Kategórie
Zošity humanistov

O zjaveniach

Čítam v Kultúre a Literárnom týž­den­ní­ku (neviem, či aj mnohí iní majú moju trpezli­vosť čítať tie pre­dlhé články ne­ak­tu­ál­ností a celé strany pro­ti­ma­ďar­stva) veľmi nábožné texty, aké som bol zvyknutý/nútený počúvať z ka­za­teľ­níc.

Vraj „takto živo prichádzame do styku s naj­váž­nej­šou uda­losťou ľudských dejín a ľud­ského života – s uda­losťou Božieho zja­ve­nia“. Až v posled­nej vete sa dozvedám, že ide „o živú tradíciu Cirkvi ohla­so­vať zja­ve­nia“, prí­padne „sláviť Božie ta­jom­stvá“ a že tá naj­váž­nej­šia uda­losť dejín je „v Je­ži­šo­vi Kristovi“.

Teda žiadne zjavenie v mojom primitívnom ponímaní, povedzme, zjavenia Panny Márie dievčatkám kedysi dávno na Studničke na Starých horách alebo nedávno kdesi v Me­džu­go­rí. Čo by dnes aj bolo na tom tajomné? Že sa krv, ktorú Panna ronila so slzami, pri hematologickom vyšetrení ukázala ovčou či kravskou a holičovi, ktorý mal tú čudesnú sochu vo výklade, zakázali jeho vedľajší zárobok? Jasný prípad pre kriminálku. Priznávam im k dobru, že sa cirkevné úrady takýchto zjavení zastávajú v poslednom čase dosť ostýchavo. Ale pozor, len týchto.

Pán biskup priznáva, že Božie zjavenie je „veľmi vzdialené od konkrétneho človeka našich čias“ – povedzme, „ako vynájdenie ohňa či písma… alebo Michelangelova Pieta“ – a predsa ešte viac ako civilizačné prvky oheň či písmo „ovplyvňuje bezprostredne náš život“ – lebo to robí duchovne. Jeho Božie zjavenie sa nakoniec redukuje na osobu Krista a ja sa priznávam, že o historických osobách som dosiaľ nepočul hovoriť ako o zjaveniach, aj keď sa málo vie o ich rodných dátach, napríklad o franskom kupcovi Samovi alebo panónskom kniežati Pribinovi; Kristus na tom v ohľade skutočných faktov nie je oveľa lepšie.

Dospelí ľudia aj mládež, ba už odrastené deti, majú len v nežných spomienkach vety typu:

Chlapec žasne, bičík pustí,
udiveno, neme,
víla pred ním povznáša sa,
nedotknúc sa zeme.

S. H. Vajanský, Neskromné želanie

A tých pár na ufónov „veriacich“ nevraví, že sa im mi­mo­zem­šťa­nia „zja­vi­li“, ale že tí tam kdesi jed­no­du­cho „boli“. Zjavenie je pre moderného človeka za­ned­ba­teľ­ne málo, aj keď je ešte často protestant a za­čína byť málo aj pre mnohého moderného katolíka. Pri svojej úprave vyhovujúceho im náboženstva na „? la carte“ súčasní kresťania tento pojem spravidla vy­ne­chá­va­jú. Povedal som spravidla. Viem, že mnohí chodia na púte, bohatší až do Lúrd, Fatimy či Jeruzalema, ale len skúste si o tom s niekým in­for­mo­va­ne po­ho­vo­riť!

Dobre viem, že pojem zjavenie v tejto súvislosti možno chápať ako „učenie“, „náuku“, „evan­je­lium“, ale tým sa nič nenapraví. Ak sa náuka nezakladá na získavaní poznatkov (iných predo mnou alebo mnou samým), ich pochopení a zvnú­tor­není – ako je to zvykom vo vede, ale ak je to celok údajov o čomsi, čomu sa dá rozumieť len čiastočne alebo vôbec nie (a pritom sa pred­pi­su­je akcep­to­vať všetko do chlpa za ne­po­cho­pi­teľ­nú odmenu alebo pod ne­po­cho­pi­teľ­ným trestom), chýba jej istota videnia a vedenia, prestáva byť náukou v bežnom zmysle slova a stáva sa vierou – zja­ve­ním.

