Rok 2017 je Lutherovým rokom. Tento profesor teológie a mních sa oslavuje ako pionier moderny a stelesnenie rebelanta. No nakoľko je primerané také uctievanie? Pretože tento učenec bol nielen veľkým štváčom proti Židom, ale aj prívržencom ducha poddanstva.
„Kristov človek je slobodným pánom nad všetkými vecami a nikomu nie je poddaný. Kristov človek je služobný sluha pre všetko a každému je poddaný.“
Obidve tieto výpovede Martina Luthera stoja hneď za sebou v jeho spise „O slobode Kristovho človeka“ z roku 1520. Znázorňujú, ako bolo myslenie reformátora o jednotlivcovi ovplyvnené pojmami slobody a poddanstva. Ak neprihliadame k obsahovým súvislostiam, ide tu o zásadné protirečenie. Ak však prihliadneme k Lutherovmu rozlišovaniu vnútornej a vonkajšej roviny indivídua, prípadne božej a svetskej ríše či regimentu, stratí sa tento zdanlivý protiklad. Aj tak sa však kladie otázka, ako je to vlastne uňho so slobodou a poddaním sa jednotlivca. Pritom padne náš pohľad na politicky mysliaceho a konajúceho člena spoločnosti, čím reformátor v tých prelomových časoch svojej epochy tiež bol.
Lutherovo chápanie slobody vo viere a vo svete
V úvode citované chápanie súčasnej slobody a poddanstva veriaceho sa javí ako protirečenie. Luther to nepopieral a poukazoval na rozličné sféry:
„Aby sme porozumeli týmto dvom vetám o slobode a služobníctve, ktoré si zrejme protirečia, musíme si uvedomiť, že každý Kristov človek je dvojakej povahy, duchovnej a telesnej.“
Prvá oblasť sa zaoberá vierou, druhá spoločnosťou. Tu sa však robí nielen diferenciácia, ale aj prehodnotenie. Viera v Boha je u Luthera odpútaná od reality. Toto má najprv bezprostredné následky na duševné blaho, o ktoré sa snažia prívrženci náboženstva; dá sa dosiahnuť jedine nábožnosťou a nijako nie činmi. Dobrý človek robí dobré činy, ale dobré činy nemusia pochádzať len z dobrých ľudí. Luther zastával vyhlásený názor, že:
„…len viera, bez akýchkoľvek činov, robí človeka pobožným, slobodným a blaženým…“
Podľa toho pripadá spoločnosti a dianiu v nej len malý význam. Pretože, ak viera má najvyššiu prioritu, nehrá skutočnosť žiadnu rolu.
„Tak vidíme, že Kristovmu človeku stačí, ak má dosť viery a bude pobožný; keďže už nepotrebuje žiadne činy, je oslobodený od poslušnosti všetkým príkazom a zákonom; ak je odpútaný od povinností, je celkom iste slobodný. To je tá kresťanská sloboda, ktorú dáva púha viera; nie, že sa môžeme lenivo hýbať alebo priam robiť zle, ale že nepotrebujeme urobiť nič, aby sme sa stali pobožnými a dosiahli blaženosť aj spásu.“
Pretože tu záleží len na kresťanovej vernosti jeho viere, neprichádza do úvahy ohľad na životné rozpoloženie alebo právne postavenie. Ani jednej zložke sa nedostáva ani pozornosti, ani kritiky. Aj činnosť v spoločnosti ostáva nedôležitá, pretože:
„Činy sú mŕtve veci, Boha nemôžu ani chváliť, ani uctievať; môžu sa však mimovoľne diať a Boha ctiť a sláviť.“
S tým spojené hodnotenie slobody má potom svoje dôsledky.
Pretože ak platí pre kresťana prvé poňatie v úvode spomenutého dualizmu, totiž sloboda vo viere, potom platí pre druhé poňatie, totiž pre spoločenský život, že veriaci sa má podriadiť panujúcemu poriadku tak ako v sluhovskej porobe. Tieto následky naznačil Luther v spomenutom spise len nepriamo. Až na konci state je k tomu jednoznačný komentár:
„Takto prikazuje aj svätý Pavol Rimanom (13, 1) a Titovi (3, 1), že sa majú podrobiť svetskej moci a stále jej byť nápomocným“.
Svetská moc pritom nemusí zastávať spravodlivé stanovisko:
„Pretože slobodný kresťan hovorí takto: Chcem sa postiť, modliť a robiť to a to nie preto, že by som to potreboval, alebo že by som tým spôsobom chcel byť pobožný alebo blažený; chcem poslúžiť ako príklad pápežovi, biskupovi, obci mojich spoluveriacich a môjmu bratovi vo viere; chcem trpieť. A hoci tyrani robia zle, pridať sa k nim mi nerobí zle, kým to nie je zamerané proti Bohu.“
Lutherovo poňatie poslušnosti voči svetskej vrchnosti
Za pokračovanie uvedených úvah možno považovať spis „O svetskej vrchnosti“ (1523), kde sa uvažuje, ako ďaleko siaha voči nej povinnosť poslušnosti. Pre Luthera je východiskom odpoveď na otázku, pokiaľ siaha a čím je odôvodnená lojálnosť kresťana voči svetskej vrchnosti. Aj tu rozlišuje sféry, lebo veď sa hovorí o božej a svetskej ríši. Kresťania žijú v prvej, božej ríši, ale nepotrebujú tam nijaké zákony ani vrchnosť, pretože na základe svojej viery a ňou podmieneného konania nie sú potrebné ani osobitné ustanovizne ani pravidlá správania. Podľa Luthera je situácia vo svetskej sfére inakšia. Je vraj:
„…božou vôľou, ovládať svetský meč a svetské právo na potrestanie zla a na obranu zbožných veriacich.“
Podľa týchto predstáv vypracoval Luther pre jedno kresťanské knieža jeho ideálny obraz s príslušnými kritériami, čo na konci kapitoly bližšie opísal.
Vzhľadom k položeným otázkam má tu ísť o hranicu konania vrchnosti, a to vo vzťahu k viere.
„Svetská vláda má zákony, ktoré nesiahajú ďalej, ako po telo a majetok človeka a čo je na svete vonkajšie. No nad dušou nechce a nemôže Boh nechať vládnuť nikoho iného ako seba samého.“
Podľa toho má panovať v náboženskej ríši sloboda, čo znamená jasnú hraničnú čiaru oproti svetskej moci. Voči zákonom, platným v danej spoločnosti, by sa mal veriaci správať lojálne z lásky k blížnemu. Čo to však znamená v prípade, že knieža bude chcieť vydať iné náboženské predpisy? O následnom odmietnutí poslušnosti Luther napísal:
„Ak ti potom ešte zoberie z tvojho majetku a aj inakšie potresce tvoju neposlušnosť, si blahorečený a ďakuj Bohu, že si pre božie slovo hoden trpieť.“
Podľa toho má kresťan zodpovedajúci akt násilia voči sebe prijať a utrpenie znášať kvôli svojej duši.
Po tejto výpovedi nasleduje hneď príklad, ktorý vlastne inšpiroval Luthera k celému článku. Niektoré kniežatá zakazovali v roku 1522 získanie a predaj Lutherovho prekladu Nového zákona. S tým súvisela výzva odovzdať úradom výtlačky predmetného spisu, čo reformátor komentoval nasledujúcimi slovami:
„Tu majú vaši poddaní konať nasledovne: Nemajú odovzdať ani jeden list z tej knihy, ani jedno písmenko, a to ani pri hrozbe straty vlastnej spásy. Pretože kto by tak urobil, odovzdával by Krista do rúk Herodesa.“
Keby nasledovala domová prehliadka a zabavenie spisov, patrilo by sa urobiť toto:
„Hriechu sa nemá odporovať, hriech sa má znášať. Neslobodno ho však schvaľovať, na to nesmie slúžiť, ani ho neslobodno nasledovať; ani krôčikom či jedným prstom ho neslobodno poslúchnuť.“
Tým pádom sa dostávame do blízkosti činov, ktoré sa v modernej reči označujú za občiansku neposlušnosť. To je však absolútna výnimka, ktorá sa netýka ani nespravodlivosti vo svete.
Lutherove komentáre k reformným stanoviskám sedliakov
V súvislosti s požiadavkami sedliakov, ktorí si sťažovali na nespravodlivosť kniežat, predložil Luther svoje „Napomenutie k mieru ako odpoveď na 12 požiadaviek švábskych sedliakov“ z marca 1525. Na prvý pohľad zaujal stanovisko sprostredkovateľa, pretože tak voči sedliakom ako voči kniežatám vyslovil aj námietky aj súhlas. Videl sa prinucovaným k tomuto postoju svojou osobou a svojimi spismi, čo však ohľadom sedliackej vzbury nebolo oprávnené. Veď hneď na začiatku sa voči kniežatám takto vyslovil:
„Vy a každý mi musí dosvedčiť, že som v tichosti učil a silno proti vzbure protestoval; aj proti vašej tyranskej a zúriacej vrchnosti som poddaných utišoval a trpezlivo napomínal, takže táto vzbura nemôže vychádzať zo mňa.“
Podľa toho ostro kritizoval sedliacku politiku kniežat, ale odsudzoval povstanie postihnutých.
