„Absolútnu pravdu má len jedna trieda ľudí – trieda absolútnych bláznov.“
Ashley Montagu
Úvod
„Absolútnu pravdu má len jedna trieda ľudí – trieda absolútnych bláznov.“
Tieto ostré slová vyslovil Ashley Montagu, slávny evolucionista/humanista Princetonskej univerzity v roku 1981. Chcel tým povedať, že v najlepšom prípade je pravda relatívna a kto tvrdí niečo iné, musí byť zaradený medzi bláznov. Montaguov spôsob myslenia prevzali od neho aj iní myslitelia.
Napríklad sir Julian Huxley povedal:
„Musíme byť pripravení opustiť predpoklad existencie boha a to, čo s ňou súvisí, ako sú božie zjavenia a nemeniteľné pravdy. Nadprirodzený pohľad na ľudský údel sa musí zmeniť na pohľad naturalistický.“ (1965).
Prečo robia ľudia takéto konštatovania? Zdá sa, že odpoveď sa skrýva v rastúcom postoji „najvyššej sebestačnosti“ človeka, prejavujúcej sa pálčivou túžbou „odpútať sa od ťaživej väzby na Boha“. Harvardský paleontológ George Gaylord Simpson to povedal takto:
„Človek je sám vo vesmíre ako jedinečný produkt dlhého, nevedomého, neosobného, materiálneho procesu, spojeného s jeho jedinečnou chápavosťou a možnosťami. Vďačí za ne len sám sebe a len sám sebe je zodpovedný. Nie je výtvorom neurčitých nekontrolovateľných síl, ale je sám sebe svojím majstrom. Môže a musí sám rozhodnúť o svojom osude a sám ho riadiť.“ (1953).
Ako ozvena sa ozval aj Richard Leakey:
„Bezo sporu je ľudstvo špeciálny jav, a v mnohom ohľade až príliš špeciálny… Sme v štádiu kritickej potreby hlbokého uvedomenia si, že bez ohľadu na to, nakoľko sme špeciálni ako zvieratá, stále sme súčasťou veľkej rovnováhy v prírode… Počas pomerne krátkeho času vykul evolučný tlak mozog, schopný ďalekosiahleho poznania živej a neživej matérie: plody intelektuálneho a technologického úsilia za ostatnej štvrtiny 20. storočia nám poskytujú náznak toho, čoho je schopná ľudská myseľ. Jej potenciál je ohromný, temer nekonečný. Ak chceme, dosiahneme virtuálne všetko.“ (1977).
Je však toto jediná (alebo dokonca hlavná) príčina pre „odhalenie Boha“ v prospech jedného čisto ľudského hľadiska? Nie. Nejde len o to, že človek je presvedčený, že je toho schopný sám, hoci už to by ako také bolo dosť zlé. Ide skôr o postoj, o ktorom apoštol Pavol písal v liste Rimanom (1, 28) a spomínal tých, „čo si nevedeli vážiť poznanie Boha“. Má to do činenia s tými, „čo božiu pravdu vymenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi“ (Rim 1, 25). Je to zámerné rozhodnutie človeka nemať v hlave alebo v živote Boha a nahradiť ho niečím – hocičím – iným nie božským a nie nadprirodzeným. Je to sústredená snaha uniknúť konečnej zodpovednosti a namiesto nej nájsť cestu, ako umožniť každej osobe „robiť si svoje veci“. Vo svojom článku Spoveď zasľúbeného ateistu k tomu Aldous Huxley napísal:
„Mal som motívy, aby som si neprial, žeby svet mal nejaký zmysel; dajme tomu, že ho nemal a bez ťažkostí bol schopný nájsť uspokojivé príčiny pre tento predpoklad… Filozof, ktorý nenachádza zmysel v existencii sveta, sa nezaoberá len čistou metafyzikou. Mal by aj dokázať, že niet platnej príčiny, prečo osobne nemôžu urobiť to, čo by chcel… Pre mňa samého a iste aj pre väčšinu mojich súčasníkov bola filozofia bezzmyselnosti sveta predovšetkým problémom oslobodenia. Priali sme si naraz oslobodenie od určitých ekonomických a politických systémov a oslobodenie od istého systému morálnosti. Mali sme námietky proti morálke, pretože obmedzovala našu sexuálnu slobodu.“ (1966).
