Ničí Richard Dawkins svoju reputáciu?

Vedec a autor bestsellerov Richard Dawkins sa stal predstaviteľom krížového ťaženia za ateizmus, ale aj niektorých jeho najbližších spojencov mrzí, že jeho online provokácie robia možno viac škody ako úžitku.

Dawkins je od detstva obdivovateľom Darwina. Už ako chlapcovi mu robilo radosť, že má tie isté iniciálky mena ako Darwin: RCD pre Clinton Richard Dawkins aj pre Charles Robert Darwin.

Vyhlásil a vedie vojnu proti náboženstvu rétorikou spálenej zeme, čo mu prinieslo zapálených obdivovateľov aj zúrivých nepriateľov. Zatiaľ nie je jasné, či tým vyhráva.

Z Dawkinsa vyžaruje sebadôvera muža, ktorý prežil pol života za rečníckym pultom.

Od vydania knihy Sebecký gén, ktorá ho v roku 1976 predajom viac ako milión výtlačkov urobila cez noc slávnym, prakticky každé dva týždne niekde prednáša, no uverejnil aj 10 ďalších kníh v koncerte vedy a evolúcie skupinou spisovateľov ako Christopher Hitchens a Sam Harris, autorov protináboženských polemík v rokoch po 11. septembri, medzi ktorými vynikol v roku 2006 Dawkinsov trhák Delúzia Boha; predalo sa viac ako 3 milióny exemplárov.

Hoci dostáva trvalý prúd listov od fanúšikov Delúzie Boha a od konvertitov na ateizmus, nepovažuje sa za vodcu.

„Nemusím povedať, či sa považujem za lídra; stačí mi povedať, že z tej knihy sa predali 3 milióny výtlačkov.“

V marci 2015 mal Dawkins 74 rokov a predsa ostáva neúnavne aktívnym, no nie pri tichom záhradníčení, ako niektorí kolegovia. Veľký ohlas vyvolalo jeho vyhlásenie, že je „nemorálne“ nepotratiť, ak plod vykazuje známky Downovho syndrómu, vyvolané jeho neotrasiteľnou vášňou pre pravdu a spravodlivosť.

Namiesto dovoleniek pestuje prednáškové turné; posledné ho viedli do Írska, Česka, Bulharska a Brazílie. Vraví, že rád hovorí o vede, ale vždy narazí na problém Boha a pokúša sa zmeniť panujúce názory na náboženstvo, v čom vidí neobíditeľný politický cieľ. Svoj postoj označuje za „neurčito ľavicový“ pre svoj záujem o stav sveta a prianie nakoniec zbaviť spoločnosť náboženstva.

„Rád by som zanechal svet lepším, ako je teraz. Myslím si, že moje vedecké knihy mali dobrý výchovný účinok a pôsobili tam, kde panuje nelogičnosť, tmárstvo a namyslenosť. Náboženstvo je predovšetkým znakom chybného myslenia a nevedomosti.“

Na Twitteri raz napísal, že náboženstvo je organizovaná licencia byť prijateľne hlúpy.

Svoje poslanie vidí v podpore vedy a demolácii náboženstva. Považuje tieto dva javy za komplementárne a neuznáva ich antagonizmus. Jednoducho nemajú nič spoločné. Od prechodu na twitter v roku 2008 sú jeho vyhlásenia čoraz bojovnejšie a občas až ohnivo urážlivé:

„Ako sa opovažujete nanucovať svojim hlupáčikom nepodložené povery, a to od nevinných detí až po neinformovanú mládež?“ tweetoval koncom júna. „AKO SA OPOVAŽUJETE?“

Podľa stanoviska posudzovateľa je Dawkins hrdinom, pohanom alebo záväzkom. Mnohé jeho nedávne vyhlásenia – od upozornenia, že dosiaľ dostalo Nobelovu cenu veľmi málo moslimských vedcov, po odsúdenie ako „nemorálnosť“, ak sa nepotratí plod s Downovým syndrómom – vyvolali rozhorčené reakcie. Pár z nich Dawkins prečítal na videu pre YouTube, čo mu vrátilo niekoľkých priateľov. Niektoré jeho stanoviská začínajú podrývať jeho vedeckú reputáciu aj protináboženské ťaženie. Priatelia, ktorí mocne bránia jeho kauzu aj jeho charakter, sa začínajú báť, že sa sám sabotuje a ohrozuje svoje hlavné dielo, Sebecký gén.

