Richard Rorty sa považuje za čelného súčasného amerického filozofa. V tejto provokatívnej knihe tvrdí, že ľavica potrebuje novú orientáciu, zameranú primárne skôr na ekonomické a politické reformy ako na kultúrne problémy; má to byť skôr participačné ľavicové hnutie ako kritická ľavica pre divákov.
Rortymu prislúcha viac ako komukoľvek inému zásluha za obnovu amerického pragmatizmu, najmä filozofie J. Deweya, hoci mu nechýbali sympatie pre postmodernizmus a odmieta Deweyovo spoliehanie sa na vedeckú metodológiu. V predmetnej knihe vyzýva k návratu k optimistickým a reformistickým postojom prvých dvoch tretín tohto storočia, charakterizovaným demokratickou a progresívnou filozofiou nádeje Johna Deweya a Walta Whitmana, ktorí sa pokúsili sekularizovať verejný život v Amerike propagáciou hodnôt liberálneho humanizmu.
Rorty používa výraz reformistická ľavica, keď má na mysli amerických liberálov (pozor: nie neoliberálov!) a ľavičiarov, ktorí sa snažili v medziach konštitučnej demokracie zlepšiť osud jednoduchých pracujúcich a chrániť slabých proti silným. Boli to ľudia tak rozliční ako E. Debs a Woodrow Wilson, J. Adams a Angela Davisová, J. L. Lewis a Eleanor Rooseveltová, A. Schlesinger a Jesse Jackson. Všetci títo reformátori verili, že boj za sociálnu spravodlivosť je vecou americkej morálnej cti.
Podľa Rortyho táto reformistická ľavica okolo roku 1964 uvoľnila miesto „novej ľavici“, ktorá sa zriekla všetkých snáh o politickú a ekonomickú reformu. Zúfala si nad Amerikou, odmietla spolupracovať s odbormi a dištancovala sa od protikomunistickej agendy liberálov v čase studenej vojny. Rorty schvaľuje protesty študentských hnutí, ktoré pomohli skončiť vojnu vo Vietname, ale súhlasí s antistalinizmom S. Hooka, L. Trillinga a N. Thomasa, prípadne s ich obranou myšlienok sociálnej demokracie.
Ťažisko programu Novej ľavice sa prenieslo z programu politických reforiem na reformy v oblasti kultúry, a to najmä na univerzitách, kde sa potom vyzdvihovali otázky feminizmu, afroamerikanizmu (situácia černochov), práv homosexuálov a multikulturalizmu. Toto zdôrazňovanie „identity“, „uznávania“ a „rozdielností“ kládlo do popredia skôr zmazanie nejakej stigmy ako odstránenie chamtivosti alebo nerovnosti. Kultúrna ľavica si dala za cieľ odstrániť zo sociálneho života „ponižovanie“ a dosiahla v tomto ohľade veľký úspech vo verejnosti – hoci najnovšie sa pravičiari temer vysmievajú tomu, čo je „politicky korektné správanie“. Toto je však nevhodný výraz, lebo ľavica sa v minulosti snažila o morálne a sociálne akceptovanie tých, čo boli zo spoločnosti vylučovaní alebo jednoducho neuznávaní na základe pohlavia, sexuálnej orientácie, rasy alebo etnicity.
Rorty víta všetky tieto úspechy, ale ľutuje skutočnosť, že kultúrna ľavica pretrhala všetky púta s liberálno-reformistickou ľavicou a tak opustila vojnové pole pred rozhodným útokom na konzervatívne sily. Zdôrazňuje, že úlohou dneška je vrátiť sa do boja za reformy. Lebo nerovnosť a neistota rastú, ako globálne konglomeráty reorganizujú svoje podniky a často exportujú prácu do lacného zámoria. Rozdiel medzi bohatými a chudobnými sa stáva priepastným. V USA prosperuje v súčasných podmienkach asi 25 % obyvateľstva ako vysoko vzdelaná kozmopolitická „nadtrieda“. Ale príslušníci spodnej a strednej vrstvy a ich deti z toho nemajú osoh a sú odkázaní na živorenie. Pre nich treba obnoviť americký sen a reštaurovať víziu nádeje a pokroku. To sa však dá urobiť len zapojením sa do ekonomickej a politickej reformy, ktorá stavia na trhovom hospodárstve.
