Myslia ateisti tak ako veriaci?

Naši hominidní predkovia sa tu objavili pred asi 6 miliónmi rokov, symboly začali po­u­ží­vať pred asi 150 000 rokmi a prvé veľké ná­bo­žen­stvo vzniklo pred asi 5 000 rokmi. Čo sa s tým dá urobiť? Čo sa k tomu dá povedať?

Mali ľudia predtým duše? Ak Nie, ako sme ich získali? Ak Áno, prečo sa boh neprejavil svojmu tvorstvu počas 99,9 % trvania ľudstva? Čo si myslel? A ta­jomné božie mlčanie ne­kon­čilo príchodom ná­bo­žen­stiev. Boh Starého zákona bol dosť zho­vor­čivý; aj bohovia hindského pan­te­ónu sa ľuďom často zja­vo­vali, aspoň do ur­či­tej doby. Ale od Je­ži­šovho na­ne­bo­vstú­penia (ak chcete odvtedy, ako anjel Gabriel skončil dikto­vanie Moha­me­dovi), transmisie (prevody) úplne ustali.

To volá po vysvetlení. Neveriaci Thomas Paine posmeš­ko­val:

„Ak má byť zjavenie uznané za pravé, nech je vpísané do Slnka.“

Pobožný kardinál Newman súhlasil, ale (v r. 1870) pridal:

„Viditeľná cirkev má byť aspoň voči svojim dietkam svetlom sveta, a tak oči­vid­nou ako Slnko na nebi; vie­ro­vyznanie má mať na­pí­sané na čele.“

Nanešťastie žiarenie cirkvi od tých čias pohaslo a mnohí neverci sa mohli čudovať, prečo boh nemôže napísať na nočné nebo kilo­met­ro­vými písme­nami pre kaž­dého po­zo­ro­va­teľa v jeho rodnej reči „ÁNO, EXISTUJEM“, a to nech svieti celú noc po celý jeden týždeň každý rok. Bolo by veľa žiadať to od vše­mo­hú­ceho boha, od ne­ko­nečne mi­lu­jú­cej bytosti?

Nevysvetliteľná božia mlčanlivosť v tomto bode to robila aj pre teistov ťažkým. John Gray myslí, že takéto problémy s teizmom nedávajú ani ateistom väčšiu dôveru v ich vlastné výhľady. Gray je emeritný profesor európskej myšlienky na lon­dýn­skej Škole eko­no­miky, plodný autor (Sedem typov ateizmu v jeho 22. knihe) a úvod­ni­kár pre no­viny New Statesman. Krátky čas bol thatcheristom, potom kritikom fun­da­men­ta­lizmu slo­bod­ného trhu, nato krátko novým labouristom, ostro opo­nu­jú­cim vojne v Iraku. Asi od r. 2003 sa obracia od po­li­tickej teórie a bežných afér k viac filo­zo­fickej a do­konca profetickej žile, pro­du­ku­júc početné krátke knihy pre­jed­ná­va­júce veľmi dlhé – a často mrzuté – po­hľady na zá­padnú inte­lek­tu­álnu históriu.

Cez všetky tieto novšie knihy vrátane Sedem typov ateizmu sa prelína podobný argument, že sekulárne, progresívne, racio­na­listické atď. západné ideológie sú nakoniec „rozliatou teo­ló­giou“. Oča­ká­vanie, že veda, vše­o­bec­nej­šie vedomosti, povedú k zmene ľudského údelu (osudu), je formou gnosticizmu, ezo­te­rickej doktríny, že svetu vládne zlý demiurg (polo­boh), ktorého pre­môžu len tí, čo majú tajné vedo­mosti. Viera, že ľudstvo možno raz dosiahne trvalý mier a šťastie, len reka­pi­tu­luje kresťanskú historku o spáse, v ktorej boží ľud bude na konci sveta vykúpený. Len veľmi málo osobností na zá­pa­de aj východe, a sú to okrajové figúrky, dosiahlo odlú­če­nie a roz­ča­ro­va­nie, signa­li­zu­júce skutočný prelom v ná­bo­žen­skom myslení. Mnohí ateisti namiesto toho hľadali náhradu božstva, ktoré by zaplnilo prázdnotu, za­ne­chanú odí­de­ným bohom.