Takýto postoj sa tiahne aj celým hlavným textom, takže spis sa dá považovať za rovnakú výzvu pre sedliakov aj kniežatá. Už samé rozdelenie dĺžky textov svedčí, že hlavnými adresátmi boli protestujúci sedliaci. Okrem toho sa tu hovorí:
„To, že vrchnosť je zlá a nespravodlivá, neospravedlňuje ani zhlukovanie, ani búrenie sa. Pretože trestať zlobu neprislúcha hocikomu, ale len svetskej vrchnosti, ktorá má na to meč, ako vravia Pavlove (Rim 13, 4) a Petrove (1 Pt alebo 2 Pt; 1, 2, 14) listy; Boh ho predpísal na potrestanie zlých.“
Po tomto prejave si zaslúžia osobitnú pozornosť dva odlišné aspekty: Luther sa odvoláva vyslovene na Nový zákon a odmietnutie vzbury vysvetľuje božou vôľou. A ako konateľa pre potrestanie menuje vrchnosť, ktorá však je sama zodpovedná za neporiadok. Kladie sa teda otázka, kde sú spoločenské potenciály pre potrebnú zmenu.
Predpoklad Lutherovho sprostredkovateľského stanoviska medzi sedliakmi a kniežatami sa teda nedá verifikovať na základe tohto spisu. Vyslovil síce námietky na obe strany, ich možnosti reakcie však boli rozličné. Sedliakom priznal len znášanie príkorí, modlenie, vieru v Boha a ochotu trpieť:
„Lebo môžete mať pravdu, nakoľko chcete, aj tak žiadnemu kresťanovi neprislúcha právo súdiť ani bojovať, ale len neprávosť strpieť a zlo znášať…“
Naproti tomu mali kniežatá ako držitelia moci možnosť urobiť iné kroky. Na obžalovávaných pomeroch vo vtedajšej spoločnosti by sa aj tak nebolo nič zmenilo; najviac ak by sa bola dala vrchnosti slovne vytknúť nespravodlivosť. Vzburou sa sedliaci postavili proti Bohu; podľa Luthera mal jedine Boh právo odvety. Pretože však bol to on, kto dosadil úradujúcu vrchnosť, nezmenilo by sa v spoločenskej skutočnosti nič.
Lutherova výzva k vraždeniu sedliakov a potlačeniu povstania
Lutherovi občas pripisovaná úloha sprostredkovateľa mieru medzi sedliakmi a kniežatami definitívne zmizla po jeho nasledujúcej publikácii k tejto téme; myslí sa tu spis „Proti zbojníckym a vraždiacim bandám iných sedliakov“ z mája 1525. Reagoval v ňom na nárast konfliktov, javiaci sa šírením povstaní a plienení. Už na začiatku sa tam o sedliakoch vraví:
„Z toho teraz dobre vidno, aké mali zlé úmysly a že to bolo veľké klamstvo, čo nám predviedli pod menom evanjelia v spomenutých 12 článkoch. Skrátka robia čertovo dielo a osobitne je to Belzebub vládnuci v Mühlhausene, ktorý pozná len lúpež, vraždu a krviprelievanie, takže naňho plne platia Kristove slová, že je vrah od začiatku svojej existencie (Ján 8, 44).“
Týmto postojom Luther nielen, že zrušil svoje uznanie oprávnenia požiadavky spoločenskej reformy v „Dvanástich článkoch“, ale aj týmto činom identifikoval povstaleckých sedliakov s negatívnou postavou diabla.
Luther opakovane a príkazom Rimanom (Rim 13) zdôrazňoval, poukazujúc na Nový zákon, že každý človek by mal byť podriadený nejakej vrchnosti. Preto boli preňho sedliaci rúhačmi proti Bohu. Reformátorovi však nestačilo náboženské odsúdenie. Volal po cielených násilenstvách voči povstalcom, a to až po ich systematické vraždenie. Nešlo mu len o potlačenie povstania, ale o vyzabíjanie tých, ktorých sám zatratil. V prevolaní sa totiž píše:
„Preto, milí páni, vykúpte tu, zachráňte tu, pomôžte tu! Zľutujte sa nad úbohými ľuďmi! Bodni, udri, škrť každý, kto môžeš! Ak na to zomrieš, sláva ti! Šľachetnejšiu smrť by si nikdy nedosiahol; lebo umieraš v poslušnosti božiemu slovu a božím príkazom Rimanom (Rim 13) a v službe láske, aby si zachránil svojho blížneho pred peklom a z okovov diabla.“
Podľa toho videl Luther vo vraždách bohumilé dielo, osožné nakoniec aj duševnému blahu obetí.