Fyzik Krauss to komentuje: „Bol by som rád, keby to nerobil. Povedal som mu to.“

Do Dawkinsovej misie zapadá jeho Nadácia pre rozum a vieru vo Washingtone, založená v roku 2006. Finančne podporuje projekty ateizmu/humanizmu v USA a na celom svete, napríklad Inštitút pre evolučnú vedu, Otvorený sekularizmus a pod. Pravidelne organizuje zbierkové akcie, zájazdy a večere. Vstupenka na jeho prednášku stojí zvyčajne 35 $, účasť na recepcii 250 $ a členstvo v „Dawkinsovom krúžku“ 1 000 až 9 999 $ ročne.

„Neviem pýtať peniaze od druhých, ale všemožne sa snažím byť šarmantným.“

Pre Dawkinsa stála vždy na prvom mieste veda; jeho ateizmus je len prirodzené rozšírenie celoživotného pokračovania v Darwinovom diele. Myšlienka, že jeho verejné vystúpenia v ostatnom čase viac škodili, ako osožili – jemu aj jeho kauze – ho mrzí, ale nevie prestať.

Povedal: „Myslím si, že v ľuďoch, možno nie vo všetkých, ale vo mne iste, je zvláštna túžba dať veci do poriadku. V časopise The New Yorker je k tomu pekná karikatúra. Muž sedí pri počítači, je už neskoro a manželka ho volá do postele. Odpovedá jej: Ešte nemôžem, lebo ktosi na internete nemá pravdu.“

O zvieratá nemá Dawkins veľký záujem. Ako dieťa dával prednosť čítaniu kníh, kým jeho rodičia pozorovali zvieratá a rastliny. Hoci vyrastal v najživšej africkej prírode, neinšpirovalo ho to. Ako chlapec sa zúčastnil jednej safari; no kým ostatných fascinovali levy, hostiace sa na zdochline, on sa hral na podlahe so svojimi autíčkami. Po klasickom zoologickom vzdelaní však pozná každý rád a druh zvieracej ríše a keď nemôže zaspať, odrieka spamäti podľa abecedy napríklad cicavce.

Počas postgraduálneho štúdia vynikol pri štartovaní výskumných projektov hĺbaním o teoretických otázkach a predkladaním hypotéz. Chýbala mu však trpezlivosť pre zber dát a metodickú laboratórnu činnosť. Jeho záujem o zoológiu bol filozofický, nie naturalistický. Zvieratá mu boli jazykom pre interpretáciu sveta.

Študenti ho poznali ako „počítačového muža“; bol pionierom odvetvia biológie, ktoré matematickým modelovaním študovalo správanie zvierat. Do noci vydržal pri jedinom počítači zoologickej katedry v Oxforde, model Elliot 803, ktorý je dnes vo vedeckom múzeu. Žartovalo sa, že sa vraj chcel doňho „vmontovať“.

Reč Sebeckého génu je technologická. Organizmy sú „prežívajúce stroje“, telá sú „hrmotiace roboty“, nič nie je viac ako nosič génov. Pre niektorých jeho kritikov bola kniha útokom na ľudské hodnoty: Zdala sa sugerovať už svojím silným názvom, že sme tu len na odovzdanie svojich individuálnych génov a vôbec sa nestaráme jeden o druhého, prípadne o komunitu.