Konštatovania tohto typu poukazujú na absolútne rozhodnutie niektorých ľudí žiť bez Boha, nech to stojí čokoľvek. V tejto situácii je ťažko nepripomenúť si tých, o ktorých apoštol Pavol hovorí k Efezanom (2, 11), že sa nachádzajú v postavení tých, čo „už nemajú nádej a bez Boha stoja vo svete“. Takéto myslenie je zvrátený produkt čohosi, čo sa nazvalo „prázdnotou humanizmu“! (Stearsman, 1981).
Princípy humanizmu
Neostáva nič pre predstavivosť, ak ide o zásady humanizmu. Je to systém myslenia, ktorý bol dobre a tak často definovaný, že sa dá ľahko rozumieť jeho cieľom, snahám a učeniu. V roku 1933 a potom o štyridsať rokov v roku 1973 humanisti uložili svoje krédo do Humanistického manifestu I a Humanistického manifestu II. Humanizmus je nielen systém myslenia, ktorý zvýrazňuje dôležitosť ľudí. Je skôr jemným, odzbrojujúcim a sofistikovaným spôsobom, ako vysloviť „ateizmus“. Humanistický manifest II to vraví jasne:
„Ako neteisti začíname s ľuďmi a nie s Bohom, s prírodou a nie s božstvom… Ako ľudia sme zodpovední za to, čo sme a čo budeme. Nezachráni nás nijaké božstvo; zachrániť sa musíme sami.“ (1973).
Humanistický manifest I sa skladá z 15 téz, pokrývajúcich také oblasti, ako je etika, náboženstvo, pôvod človeka a jeho osud atď. Podpísali ho muži ako medzi inými R. Lester Mondale, brat bývalého viceprezidenta USA Waltera Mondala, americký vychovávateľ a filozof John Dewey. Humanistický manifest II obsahuje 17 téz pod 5 hlavičkami: náboženstvo, etika, jednotlivec, demokratická spoločnosť a svetová komunita. Podpísal ho rad významných ľudí zo skoro každej oblasti spoločenského života, medzi inými Linus Pauling, Isaac Asimov, Francis Crick, Julian Huxley, Antony Flew, Corliss Lamont a Kai Nielsen.
V predslove sa konštatuje: „Tak ako v roku 1933, humanisti aj dnes veria, že tradičný teizmus, osobitne viera v Boha, ktorý vypočúva modlitby, miluje ľudí a stará sa o ich potreby, je nedokázaná a z módy vyjdená viera.“ (1973).
Humanisti si vzali „na mušku“ Boha, náboženstvo, nadprirodzeno, evanjeliá a zamýšľajú „zasiahnuť ich tak, že zahynú“. Pozrime sa, napríklad, na to, čo povedal Kai Nielsen, humanistický filozof a vydavateľ časopisu Humanist Magazine:
„V kultúrach, ako je naša, je náboženstvo veľmi často cudzie spôsobu života intelektuálov. Žijeme v ére po osvietenstve a ťažko nám padne brať náboženstvo seriózne. Už jeho koncepcia nám pripadá fantastická… Čudujeme sa, ako môže niekto uveriť, že ktosi osobne stretol Boha; že veria, že niekto zakúsil konverziu v dôsledku ‚mystického stretnutia s Bohom‘, takže sa znovu narodili v znamení Ducha svätého. Také niečo potvrdzuje ľudskú iracionalitu a chýbanie zmyslu pre realitu.“ (1977).
Posolstvo humanizmu je jasné. Tí, čo prijímajú Boha, jeho syna, jeho svet a jeho spasenie, „stratili zmysel pre realitu“, sú „iracionálni“ a „nerozumní“. Nejde o zlé chápanie humanizmu, toho, čo tento učí, alebo čo dúfa dosiahnuť. Humanistický manifest II je veľmi špecifický o početných dôležitých bodoch.