Pravicové sily odmietajú redistribučnú politiku, progresívne dane, dozor vlády nad korporáciami atď., lebo slobodný trh vraj nemôže nikoho poškodiť. Rorty s tým nesúhlasí. Volá po posilnení demokratického systému, naštrbeného napríklad korupciami pri voľbách, a po sociálnej rovnosti.
Mnohí budú súhlasiť s Rortym, že liberáli a ľavičiari potrebujú nový akčný plán. Podľa môjho názoru však Rorty pri svojich úvahách neberie do úvahy rast náboženskej pravice a jej rolu pri kultúrnych bojoch, ako aj skutočnosť, že určité stanoviská nemožno opúšťať. Dnešný americký kontrast netvoria len jednoduché rozdiely v ekonomických názoroch – úplné laissez faire neoliberálov verzus obmedzený dozor sociálnych demokratov. Ide o hlboké rozdiely v morálnych základoch americkej demokracie. Dewey zastával humanistické a sekulárne hodnoty a experimentálny a vedecký prístup k morálnosti. Hlásal, že musíme zmeniť zdedené absolútne štandardy vždy vtedy, keď to vyžaduje nová situácia a zmenené podmienky. Túto humanistickú morálnosť prijali za svoju aj kultúrna ľavica aj liberálni reformátori a v jej rámci sa dosiahla legalizácia potratu, rast hnutia za právo slušne umrieť, sexuálna sloboda, právo na súkromie atď. Proti mnohým týmto právam ostro oponuje náboženská pravica, stavajúca morálnosť na „hriechu“ a „cnosti“ a ignorujúca sociálne vzťahy. Humanistická morálka predpokladá naturalistický svetonázor. Z toho vyplýva, že intenzívne ideologicko-náboženské rozdiely je nevyhnutné v určitých situáciách odložiť bokom a diskutovať o sporných bodoch na podklade demokratických civilných cností tolerancie a racionálneho dialógu; treba sa pokúsiť nájsť nejaký spoločný základ pre všetky zúčastnené frakcie.
V súčasnosti nie je isté, či sa novej reformistickej agende podarí pospájať všetky tie tak nesúrodé sily rozličných kultúrnych presvedčení – náboženských aj laických – do úsilia za spoločným cieľom. „Nová spiritualita“ sa šíri po námestí; nahlodáva zásady separatizmu, ale udržuje plamene kultúrnych bojov, čím oddiaľuje vznik spoločného frontu.
Snaha uskutočniť americký ideál neobmedzených možností pre všetkých je ešte stále inšpirujúcim snom. Súčasne však liberálni neohumanisti vidia, že je nevyhnutné zásadné prehodnotenie tých doterajších hodnôt, ktoré sú v zajatí náboženských dogiem minulosti a nehodia sa pre nastupujúcu postindustriálnu globálnu počítačovú spoločnosť. Kultúrnej ľavici treba dať za vinu, ako to veľmi presvedčivo robí Rorty, že mala priúzke spektrum záujmov. Musíme hľadať nové horizonty, no nesmieme pustiť zo zreteľa kultúrnu reformáciu – stavajúc na rozume, vede a kritickom myslení, ktoré sú podľa názoru mnohých humanistov potrebné, ak sa má Amerika premeniť na demokratickejšiu a všetkých občanov objímajúcu spoločnosť. Niet pochýb, že ak ustúpime na kultúrnom fronte, nedosiahneme nikdy tie hodnotné ciele, ktoré Rorty tak presvedčivo vyzdvihuje.
Richard Rorty: „Achieving Our Country: Leftist Thought in Twentieth-Century America“ (Úspech našej vlasti: Ľavicové myšlienky v Amerike dvadsiateho storočia). Cambridge, Mass.: Harvard Univ. Press 1998.
Prameň: Recenzia P. Kurtza: “New Direction for Liberalism” (Nový smer pre liberalizmus), Free Inquiry, 19/2, s. 62, jar 1999.
Preložil Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 8 v piatok 11. júna 1999.