Keď príde reč na Bibliu, majú moderní ľudia viacero ťažkostí. Vedia o nej príliš veľa a príliš málo.
Vedia veľa, lebo žijú v spoločnosti, ktorá je plná odvolávaní sa na Bibliu – v pozitívnom aj negatívnom zmysle – čo vytvára falošný pocit familiárnosti. Vedia málo, lebo ju nečítajú, alebo čítali len vybrané časti, prípadne nechali iných čítať ju za seba, alebo filtrujú jej obsah šošovkami následných teologických doktrín či politického oportunizmu. To je chyba, pretože Biblia, pod čím rozumiem 24 základných kníh spoločných všetkým Bibliám (t. j. Židovský Tanakh alebo Hebrejská biblia, prípadne kresťanský Starý zákon), si zaslúži tú istú starostlivú pozornosť a dôkladné čítanie ako všetky iné klasické texty.
Keď som na univerzite prednášala o Biblii, zistila som, že jej porozumeniu bránilo viacero nedorozumení. Žiadala som od študentov – a žiadam to aj od čitateľov knihy, ktorá sa opiera o moje prednášky, aby si opravili nasledujúcich päť nedorozumení a pristúpili k Biblii akoby po prvý raz.
Oprava č. 1
Hebrejská Biblia nie je kniha. Nevytvoril ju jeden autor na jednom mieste a naraz. Je to malá knižnica kníh, vytvorených a vydaných v priebehu takmer tisícročia jedným národom ako jeho odpoveď na celý rad problémov a historických okolností. Keďže to nie je kniha, ale podľa názvu gréckeho originálu sú to knihy, nemôže byť reč o jednotnom štýle alebo poslaní.
Táto knižnica obsahuje diela najrozličnejšieho druhu od rozprávania príbehov po legálne texty, od náboženských predpisov po erotickú poéziu lásky; každý druh znie svojou typickou melódiou v symfónii úvah, ktoré voláme Bibliou. To, čo platí o každej zbierke kníh od rozličných autorov v priebehu rozličných storočí, platí aj tu: jedny knihy zbierky odporujú iným. Niekedy protirečia samy sebe, pretože sa v nich preplietajú mnohé pramene tradície pospájané do vzniku novej knihy. Kompilátori knihy Genezis uložili vedľa seba dve verzie stvorenia, ktoré sa dramaticky líšia od seba slovníkom, literárnym štýlom a podrobnosťami (čo bolo stvorené najprv – ľudia či zvieratá?) O pár kapitol ďalej sa splietajú dva opisy potopy do jedného napriek početným protirečeniam a napätiam (bral Noe na loď naozaj zo všetkých zvierat po dvoch?) Príslovia oslavujú múdrosť, no Kazateľ sa vysmieva jej pochabosti a zdôrazňuje potešenie z existencie. Deuteronómia ospevuje odvetnú božiu spravodlivosť, no Jób robí sladko-horký záver, že napriek absencii, božej spravodlivosti (na tomto alebo inom svete) nie sme zbavení nevďačnej a nakoniec možno nezmyselnej povinnosti žiť mravne. V kánone Biblie sa zachovali takéto disonantné hlasy; ich napätia a protirečenia ostali nevyriešené a to vraví veľa o ponímaní zákona v antike. Dávni čitatelia videli v tejto antológii zbierku kultúrne dôležitých kníh zasluhujúcich si ich zachovanie bez nároku na ich vzájomný súhlas. Už aj pokus o vynútenie súladu medzi krátkymi príbehmi, pozbieranými do Nortonovej Antológie anglickej literatúry, veľmi znásilňuje tieto príbehy; práve tak každý pokus o zosúladenie a konzistenciu rozličných kníh, pozbieraných do Biblie – vyťažiť z nich jedno posolstvo alebo jednu pravdu – by spôsobil týmto knihám veľké násilie.
Oprava č. 2
Hebrejská biblia nie je knihou systematickej teológie (t. j. výpočtom božích príkazov), podávajúcou večne platné výroky o teologických témach, a to napriek skutočnosti, že oveľa neskôr sa z osobitných interpretácií jednotlivých biblických pasáží splietli zložité teologické systémy. Jej príbehy poskytujú pohľad na odyseu národa dávnych Izraelitov a na ich snahu dať zmysel svojim dejinám a ich vzťahu ku svojmu Bohu. Samozrejme sa Biblia zaoberá morálnymi a existenčnými otázkami, ktoré sa neskôr stali rozhodujúcimi pre novú disciplínu teológie, ale to robili aj Shakespeare a Frost a neurobilo to z nich teológov. Biblické spracovanie týchto otázok je často nepriame a implicitné a robí sa jazykom prózy a piesne, poézie, paradoxu a metafory, ktorý sa zásadne líši od jazyka a metód po-biblickej disciplíny teológie. Vymýšľať teologické doktríny novšieho dáta, ktoré nielenže nie sú v Biblii, ale jej protirečia – stvorenie ex nihilo, doktrína dedičného hriechu, viera v posmrtný život – je ďalší druh znásilňovania biblických textov.
