Kategórie
Zošity humanistov

Pliagy sexu

Kto nesie najväčšiu zodpovednosť za vysokú mie­ru potra­to­vosti? Ná­bo­žen­ská pra­vi­ca. To je fakt, ktorý by mal vedieť každý, kto de­ba­tu­je o potrate. Jeho le­gál­nosť ne­sú­vi­sí s jeho častosťou výskytu. Inými slovami jeho zákaz ne­zasta­ví jeho prax; iba ho urobí ne­bez­peč­nej­ším.

Debata o potrate sa často prezentuje ako konflikt medzi právami embryí a prá­va­mi žien. Zvýšte jedno, s čím niekedy súhlasia obidve strany, a máte tu potlačenie práv druhého. Ak si však raz osvojíte skutočnosť, že legalizácia re­pro­duk­čných práv ženy nezvýši výskyt umelých potratov, ostane pre debatu len jeden predmet: Má byť potrat legálny a bez­peč­ný, alebo ile­gál­ny a ne­bez­peč­ný? Ťažká otázka.

Medzi reprodukčnou voľbou a výskytom potratov nemusí byť kauzálny vzťah, ale je prísna nepriama korelácia (vzájomná závislosť). Najnovší prehľad lekárskeho týždenníka Lancet o glo­bál­nych mierach a trendoch umelých prerušení tehotenstva hovorí: „Výskyt potratov je zriedkavejší tam, kde viac žien žije podľa liberálnych potratových zákonov.“

Prečo? Pretože zákony, obmedzujúce právo potratu, sú častejšie v oblastiach, kde antikoncepcia a účinná sexuálna výchova nie sú dostatočne prístupné a kde sa sex a rodenie detí mimo manželstva prísne odsudzuje. Mladí ľudia majú sex, nech si ich staršinovia hovoria, čo chcú. Vždy ho mali a budú mať. Tí z nich, čo majú najmenej potrebných informácií a najťažší prístup k antikoncepčným prostriedkom, budú najpravdepodobnejšie trpieť dôsledkami nechcených tehotenstiev. A čo môže byť väčšou pohnútkou pre ukončenie gravidity ako spoločenská kultúra, pre ktorú je rozmnoženie mimo manželstva hriechom?

Koľko storočí duševných útrap, telesných poranení a aj smrtí ešte musíme prežiť, kým pochopíme, že ženy – mladé alebo stredného veku, vydaté alebo slobodné, ak nechcú dieťa, urobia všetko, aby ukončili svoju nechcenú tehotnosť? Aké ďalšie dôkazy potrebujeme, aby sme uznali, že pri absencii legálnych a bez­peč­ných pro­ce­dúr sa miesto nich použijú také pri­mi­tív­ne chi­rur­gické nástroje ako drôtené ramienka na šaty, pletiarske ihlice a háčiky, sóda, petrolej a terpentín? Koľko otráv je ešte potrebných, koľko per­fo­ro­va­ných čriev, koľko pre­bod­nu­tých ma­ter­níc, aby sme uznali, že žiadna pro­hi­bí­cia a žiadne morálne pre­ho­vá­ra­nie nevybijú zo žien ich túžbu po vlastnom živote?

Najčerstvejšia metaanalýza globálnych trendov, uverejnená v roku 2012, odhalila, že miera potratov po ostrom poklese medzi rokmi 1995 a 2003 počas nasledujúcich päť rokov ostala stabilná, podiel neistých (ilegálnych) potratov však stúpol zo 44 na 49 %.

Väčšiu časť tejto zmeny zapríčinil prudký nárast neistých potratov v západnej Ázii (tam patrí aj Stredný východ), kde sa vzmáha islamský konzervativizmus. V oblastiach, kde zákonodarstvo ovplyvňuje kresťanská doktrína – západná a stredná Afrika a stredná a južná Amerika – nebolo toho vzostupu. Príčina: podiel ilegálnych, teda neistých potratov tu už predtým do­sa­ho­val 100 % možností.

