Do nedávneho čísla časopisu Free Inquiry (august/september 2014) som napísal článok o dôležitosti objektívnosti morálky, ale pre rozsah témy bez súvislosti s Bohom a jeho prikázaniami. Musel som vynechať niektoré dôležité argumenty; napríklad, že spoliehanie sa na Boha a jeho prikázania ako morálne smernice robí morálku nenapraviteľne subjektívnou. Náboženským textom môžete ospravedlniť všetko a nič.
Dovoľte mi rozšíriť sa o tomto bode. Osobitne časové sa mi to vidí v súvislosti s opakovanými tvrdeniami prezidenta Baracka Obamu, že „žiaden Boh nepripúšťa teror“ fanatikov Islamského štátu a Sýrie – pozri jeho reč v OSN 24. septembra 2014. Prezidentovo tvrdenie vedie k zaujímavej otázke: Ako vieme, čo Boh dopúšťa alebo prikazuje? Nuž, ak nie ste prorok, ktorý mal privilégium komunikovať priamo s bohom alebo niektorým z jeho anjelských poslov, musíte sa spoliehať na to, čo povedal nejaký prorok, že Boh povedal. Aby aj budúce generácie mali osoh z týchto božích zjavení, zachytávali sa tieto výroky z druhej ruky písomne a vydali posvätné texty, napríklad židovskú Bibliu (známu aj ako Starý zákon), Nový zákon a Korán.
Problém sa vynorí, keď prorok opustí scénu a ostane na nás, ako interpretovať tieto texty. Sväté písma všetkých troch hlavných monoteistických náboženstiev – židovstva, kresťanstva a islamu – sú zmiešaninou pozorovaní, komentárov a nápadov z rozličných období o rozličných veciach, často si protirečiacich. Aj Korán, ktorý si pripisuje oproti Biblii a Novému zákonu výhodu, že údajne pochádza z pera len jedného proroka, pripúšťa, že sú možné rozličné interpretácie niektorých pasáží. Známy je v tomto ohľade 7. verš 3. kapitoly:
„Bol to on (Boh), kto vám zoslal toto Písmo. Niektoré jeho verše majú definitívnu platnosť – to sú základné kamene Písma – kým niektoré sú viacznačné. Skazené srdce dychtivo hľadá dvojznačnosti a zasieva svár vymýšľaním vlastných názorov: No len boh pozná správny názor.“ (M. A. S. Abdel Haleem, Oxford University Press, 2004).
Tento verš je vskutku prekvapujúci. Ponechajme bokom záhadu, prečo Alah úmyselne vytvára dvojznačné zjavenia. Tento verš skutočne pripúšťa, že Korán možno interpretovať protirečiacimi si chápaniami. Niektoré direktívy sú vraj jasné – ale nešpecifikujú sa procedúry na rozlíšenie jasných a nejasných smerníc. To vie len Alah a ten zrejme už dávno nehovorí.
Korán je známy početnými pasážami, kde sa veriaci vyzývajú zabíjať „nevercov“. Tí, čo tvrdia, že islam je náboženstvo mieru, vysvetľujú tieto pasáže ako reakciu na prenasledovanie Mohameda a jeho prívržencov. Nie sú to vraj výzvy po nikdy nekončiacej vojne proti všetkým, čo odmietajú islam, ale skôr odôvodnenie práva moslimov na sebaobranu. Nedá sa to zavrhnúť ako podstatne nerozumná interpretácia, ale ani opačná interpretácia takýchto textov fanatikmi ISIS sa nedá zavrhnúť ako podstatne nerozumná. Neexistuje je objektívna metóda na určenie, ktorá interpretácia Písma je korektná. Iste sú teológovia a vedci, ktorí budú svoje interpretácie pokladať za korektné a budú to dokladovať mnohovravnými analýzami a častým zdôrazňovaním kontextu a symbolizmu otáznych textov. Na konci dňa je však mienka jedného teológa práve taká dobrá ako každá iná. Neexistujú vedecké testy ani referencie nesporných historických faktov, ktoré by nám mohli slúžiť ako báza pre záver, že analýza jedného teológa si zaslúži špeciálnu úctu. Ktorý teológ má špeciálny prienik do božej mysle? Každý teológ vám to potvrdí.
