Kategórie
Zošity humanistov

Neslušná rehabilitácia Leni Riefenstahlovej

22. augusta 2002 mala Leni Riefenstahlová 100 rokov.

Leni Riefenstahlová vo filme SOS ľadovec (1932). Reprodukcia z knihy V mojej pamäti.
Leni Riefenstahlová vo filme SOS ľadovec (1932). Reprodukcia z knihy V mojej pamäti.
Zdroj: Paladix.

Bola to taká udalosť, že ju medzi­ná­rod­ná me­di­ál­na ko­mu­ni­ká­cia vytrvalo a s ozve­na­mi vy­tru­bo­va­la z jed­ného konca sveta na druhý. Vy­rov­na­nie kroku sa orchestrovalo s prvými pre­mie­ta­nia­mi jej posledného vraj veľ­diela: Pod­morské impresie. Bom­bar­do­vali nás ste­re­o­typ­nými prí­le­ži­tostnými výrazmi pred­sta­vu­jú­ci­mi nám čerstvú sto­ročnú ako „večne mladé dievča“, „mýtickú osobnosť“, „živú legendu“, či „báječnú dobro­družku“.

V početných rozhovoroch, ktoré poskytla po vojne, ako aj vo svojich Pamätiach z roku 1987, sa bývalá našepkávačka Hitlera priam vysiluje ospra­vedlňo­va­ním. Áno, okolo roku 1932 ju Hitler fasci­no­val, verila ná­rod­no-so­cia­lis­tickej po­li­ti­ke. Ale nikdy nebola rasistka, nikdy ne­pra­co­va­la pre nacistickú pro­pa­gandu, ne­ve­de­la abso­lútne nič o pre­nasle­do­va­ní anti­fa­šistov, o per­ze­kú­ciách Židov a Ci­gá­nov, ju za­u­jí­ma­la vždy len krása.

Oslavy môžu mať na šťastie v sebe aj niečo dobré. Pri tejto sto­roč­nici boli v Ne­mecku uve­rej­ne­né dve knihy mladých autorov, Lutza Kinkela a Jürgena Trimborna. Dôkazmi vyvrátili jej údajnú apo­li­tickosť a tvrdenie, že mala len artistické ašpi­rá­cie. Medzi ha­neb­nosti, ktorých sa dopustila, patrí jej gra­tu­lá­cia Hitlerovi a žia­dosť o fi­nan­čnú podporu od Goebbelsa. Po­dá­vajú však správu aj o ďalších galibách, ktoré svedčia o jej ka­rie­rizme ešte pre­sved­či­vej­šie.

Podozrenie z nečestnosti

Pre realizáciu svojho prvého filmu Modré svetlo (1931) žiadala o pomoc maďarského filmového teoretika Bélu Balásza, ktorý emigroval do Nemecka; chcela, aby jej pomohol dokončiť scenár, čo sa stalo. Začiatkom roku 1933 je však Balász už v Moskve, odkiaľ urguje zaplatenie svojho honoráru. Ako reaguje Leni? Až v decembri 1933 dáva naj­agre­sív­nej­šie­mu anti­se­mit­skému nacistovi Juliusovi Streicherovi „plnú moc“; spria­te­li­la sa s ním krátko predtým v No­rim­bergu pri na­krú­caní filmu Víťazstvo viery; poveruje ho úlohou vybaviť „rekla­má­ciu“ po­žia­davky vzne­se­nej voči nej maďarským „židom Bélom Balászom“.

Nedá sa pochybovať, že spor bol v dobrých rukách a Béla nemal nikdy vidieť ani fenig. Ale malo prísť niečo ešte lepšie. Keď sa mal film Modré svetlo v roku 1938 znovu premietať, bol Béla Balász vynechaný ako spo­lu­sce­ná­rista. A nielen on. Vynechali aj druhého „žida“, producenta Harry Sokala! A tak je tento film v druhej a potom aj tretej kópii z roku 1953 (!) „legendou o horách, ktorú rozpráva a fil­mu­je Leni Rie­fen­stahlová“. O tom nevedela?

Druhá aféra sa týka filmu Tiefland (Nížina). V októbri 1940 a potom v septembri 1941 vyžadoval scenár Španielov a ona ich nahradila Cigánmi z tábora Maxglan pri Salzburgu. Tvrdí, že v tomto meste nikdy nebola a od roku 1945 viedla v tejto veci dva súdne spory za ohováranie. Vyhrala ich, ale to z nej nezmylo podozrenie nečestnosti.

V deň stých narodenín Leni Riefenstahlovej oznámila frank­fur­tská pro­ku­ra­tú­ra, že na ňu podalo Ko­línske zdru­že­nie Rómov ža­lo­bu. Motív: urážka pamiatky obetí rasizmu za nacizmu. V apríli 2002 v roz­ho­vo­re pre Frank­fur­ter Rundschau Leni Rie­fen­stahlová tvrdila, že skupine Rómov účin­ku­jú­cich vo filme Nížina sa nič nestalo. Podľa žalobcov však viac ako polovica týchto Rómov, väzňov pracovného tábora, bola deportovaná do Osvienčimu a tam ich čakala a zastihla smrť.