Pre Dawkinsa by to však bolo zásadne mylné chápanie jeho argumentu. Biologická povaha javu môže byť zameraná na vlastný záujem, ale nemusíme poslúchať jej príkazy. V prvej kapitole knihy napísal:

„Pokúsme sa učiť veľkorysosť a altruizmus, pretože sme sa narodili sebeckí.“

Dnes sa čuduje, prečo knihu nenazval Nesmrteľným génom a bol by sa vyhol nedorozumeniu. Vo svojej druhej knihe, Rozšírenom fenotype (1982), ktorú považuje za svoj najväčší prínos vede, vysvetľuje, že ju napísal pod dojmom konferencie o umelej inteligencii:

„Vo svojom entuziazme som zabudol, že roboty sa všeobecne považujú za nepolepšiteľných idiotov.“

Keď po prvý raz testoval svoje počítačové kreácie nových organizmov, uvidel po početných selekciách obrazy celkom nových kreatúr vynárať sa z pôvodného stromu, ktoré boli jeho logickými potomkami: pavúky, ryby, líšku. On bol ich pestovateľom. Celý proces bol evolúciou (umelou) a dial sa selekciou (tiež umelou). Pri pohľade na túto obrazovku prežíva Dawkins zakaždým hlboké vzrušenie a v ušiach mu znejú akordy z Tak vravel Zarathustra.

Na univerzite patril medzi bojazlivých utiahnutých študentov; panenstvo stratil vo veku 22 rokov; bál sa urobiť chybu so ženou.

Na obed chodí na bicykli do New College, ktorého členom je od roku 1970. V roku 1995 prestal vyučovať, ale akademické obyčaje pestuje, napríklad neodmieta spoločnú modlitbu pred jedlom, citujúc filozofa A. J. Ayera:

„Nemám námietky proti odrapkaniu nezmyselných výrokov.“

Stratégiou Dawkinsa ako pedagóga ostáva jeho taktika aj pri verejných diskusiách: Napadnúť súperovu logiku alebo dokázať, že mu logika chýba.

Vo všetkých jeho knihách je logika predmetom aj spôsobom myslenia. Slepý hodinár, Výstup na horu nepravdepodobnosti, Delúzia Boha (i v preklade Boží blud) aj Najväčšia šou na Zemi (2009) sú boje s iracionalitou kreacionistického myslenia. Nestačilo povedať, že neschvaľuje ideu náboženstva alebo jeho rolu v živote spoločnosti; potreboval dokázať jeho nemožnosť. (Delúzia Boha má o tejto téme 42-stranovú kapitolu s názvom „Prečo skoro iste nieto Boha“.)

Dawkins charakterizuje svoj spôsob dôvodenia – a rozpory, ktoré pri tom vždy vzniknú – ako aplikáciu techník morálnej filozofie. Morálni filozofi kladú otázky typu „Čo je zlé na kanibalizme?“ Sú dva spôsoby odpovede: Jedna je v hrôze trhnúť sebou dozadu a vykríknuť:

„Na kanibalizme? Kanibalizmus! O kanibalizme sa predsa nedá hovoriť!“

Druhá odpoveď je povedať: „Správne, čo je dnes zlé na kanibalizme?“

A nasleduje hľadanie odpovedí, ich preverovanie a nakoniec záver, že áno, kanibalizmus je zlá vec, a to z nasledujúcich dôvodov.

„Moje morálne hodnoty vychádzajú aspoň čiastočne z mojich úvah, pričom sa pokúšam stlmiť ako len možno žalúdočnú reakciu.“

Pre všetko, čo má mať preňho nejakú cenu, vyžaduje Dawkins logiku a dôkazy. Ako dieťa zažil pohlavné zneužívanie: v základnej škole ho jeden učiteľ vzal do lona a išiel mu rukou do trenírok. Ako starší musel brániť spolužiakom, aby mu v noci neliezli do postele. Vraví, že si z toho nikdy nič nerobil, pretože si bol istý, že to nezanechalo trvalé stopy. Tvrdil – samozrejme mnohým na zlosť, že výchova v nábožensky fun­da­men­ta­lis­tic­kej rodine môže byť horšia vec ako pohlavné zneužitie. Rozoberanie jeho prípadu by bolo podľa jeho mienky znevážením detí, ktoré zneužitím trpeli. Sám nezažil nočné mory, ba ani sa mu nikdy nič zlé nesnívalo.