Každá interpretácia Písma veľmi závisí od predchádzajúcej viery jednotlivca. Veriaci majú svoje názory o tom, čo je dobré a čo zlé; a tieto názory utvárajú a ovplyvňujú ich interpretáciu relevantných textov. Na to niet inej cesty.
Preháňam rozsah, v akom sú posvätné texty tvarovateľné? Nemyslím. Vyberte si akýkoľvek súčasný alebo minulý kontroverzný problém a nájdete veriacich na obidvoch stranách vyzbrojených podpornými citátmi z Písma. Otroctvo (našťastie) už nie je otázkou, pri ktorej by sa verejná mienka delila. Ale nebolo to vždy tak, a keď panovali spory ohľadom ospravedlnenia otroctva, dali sa nájsť duchovní a veriaci na obidvoch frontoch tohto boja. Duchovenstvo južných štátov malo k dispozícii citáty z Písma, ktoré otroctvo nielen ospravedlňovali, ale upozorňovali, že zrušenie otroctva by sa priečilo božej vôli. O ich stanovisku sa nedá povedať, že je iracionálne, pretože v Biblii sa otroctvo nikde vyslovene neodsudzuje (ostatne ani v Koráne). Kresťanom to trvalo 1 800 rokov, kým pochopili, že otroctvo sa neznáša s kresťanstvom.
Ako s otroctvom, tak to bolo aj s emancipáciou žien, desegregáciou škôl a iných verejných inštitúcií, medzirasovými a rovnakopohlavnými manželstvami, antikoncepciou, potratom, výskumom kmeňových buniek, trestom smrti, asistovaným umieraním, reguláciou prisťahovalectva a i. Pri všetkých týchto problémoch sa v posvätných textoch našli citáty na podporu každého protirečivého názoru. Nezáleží na tom, aký jasný sa javí citovaný text. Ak chcete zaujať sporné stanovisko, vždy sa nájde cesta, ako rozlíšiť alebo kreatívne interpretovať biblický citát vášho oponenta.
Výrečný príklad vlastnej interpretácie zrejme kontroverzného textu podal profesor práva na Yalovej univerzite Stephen Carter v knihe Kultúra neviery (1994). Predmetom knihy je nárek nad náhradou náboženskej debaty o politických otázkach sekulárne zameranou diskusiou. Podľa Cartera je problémom marginalizácia náboženskej problematiky, čo má za následok, že bez náboženského potvrdenia strácajú politické rozhodnutia potrebnú autoritu, keďže len Boh môže byť morálnym rozhodcom. Carter nám nevysvetľuje, ako sa máme dozvedieť, ako sa Boh rozhoduje v konkrétnej politickej situácii.
V diskusii o probléme vysviacky žien v episkopálnej cirkvi neúmyselne vyšla najavo bezhraničná flexibilita Svätého písma. Carter samozrejme zastáva názor, že ženy – kňažky sú prípustné, ale narazil na zjavnú ťažkosť: ako obísť biblické pasáže typu Pavlov Prvý list Korinťanom, v ktorom veľmi uctievaný apoštol jednoznačne konštatuje, že žena má v kostole mlčať a mužovi má ostať podriadená? Pre Cartera to nie je problém. Po modlitbami prerušovaných úvahách zistil, že človek musí rozlišovať medzi Pavlovými výrokmi doktrín, ktoré sú záväzné, a medzi jeho výrokmi porady, ktoré nie sú záväzné. Ako ich však rozlíšiť? Carter v tejto veci mlčí (okrem pripomienky modlitby), no odpoveď je samozrejmá: Carter jednoducho urobil to, čo milióny veriacich pred ním a čo robia aj dnes: ako čerešničky si vyberajú pasáže z Písma, ktoré podporujú ich stanovisko, a tak sa zbavujú protirečiacich pasáží.