Prototypom týchto hľadaní bolo osvietenstvo s jeho smelou snahou stvárniť všetko, čo ľudstvo vie. Žiaľ, tieto úsilia ustielali do ra­sis­tickej pse­u­do­vedy Voltaira a Huma (tak nejako to for­mu­luje Gray), a všetky pokusy inaugurovať vládu rozumu kon­čie­vali v krva­vom fana­tizme od ja­ko­bínov po boľ­še­vizmus; vyrovnali sa naj­horším hrôzam, pri­pi­so­va­ným veriacim. Možno to nemalo prísť ako prekva­penie. Ako povedal Carl Becker pred 85 rokmi v knihe Nebeské mesto filo­zo­fov 18. sto­ro­čia (čo je podľa Grayovho názoru stále naj­lepšia kniha o osvie­ten­stve), filozofi „de­mo­lo­vali nebeské mesto sv. Au­gus­tína len preto, aby ho znovu postavili s ešte viac aktuálneho materiálu. Grayov verdikt je ešte nešetrnejší:

„Rasizmus a antisemitizmus nie sú náhodné chyby (vady, kazy) osvie­ten­ského myslenia. Nie­ktoré vyplý­vajú z ústredných sta­no­vísk osvie­ten­stva.“

Sedem typov ateizmu neposkytuje presnú a vy­čer­pá­va­júcu taxo­nómiu neviery. Podáva nám len bežný spôsob orga­ni­zo­va­nia Grayovi podobných a (čas­tej­šie) ne­po­dob­ných typov, s kto­rými sa stretávame. Začína kapitolou o nových ateistoch, ktorí sa pohoršujú nad lo­gickými ťažkosťami a histo­rickými ne­prav­de­po­dob­nosťami dogma­tického náboženstva. Aj obdi­vo­va­telia nových ateistov musia uznať, že títo spravidla vykazujú viac za­nie­te­nia ako po­ro­zu­menia, a že vy­vo­lá­vajú vše­o­becný dojem, že svojich pro­tiv­ní­kov (súperov ako v boxe) od­po­čí­ta­vajú. Grayovo opovrhovanie takýmito súčasnými „chceli-by-byť-filo­zofmi“ je také veľké, že im sotva vie niekto prísť na meno. Takých ako Richard Dawkins a Sam Harris považuje za mas­me­diálne javy a hod­notí ich ako druh zábavy. Na­miesto toho stavia akúsi inte­lek­tu­álnu tribúnu, z kto­rej hlása:

„Neexistuje nič také ako ateistický sveto­ná­zor, pre­tože ateizmus jed­no­du­cho vylučuje možnosť myšlienky, že svet je dielom boha-stvo­ri­teľa.“

Niektorí ľudia identifikujú ateizmus s ve­deckým ra­cio­na­lizmom, ale veda nemôže rozptýliť ná­bo­žen­stvo – naj­me­nej preto, lebo náboženstvo nie je radom hypotéz, ktoré by sa mali vyvrátiť. Ná­bo­žen­stvo je skôr všetkým – sú to mýty, rituály, dokonca aj ilúzie – ktoré dávajú zmysel prežitiu nášho života. Iní stavajú ateizmus zarovno neviere vo vše­mo­hú­ceho boha kresťanstva a islamu; Gray kontruje, že ani tento argument neplatí, pre­tože náboženstvo je uni­ver­zálne a mo­no­teizmus je miestny kult. A ešte iní navrhujú predstavu, že ná­bo­žen­stvo bolo len štádiom v ľudskej evo­lú­cii, teraz už za­ne­chá­vaný a Gray im odpo­vedá:

„Ľudská myseľ je naprogramovaná na pre­žitie, nie na pravdu.“

(Gray má veľmi rád takéto lapidárne výroky možno preto, lebo je zapálený obdi­vo­va­teľ brilantne vtipných filo­zo­fov Arthura Scho­pen­hauera a Georgea San­ta­yanu.)