Všimnite si, napríklad, komentáre humanistov o náboženstve:
„My však naopak veríme, že tradičné, dogmatické či autoritárske náboženstvá, ktoré kladú zjavenia, Boha, obrady alebo vieru nad ľudské potreby a skúsenosti, robia zlú službu ľudskému druhu. Každá výpoveď o prírode musí prejsť testom vedeckého dôkazu, no podľa nášho názoru dogmy a mýty tradičných náboženstiev to nedokážu… Dôkazy pre vieru v existenciu nadprirodzena považujeme za nedostatočné; nadprirodzeno je pre nás alebo bezo zmyslu, alebo nemá význam pre otázku prežitia a splnenia túžob ľudskej rasy… Sľuby spásy alebo hrozby večného zatratenia sú aj iluzórne, aj škodlivé. Odvádzajú našu pozornosť od súčasných problémov, od seba aktualizácie, od nápravy sociálnych krívd. Moderná veda zbavuje dôveryhodnosti historické koncepcie typu ‚duch v stroji‘ alebo ‚od tela oddeliteľná duša‘. Veda dokazuje, že ľudský druh je výsledkom pôsobenia prírodných evolučných síl. Pokiaľ vieme, celá osobnosť človeka je funkciou aktivity biologického organizmu v sociálnom a kultúrnom kontexte. Niet uveriteľných argumentov pre názor, že život prekoná telesnú smrť.“ (1973).
Nasledujúce výpovede sú reprezentatívne pre humanistické názory o etike:
„…tvrdíme, že morálne hodnoty majú svoje zdroje v ľudskej skúsenosti. Etika je autonómna a situačná, nepotrebuje teologické alebo ideologické sankcie. Etika vyplýva z ľudských potrieb a záujmov. Popierať to narúša celý základ života. Ľudský život má zmysel, pretože môžeme tvoriť a rozvíjať svoju budúcnosť. Pretrvávajúce témy humanizmu sú životné šťastie a kreatívna realizácia ľudských potrieb a túžob, individuálne alebo spoločne v kolektíve. Snažíme sa o dobrý život, tu a teraz. Cieľom je obohacovať si život napriek znehodnocujúcim silám… Rozum a inteligencia sú najúčinnejšie nástroje ľudstva. Niet za ne náhrady: ani viera, ani vášeň na to nestačia. Pri riešení ľudských problémov je potrebné kontrolované používanie vedeckých metód, ktoré prerábajú prírodné a sociálne vedy od renesancie.“ (1973).
Nakoniec sa pozrime na komentáre k „sexuálnej slobode“
„V oblasti sexuality veríme, že netolerantné postoje, kultivované často ortodoxnými náboženstvami a puritánskymi kultúrami, nezaslúžene potláčajú sexuálne správanie. Práva na kontrolu rodičovstva/pôrodnosti, potrat a rozvod by sa mali uznať. Hoci neschvaľujeme zneužívacie a ponižujúce metódy sexuálneho prejavu, nechceme ani zakazovať, zákonom alebo sociálnymi sankciami, sexuálne správanie medzi súhlasiacimi dospelými. Početné variácie sexuálneho hľadania sa nemajú považovať ako také za ‚zlé‘. Bez toho, že by sme sa vyjadrovali k nezmyselnej permisívnosti a bezuzdnej promiskuite, civilizovaná spoločnosť má byť tolerantná. Ak neuškodia iným, má byť jednotlivcom dovolené prejavovať svoje sexuálne sklony a žiť svoj život tak, ako si prajú. Prajeme si kultiváciu rozvoja zodpovedného prístupu k sexualite. Ľudia nesmú byť využívaní ako sexuálne objekty a ich intimita, citlivosť, rešpekt a čestnosť v osobných stykoch musia byť zachované. Morálna výchova detí aj dospelých je dôležitou cestou rozvoja osobnosti a sexuálnej dospelosti.“ (1973).
Toto sú v skratke princípy humanizmu. Sľuby spásy sú „iluzórne a škodlivé“, etika je „situačná“ a sexuálna aktivita medzi „súhlasiacimi dospelými“ je prijateľná bez ohľadu na to, o koho alebo o čo ide. To znie ako propaganda pre heslo „Hriech je milý“ (v origináli je to rým „Vice is nice“). Podľa humanizmu je prijateľný potrat, eutanázia, homosexualita a padá dokonca aj „posledné tabu“ – incest.
Jeden autor to komentoval: „Ľudstvo sa síce nevyvinulo z beštií, ale humanizmus iste klesol na ich úroveň.“ (Jones 1981).
Mnohí ľudia jednoducho nevedia, že humanizmus bráni také veci. Mnohí nevedia, že humanizmus má svoj vlastný systém kozmológie, soteriológie (náuky o spáse), etiky a dokonca eskatológie (náuky o konci sveta alebo ľudstva) – a všetky sú v priamej opozícii voči Biblii. Ako má na takéto učenie odpovedať kresťanstvo?
Kresťanstvo a humanizmus
Dôležité je pochopiť, že kresťan nemôže byť humanistom. Existujú takí, čo o sebe vravia, že sú „kresťanskí humanisti“ alebo „religiózni humanisti“. No humanizmus a kresťanstvo nie sú zlučiteľné. Paul Kurtz, bývalý vydavateľ časopisu The Humanist, sa zaoberal týmto problémom a uzavrel:
„V žiadnom čestnom prípade sa nemôže tento výraz použiť pre niekoho, kto ešte stále verí v Boha ako prameň a Stvoriteľa vesmíru. Výraz kresťanský humanizmus možno použiť len pre tých, čo sú ochotní pripustiť, že sú ateistickí humanisti. Iste sa to netýka Bohom intoxikovaných veriacich.“ (1973).
Humanistický autor Corliss Lamont išiel tak ďaleko, že napísal:
„Pri čítaní Nového zákona vidíme zreteľne, že jeho teológia úplne protirečí humanistickému svetonázoru.“ (1977).
Humanizmus a kresťanstvo sú dva navzájom sa vylučujúce diametrálne odlišné vieroučné systémy. Humanizmus konštatuje, že hmota je večná, že nieto Boha, že človek a jeho prostredie sú výsledok evolučných síl, že etika je situačná, že nikto nemá absolútnu pravdu, že niet života po smrti, že pojem spásy je iluzórny a škodlivý, že najdôležitejšou vecou vo vesmíre je človek, že človek nemá dušu, že neexistuje nebo alebo peklo atď.
Kresťanstvo učí pravý opak týchto vecí. V Biblii je často reč o večnom Bohu, ľudskej nesmrteľnej duši, o nebi a pekle, o sľúbenej a plánovanej spáse, o absolútnej povahe pravdy, o morálke, založenej na objektívnom štandarde atď. Humanisti zlyhali pri snahe pochopiť jednu z najväčších právd: tú, že strach pred Pánom je aj „začiatok poznania“, aj „začiatok múdrosti“. (Prísl 1). Pravá múdrosť je len v Kristovi (1 Kor 1). Len on je cesta, pravda a život a k Otcovi sa dá prísť len jeho prostredníctvom. (Ján 14). Jeho pravda nás urobí slobodnými (Ján 8, 32) a ochráni pred „filozofiou a sklamaním v tradícii mužov“, ktoré sú schopné nás zničiť. (Kolos 2, 8).
Je to kresťanský systém, ktorý stavia človeka na jeho pravé miesto vo vesmíre – ako špeciálne stvorenú bytosť (Gen 1, 26), ktorá stojí len o málo nižšie ako anjeli (Žalm 8,4). Človek nie je „vonku z blata“, ako vravia humanisti, ale je „dolu z neba“. Okrem toho kresťanstvo správne učí, že etika nie je situačná, ale vždy sa musí zakladať na božom slove , v ktorom nachádzame „všetko, čo sa týka života a zbožnosti“ (2 Pet 1, 3). Etický systém biblie ani zďaleka nie je situačný, ale je riadený zjaveniami, ktoré zaobstaral Stvoriteľ. V textoch, inšpirovaných Bohom, sú časté zákazy mnohých veci, ktoré schvaľujú humanisti (rozvod, homosexualita, mimomanželská a predmanželská sexuálna aktivita atď.) (1 Kor 6, 9 – 19; Rim 1, 26 – 32; Mat 5, 27; Mat 19, 9; Gen 2, 24 atď.).
Boh často znehodnocuje múdrosti, ktoré si človek veľmi cení (1 Kor 3, 19 – 21; 2, 6; 1, 19 – 21). Biblia nás nabáda, aby sme sa často modlili (1 Tes 5, 17), uistení, že nás náš Boh vypočuje (Mat 7, 7 – 8). Toto humanizmus popiera. Biblia nás varuje pred „priateľstvami so svetom, ktoré sú nepriateľstvom voči Bohu“ (Jak 4, 4) a sľubuje nám miesto toho „bohatú pastvu“ (Ján 10, 10) prostredníctvom Krista. Ježiš sľubuje večný život tomu, kto zachováva vernosť Bohu. (Ján 17, 3; Mat 10, 32 – 33; Ján 14, 1 – 3, 23 – 24).
