Najvyšší súd vo Veľkej Británii rozhodol, že vodiči Uberu sú jeho zamestnanci. To znamená, že budú nútení si nakúpiť drahé výdobytky štátneho blahobytu. V momente, keď vodič naštartuje auto a zapne aplikáciu, bude okrem benzínu platiť aj za materské dávky, nemocenské „poistenie“ alebo platenú dovolenku. A samozrejme sa naňho bude vzťahovať od prvej minúty minimálna mzda – bez ohľadu na to koho a kam odvezie a aký je dopyt na platforme.
Tento nápad robiť z pracovníkov na platformách regulárnych zamestnancov však sa nešíri len vo Veľkej Británii. V Kalifornii nedávno prebehlo referendum, kde ľudia hlasovali proti takýmto nápadom politikov a odborárov. A mlyny sa začali točiť aj v Európskej komisii, ktorá spustila konzultácie na túto tému.
V čom je problém? Z ekonomickej debaty sa robí právna. Súdy, úradníci a politici po celom svete testujú, či charakter práce vodičov na platformách zapadá do kazajky závislej práce. Skúmajú či vodiči môžu ovplyvňovať cenu, pravidla služby, hodnotenie cez hviezdičky alebo spôsob komunikácie cez appku. Toto všetko samozrejme nemôžu a manažuje to vedúci trhoviska s prepravou menom Uber. Dokazuje to však, že Uber je v skutočnosti zamestnávateľ? No a asi tak, ako množstvo koní pod kapotou dokazuje, že automobil potrebuje veterinára.
To, že sa veci podobajú, neznamená, že majú rovnaké príčiny a môžeme ich rovnako regulovať. Uber umožňuje hodnotenia hviezdičkami a stanovuje ceny, aby uľahčil spoluprácu medzi vodičmi a ich zákazníkmi. Slovami ekonómov, aby znížil transakčné náklady. Existovali platformy, ktoré toto nerobili a zanikli. Paradoxne zamestnanecký pomer existuje kvôli vysokým transakčným nákladom. Pre zamestnávateľov by bolo príliš nákladné a rizikové sa každé ráno spoliehať, že nakúpia 8 hodín služieb skladníka a sekretárky na miestnom práce trhu.
Ale toto je presne situácia, v ktorej sú platformy spoločne využívanej ekonomiky. Oni nemajú ľudí, ktorí prídu každé ráno na ôsmu do práce. Majú len trhovisko, kde rôznym ľudom umožnia každé ráno si za určitých pravidiel otvoriť stánok. No a títo ľudia, čo sa tak rozhodnú, berú na seba mnohé rizika a robia rôzne biznisové rozhodnutia. Napríklad na akom aute, ako často, v ktorých hodinách a oblastiach budú jazdiť. Toto je flexibilita, kvôli ktorej mnoho ľudí uteká pred zamestnaním a hľadajú si prácu na platformách.
Odvrátenou stránkou tejto flexibility je väčšie riziko. Keď sa im pokazí auto alebo ochorejú, nemôžu voziť zákazníkov a zarábať. Tieto riziká sú kompenzované relatívne vyššími zárobkami a nižšími zdravotnými a sociálnymi odvodmi. Je správne robiť takýto obchod a vymeniť istoty za flexibilitu? To je každého osobná vec. Koľko ľudí, toľko chutí.
Samozrejme, všetci by sme chceli žiť vo svete, kde máme maximálne istoty a absolútnu flexibilitu. Ale také niečo je možné len vo fantazijnom svete. Náš reálny svet je svet obmedzených zdrojov a ťažkých rozhodnutí. O tom ako sa pohybovať v tomto svete a robiť najlepšie rozhodnutia je ekonómia. A tá odporúča: dajte ľudom na výber a nech sa rozhodnú. Toto je niečo, čo sa nedá rozhodnúť právnou analýzou sudcov, politikov a úradníkov. A tým sa dostávame na úvodné odporúčanie: nerobme z ekonomickej debaty právnu.
Róbert Chovanculiak
Zdroj: INESS.