Oprava č. 3
Hebrejská biblia nie je nadčasové alebo večné dielo, ktoré by stálo mimo normálneho procesu literárnej produkcie. Jej knihy sa vynorili v špecifickom čase na špecifických miestach. Čítanie Biblie paralelne so štúdiom iných materiálov z početných kultúr dávneho Blízkeho východu nás presviedča o hlbokej zaviazanosti biblických autorov literárnemu dedičstvu tejto oblasti. Starí Izraeliti si požičiavali literárne motívy a spôsoby ich spracovania zo širokého literárneho kontextu a znalosť týchto motívov a ich spracovania viedli k produkcii bohatších a koherentnejších čítaní biblického textu, ako by bolo inakšie možné.
Oprava č. 4
Príbehy Hebrejskej biblie nie sú nábožné paraboly o svätcoch ani známkou G (filmy aj pre deti) označené rozprávky pre deti. Psychologicky sú to skutočné príbehy o celkom ľudských bytostiach, ktorých činy môžu byť škandalózne, násilné, rebelantské, poburujúce, oplzlé alebo skazené. No biblické charaktery sa môžu náhle zmeniť, rovnako ako skutoční bežní ľudia, a konajú potom spravodlivo a súcitne. Isteže, mnohý čitateľ je zhrozený a znechutený, keď zistí, že Jakub je klamár, Jozef arogantný skazený fagan a Juda spal so svojou nevestou, preoblečenou za prostitútku.
Nepodložené očakávanie, že biblické charaktery budú dokonalé modely pre naše správanie sa, vedie mnohých čitateľov Biblie k vyžadovaniu ideálnych biblických charakterov. Ak však pripisujeme tieto charaktery kvôli vytvoreniu povesti o svätosti, ako to urobili následné náboženské tradície, ak zabielime ich chyby, budú nám chýbať ich morálne komplexy, ako aj hlbší psychologický pohľad, ktorý robí tieto príbehy (neraz so známku R – mladistvým absolútne zakázané filmy) nadčasovými. Biblické príbehy kladú na čitateľa vážne nároky. Málokedy moralizujú. Skúmajú morálne problémy a situácie tak, že postavia biblické charaktery do morálnej dilemy, no zvyčajne ponechajú na čitateľovi, aby si vytvoril vlastný názor.
Oprava č. 5
Charakter Jahveho Hebrejskej biblie sa nesmie zamieňať s bohom západnej teologickej špekulácie (zvyčajne označovaným ako „Boh“). Atribúty pripisované „Bohu“ po-biblickými teológmi – ako napríklad vševedúcnosť alebo nemennosť – jednoducho nie sú atribúty, pripisované charakteru Jahveho, ako sa javí v biblickom príbehu.
Je pravda, že viackrát sa Jahve opisuje ako vyslovene menlivá povaha, takže ak ide o ľudské bytosti, sú jeho výchovné metódy prudko menlivé. Ľudia majú slobodnú vôľu; správajú sa spôsobom, ktorý ho prekvapí, takže občas musí zmeniť taktiku, ak má dať odpoveď. Jedna z najväčších výziev pre moderného čitateľa Biblie je nechať text mieniť to, čo vraví, aj keď sa to prieči doktrínam, ktoré vzišli až po storočiach z filozofických debát o abstraktnej kategórii „Boh“.
Ak ponecháme bokom tieto nedorozumenia, umožní to čitateľovi stretnúť sa a zápasiť s biblickým textom v celej jeho bohatej zložitosti – s jeho veľkoleposťou a banalitou, vyspelosťou a protirečeniami, pátosom a humorom; len tak hlbšie pochopí jeho mnohostrannú a mnohohlasnú neusporiadanosť.
Autorka: Christine Hayesová.
Prameň: Christine Hayes, 5 Common Misconceptions About the Bible, Huff Post Religion, 26. 11. 2012.
Poznámka prekladateľa Rastislava Škodu: Pekný, poučný a pre humanistov zmierlivý článok o Biblii, ktorý presvedčivo naznačuje, čo z nej (bez súhlasu autorov) urobili kresťanskí teológovia. Predovšetkým: Nový zákon nie je súčasťou Biblie ani keď sú zviazané do jednej knihy; len kresťania si pre tento účel vymysleli dvojdielne Sväté písmo. Jahve Biblie nie je kresťanský Boh, ktorého postupne vytvorili až apoštoli a cirkevní otcovia nasledujúcich storočí. Pre nekresťanov neplatia metafory, že Biblia je „zjavenie“, že je to „list Boha ľuďom“, že Boh viedol ruku pisateľov Biblie, keď spisovali jej príbehy. Biblia je dielo dobrých spisovateľov, hodné kritického čítania.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 94 v pondelok 3. decembra 2012.