Záver
Prečo nachádzame svet v takom stave, ako je dnes? Tim LaHaye má v knihe The Battle for the Mind (Boj o myseľ) túto odpoveď:
„Súčasná spoločnosť je v stave morálneho úpadku nie pretože Američania majú radi degeneráciu, ale pretože vplyv humanizmu na našu kultúru bol väčší ako vplyv cirkvi.“ (1980).
Kristus povedal: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je nanič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mat 5, 13).
Boží ľud má podporovať to, čo je dobré a stavať sa proti tomu, čo je zlé. Keď to robíme, dávame príklad všetkým okolo nás, aby videli. Musíme sa postaviť proti humanizmu, pretože jeho učenie sa prieči učeniu božieho slova. Musíme pochopiť a pomôcť iným pochopiť bláznovstvo ľudskej „múdrosti“, ako sa nachádza v humanizme.
Pretože je napísané: „Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem. Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde je mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď svet v božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania.“ (Kor 1, 19 – 21).
Ľudská múdrosť odvádza od Boha, ak sa nezakladá na biblickom zjavení, ak nie je ním vedená a strážená. Ľudská múdrosť je vo vojne s Bohom (Rim 8, 7) a je bláznovstvom, pokiaľ sa týka Boha (1 Kor 3, 19 – 20). Kresťania musia odmietnuť humanizmus a pomáhať druhým urobiť to isté.
Prameň: Bert Thompson, Christianity and Humanism (Kresťanstvo a humanizmus), Apologetics Press, 2001.
Poznámka prekladateľa Rastislava Škodu: Bert Thompson, Ph.D., je biológ, mikrobiológ a zatvrdilý kreacionista; 25 rokov bol riaditeľom Apologetic Press. Jeho publikácie obsahujú štandardné kačice kreacionistov, napríklad dovolávanie sa 2. termodynamického zákona a ľudských stôp v horninách, starých stá miliónov rokov. Takýto vedec lifruje to, čo sa od neho očakáva – ešte v 80. rokoch minulého storočia napísal knihu The Truth About Human Origins (Pravda o pôvode ľudí). Dôsledne používa výraz humanizmus v zmysle ateizmu, čo asi zbytočne rozčertí p. C., veriaceho na nebo a peklo.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 108 v sobotu 23. apríla 2016.
2 odpovede na “Kresťanstvo a humanizmus”
Na môj komentár z 24. apríla 2016 nik neodpovedal. A pod článkom bol jediný!!!
Kreacionista Bert Thompson tvrdí:
Kde, v akej publikácii? Alebo kto to konštatuje?
Christianity and Humanism
by Bert Thompson, Ph.D.
INTRODUCTION
“Absolute truth belongs only to one class of humans—the class of absolute fools.” These are the piercing words of Ashley Montagu, famous evolutionist/humanist of Princeton University (1981, p. 4-C). Dr. Montagu wanted to make it clear that, at best, truth is relative—and anyone who states differently is to be categorized as a fool. Others have joined Dr. Montagu in this kind of thinking. Sir Julian Huxley, for instance, said: “We must now be prepared to abandon the god hypothesis and its corollaries like divine revelation or unchanging truths, and to change over from a supernatural to a naturalistic view of human destiny” (1965, p. 101).
Why do men make such statements? The answer, it seems, lies in an ever-increasing attitude of “supreme self-sufficiency”—a burning desire to “cut themselves loose from the apron strings of God” as it were. George Gaylord Simpson, the late paleontologist of Harvard, wrote:
Man stands alone in the universe, a unique product of a long, unconscious, impersonal, material process with unique understanding and potentialities. These he owes to no one but himself, and it is to himself that he is responsible. He is not the creature of uncontrollable and undeterminable forces, but is his own master. He can and must decide and manage his own destiny (1953, p. 155).
Richard Leakey echoed those same sentiments.