Zaujímavú historku nám hovorí miera úhrnnej umelej potra­to­vosti. Naj­niž­šiu mieru potra­to­vosti má západná Európa: 12 potratov ročne na 1 000 žien v re­pro­duk­čnom veku. V ná­bož­nej­šej Se­ver­nej Ame­ri­ke sa potratí 19 embryí a v Južnej Amerike, kde sa potrat všade odvždy prísne zakazuje, je táto miera 32. A vo vý­chod­nej Afrike, kde oddávna platia divoké zákony a prísne ná­bo­žen­ské na­ria­de­nia, je do­kon­ca 38.

Čudesnou odchýlkou je východná Európa s najvyššou potratovosťou na svete: ešte dnes je tam ročne 43 potratov na 1 000 žien. Za ko­mu­nizmu bol potrat jedinou formou anti­kon­cep­cie. Od roku 1995 počet potratov z vte­daj­ších 90 sústavne klesá.

Ozaj, kto potrebuje potraty? V červených štátoch USA (pozor, v USA je červená farbou konzervatívnej pravice!) zákonodarcovia s radosťou odhlasovali zákony, ktoré takmer znemožňujú prevádzku potratových kliník a žiakom odopierajú efektívnu sexuálnu výchovu. V Texase bola v dôsledku nových predpisov od roku 2013 zatvorená temer polovica potratových pracovísk. Ženy sú tam povinné pred zákrokom trikrát navštíviť lekára, čo neraz znamená 1 000 míľ cesty autom (1 609 km) a viac. Preto ne­pre­kva­pu­je údaj, že 7 % žien, hľadajúcich pomoc lekára, sa už pokúšalo pomôcť si samo.

Jediná príčina, prečo nedochádza v modernom svete k epidémiám brušných poranení, je rozsiahla dostupnosť abortívnych drog typu misoprostol alebo mifepristone aj v nelegálnom obchode. Ak sa použijú bez pro­fe­sio­nál­nej pomoci, sú neisté, ale nie natoľko ako vešiaky na šaty alebo domácke chemikálie. Naj­vyšší súd USA rozhodne v júni o ústavnosti posledných texaských útokov na legálne ukončenie tehotenstva, známe ako štatút HB2. Ak vyhrá štát Texas, znamená to koniec platnosti rozsudku Roe vs. Wade, ktorý v roku 1973 urobil z potratu v USA základné ľudské právo.

V Severnom Írsku sľubuje nová premiérka Arlene Fosterová, že zákon o potrate z roku 1967, platný v celom ostatnom Spojenom kráľovstve, sa nebude týkať jej krajiny. Ženy tam budú ďalej kupovať pilulky poštou (a podstupovať riziko, že im polícia zásielku skonfiškuje), alebo budú cestovať do Anglicka, čo zvýši výdavky a komplikuje život. Nevšímajme si nálezu jedného sudcu Najvyššieho súdu: „Tento súd nemá nijaké doklady o tom, žeby nejaký zákon v Severnom Írsku bol znížil počet potratov.“ No človeka poteší, keď vidí pro­tes­tan­tských a ka­to­líc­kych fun­da­men­ta­listov, ako držia pohro­ma­de, keď ide o to, aby telá žien ostali vlastníctvom štátu.

Ako oni, aj ja považujem život za niečo vzácne. Ako oni, aj ja si prajem zníženie počtu potratov. Preto vyzývam štáty, aby robili opak toho, čo predpisujú: ak chcete znížiť počet umelých potratov, musíte podporovať vzdelávanie, ktoré povzbudí mládež, aby sa hovorilo o sexe bez zábran a tajnostkárstva; musíte urobiť antikoncepciu voľne prístupnou každému; musíte skončiť so stigmou na všetko dianie okolo sexu a rodenia detí pred manželstvom.

Náboženskí konzervatívci, ktorí odmietajú tieto opatrenia, majú krv na rukách. Sú zod­po­ved­ní za vy­so­ké miery potratov, za po­ra­ne­nia a smrti žien. A majú drzosť hovoriť o posvät­nosti ži­vo­ta.


Autor: George Monbiot.

Prameň: George Monbiot, Sex Pests, The Guardian, 13. 1. 2016.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 107 v utorok 26. januára 2016.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *