Keď čítam vety typu „Euroamerická civilizácia sa sekularizuje“, prípadne „Kresťanstvo prestáva určovať charakter spoločnosti“, prekvapuje ma ich gramaticky prítomný čas, keďže si myslím, že sa to udialo už tak dávno, že by tu bol skoro namieste rozprávačský prítomný čas Homérovej Iliady. Žarty stranou, no sekularizáciu ťažko vydávať za „udalosti posledných mesiacov“ (politológ a historik František Chovanec v denníku SME 4. 10. 2005), pretože sa koná už prinajmenšom vyše dvesto rokov (u nás povedzme od osvietenstva).
Euroamerická civilizácia je sekularizovaná, kresťanstvo prestalo určovať charakter kontinentálnych spoločností Európy a Severnej Ameriky už dávno – no existujú značné regionálne aj časové rozdiely v stupni úspechov či neúspechov. V ostatnom svete nemalo kresťanstvo nikdy veľké slovo, preto nezaškodí trochu viac skromnosti napríklad pri konštatovaní, že tu ide o osud civilizácie, podľa súvislosti svetovej, hoci hovoríme len o kresťanskej, a to je asi jedna pätina ľudstva.
Dá sa pochopiť, že kresťanské cirkvi sa snažia brzdiť aktuálne trendy a zachrániť, čo sa dá. Ak odhliadneme od ich hospodárskej sily (bohatstva) v niektorých štátoch, nie je toho veľa, čo im patrí, na čo si robia nárok, na čom im záleží a čo si bránia: prerušenie tehotenstva, eutanázia, rozvody heterosexuálov a sobáše homosexuálov, celibát a otvorenie kňazstva ženám, biotechnológia a potom veľa dogiem. Pamätám sa na ťaženie Hitlera na Moskvu a inam a na deň, keď sme si povedali: odteraz je to ústup. Tak vidím dnes postavenie kresťanstva na viacerých vzdávaných frontoch – ostatne, v tom sa zrovnávam s teológom Küngom a inými znalcami situácie.
Európskym sekulárnym liberálom sa vytýka, že „zabúdajú na prínos katolíckej cirkvi“, pričom sa často myslí na stredovek, napr. keď sa hovorí o premostení s antickou vzdelanosťou; tu by však bolo na mieste do neba vyzdvihnúť prínos islamu. Nezabúdame, a katedrály i kaplnky necháme stáť a reštaurujeme, obrazy a sochy obdivujeme, hudbu počúvame. Ale stredoveké scholastické spory nás prestali zaujímať, namiesto zážitkov pri kostolných a púťových rituáloch máme dovolenky na juhu a televíziu doma i vo vrecku. Predovšetkým: prestali sme sa báť a darmo by nám dnes niekto ponúkal kúpiť si za peniaze odpustenie celého alebo čiastky trestu v očistci; nezabúdame, že z kritiky tejto nehoráznosti vzišlo na konci stredoveku hnutie reformácie a končilo to (po veľkom rozkole v roku 1054 medzi západnou – rímskou a východnou – ortodoxnou cirkvou), ďalším rozpadom katolíckeho kresťanstva, odštiepením protestantov. Najočividnejšie sa prestali báť anglikáni, keď na počiatku minulého storočia prestala byť viera vo večný pekelný oheň jedným zo základných článkov aj ich viery, a to na základe rozhodnutia Tajnej rady anglického kráľa (hlavy anglikánov), pričom arcibiskupi z Canterbury aj Yorku (členovia Tajnej rady) vyjadrili s týmto rozhodnutím zásadný nesúhlas. Keďže však vo Veľkej Británii rozhodujú aj o náboženských otázkach s konečnou platnosťou parlamentné zákony, podarilo sa Tajnej rade presadiť svoje stanovisko bez ohľadu na názory Ich Cirkevných Milostí (Bertrand Russell: „Prečo nie som kresťanom“, Zošity humanistov č. 1, 1998). Vidím veľkú analógiu dávneho sporu o peklo s aktuálnymi spormi a prajem im analogický výsledok. Hoci neviem o tom, že by bol aj Vatikán zrušil povinnosť viery v peklo, stačí mi, ak nám to už denne nepripomína, ako to bolo za mojej mladosti.
Z toho, že ani po urputných bojoch sa v návrhu predslovu ústavy EÚ nevyslovuje meno kresťanského boha, ani nespomínajú kresťanské korene Európy (vraj hrozba Chiraca, že Francúzsko nič nepodpíše, ak to tam bude, zlomila nástojenie Bavorákov); že Rocco Buttiglione nebol schválený za komisára; že EÚ súhlasí s tým, že jednotlivé európske štáty postupne humanizujú vzťah spoločnosti k homosexuálom; že aj predseda komisie konečne pristupuje k dialógu s humanistami – z toho kňazi a pravicoví politici dedukujú konfrontáciu s civilizačnými základmi Európy a do boja chcú zapojiť celé Slovensko ako štát s kresťanskými koreňmi. Trúbia do boja proti ľavici, radikálnemu a sekulárnemu liberalizmu, multikulturalizmu, genderovej ideológii, nahradzovacej migrácii (aj ja si musím zvykať na výrazy odborníkov) a rôzne. Článok p. Chovanca nespomína humanistov, ateistov, agnostikov, materialistov, socialistov a ďalších bez náboženského vyznania, hoci by to miestami bolo na mieste.
V centrách EÚ nemajú cirkvi ani zďaleka takú moc, ako v jednotlivých zložkách štátnej moci na Slovensku. Ak vidia slovenskí kresťania v Bruseli či Štrasburgu ohrozenie svojho vplyvu na našu súčasnú spoločnosť, vidia dobre a darmo sa proti tomu stavajú. Ten trend ide celým svetom a týka sa všetkých náboženstiev.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 52 vo štvrtok 1. decembra 2005.