Pre Dawkinsa je vedecká metóda nielen rozhodujúci prvok pri chápaní fyzikálneho sveta, ale poslúži aj pri odpovedi na morálne otázky.

„Ľudská spoločnosť, ľudská láska, ľudská nenávisť, umenie, hudba, poézia – to všetko sú produkty ľudských mozgov a mozgy sú nakoniec produkty vedecky vysvetliteľných javov. Ibaže prakticky sú tieto javy takmer nevysvetliteľné, lebo sú príliš komplikované.“

V Dawkinsovom svetonázore ostáva priestor pre mystérium – napríklad pre povahu ľudského vedomia – ale toto mystérium nie je ani nadprirodzené, ani nevysvetliteľné.

Jeden z Dawkinsových priateľov, spisovateľ Philip Pullman, si spomína na rozhovor s Dawkinsom o tom, čo sa dá povedať o smrti zomierajúcemu dieťaťu. Z Dawkinsa sa nedal vytiahnuť súhlas, že teraz by to bolo OK, že teraz by sa dala povedať rozprávka o nebi.

Pullman: „Je to muž ohromných princípov, nepodplatiteľný a nekompromisný.“

V ostatných rokoch prebieha na internete čosi ako nasledujúca pravidelná a predvídateľná mydlová opera: Dawkins niečo tweetuje, kritika mu vytkne, že citeľne uráža, načo on napíše dlhý článok, v ktorom vysvetľuje, čo chcel povedať a čo prirodzene nie je ďaleko od toho, čo povedal, ibaže to má o pár viac odtieňov. Za sedem rokov tweetovania zozbieral viac ako milión priateľov. Tweetuje usilovne aj zo zvedavosti, či splní požiadavku média: povedať to najviac 140 písmenami príspevku, čo nie je vždy ľahké, ale hotové dáva príjemný pocit satisfakcie.

Nie vždy sa jeho snaha stretá s ocenením, ba niekedy sa mení na frašku, ako keď v roku 2013 siahol po Twitteri, aby si vylial zlosť, že mu na jednom letisku bezpečnostná služba skonfiškovala pohár medu.

Vyhlásil vtedy: „Bin Ládin vyhral a vyhráva na všetkých letiskách každý deň. Mal som pohárik medu a títo predpisoví somári ho skonfiškovali. Hlúpe mrhanie potravinami.“

Jeho zbytočný protest vyvolal posmech, načo on odpovedal pokusom o vysvetlenie:

„Hádam si vy idioti nemyslíte vážne, že mi išlo o tú trochu medu? Ide mi o princíp. Pochopili ste? Ide mi o princíp, nie o med, o PRINCÍP!“

Ako atribút k jeho vynálezu mému inšpirovali Dawkinsove tweety nespočetné paródie. Za rok po príhode na letisku dostal gratuláciu k honyverzáriu. Ani pri serióznejších témach sa Dawkins nevie zdržať poznámok, ktoré ho hneď prenesú do centra diskusných búrok.

Komentuje to smutným konštatovaním: „Zdá sa, že sa mi úžasne darí pri výrobe nedorozumení. Na Twitteri sa často pokúšam vyvolať diskusiu o nejakej téme.“

A potom je prekvapený, keď reaguje chór kritiky a odmietania.

Často nič netvrdí, ale kladie otázku, a tá môže byť čudesná.