Do ďalšej kategórie sekulárnych ateistov patria Mill, Marx a Bertrand Russell, ktorí sú si popri všetkých roz­diel­nos­tiach za­jedno v ná­deji na so­ciálnu trans­for­má­ciu spo­loč­nosti. Myslia si, že zanechali ná­bo­žen­stvo za sebou, ale sa mýlia. História kresťanstva je načrtnutá milenaristickými hnutiami. Po re­for­má­cii huma­nisti odložili apo­ka­lyp­tizmus v prospech dosiahnutia nebeského mesta ako cieľ výstavby utópie na tomto svete a ľudským úsilím. To, čo kresťanstvo a se­ku­lárny huma­nizmus spája, je dô­le­ži­tejšie ako ich odlišnosti: Iné ná­bo­žen­ské tradície – ži­dovská, grécka, indická a čínska – chápu históriu skôr ako lineárnu na­miesto cyklickej a ľudstvo ako zjedno­cu­júci kolektívny subjekt. Samotná idea utópie – miesta, kde je každý šťastný – sa nemôže prihodiť národu, ktorý považuje za isté, že jed­not­livci majú nezmie­ri­teľné priania a ideály, a kon­flikt je teda ne­vy­hnutný. Gray si sťažuje, že západný uni­ver­za­lizmus je teda veľmi pro­vin­ciálny.

Zisťuje, že opäť a opäť sa vynárajú tie isté vzory módneho myslenia, vyvracajúce náboženstvá len preto, aby zo svojich cha­rak­te­ris­tických inte­lek­tu­álnych pohnútok ini­cio­vali nové. Evolúcia ne­pre­mohla kresťanskú teológiu prv, ako sa začala šíriť „evolučná teo­lógia“. Gray odmieta Darwina, ktorý napísal:

„Keďže prírodný výber pracuje len pre dobro každého jed­not­livca, budú sa všetky telesné a men­tálne schopnosti za­me­ria­vať na pokrok až do do­ko­na­losti.“

Na iných miestach však Darwin dosť často uznal, že prírodný výber ne­pra­cuje len pre dobro jed­not­livca. Odolať impulzu iden­ti­fi­ko­vať vývoj s pokrokom sa ukázalo ťažkým, napríklad, keď evolúcia po­dá­vala ruku eugenike. Evolučný hu­ma­nizmus zrodil nie­koľko de­hu­ma­ni­zu­jú­cich stanovísk v spisoch Herberta Spencera, Ernsta Haeckela, Juliana Huxleya a H. G. Welsa, ktorí sa pozerali na bežný ľud len ako na su­ro­vinu na pro­dukciu „ľudí ako bohovia“ v chýrnej Welsovej vete.

Podskupina vede oddaných ateistov sú tzv. trans­hu­ma­nisti, ktorí veria, že ľudia sú predurčení stať sa bohmi. Také pred­po­vede boli časté v 20. sto­ročí. Slávny vedec J. D. Bernal vymyslel ľudí ako bytosti z číreho svetla a Arthur C. Clarke videl podobný koniec ľudstva vo svojom románe Childhood’s End (Koniec detstva) z roku 1953; dokonca aj Trockij pred­po­ve­dal, že po re­vo­lúcii priemerný ľudský typ dosiahne úroveň Aristotela, Goetheho alebo Marxa. Na ich hrebeni vyrastú nové vrcholy. Ray Kurzweil, naj­smelší exponent súčasného trans­hu­ma­nizmu, je si istý, že genetickým zdo­ko­na­le­ním orga­nizmu a jeho napojením na nové stroje vy­pro­du­ku­jeme novú verziu človeka typu Homo sapiens, a to už v 21. sto­ročí. Yuval Noah Harari je neistý, či táto nová verzia človeka, ktorú volá Homo deus, bude mať záujem držať v zásobe staré a ne­zlep­še­né exem­pláre svojich pred­chodcov. Gray, ako zvy­čajne, zastáva názor, že tieto špe­ku­lá­cie sú len variáciou starej noty: dáv­no­ve­kých snov o trans­cen­den­cii fyzi­kál­nych hraníc, histo­rických súvislostí a spo­je­nia sa s Abso­lútnom.