Sú takí, čo ma chlácholia, aby som nechal veriacim ich vieru v zjavenia – veď oni mi nechávajú moje vedecké presvedčenie. Že od tých čias, ako vznikli náboženstvá, boli na svete aj neveriaci, a ne­pre­sved­čili jedni druhých. Len v zá­pad­nej Európe sa dá hovoriť o pre­vlá­da­jú­cej se­ku­la­ri­zá­cii (aj laicizácii, posvetštení) spo­loč­nosti. Lepšie in­for­mo­va­ní dodávajú, že v „naj­kresťan­skej­šom“ národe sveta, ame­rickom, stúpol počet „ne­ve­ria­cich“ v širšom zmysle slova, ak sa za nich počítajú všetci, čo nepriznávajú nijakú náboženskú príslušnosť, medzi rokmi 1990 a 2001 (teda za krátkych desať rokov) z 8 (osem) na 14 (štrnásť) percent a že tento trend prav­de­po­dob­ne po­kra­čuje. Že stačí, ako hovoril Marx, vyčkať…

Nemôžem sa zdržať poznámky o starobylosti zjavenia ako náuky a Krista ako jej reprezentanta. V histórii ľudstva sa vyskytlo niekoľko „zjavení“, teda „zvestovateľov“ a zanechali nám niekoľko hlavných náboženstiev, pozor, veľmi odlišných, ak porovnávame animizmy, polyteizmy a monoteizmy, budhizmus, šintoizmus atď., ktoré sa všetky v priebehu storočí viac alebo menej rozpadli na podobné, ale predsa odlišné učenia, až vznikol súčasný pestrý obraz svetových náboženstiev, z ktorých každé má v rámci ľudských práv stopercentný nárok na existenciu – napríklad aj nám Európanom takmer odporné juhoamerické vúdú; o ich pravosti, pravdivosti, prijateľnosti atď. sa v rámci ekumény, prípadne multi­kul­túr­nosti, nemá hovoriť; tolerancia je na programe dňa. A tak je ka­to­li­cizmus jeden z ná­bo­žen­ských prúdov a spolu s pro­testan­tizmom a ju­da­izmom je oporou t. č. svetu vládnucej západnej kapitalistickej spoločnosti; islam je oporou arabských feudálov a priznáva sa k poslaniu prevziať vládu v štáte. No väčšine sveta, t. j. Číne, Indii a ostatku Ázie a Afriky neleží kresťanstvo na srdci; zaobišli sa bez neho dosiaľ a myslím si, že aj v budúcnosti odolajú evanjelizačným snahám Jána Pavla II. Čo potom dáva jednému biskupovi právo vyhlasovať Krista za „naj­váž­nej­šiu uda­losť dejín“? Istotne nemyslel na naše slovenské dejiny. Neuráža touto neskromnosťou, ak nepoužijem výraz vyzývavosťou, vyše dve tretiny obyvateľstva Zeme, teda vyše 4 miliardy? Sú ľudia, čo stratili cit pre pomernosť. Už vpredu som spomenul nehorázne prirovnanie významu využitia ohňa alebo vynálezu písma k soche Piety, ktorá teda na mňa nijakou neobyčajnou krásou nezapôsobila; veď ju ani všetky encyklopédie umenia neuvádzajú.

Miešam sa týmto príspevkom do vecí, ktoré sa ma netýkajú a porušujem povinnú tolerantnosť? Nemyslím. Kresťania sa až po dlhých diskusiách až bojoch zmierili s de­mysti­fi­ká­ciou neba (a pekla), vysvetlením vzniku života a člo­veka (Adam a Eva boli africkí černosi!, nástup antro­po­tech­ník), od­pro­sili židov aj Židov za sto­ro­čia pre­nasle­do­va­nia, zmierili sa so zánikom otrokárstva, pripustili rozvody (okrem Brazílie; tam ešte dnes broja biskupi proti návrhu zákona, ktorý má od jesene t. r. umožniť rozvody stros­ko­ta­ných man­žel­stiev) atď. No pretrváva niekoľko jabĺk sváru a dozrie­vajú nové: pre­ľud­ne­nie Zeme a de­vas­tá­cia prírody volajú po plánovanom rodičovstve, ale Rím nepripúšťa prerušenie tehotnosti ani inštru­men­tálne zábrany počatia; vznikla choroba, ktorej šíreniu sa dá zabrániť používaním prezervatívov; otvárajú sa možnosti zábrany rodenia postihnutých detí tzv. predimplantačnou diagnostikou; na obzore sú nové lieky proti chorobám-metlám ľudstva z ľudských kmeňových buniek; je tu možnosť eutanázie pri nevyliečiteľných chorobách – ale Rím sa vehementne stavia proti tomu všetkému. Ako náplasť na ranu ponúka v časopisoch s desaťtisícovým nákladom a nedeľných kázniach ako zázračný leukoplast „zjavenie“ – od­mie­tam ho, lebo je to ti­síc­roč­ná po­ve­ra.

Hovorievame o tomto probléme v našom krúžku ateistov a píšeme na stránkach našich pár webzínov v internete. Uverejňujeme tento článok v Zošitoch humanistov a asi aj v ob­čas­ní­ku našej spo­ločnosti Prometheus. Tak ho bude čítať aspoň pár sto ľudí, ktorých zmýšľanie vyjadruje. Ponúknem ho síce našim masmédiám, ale som istý, že mi ho ako v mi­nu­losti odmietnu. Táto  jed­no­hlasná diskusia je pre nás strašná.


Autor: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 42 vo štvrtok 11. marca 2004.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *