Čo je to utópia? Tento výraz znamená po grécky „nikde“ a vynašiel ho r. 1516 Thomas Moore, právnik, správny úradník a anglický kancelár, ktorého r. 1532 jeho kráľ Henrich VIII. odsúdil na smrť a dal popraviť za to, že sa nechcel vzdať svojej katolíckej viery.
Vo svojej po latinsky písanej knihe Utopia opisuje ostrov menom Nikde, na ktorom je päťdesiatštyri miest, čo je narážka na Anglicko, ktoré bolo vtedy rozdelené na päťdesiatštyri grófstiev. Ako humanista, priateľ Erazma Rotterdamského a prívrženec náboženskej tolerancie, navádza Moore svojich súčasníkov na rozmýšľanie, ako by sa mohlo žiť v inom, lepšom spoločenskom systéme. Navrhuje im, aby v mysli predpokladali „nejakú lepšiu formu vlády“.
Už pred koncom 16. storočia vyvolala táto kniha v Európe vznik nového literárneho druhu, a to utopického románu. Jeho schéma je jednoduchá. Východiskom je určitá zemepisná oblasť, obyčajne ďaleko za horami, kde organizujú jej obyvatelia svoje spoločenské zriadenie zvláštnym a neobyčajným spôsobom. Opis ich inštitúcií je kritikou bežne známych spoločností. Tak napríklad spoločnosť, vymyslená Mooreom, je pravým opakom vtedajšej anglickej spoločnosti: kým v tejto boháči mliaždia chudobných, v onej panuje úplné rovnosť občanov a ich celkové bohatstvo je rovnomerne rozdelené medzi všetkých.
V 18. storočí znamenal Rousseauov mýtus „dobrého divocha“ nový zdroj námetov pre rozkvet utopickej literatúry. Tento sa nevyčerpal ani do 19. storočia, kedy sa romantický oheň revolúcie roku 1848 postupne prenášal do brázd rozvoja socialistických myšlienok a do boja proletariátu za emancipáciu. Osobitne reprezentatívnym dielom sú Novinky odnikiaľ Angličana Williama Morrisa, otca obnovy užitého umenia v Európe okolo r. 1890.
Výraz „utópia“ mal od renesancie až do súčasností s ničím neporovnateľnú vitalitu. Upínali sa naň myšlienky najrozličnejšieho druhu. Je veľkou zásluhou francúzskej Národnej knižnice, že organizuje vo svojom parížskom sídle výstavu “Utópia” (4. 4. – 9. 7. 2000), ktorá odvážne podáva obraz všetkého, čo sa v priebehu piatich storočí dalo právom či neprávom nazvať utópiou. Panoráma je neobyčajne bohatá.
Nosičom utópie, abstrakcie zrodenej z predstavy, bolo najprv napísané slovo. Texty však dali veľmi skoro miesto aj pre bohaté ilustrácie a vymyslené spoločnosti dostali formy a farby. Od Platóna po Saint-Simona, Fourriera alebo Cabeta, sledovaným cieľom bolo vždy nejaké Nové mesto pre nových ľudí. Hľadanie ideálnej spoločností bolo vždy púhym výmyslom rozumu a, samozrejme, inšpirovalo okrem spisovateľov aj maliarov, sochárov a architektov.
Výstava to ukazuje veľmi presvedčivo. Vychádza z dedičstva antickej kultúry a pokračuje v tradícii židovstva a kresťanstva, t. j. v ikonografii raja. Druhou etapou bolo „objavenie“ (lepšie povedané „dobytie“) Nového sveta a všetkých nových skutočností, ktoré s tým súviseli. Nasleduje utópia v období od 17. stočia po prvú svetovú vojnu s americkou a francúzskou revolúciou, romantickým socializmom, téma Univerzálnej republiky revolucionárov z roku 1848 a Parížska komúna roku 1871. Sem patrí ešte aj utópia spásy ľudstva výdobytkami vedy a zrod literárneho druhu „science-fiction“.
Najkrajšia časť výstavy patrí 20. storočiu najmä s jeho avantgardami: Lissitzkého maketa pre projekt scény Malevičovej opery Víťazstvo nad slnkom z roku 1923; robot z filmu Fritza Langa Metropolis; zmenšený model neuskutočneného pomníka Vladimíra Tatlina pre sídlo Tretej internacionály. Orientácia je jasná, pedagogická.
A riziko bolo veľké. Utópia sa stala ruksakom, do ktorého sa zmestí všeličo. Môže to viesť k otázke, či všetko v živote nie je nakoniec len utópia: kresťanstvo, kapitalizmus, komunizmus, feminizmus. A dnes aj ekológia a požiadavky homosexuálov. V Amerikách vznikali od 18. storočie, a najmä od roku 1848, väčšie či menšie spoločenstvá všetkých možných aj nemožných druhov. Existuje tam utópia, na ktorú sa odvolávajú prívrženci akéhosi „anarcho-kapitalizmu“: tí vraj naštartovali politickú kariéru Ronalda Reagana, toho veľkého a všeobecne známeho utopistu v Bielom dome.
Ako by bola mohla nepridať utópii na vitalite elektronická éra? Skupiny kybernautov bojujú, samozrejme v USA, za celosvetovú demokratickú spoločnosť, ktorá efektívne prekoná všetky hranice: veku, pohlavia, národnosti, sociálnych podmienok, zemepisných polôh; ďalšia utópia, aj tá asi odsúdená určitý čas živoriť v masovej normalizácii.
Texty sprievodného katalógu sú vcelku v poriadku. Niektoré však prekvapia. Je tu napr. snaha dokázať prirodzený vzťah medzi utópiou a „totalitarizmom“: z klobúka dejín sa jednoducho vytiahnu Robespierre, Stalin, Mao a Hitler, ale ich citácie so spoločným menovateľom nemôžu zakryť zjavnú tendenčnosť. Najprekvapujúcejšie pôsobí pripisovanie otcovstva pojmu „totalitný štát“ Robespierreovi miesto Mussollinimu. A nad konštatovaním, že Hitler sa snažil „o obnovu čestného humanizmu“ – vraj podobne ako francúzski revolucionári z roku 1789, potrasie nesúhlasne hlavou nejeden starší návštevník z vlastnej skúsenosti; mladší bude prekvapený ilustráciami k týmto znepokojujúcim riadkom od Zorana Musiča, inšpirovanými jeho pobytom v koncentračnom tábore v Dachau.
Skrátka, táto výstava a tento katalóg podnecujú k snívaniu; nútia myslieť. Ale či sa dá rozlíšiť sen od myšlienky? Sen je súčasťou ľudskej histórie. Ak už nemá veľa adeptov kresťanský milenarizmus, ohlasujúci príchod tisícročného šťastia po Poslednom súde, ak už nikoho nezvedie volanie zlata, ktoré sa dá nájsť v El Dorade, bude mať asi pravdu Roland Schaer, organizátor výstavy, že „nám ostáva len utópia“. Umožní nám blahodarný odstup od často veľmi tvrdej reality. Okrem toho utópia bola často len myšlienka, ktorá predbehla dejiny. Treba sa s ňou zmieriť: je povinnou súčasťou našej budúcnosti.
Autor: Lionel Richard.
Prameň: Lionel Richard, “Pleins feux sur l’utopie”, Le Monde diplomatique, s. 29, apríl 2000.
Preložil Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 17 v sobotu 6. mája 2000.