Unquestionably mankind is special, and in many ways, too…. There is now a critical need for a deep awareness that, no matter how special we are as an animal, we are still part of the greater balance of nature.… During that relatively brief span evolutionary pressures forged a brain capable of profound understanding of matters animate and inanimate: the fruits of intellectual and technological endeavour in this latter quarter of the 20th century give us just an inkling of what the human mind can achieve. The potential is enormous, almost infinite. We can, if we so choose, do virtually anything (1977, p. 256; first emp. in orig.; latter emp. added).
But is that the only (or even the major) reason for this “debunking of God” in favor of a purely human vantage point? No. It is not just that man is convinced he can make it on his own, although that in itself would be bad enough. Rather, it is the attitude of which the apostle Paul spoke in Romans 1:28 as he discussed those who “refused to have God in their knowledge.” It has to do with those who have “exchanged the truth of God for a lie, and worshipped and served the creature rather than the Creator” (Romans 1:25). It is a willful determination on the part of man not to have God in his mind or in his life, and instead to replace Him with something—anything—non-divine and non-supernatural. It is a concerted effort to escape any ultimate responsibility, and instead to find a way to allow each person to “do his own thing.” In an article titled “Confessions of a Professed Atheist,” Aldous Huxley addressed this very point.
I had motives for not wanting the world to have meaning; consequently, assumed it had none, and was able without any difficulty to find satisfying reasons for this assumption.… The philosopher who finds no meaning in the world is not concerned exclusively with a problem in pure metaphysics; he is also concerned to prove there is no valid reason why he personally should not do as he wants to do.… For myself, as no doubt for most of my contemporaries, the philosophy of meaninglessness was essentially an instrument of liberation. The liberation we desired was simultaneously liberation from a certain political and economic system and liberation from a certain system of morality. We objected to the morality because it interfered with our sexual freedom (1966, 3:19).
Statements like these show the absolute determination of some to live without God, no matter what the cost. It is difficult not to be reminded of the kind of people of whom Paul spoke in Ephesians 2:11-13 who found themselves in the position of “having no hope, and without God in the world.” Such thinking is the warped product of what has been called “the void of humanism” (see Stearsman, 1981, 25[12]:490-491).
THE TENETS OF HUMANISM
There is nothing left to the imagination when it comes to the tenets of humanism. This system of thought has been so well defined and so oft’ discussed that it is an easy matter to understand its goals, aims, objectives, and teachings. In 1933, and again forty years later in 1973, humanists set forth their credo in Humanist Manifesto I and Humanist Manifesto II. Humanism is not just a system of thought that stresses the importance of humankind. Rather, humanism is a subtle, disarming, and sophisticated way of saying “atheism.” The Humanist Manifesto II makes that clear: “As nontheists, we begin with humans, not God, nature, not deity…. [H]umans are responsible for what we are or will become. No deity will save us; we must save ourselves” (1973, p. 16).
The Humanist Manifesto I is composed of fifteen theses covering such areas as ethics, religion, man’s origin and destiny, etc. It was signed by such men as R. Lester Mondale, brother of former Vice-President Walter Mondale, and American educator John Dewey, among others. Humanist Manifesto II contains seventeen theses grouped under five major headings: Religion, Ethics, Individual, Democratic Society, and World Community. It was signed by a number of influential people from almost every walk of life, including, among others, Linus Pauling, Isaac Asimov, Francis Crick, Julian Huxley, Anthony Flew, Corliss Lamont, and Kai Nielsen. In the preface, the proponents stated: “As in 1933, humanist still believe that traditional theism, especially faith in the prayer-healing God, assumed to love and care for persons,…is an unproved and outmoded faith” (1973, p. 13).
Humanists have “taken aim” at God, religion, the supernatural, and the Gospel message, and intend to “shoot to kill.” Consider, for example, this statement from Kai Nielsen, humanist philosopher and former editor of The Humanist magazine.
In cultures such as ours, religion is very often an alien form of life to intellectuals. Living as we do in a post-enlightenment era, it is difficult for us to take religion seriously. The very concept seems fantastic to us…that people in our age can believe that they have had a personal encounter with God, that they could believe that they have experienced conversion through a “mystical experience of God,” so that they are born again in the Holy Spirit, is something that attests to human irrationality and a lack of sense of reality (1977, p. 46).
The message is clear. Those people who accept God, His Son, His Word, and His salvation are “out of touch with reality,” “irrational,” and “unreasonable.” There is no misunderstanding humanism, what it teaches, or what it hopes to accomplish. The Humanist Manifesto II is quite specific on a number of important points. Consider, too, the humanists’ comments on religion.