Nie všetci moderní ateisti sú mimovoľne kresťanmi. Nie­ktorí sú mimo­voľne gnostikmi. V tomto starom myste­ri­óznom ná­bo­žen­stve, spomeňme si, platí, že svet stvoril zlo­voľný demiurg, kým trans­cen­den­tálny boh pre­bý­val, ne­do­siahnu­teľný, v ríši svetla, pozna­teľný iba tými, ktorí dostali špe­ciálne tajomné zjavenie. Zhubná návnada ezo­te­rického poznania – to ako ide­o­ló­gia – je v Grayovom po­ní­maní zod­po­vedná za mo­derné po­li­tické ná­bo­žen­stvá. Jakobíni, pozitivisti, boľševici, nacisti aj maoisti, všetci vy­ka­zo­vali určitú vrstvu inte­lek­tu­álov, ktorí zvládli určité množstvo oslo­bo­dzu­jú­cich ideí: Rousseauovské re­publi­kán­stvo, Comteho sociálna veda, mar­xizmus-le­ni­nizmus, árijské učenie o rasách a Maove myšlienky, tu nikto nemôže poprieť, že každé z týchto hnutí bolo ira­cio­nálne, into­le­rantné, auto­ri­társke a apo­ka­lyp­tické – teda z ná­bo­žen­ského sta­no­viska ná­bo­ženské.

Väčšina Grayových subjektov sú racionalisti, mysliaci si, že opustili ná­bo­žen­stvo. Prel sa však aj s váš­ni­vými a exis­ten­cia­lis­tickými ateistami a re­belmi, ne­mô­žu­cimi bohu zabudnúť hrôzy sveta a vlastné biedy. Temným princom týchto „mizo­teistov“ (ne­ná­vis­tní­kov boha) je markíz de Sade. Ako posadnutý sklonom k ukrut­nosti a k se­xu­ál­nym násiliam pri­pi­so­val to prírode, pred­sta­vu­jú­cej podľa francúzskych predstáv 18. sto­ročia boha. Podľa Graya sa de Sade mýlil, keď si myslel, že opustil vieru v boha. Len vy­menil jedno ne­ospra­vedlni­teľné božstvo za druhé.

Prijateľnejším mizoteistom je Dostojevského Ivan Karamazov, ktorý vrátil svoju vstupenku do neba, pre­tože vše­mo­húci boh pripúšťa utrpenie ne­vin­ných detí. Po­dobne je to s Williamom Empsonom, autorom názvu Grayovej knihy Seven Types of Ambiguity (Sedem typov ne­jed­no­znač­nosti), ktorý pocítil odpor voči kresťanstvu pri čí­taní Strateného raja, kde boh je vše­mocný tyran, ktorý stvoril peklo a určil doňho väčšinu ľudstva a anjelov.

Empson napísal:

„Kresťanský Boh Otec, boh Tertuliána, Augustína a Akvinského, je tá naj­horšia vec, akú čierne srdce človeka dosiaľ vy­myslelo.“

Uznávajúc metafyzické zlo Empson priznal, že ostal verný kres­ťan­skému sve­to­ná­zoru. Svet, v ktorom je bohom diabol, ostáva kres­ťan­ským svetom, ale s pre­vrá­te­nými hod­no­tami.

Na tomto mieste si čitateľ uvedomí, že podobné argumenty čítal už v pre­došlých Grayových knihách a povie si:

No a? Záleží na tom, či boľševici a na­cisti mali určitú štruk­tu­rálnu a psy­cho­lo­gickú po­dob­nosť s kres­ťan­stvom?

Nakoniec malo kresťanstvo dobré a zlé kon­zek­ven­cie a vra­žednosť nacizmu a boľ­še­vizmu mala viac do či­nenia s histó­riou abso­lu­tizmu v týchto spo­loč­nostiach ako s pro­fe­tickým a mi­le­na­ris­tickým cha­rak­te­rom ich ide­o­ló­gií. Kresťanstvo ovládlo západnú kultúru na viac ako tisíc rokov; jeho stopy sa nájdu všade – aj v ateizmoch.

