Nebo je výmysel

Pre koho je určená kniha Nebo nie je vý­my­sel (Todd Burpo a Lynn Vin­cen­to­vá, Tatran, 2011)?

Podľa obalu pre deti, podľa obsahu pre dospe­lých. Na de­siat­kach in­ter­ne­to­vých strán ju ko­men­tu­jú dospelí – väč­ši­nou smiešne po­zi­tív­ne – ale názor mla­dé­ho čitateľa ne­na­chá­dzam. Má zmysel za­o­be­rať sa ňou v spo­loč­nosti ne­ve­ria­cich? Má, pre­to­že ide o deti, o našu bu­dúcnosť, a to v sú­vislosti s dru­hým základným článkom kres­ťan­ského ná­bo­žen­stva, s vierou v posmrtný život. Tým prvým je, sa­mo­zrej­me, viera v Boha. Je za­u­jí­ma­vé, že rastie počet kres­ťa­nov, ktorí síce veria v Boha, ale nie vo večný po­smrtný život a pod­rob­nosť, že angli­kán­ska cirkev (myslím, že je bližšia pro­tes­tan­tizmu ako ka­to­li­cizmu) už pred sto rokmi od­pí­sa­la dogmu o po­smrtnom živote vo več­nom pekle. Ani prie­mer­ní ka­to­lí­ci sa ne­za­o­be­ra­jú peklom (ne­poz­nám mo­der­nú knihu o pekle), no páli ich nebo a majú o ňom veľa kníh.

Vychovávajú teda svoje deti vo viere v nebo.

Tu mi prichádza na myseľ, čo povedal o vý­cho­ve detí veľký Tolstoj:

„Na náboženské klamstvo sme si už tak zvykli, že ani nepozorujeme, aká prostomyseľnosť a strašná ukrutnosť je obsahom učenia cirkvi. My to nepozorujeme, ale deti to zacítia a ich duša si z toho odnesie nevyliečiteľné poškodenie. Musíme si uvedomiť, čo to vlastne robíme, keď vychovávame svoje deti touto takzvanou náboženskou výchovou. Čisté a nevinné, ešte neoklamalo a nebolo oklamané, obracia sa dieťa na nás, ktorí poznáme život, a pýta sa nás, podľa akých pravidiel má človek žiť svoj život? A čo my odpovedáme? Obyčajne už dopredu predchádzame ich otázkam tým, že im rozprávame židovskú legendu, túto nerozumnú až hlúpu a predovšetkým nemorálnu historku. Vydávame ju za svätú pravdu, hoci vieme, nie je možná a pre nás nemá zmysel: že pred šesťtisíc rokmi sa akási zvláštna a ukrutná bytosť podujala stvoriť svet a hneď aj človeka; že prvý človek zhrešil a že pre jeho hriech ten zlý boh potrestal nielen jeho, ale aj nás všetkých, hoci my sme nič zlé neurobili; že aj on bol potrestaný za tento hriech tak, že nechal umrieť svojho syna; a nakoniec, že náš hlavný cieľ v tomto živote je pokúsiť sa obmäkčiť tohto boha a uniknúť utrpeniam, ktoré pre nás pripravil.“

„Vlády a vládnuce triedy potrebujú toto klamstvo; po­do­pie­ra ich moc, a pre­to budú vždy žiadať, aby sa vkladalo do myslí detí a pri­tom za­siahlo svojím hyp­no­ti­zu­jú­cim účinkom aj dospe­lých. Ľudia, ktorí nie sú za trvanie dnešného ne­spra­vod­li­vé­ho so­ciál­ne­ho uspo­ria­da­nia, ale naopak, prajú si jeho zmenu, no pre­do­všet­kým tí, čo chcú svojim deťom dobre, musia ich zo všet­kých síl brániť pred tý­mi­to ne­bez­peč­nými lžami. Aj keď budú deti úplne ľa­ho­staj­né voči ná­bo­žen­ským otázkam, aj keď im bude každé po­zi­tív­ne ná­bo­žen­stvo úplne cudzie, bude to ne­ko­neč­ne lepšie ako naj­do­ko­na­lej­šia výučba ži­dov­sko-kres­ťan­ského ná­bo­žen­stva.“

Ellen Keyová k tomu dodáva:

„Samozrejme nemáme a nesmieme zbaviť dieťa hry s pred­sta­vi­vos­ťou – ale hru ne­slo­bod­no brať vážne! Ne­slo­bod­no sa ču­do­vať, keď si dieťa vytvára re­a­lis­tické pred­stavy aj o du­chov­ných veciach a ne­slo­bod­no ich potláčať, ako ne­po­tlá­ča­me ani iné prejavy detského du­chov­ného života. Pre­tože ak sa falošné pred­stavy vy­dá­va­jú za naj­vyš­šie pravdy o ži­vo­te, musia narušiť posvätnú jed­no­du­chosť die­ťa­ťa.

A keď dieťa nakoniec zistí, že ani dospelí neveria tomu, čo ho ako ná­bo­žen­stvo učia, vtedy jeho detský inštinkt pre vieru, dô­veru a úctu k uči­te­ľovi, to je jeho schopnosť pre­ží­vať rôzne ná­bo­žen­ské pocity, dostane ranu, ktorá v ňom za­ne­chá stopy na celý život.“ (Pozri: Sto­ro­čie die­ťa­ťa.)

Do akej miery je prípustné hovoriť dnes deťom o nebi a vy­chva­ľo­vať ho tak, ako to robí pro­tes­tan­tský pastor Burpo? Viem, že to zo zvyku v našej ze­me­pisnej oblasti robia aj ro­di­čia, ktorým chýba takéto pre­sved­če­nie a dieťa to raz zbadá. Naj­neskor­šie v styku s in­ter­ne­tom a so spo­lu­žiakmi pochopí, že je to rozprávka ako o prin­cez­nách a vílach. Šťastné rodiny a deti, kde o tom padne pár slov a odloží sa to bokom ako pre svet tabletov a face­booku v mobile ne­po­trebné ha­ra­bur­die. Ne­šťastné rodiny a deti, kde si rodičia na­ho­vá­rajú, že „očami a srdcom troj­roč­ného dieťaťa“ sa naučia nielen „vrúcnejšie milovať Boha“ a „pripraviť sa na cestu do neba“, ale aj „ako sa treba dívať na svet“. Ne­šťastné deti, ktorých ro­di­čov „dôkazy o existencii neba, ktoré ponúka tento New York Times Bestseller, ur­či­te ohro­mia“.

To je na tejto knihe strašné: Kňazom vymyslená pa­ra­bo­la zdan­li­vej smrti sa po­dá­va ako sku­točná uda­losť, ktorej majú ako úžasnému zázraku uveriť dospelí, aby vo svojej viere ešte lepšie in­dok­tri­no­va­li svoje deti. Som rád, že vy­vo­la­la celý rad od­mie­ta­vých a pro­testu­jú­cich ko­men­tá­rov od súd­nych či­ta­te­ľov.

---

Autor: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 96 v nedeľu 14. apríla 2013.