Takéto výpovede reformátora vzbudili voči nemu pobúrenie. Pritom nešlo o rozchod s predošlými postojmi, ale o dôsledné pokračovanie v nastúpenej ceste. Ak sa smie protestovať proti vykorisťovaniu a znevýhodňovaniu v spoločnosti len v kontexte s náboženstvom a ak je jediným zdrojom oprávnenia existencie každej vrchnosti Boh, potom musí byť dôsledne každá spoločenská akcia, namierená proti panujúcemu poriadku, hodná zavrhnutia. Keďže je zameraná proti spomenutým predstavám viery, charakterizovaným dualizmom dobra a zla, vidí v každom oponentovi dielo čerta. Táto metafora, ktorú Luther používal voči svojim nepriateľom priam inflacionárne, nemala vždy želaný účinok. Pri vývoji takýchto základných stanovísk dochádzalo u Luthera k myšlienkovému prechodu z náboženskej do svetskej sféry bez problémov. Pre revoltujúcich sedliakov to nemalo platiť, pre utláčajúce kniežatá samozrejme áno.
Bilancia: Sloboda vo viere, poddanosť vo svete
Odmietnutie dominancie cirkvi vo všetkých životných situáciách je Lutherova pretrvávajúca historická zásluha. Pri tomto konštatovaní však neslobodno zabúdať, že nebol ani jediným kritikom, ani jediným reformátorom. V jeho osobe sa však koncentroval všeobecný spoločenský vývoj. Vo vzťahu k pojmu sloboda vo viere mal tento vývoj veľkú hodnotu. To isté platí o význame svedomia jednotlivcov. Oproti obidvom by malo existovať ohraničenie vplyvu vrchnosti. Táto autonómia tvorila Lutherovo chápanie slobody. Pritom treba ohraničujúco zdôrazniť, že Luther nebol ani prívržencom slobody svedomia, ani slobody náboženstva v dnešnom ponímaní. Nedá sa uňho ešte hovoriť ani len o kresťansky ohraničenom pluralizme. Táto obsahová námietka však nemá ukladať ahistorickú mieru. Ide skôr o to, aby sa zo základných pozícií neprechádzalo priamo k dnešným ľudským právam.
Autonómia slobody náboženstva išla totiž spolu so svetským poddanstvom. Lutherove stanoviská voči politickému panstvu dávajú tento obraz: Kresťan sa má už svojou povahou podrobiť každej vrchnosti. Pritom zdôrazňovaná výlučnosť sa stáva relevantným stanoviskom. Nejde o príkaz voči spravodlivému panstvu, vyžadujúci podrobenie v mene práva. Luther to výslovne žiadal aj voči tyranii. Kniežatá nepredstavoval Luther v pozitívnom svetle, veď im vytýkal nespravodlivosť. Aj tak však vyžadoval podrobenie sa im, a to na základe zásadného princípu, ktorý znel ako v biblii: Pretože Boh legitimuje všetky panstvá, nie je odpor nikdy ospravedlniteľný. Jedinou výnimkou by bolo, keby došlo k obmedzeniam vo viere. To by však umožnilo len pasívne činy a odmietnutie. Iné alternatívy by boli vysťahovanie a mučenícka smrť.
Tým sa dá odôvodniť každá diktatúra a diskreditovať každý odpor voči nej. Ohľadom slobody jednotlivca urobil Luther v otázke viery jeden krok dopredu, aby v otázke slobody vo spoločnosti urobil jeden krok naspäť. Ak ostaneme pri tomto obraze, dá sa dokonca položiť otázka, či tie kroky späť neboli dva. Diktatúra sa pri Lutherovi nemusela brať relatívne; povinnosť poslúchať ju vyžadoval napriek tomu, že poznal jej nespravodlivosť. Lutherovo stanovisko bolo v súlade s Novým zákonom, kde je potvrdené na viacerých miestach. Ak prihliadneme k rozdielom medzi vnútornou a vonkajšou rovinou jednotlivca, prípadne k božej a svetskej ríši, nedajú sa postuláty slobody prenášať z náboženskej do svetskej sféry. Také uvažovanie by nebolo v súlade so sebachápaním, ktoré Luther tak zdôrazňoval. Zastával sa síce slobody vo viere, ale rovnako aj poddanstva vo svete.
Autor: Armin Pfahl-Traughber.
Prameň: Armin Pfahl-Traughber, Warum man Martin Luther (eigentlich) nicht feiern sollte, Diesseits, 1/2017, s. 19 – 22.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 113 v nedeľu 16. júla 2017.