Povedal: „Pískanie vyžaduje presnú polohu jazyka, ako pri hre na husle prstoklad na struny, a predsa väčšina ľudí píska bez tréningu. Nie je to zaujímavé?“

Inokedy je otázka skôr rečnícka: „Je Švédsko naozaj taký hlúpo smiešny štát, že sa ide pretrhnúť v prispôsobovaní sa náboženským hlúpostiam?“

V júli 2015 napísal Dawkins 136 narýchlo smutne preslávených písmen, že: „Znásilnenie príbuzným či známym je zlá vec. Znásilnenie cudzou osobou pod hrozbou noža je horšia vec. Ak si však myslíte, že toto je schvaľovanie znásilnenia blízkymi ľuďmi, straťte sa a učte sa myslieť.“

Dawkinsovi išlo o ilustráciu základného bodu logiky, ale použil ako príklad veľmi citlivý zločin.

A vysvetľuje: „Keby som bol použil iný príklad, bolo by to zrejmejšie. Ide predsa o to, že sú ľudia, ktorí vážne odmietajú pripustiť, že niektoré znásilnenia sú horšie ako iné.“

Neplatí, že tento posudok má urobiť osoba, ktorá problém zakúsila?

„Práve tak, a preto som povedal, že znásilnenie blízkou osobou (známy, príbuzný) môže byť horšie ako znásilnenie cudzou osobou. Tak som to povedal. Nech sa obeť rozhodne… Je však nemysliteľné, aby prišla myšlienková polícia a prikazovala, že ženám je zakázané klasifikovať niektoré znásilnenia ako horšie… To je logický záver, ale sú ľudia, ktorí hovoria, že emócia pretromfne logiku.“

Dawkinsa zaráža myšlienka, že niekto môže chápať jeho argumenty, ale aj tak s ním nesúhlasiť.

„Musí byť niečo nesprávne v tom, ako to robím.“

V jeho logike niet miesta pre alternatívny názor.

Dawkinsova oddanosť racionálnemu mysleniu nevylučuje poznanie a prežívanie emócií. Raz tweetoval:

„Teisti, vy nachádzate útechu v imaginárnej predstave imaginárneho priateľa? Pokúste sa raz o teplé objatie teplého priateľa. To je potešenie.“

Jeden z jeho početných online mučiteľov obratom odpovedal:

„Myslím si, že Richard Dawkins mal túto noc sex.“

Keď sa ho pred krátkym časom spytovali na definíciu lásky, Dawkins podal presné Darwinovo vysvetlenie sexuálnej lásky, rodičovskej lásky a agapé – lásky k ľudstvu; potom sa díval do prázdna a povedal:

„Hlboko to cítim.“

No emócia, ako to on vníma, nemá miesto medzi argumentmi.

Krauss k tomu dodáva: „Viac ako ktokoľvek, koho poznám, má Dawkins ťažkosti s porozumením ľudskej iracionalite.“

Po konfirmácii vo veku 13 rokov sa Dawkins stal vášnivo pobožným. Modlil sa každú noc, skrútený do klbka fetálnej polohy vo svojom kútiku s pánom Bohom. Postupne sa vzďaľoval od kresťanstva, ale stále veril v božského stvoriteľa, v čom mu pomáhala jeho láska k Elvisovi. (Rozhodujúca bola skladba Verím v albume Mier v údolí). Nakoniec ho jeden spolužiak informoval o Darwinovej teórii a Dawkins sa stal vo veku 17 rokov ateistom a začal svoje ťaženie: nikdy viac si v kostole nekľakol.

Dawkins stále zdôrazňuje, že nemá záujem o konverzie (zmeny viery, svetonázoru). Odmieta aj indoktrináciu. No pri zbieraní finančných prostriedkov, videách pre YouTube a vydávaní kníh pre deti aj dospelých si zrejme hodne požičiava z praktík náboženských spoločenstiev. Dawkins zaútočil na všetky veľké náboženstvá, ale osobitne sa zameriava na islam.

Povedal: „Úzkosť sa ma zmocňuje, keď pomyslím na stínanie hláv, kameňovanie a upaľovanie. To dnes nerobí žiadna iná skupina na svete. Nie je to jasné?“

Vznik nového ateizmu nebol náhodou. Jeho knihy vyšli krátko po 11. septembri a moslimský fundamentalizmus ostáva jedným z jeho hlavných záujmov. Po útoku na Charlie Hebdo v januári 2015 odsúdil Dawkins v Twitteri akciu dvoch bratov, ktorí zastrelili 12 ľudí len na základe svojej viery a odmietol sociopolitické teoretizovanie.

Dawkins nemá čas na špekulácie o islamofóbii, ktorú volá nezmyslom a odmieta podozrenie z rasizmu.

„Nenávidím zvyk zaobchádzať s niekým na základe jeho príslušnosti k nejakej skupine.“

Jav, že moslimovia považujú svoju vieru za neodlučiteľnú od svojej osobnej identity, je pre Dawkinsa absurdný.

„To je ich problém a musia z neho vyrásť.“

Po sérii sporov o vyhlásenia typu: „Samozrejme môžete mať svoju mienku o islame, aj ak ste nečítali Korán. Nemusíte čítať Mein Kampf, aby ste si vytvorili mienku o nacizme.“ si Dawkins začal myslieť, že ho napádajú hysterickí politicky korektní kritici, ktorí nechcú uznať, že útočí na náboženstvo a nie na rasu.

Dawkinsovo verejné schválenie diela profesionálneho bojovníka proti islamu, holandského krajného pravičiara Geerta Wildersa, nepomohlo jeho prípadu. Pritiahol na seba nechutnú pozornosť roztlieskavačov, ako napríklad Tommyho Robinsona, čo potom komentoval slovami „To je nepríjemné, pretože som si neuvedomil, že je to dôležitý bod logiky: Ak súhlasíte s niekým vo veci x, neznamená to, že s ním súhlasíte aj vo veciach y, z, a, b, c.

Moslimský spisovateľ a mysliteľ Ziauddin Sardar tvrdí, že Dawkins a jeho žiaci, noví ateisti, nebezpečne napomohli protiislamskému mysleniu na západe.

Sardar povedal o Dawkinsovi: „Môže sa hnevať na islam ako chce, nebude to ani zďaleka taký hnev, aký ja mám na islam. Dawkinsova generalizujúca rétorika o islame však dehumanizovala celé jedno spoločenstvo, ktoré vykazovalo všetky odtiene verejnej mienky. Dawkins môže tvrdiť, že napáda vieru a nie jednotlivých veriacich, ale jeho rozboru viery chýba sociálna a politická komplexnosť. Vytvára svet, ktorý je vojnychtivejší ako ten, ktorý sme tu našli… Ľudia môjho typu sa pokúšajú zmeniť svoju vieru zvnútra komunity a Dawkins podrýva dielo, ktoré konajú.“

Nie sú to len veriaci, čo protestujú. Dawkinsovi sa začali odcudzovať aj prívrženci jeho strany, ako napríklad filozof John Gray, ktorý kritizuje jeho doslovný absolutizmus a intelektuálnu povýšeneckosť jeho ateizmu:

„Dawkins má predstavu, že ateista musí byť nepriateľom náboženstva. Medzi ateizmom a nepriateľstvom voči náboženstvu nemusí však byť priama závislosť. Dawkinsova oddanosť vede vyžaduje nepochybný názor na svet, vylučujúci a urážajúci každý alternatívny svetonázor.“

Niektorí bývalí intelektuálni spojenci, ako napríklad filozof Michael Ruse, ktorý v USA prebojoval veľké legálne bitky proti učeniu kreacionizmu na školách, vytýkajú Dawkinsovmu antagonizmu, že skôr odradí ako získa spojencov.

„Dawkins neprejavuje záujem o diskusiu s protivníkmi, aby porazil ich argumenty; búši do islamu bez toho, že by mu skutočne rozumel. Jeho filozofické názory v Delúzii Boha sú často veselé a iste novinársky dobré, ale zdvorilo povedané hlboko neinformované.“

Najväčším zdrojom nepokoja v ateistickom hnutí je americký feminizmus, a to najmä v USA, kde prebieha pod zástavou skepticizmu.