We believe, however, that traditional or dogmatic or authoritarian religions that place revelation, God, ritual, or creed above human needs and experience do a disservice to the human species. Any account of nature should pass the tests of scientific evidence; in our judgment, the dogmas and myths of traditional religions do not do so.… We find insufficient evidence for belief in the existence of a supernatural; it is either meaningless or irrelevant to the question of the survival and fulfillment of the human race.… Promises of salvation or fear of eternal damnation are both illusory and harmful. They distract humans from present concerns, from self-actualization, and from rectifying social injustices. Modern science discredits such historic concepts as the “ghost in the machine” and the “separable soul.” Rather, science affirms that the human species is an emergence from natural evolutionary forces. As far as we know, the total personality is a function of the biological organism transacting in a social and cultural context. There is no credible evidence that life survives the death of the body (1973, pp. 15-17).
The following statements are representative of the humanists’ thoughts on the subject of ethics.
…we affirm that moral values derive their source from human experience. Ethics is autonomous and situational, needing no theological or ideological sanction. Ethics stems from human needs and interest. To deny this distorts the whole basis of life. Human life has meaning because we create and develop our futures. Happiness and the creative realization of human needs and desires, individually and in shared enjoyment, are continuous themes of humanism. We strive for the good life, here and now. The goal is to pursue life’s enrichment despite debasing forces…. Reason and intelligence are the most effective instruments that humankind possesses. There is no substitute: neither faith nor passion suffices in itself. The controlled use of scientific methods, which have transformed the natural and social sciences since the Renaissance, must be extended further in the solution of human problems (1973, pp. 17-18; emp. in orig.).
Lastly, consider these comments on “sexual freedom.”
In the area of sexuality, we believe that intolerant attitudes, often cultivated by orthodox religions and puritanical cultures, unduly repress sexual conduct. The right to birth control, abortion, and divorce should be recognized. While we do not approve of exploitive, denigrating forms of sexual expression, neither do we wish to prohibit, by law or social sanction, sexual behavior between consenting adults. The many varieties of sexual exploration should not in themselves be considered “evil.” Without countenancing mindless permissiveness or unbridled promiscuity, a civilized society should be a tolerant one. Short of harming others or compelling them to do likewise, individuals should be permitted to express their sexual proclivities and pursue their lifestyles as they desire. We wish to cultivate the development of a responsible attitude toward sexuality, in which humans are not exploited as sexual objects and in which intimacy, sensitivity, respect and honesty in interpersonal relations are encouraged. Moral education for children and adults is an important way of developing awareness and sexual maturity (1973, pp. 18-19; emp. in orig.).
These, in summary, are the tenets of humanism. Promises of salvation are “illusory and harmful,” ethics is “situational,” and sexual activity between “consenting adults” is acceptable no matter who or what is involved. Sounds like “vice is nice” propaganda, doesn’t it? Abortion, euthanasia, homosexuality, and even what some call the “last taboo”—incest—are acceptable according to humanism. As one author put it: “While humanity did not arise from the beasts, Humanism certainly stoops to their level” (Jones, 1981, 98[20]:309).
Many people simply are not aware that humanism advocates such things. Furthermore, many are not aware that humanism has its own systems of cosmology, soteriology, ethics, and even eschatology—all of which stand in direct opposition to the Bible. What, then, should be the Christian’s response to such teachings?
CHRISTIANITY AND HUMANISM
It is important to understand that a Christian cannot be a humanist. There are those who claim to be “Christian humanists” or “religious humanists.” But humanism and Christianity are not compatible. Paul Kurtz, former editor of The Humanist, addressed the subject of “Christian humanism” and observed: “Humanism cannot in any fair sense of the word apply to one who still believes in God as the source and Creator of the universe. Christian Humanism would be possible only for those who are willing to admit that they are atheistic Humanists. It surely does not apply to God-intoxicated believers” (1973, p. 177). Humanist writer Corliss Lamont has gone so far as to state: “Passing to the New Testament, we see plainly that its theology, taken literally, is totally alien to the Humanist viewpoint” (1977, p. 50).
