Dobro (zlo) je vždy a všade.
Kde končí dobro a kde začína zlo? Zreteľná hranica medzi dobrom a zlom neexistuje. Kto ju večne hľadá, hľadá niečo, čo sa nedá nájsť.
Žijeme v ťažkých časoch. Od konca 2. svetovej vojny sa na našej zemeguli koná stále približne 30 vojen alebo občianskych vojen. Rasizmus, nenávisť voči cudzincom, diktatúry a fašizmus sa šíria ako vírusy. Platí to najmä pre národy, ktoré sa len nedávno zbavili svojich koloniálnych pánov. Medzi tie počítam aj okolo osemdesiat miliónov Nemcov!
Isté je, že razantný rozvoj technológie najmä v druhej polovici 20. storočia hrá kritickú, čo aj nie rozhodujúcu úlohu pri raste brutality, typickej pre súčasnosť. Ako v časoch, keď Nemecko viedlo vojnu, sú najmä prírodovedci, technológovia a učitelia konfrontovaní so závažným problémom: Ak vedia, že každý úspech v ich práci môže byť militaristami využitý na vojnové účely, kde môžu s dobrým svedomím bádať, čo môžu vypracovávať, čo môžu učiť?
Kde končí dobro, kde začína zlo? Nemecký chemik Fritz Haber (1868 – 1934) bol pre nemeckých vedcov svojimi prácami počas 1. svetovej vojny vzorom. Vynašiel jedovatý plyn ako vojenskú zbraň a osobne dozeral na jeho použitie proti vojskám spojencov na obidvoch nemeckých frontoch. Na nástojčivé prosby svojej ženy, tiež chemičky, aby prestal pracovať s týmto pre ľudí škodlivým „úspechom“ prírodných vied, odpovedal: „V mieri patrí veda celému ľudstvu, za vojny slúži len národu!“ Na to sa jeho žena zastrelila. Mnohí, možno väčšina nemeckých vedcov, nasledovali v čase národného socializmu a 2. svetovej vojny Haberov príklad. Mýtus o neutrálnosti – bezhodnotovosti vedy učičíkal ich rozum. Vyhýbali sa konfrontácii s témami morálky.
Prírodné vedy však nie sú bez hodnoty. Ich úlohou je klásť otázky prírode. Otázkami, pokusmi, aj myšlienkovými hrami sa majú od prírody vymámiť odpovede. Otázok by sa dalo položiť nekonečné množstvo. No počet v určitom čase pracujúcich bádateľov je konečný, aj ich dĺžka života. To si vynucuje výber otázok, ktoré pre jedno spracovanie vôbec prichádzajú do úvahy. Aké kritériá pritom platia?
V spoločnosti riadenej rozumom by veda slúžila dobru ľudí. Vo väčšine existujúcich spoločností sa však ciele vedcov deformujú v službe zisku, ctižiadosti a moci. Kto to spozná, môže sa od tohto nezmyslu oslobodiť, môže odporovať, v každom prípade nemusí spolupracovať a svoje sily môže venovať dôstojným cieľom. Nikto nechce tvrdiť, že sa dá ľahko žiť proti duchu doby. Ale ako by to mohlo byť inakšie vo svete, ktorý už tak ďaleko pokročil na ceste k samovražde?
Je zbytočné hľadať hranicu medzi dobrom a zlom. Tej niet. Práve tak ako nemôžeme ťahať zreteľnú a pevnú líniu medzi dňom a nocou; niet jej ani medzi dobrom a zlom. Končí sa deň, ak sa slnko stratí za jedným náhodne vybraným činžiakom? Začína sa deň vo chvíli, keď sa slnko znovu prehupne cez obzor? Nie. Tú želanú líniu môžeme ťahať len svojvoľne. Ale nikto z nás nebude považovať poludňajší jas slnka za noc, ani polnočnú tmu za deň.
Tak je to aj s morálnymi otázkami, ktoré od nás chcú aktuálne rozhodnutie. Hranica medzi dobrom a zlom sa nedá nájsť, lebo jej niet. Ten, čo ju večne hľadá, podlieha rozporu, že hľadá, čo sa nedá nájsť.
No nerozhodnúť sa je tiež rozhodnutie. Keď sa ma kedysi študenti občas pýtali o radu, či môžu s dobrým svedomím spolupracovať na určitom projekte, odporúčal som im, aby si presne predstavili konečné využitie výsledkov svojej práce: mohli by sa za svoj príspevok hanbiť?
V praxi sa obyčajne vo väčšine prípadov stačí pozrieť, či nejaký projekt – obrazne povedané – znesie svetlo dňa, alebo sa musí skrývať v temnote noci. Proti tomu sa namieta, že každý nástroj (alebo vôbec každá vec) sa dá použiť na obidva ciele, aj na dobré, aj na zlé. Tvrdí sa, že kladivom možno zatĺkať klince – ale aj zabiť človeka. Je teda zbytočné pýtať sa, či kladivo stelesňuje pojem zla alebo dobra. Tá istá otázka sa dá položiť aj o ťažkej pištoli. Vraj je možné použiť túto zbraň exkluzívne, na vrážanie klincov do steny, aby sa dali zavesiť krásne obrazy. Ale to je smiešne.
Pištole sa vyrábajú, aby ľuďom naháňali strach, alebo dokonca na ich zabíjanie. Sú to zrejmé nástroje polnoci.
Autor: Joseph Weizenbaum.
Prof. Dr. J. Weizenbaum pôsobil už od roku 1947 ako matematik pri stavbe počítačov prvej generácie. Od 1963 do 1988 učil ako profesor pre počítačovú vedu na MIT. Napísal klasickú knihu „Moc počítačov a bezmocnosť rozumu”. Narodil sa v roku 1923 v Berlíne, kde opäť žije a je členom spolku humanistov.
Prameň: Joseph Weizenbaum, “Der Mythos von der klaren Trennlinie”, Diesseits č. 52, s. 3, 2000.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 22 v utorok 5. decembra 2000.