Americká feministická a ateistická bloggerka Greta Christina spoznala Dawkinsa v roku 2009 a vraví:

„Bolo to úžasné. Fantázia sa stala skutočnosťou. Vtedy som sa začala volať ateistkou. Potom však v roku 2011 sa Dawkins zaplietol do komentárov ku skeptickej diskusii o sexuálnom obťažovaní a napísal imaginárnej moslimke: ‚Milá moslimka, prestaň, prosím Ťa, nariekať. Áno, áno. Viem že Tvoje genitálie boli zmrzačené žiletkou, ale neopakuj mi to stále. Viem, že nesmieš riadiť auto, ale prestaň nariekať. Pomysli na utrpenie, ktoré prežívajú Tvoje chudobné/úbohé americké sestry.‘“

Pokus o satiru sa skončil zle. Ukázalo sa, že Dawkinsovi chýba akýkoľvek cit pre sexuálne obťažovanie. (Adresoval jej len pár slov a nimi klasifikoval bohaté skúsenosti žien.) Neskôr sa síce ospravedlnil, ale pre Christinu to bolo sklamaním a odradením a Dawkins sa stal v jej očiach veľkým sklamaním, ktorého sa nezbavila.

A predsa Dawkins sa vždy cítil „vášnivým“ feministom. Ako člen New College agitoval za členstvo žien, čo sa dosiahlo až v roku 1979. Vraví, že svoj feminizmus ukazoval veľmi výrazne aj v súvislosti s islamom.

„Pretože ak to majú ženy ťažké všade na svete, je to tam najhoršie… Strácal som trpezlivosť s americkými feministkami, zrejme posadnutými klebetami a zabúdajúcimi, že existujú ženy, ktoré bývajú doslovne k smrti ukameňované za zločin, že boli znásilnené.“

Niektorí Dawkinsovi stúpenci vysvetľujú jeho stanovisko nešťastne.

Americká feministka Ophelia Bensonová napísala: „Pretože je takým hrdinom nášho hnutia, boli jeho vety zeleným svetlom pre rad ľudí, ktorí považujú sexuálne obťažovanie žien za OK. Skeptické fóra sú dnes zaplavené žlčovitými listami a surovými ženskými obrázkami.“

V auguste 2015 vydal Dawkins spolu s Bensonovou vyhlásenie, volajúce po skončení online sporu.

Za svoju osobu pridal: „Vravia mi, že niektorí ľudia si myslia, že ja mlčky schvaľujem takéto veci, hoci ich neznášam. Netreba ani vravieť, že takýto návrh mi naháňa hrôzu. Nikto, kto by sa pokúsil zastrašiť niekoho v našej komunite hrozbami alebo obťažovaním, nemôže byť mojím spojencom a len oslabuje ateistické hnutie.“

O pár týždňov bol Dawkins späť na twitteri a komentoval prípad, keď svedectvo opitej ženy pri súdení znásilnenia nezavážilo. Prečo? „Pretože sa vášnivo zaujímam nielen o pravdu, ale aj o spravodlivosť.“ (Nemalo by ho väčšmi hnevať, že len také malé percento prípadov znásilnenia sa dostane pred sudcu? „Samozrejme, veľmi ma to znepokojuje.“) Bensonová, ktorá iniciovala Dawkinsovu reakciu, si zúfa. „Nie tak, Richard,“ zamýšľa sa, „to nebolo tak myslené.“

Možná škoda jeho reputácii Dawkinsa veľmi netrápi, ale má momenty pochybovania o sebe.

„Naozaj neviem, či na to idem správnou cestou,“ povedal už polorezignovane tónom toho, čo asi na to nevie ísť inakšie.