Mala by dať história Leni Riefenstahlovej konečne pokoj? Oslava jej storočnice je priveľa, veď pripomína vrchol jej rehabilitácie. Už v roku 1966 organizovalo v New Yorku Múzeum moderného umenia retrospektívu jej filmov – napriek protestom židovských organizácií. V roku 1973 dostala čestné pozvanie do Telluridu v Co­lo­ra­de na prvý „fe­mi­nistický“ fil­mový festival. V odô­vod­není sa uvádzalo, že česť sa vzdáva umelkyni, nie osobe, ktorá mohla mať určité politické predstavy. A rituály uznania „geniálnosti“ pokračovali. Úspech knihy fotografií sudánskeho kmeňa Nubasov jej priniesol ohromnú publicitu. Len americká esejistka Susan Sontagová si zúfala „z toho prívalu uznan­li­vých článkov a po­ho­vo­rov v no­vi­nách a v te­le­ví­zii“ a upo­zor­ňo­vala na fašistický charakter jej estetiky.

Pakt s Hitlerom

Francúzsko-nemecký kanál Arte nemohol ostať stranou – už v roku 1993, pri 90. výročí narodenín Leni Riefenstahlovej, vysielal jej trojhodinovú apológiu z pera Raya Müllera. Vo svojom katalógu ponúka šesť vi­de­o­ka­ziet, to je skoro dvanásť hodín obrazu (!), ktoré vás oboznámia s dielom „jednej z naj­dô­le­ži­tej­ších a naj­kon­tro­ver­znej­ších osob­ností dejín filmu“. A 15. augusta mali aj francúzski diváci právo na jeden večer „Témy“ pripravenej Alexandrom Bohrom pre nemecký kanál ZDF. S nie­koľ­kými pa­mät­nými mo­men­tmi…

Pred policami s archívnymi materiálmi Leni Rie­fen­stahlovej sa no­vi­nárka Sandra Maisch­ber­ge­ro­vá pri pohľade na dokumentáciu o Cigánoch ako figurantoch pri filme Bas-pays spytuje: „Prečo odkladáte všetky tieto papiere?“ Odpoveď: „Pretože v mojom živote boli aj negatívne momenty…“ Priznanie viny? Ani v naj­men­šom: filmárka spomína len na trampoty pri procesoch proti tým, čo ju podľa jej mienky ohovárali. Viac sa diváci nedozvedia. Všetko spolu dvadsať sekúnd a problém Rómov je zafajknutý.

Poznámky o nacizme a o filmoch, ktoré nakrútila od roku 1933 boli rovnako stručne obratné. Triumf vôle nemá v sebe nič politické, hovorí. Ako ani Olympia z roku 1936, dva diely o Olym­pij­ských hrách v Ber­líne, ktoré sa rozhodla nakrútiť len po pakte s Hitlerom: vraj dostala slo­bo­du, potom sa už venovať len svojim osobným projektom. Takže, zhrňme, patrilo by sa vidieť v nej obeť nacizmu.

Najhoršie na všetkom je zakrývanie a tajenie, po celý večer Témy, historických súvislostí, za ktorých sa uskutočnila kariéra Leni Riefenstahlovej. V rozpore s jej tvrdeniami boli všetky jej filmy z čias nacizmu fi­nan­co­va­né oficiálnymi miestami a všetky okrem Pay-bas, ktorý v roku 1945 ostal ne­do­kon­če­ný, mali záruku akosti Goebbelsovho ministerstva pro­pa­gan­dy.

Dávať týmto filmom pečať vrcholných umeleckých diel by bolo urážkou slávnych pionierov svetového filmu. Prostriedky, ktoré mala realizátorka k dispo­zí­cii, sa mini­ma­li­zujú rov­na­ko ako všetko, čo sa v ne­meckom filme urobilo pred ňou a čo ona vniesla do nacistickej propagačnej mašinérie. Čo je jej osobný prínos? Estetizmus na základe klasických kritérií krásy, opojenie silou a energiou, majstrovstvo v sugescii a zvádzaní.

Arte sa obmedzilo na ukážku dvoch filmov, ktoré neboli re­a­li­zo­va­né v III. ríši. Aspoň presvedčivo uka­zu­jú na hra­nice talentu Leni Riefenstahlovej. Modré svetlo nemalo nikdy ten úspech, čo mu pripisujú lichotníci, je to neo­ro­man­tický gýč. A jej posledné dielo, Podmorské impresie, sa zakladá na fasci­ná­cii údajnou krásou rýb: je to nepretržitý pohyb farebných obrázkov, dobrý na uspávanie malých detí.

Nie, uznávanie kultúrnych hodnôt sa neznáša so zá­bud­li­vos­ťou. Leni Rie­fen­stahlová môže dnes vy­hla­so­vať, aby odô­vod­nila zábery svojich ka­me­ra­ma­nov v hlbi­nách mora, že má v úmysle prispieť k ochrane ohrozenej prírody. Príliš sklamala v mi­nu­losti pri pred­nostnej obrane ohrozených ľudských bytostí. Nie, ani v jej vy­so­kom veku jej ne­možno priznať aureolu „hu­ma­nis­tic­kého sve­do­mia“.

Nie je obdivuhodná ani pre svoj život, ani pre svoje filmy. Ob­di­vu­hod­ná je pre svoju vita­litu, vôľu, fyzickú odol­nosť a pre svoje šťastie, že v zdraví a bez toho, že by sa jej inte­lek­tu­álne schop­nosti viditeľne zmen­šili, pre­kro­čila prah sto rokov. Je to niečo, čo si zaslúži me­diálny kon­cert?


Autor: Lionel Richard.

Prameň: Le monde diplomatique, október 2002.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 34 v ne­de­ľu 3. no­vem­bra 2002.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *