew znamená v angličtine kostolná lavica.

Ide o úryvok z knihy Záhada ľudského vedomia (strany 141 – 143), ktorú vydalo Vydavateľstvo Európa v roku 2008. ISBN: 978-80-89111-33-6.

Daniel C. Dennett

– je jeden z najprovokatívnejších a najinšpiratívnejších súčasných filozofov zaoberajúcich sa ľudským myslením a vedomím.

Jeho myšlienkami sa inšpirujú ľudia pracujúci v rôznych oblastiach sociálnych a humanitných vied (psychológovia, sociológovia, kultúrni antropológovia, religionisti). Je príkladom „interdisciplinárneho“ filozofa, ktorý má hlboké vedomosti aj z mimofilozofických oblastí, akými sú kognitívna veda, umelá inteligencie, evolučná teória a pod. Je príkladom moderného filozofa, ktorý okrem toho, že je schopný kompetentne sa vyjadrovať k problémom filozofie mysle a ľudského vedomia, je nesmierne inšpiratívny aj pre laikov, ktorí sa zaujímajú o problémy myslenia a vedomia.

Zdroj: denník The New York Times, 12. júla 2003.

Pozri:

• Brajti (2. časť)
• Brajti (3. časť)