Boh nie je morálnym sudcom, pretože povie všetko, čo chceme, aby povedal. Naopak, je to výsledná figúrka bruchovravca. Nemusí nás mrzieť, že nemusíme ani hýbať ústami. Ak pohneme svojimi ústami, pripisujeme Bohu to, čo z nich vyjde.
Vráťme sa však k Obamovým slovám o ISIS: Je pravda, že veľká väčšina dnešných moslimov odmieta názor, že by sa islam mal niekde vnucovať, alebo že neveriaci by mali byť zabíjaní alebo nútení do podriadeného postavenia. Proti ISIS sa však nedá argumentovať veršami z Koránu alebo iného posvätného textu. To by bola hra bláznov. Pre každý citát z Koránu na podporu názoru, že prívrženci ISIS majú zvrátený obraz islamu, môžu fanatici ISIS uviesť protichodný citát – ba dokonca môžu ten istý citát inakšie interpretovať.
Dovolávať sa božej podpory pre svoje stanovisko, ako to urobil prezident Obama, nielenže zatemňuje skutočnosť, akým spôsobom robíme svoje morálne rozhodnutia, ale sťažuje účinné morálne uvažovanie. Vzývanie Boha povzbudzuje ľudí hľadať odpovede vo svojich svätých prikázaniach, ako to kážu robiť títo fanatici. Na dosiahnutie morálneho pokroku je však potrebné otvorené spoliehanie sa na sekulárne úvahy. Katolíci neprestali zabíjať protestantov a naopak, pretože jedného rána sa nejaký kňaz prebudil a udrel po čele so slovami: „Panebože, veď my sme po celý čas zle chápali Bibliu. Nemáme prečo páliť kacírov!“ Náboženská tolerancia sa udomácnila v Európe i Amerike postupným uvedomením si skutočnosti, že je užitočnejšie – a lacnejšie – držať spolu a spolupracovať s ľuďmi iných metafyzických názorov, ako pokúšať sa silou im vnútiť vlastné názory. Morálka je inštitúcia na podporu ľudských potrieb a záujmov. A uvažujúc každý s každým hľadá sa najlepšia cesta ako posunúť tieto záujmy dopredu smerom k bezpečnej, mierumilovnej a stabilnej spoločnosti.
Vo svojej podstate nie je Korán násilníckejší ako Biblia; ak pochybujete, prečítajte si, čo sa stalo v Jerichu. Moslimovia nie sú útočnejší ako kresťania. Fanatici sa stanú takí zriedkaví v moslimskom svete, ako sú na západe, až keď moslimovia strávia menej času listovaním v Koráne a načúvaniu svojim imámom; keď budú medzi sebou viac hovoriť o záujmoch na tomto svete, napríklad, ako urobiť dnešné spoločenstvá spravodlivejšími a prosperujúcimi.
Medzičasom už nie sú úvahy o tom, čo Boh údajne prikazuje alebo zakazuje, aktuálne. Nikoho nepresvedčia. Okrem toho faktom je, že Boh nám nemôže povedať, čo robiť. Sami si to musíme predstaviť pomocou svojich mozgov, a svedectiev o tom, ktorá politika najlepšie slúžila ľudským záujmom. Diskusia sa má viesť čisto sekulárnymi pojmami.
Autor: Ronald A. Lindsay.
Autor vydal t. r. knihu Nutnosť a sekularizmus: Prečo nám Boh nemôže povedať, čo robiť.
Prameň: Ronald A. Lindsay, “Religious Morality: Pointless, Worthless, and Utterly Subjective”, Free Inquiry, zv. 35, č. 1, 2014.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 102 v sobotu 22. novembra 2014.