Pri inom prípade viny na základe ďalekej asociácie, píše Gray, mohli Kant a Mill „veriť, že všeobecný morálny zákon sa môže zakladať na ro­zume“, vy­vo­lá­va­júc tzv. „evan­je­li­kálny li­be­ra­lizmus“, posti­hu­júci moderné západné vlády chimérickou víziou vše­o­bec­ných ľudských práv, čo viedlo k hrozným inter­ven­ciám v Afga­nistane, Iraku a Líbyi za tým účelom, aby sa tu podporil liberálny spôsob života, aký tieto spo­loč­nosti nikdy ne­poznali. Ak po­ne­cháme bokom skutočnosť, že tieto inter­vencie nemali nikdy nič do či­ne­nia s pod­po­rou libe­rál­neho spôsobu života, a že západné spoločnosti sa figu starali o vše­o­becné ľudské práva, spo­chyb­ňuje to všetko Kantove a Millove teórie či vše­o­becné ľudské práva? Možno činiť Kanta a Milla zod­po­ved­nými za Dicka Cheneya a Hillary Clintonovú?

Niektoré podobnosti medzi kresťanstvom a rozličnými typmi ateizmu sú menej ako presvedčivé. V zni­ču­jú­cej kritike Beckerovho Nebeského mesta Peter Gay navrhol pre ten­den­ciu falošnej alebo prehnanej kon­ti­nuity výraz „klamnosť falošnej perzistencie“. Keď Auguste Comte vydal svoj „Ka­te­chizmus po­zi­tív­neho ná­bo­žen­stva“, kontinuita s rímskym ka­to­li­cizmom bola jasná. Oveľa menej plauzibilné je, že Mill chcel libe­ra­lizmom nahradiť mono­teizmus, ktorý chápal vo veľmi zúženom zmysle. Ak chcete rozumieť modernej politike, musíte opustiť názor, že se­ku­lárne a ná­bo­ženské sve­to­ná­zory sú opačné. Se­ku­lárni a re­li­giózni ľudia sa môžu do­ža­do­vať rozdiel­nosti, ale Gray vie lepšie.

S Isaiahom Berlinom má Gray rovnaký názor na citli­vosť voči ne­bez­pe­čen­stvám ako ra­cio­nál­nych tak ira­cio­nál­nych ideológií pre slo­bodu. Odtiaľ pramení jeho nechuť voči mysleniu tých, čo si myslia, že sa eman­ci­po­vali z kres­ťan­stva. Neraz spomína bezúhon­ných mysliteľov, ako boli Kant, Mill, Marx, Darwin a Russell.

Až nakoniec, keď si už čitateľ kladie otázku, či sa vôbec nejaký západný mysliteľ úspešne oslobodil od mo­no­teizmu, dáva kladnú odpoveď. George Santayana písal ne­syste­ma­ticky a bez ohľadu na spô­soby aka­de­mických filo­zo­fov – preto je zabudnutý. Na­miesto toho, aby robil zo svojho odchodu z ná­bo­žen­stva kozmickú melo­drámu, „postupne zanechal mono­teizmus nadobro“. Posledné de­sať­ročie svojho života strávil v kláštore Modrých sestier v Ríme; vraj to bol podľa Graya „ateista, ktorý mal rád ná­bo­žen­stvo“.

Joseph Conrad bol fatalistický a rozčarovaný ako Santayana, ale bez San­ta­yanovej lásky­plnosti a zmätku v mysli. Ak Santayana bol epi­ku­re­jec, Conrad bol stoik, spo­lie­ha­júci sa na osud a istý, že v prípade potreby zachráni osud každého jed­not­livca. Tu cituje Gray chýrny Conradov list Bertrandovi Russellovi, ktorý sa ho pýtal, čo súdi o me­dzi­ná­rod­nom socia­lizme a o jeho vyhliadkach.

Odpoveď:

„Nikdy som nenašiel v žiadnej knihe, ani nepočul v žiadnej reči nič také, čo by čo len na chvíľu oslabilo moje pevné pre­sved­čenie o fa­ta­lite, ovlá­da­jú­cej tento človekom obývaný svet.“

Conrad považoval rozum za preceňovaný; Santayana sa hral s ideami, Conrad im ne­dô­ve­ro­val a bol si istý, že vždy príde nejaký blázon a všetko rozhádže.