Objavili sa už príznaky manažmentu reputácie. V jednej diskusii o darvinovskej prírodnej selekcii Dawkins ani raz neskĺzol do svojho protináboženského ťaženia. Zdôraznil, že jeho články zďaleka prevýšia všelijaké online škriepky, ktoré sú v jeho očiach bezvýznamná neskorá kapitola jeho celoživotnej tvorby.

„Som vedec,“ dodal, ako keby sa na to dalo zabudnúť.

Fyzik Krauss uzatvára: „Bude nakoniec jeho čistý prínos pozitívny? Myslím si, že odpoveď je áno. Pretože všetka inteligencia a všetci, čo sa cítia urazení, budú, prevýšení davom poslucháčov, ktorých som dosiaľ nevidel a pre ktorých sú tieto problémy celkom nové.“

Myslí na ľudí ako Arori Newton, 24-ročný kenský právnik, ďakujúci raz popoludní Dawkinsovi za jeho knihy na Twitteri. V e-maile píše, že Delúzia Boha úplne zmenila jeho život.

„Po prvý raz som si uvedomil, že som bol kresťanom len preto, že som sa narodil v kresťanskej rodine a nie po uvedomelej voľbe.“

Newton teraz kupuje knihy Delúzia Boha pre všetkých svojich priateľov.

Kultúra možno potrebuje niekoho ako je Dawkins. Obdivuhodná je jeho neochvejná oddanosť vlastnej kauze, aj jeho ohromná schopnosť zapáliť (žiaľ, aj urážať). Daniel Dennett, horlivý vyznávač vodných športov, opísal Dawkinsa ako svoju „posvätnú anódu“ – kus zinku na vrtuli motora lode, chrániaci vrtuľu prd eróziou a morskou vodou. Zinok sa postupne odlepuje, ale vrtuľa ostáva neporušená. Aj v živote potrebujete niekoho po svojej ľavici, čo vás zahreje.

Dawkins berie aj vydáva veľké teplo a niet príznakov hroziacej dezintegrácie. Nedávno povedal, že by rád žil o chvíľu dlhšie. Samotná smrť ho nemrzí, ale pomyslenie na všetok vedecký a technologický pokrok, ktorý mu bude chýbať, je frustrujúce.

Jeho pohreb je napoly naplánovaný. Samozrejme nebudú modlitby, ale v ceremónii zaznie prvá veta z knihy Rozpletanie dúhy (1998): Umrieme, a to nás robí šťastnými. Väčšina ľudí nikdy neumrie, pretože sa ani nikdy nenarodili. Zakončí to triumfálny Pochod slonov z opery Aida.

* * *

Citáty o Dawkinsovi bez udania zdroja

Dawkins je rozpustilo nekompetentný pri hlbokom myslení, ale dobre robí svoju vysvetľovaciu agendu. Je radosť ho čítať.

Medzi ľuďmi, ktorí vedia o čom hovoria, bola Dawkinsova reputácia ruinovaná dávno predtým, než napísal Delúziu Boha.

Mohli by ste vysvetliť tieto zjavné nezmysly?

Je to tým, že nie je teológ a teda nemá kvalifikáciu vyjadrovať sa k otázke, či je pravdepodobné, že Boh existuje, alebo nie? Dúfam, že toto máte na mysli, pretože to je môj absolútny favorit.

Ako každý na našej planéte, ani Dawkins nie je dokonalý, ale zaslúži si ohromnú pochvalu za pomoc nám pri zbavovaní sa strašného a nebezpečného nezmyslu, ktorým je uctievanie akéhosi božstva.

Dawkins je pojem úspechu. Zriedka sa podarí, že niekto zmení planétu za svojho života, ale on to dokázal.

---

Autorka: Sophie Elmhirstová.

Prameň: Sophie Elmhirstová, Is Richard Dawkins destroying his re­pu­ta­tion? The Guardian, 9. 6. 2015.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 109 v pon­de­lok 1. au­gusta 2016.