Schopenhauer, ktorého Gray vyvyšuje nad Hegelom a Nietzschem, bol „mystickým“ ateistom. Jeho filo­zo­fia vôle poskytla Freudovi početné sarkastické apotegmy (aforizmy). Študoval indickú filozofiu, ktorá posilnila jeho presvedčenie, že indi­vi­du­ál­nosť je ilúzia a záchra­nou je jej zničenie. Je za­u­jí­ma­vé, že Schopen­hauer žil oveľa zmy­sel­nejší a sve­to­ná­zor­nejší život, než by jeho ideál spásy mohol naznačovať. So svojimi pudlíkmi, chodením na kon­certy a „starostlivo pesto­va­ným hedo­nizmom“ bol Schopenhauer vrcholne sebecký a do­ko­nalý buržuj. A napriek tomu Gray napísal:

„Pre každého, kto je ako obdivovateľ unavený zo zlep­šo­va­te­ľov sveta, je v Schopen­hauerovej šerednosti niečo osvie­žu­júce.“

Naopak Spinoza bol vyslovene nesvetský a naj­menej asertívny (pre­sa­dzu­júci sa) filo­zof. Bol hrdinom filo­zo­fov, lebo bol jeden z posledných mysli­te­ľov, aktívne pre­nasle­do­va­ných za svoj ateizmus, ale aj preto, lebo napísal politické pojednanie odmie­ta­júce legi­ti­mitu cenzúry a brá­niace demo­kra­tické re­publi­kán­stvo. Gray ho obdivuje, ako aj Leva Šestova, ruského existen­cia­listu dvad­sia­teho sto­ro­čia; obi­dvaja boli „ne­ga­tívni teo­ló­govia“ pred­po­ve­da­júci boha, o ktorom sa nedá nič povedať. Spinoza je pan­teista, ale nie v tom zmysle, ako boli jeho pred­chod­co­via. Ne­pred­sta­vo­val si nespočetné množstvo bohov sídliacich v kaž­dom pred­mete, ale jediného boha, pre­sa­ku­jú­ceho všetko a vskutku iden­tického s vesmírom. Bol aj skorým vzorom opa­ku­jú­ceho sa para­doxu (ktorý vskutku nie je para­do­xom): bol filo­zo­fický deter­mi­nista, ktorý je vášnivým obrancom slobody.

Gray je najlepší v skečoch o spisovateľoch, ktorých obdivuje a sú roztrúsení v jeho starších dielach:

Varlam Shalamov, Stanislaw Lem, J. G. Ballard (Straw Dogs = Slamené psy); Sigmund Freud, Joseph Roth, Norman Lewis, T. E. Hulme, Llewelyn Powys (The Silence of Animals = Mlčanie zvierat); Giacomo Leopardi, T. F. Powys, Philip K. Dick (The Soul of the Marionette = Duša bábiky); to medzi inými. Gray ich chváli, že nehľadajú kozmický význam javov, ale uspokoja sa s tým, čo na tomto svete nachádzajú. Toto je zriedkavé, ale je to začiatok múdrosti.

Ak sa priamo obrátime na čitateľov (na konci Slamených psov), Gray nás žiada, aby sme urobili to isté:

„Iné zvieratá nepotrebujú žiadny zmysel života… Ne­mô­že­me myslieť na cieľ života ako na jed­no­du­ché videnie?“

So značným rešpektom pre Graya (a pre Conrada, Santayanu a i.) odpo­ve­dám Nie. Kým tak veľa z toho, čo vidíme, je zby­točné utrpenie, ne­mô­že­me byť spo­kojní so svetom, ako ho na­chá­dza­me. Samo­zrejme, musíme mať stále na mysli Grayovo varovanie. Ka­tastro­fické revo­lučné ide­o­lógie mi­nu­losti boli náhražkou ná­bo­žen­stva. Vedecké utópie a sľuby pre­meny ľudského údelu si zaslúžia naj­hlbšie podozrenie. Morálny a po­li­tický pokrok podlieha vždy možnosti obratu. Ľudia sú zvieratá; ľudská povaha je rozštie­pená kon­fliktmi; rozum je krehká trstina. Napriek tomu, že ne­mô­žeme dať do po­riadku vesmír, ne­mô­žeme za­ne­chať svoj kút vo svete v takom stave, v akom je. Nech čo­koľ­vek môže byť ilúziou, utrpenie iných ľudí ňou nie je.

---

Autor: George Scialabba.

Prameň: George Scialabba, Do atheists think too much like believers?, The New Republic, 1. 10. 2018.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 118 v piatok 23. novembra 2018.