Humanism and Christianity are mutually exclusive, diametrically opposed systems. Humanism states that matter is eternal, that there is no God, that man and his environment are the result of evolutionary forces, that ethics is situational, that no one can possess absolute truth, that there is no life after death, that views of salvation are illusory and harmful, that man is the most important thing in the Universe, that man has no soul, that there is no heaven or hell, and so on.
Christianity, on the other hand, teaches the exact opposite of these things. The Bible speaks often of an eternal God, man’s immortal soul, heaven, hell, a promised and planned salvation, the absolute nature of Truth, morals based on an objective standard, etc. Humanists have failed to comprehend one of the greatest of all truths—that the “fear of the Lord” is both “the beginning of knowledge” and “the beginning of wisdom” (Proverbs 1:7; 9:10). True wisdom is in Christ (1 Corinthians 1:30). He alone is the way, the Truth, and the life, and no one comes to the Father but by Him (John 14:6). It is His Truth that will make us free (John 8:32) and protect us from the “philosophy and vain deceit after the tradition of men” which is able to destroy us (Colossians 2:8.
It is the Christian system that places man in his proper place in the Universe—as a specially created being (Genesis 1:26-27) made a little lower than the angels (Psalm 8:4-5). Man is not “up from the slime” as humanism advocates, but instead is “down from heaven.” In addition, Christianity correctly teaches that ethics is not situational, but instead always must be based on God’s Word since in that Word we find “all things that pertain unto life and godliness” (2 Peter 1:3). Far from being situational, the ethical system of the Bible is governed by revelation provided by the Creator. Prohibitions against many of the things that humanism advocates (divorce, homosexuality, extramarital and premarital sexual activity, etc.) are frequent in the divinely inspired text (1 Corinthians 6:9-19; Romans 1:26-32; Matthew 5:27; Matthew 19:9; Genesis 2:24, etc.).
The wisdom that man values so highly, God often sets at nought (1 Corinthians 3:19-21; 2:6; 1:19-21). The Bible urges us to pray often (1 Thessalonians 5:17), with the assurance that we will be heard by our God (Matthew 7:7-8. Humanism denies these things. The Bible warns us against “friendship with the world which is enmity with God” (James 4:4) and promises us instead the “abundant life” (John 10:10) through Christ. Jesus Himself promised eternal life to those who were faithful to God (John 17:3; Matthew 10:32-33; John 14:1-3,23-24).
CONCLUSION
Why do we find the world in the state it is today? Tim LaHaye, in his book, The Battle for the Mind, suggested: “Our present society is in a state of moral decay, not because the majority of Americans love degeneracy, but because the influence of humanism has been greater on our culture than the influence of the church” (1980, p. 189). Christ said:
Ye are the salt of the earth: but if the salt have lost its savor, wherewith shall it be salted? it is thenceforth good for nothing, but to be cast out and trodden under foot of men. Ye are the light of the world. A city set on a hill cannot be hid. Neither do men light a lamp, and put it under a bushel, but on a stand; and it shineth unto all that are in the house. even so let your light shine before men; that they may see your good works, and glorify your Father who is in heaven (Matthew 5:13-16).
God’s people are to uphold that which is right and oppose that which is wrong. In so doing, we set an example for all around us to see. We must oppose humanism because its teachings are contrary to the teachings of God’s Word. We must come to understand, and help others to understand, the folly of human “wisdom” such as is found in humanism.
For it is written, I will destroy the wisdom of the wise, and discernment of the discerning will I bring to naught. Where is the wise? where is the scribe? where is the disputer of the world? hath not God made foolish the wisdom of the world? For seeing that in the wisdom of God the world through its wisdom knew not God, it was God’s good pleasure through the foolishness of the preaching to save them that believe (1 Corinthians 1:19-21).
Human wisdom leads away from God if it is not founded on, guarded by, and subject to biblical revelation. Human wisdom is at war with God (Romans 8:7) and is foolishness as far as He is concerned (1 Corinthians 3:19-20). Christians must reject humanism, and help others to do the same.
REFERENCES
Humanist Manifestos I & II (1933/1973), (Buffalo, NY: Prometheus).
Huxley, Aldous (1966), “Confessions of a Professed Atheist,” Report: Perspective on the News.
Huxley, Julian (1965), Fortune Magazine, February.
Jones, Shawn (1981), “The Most Dangerous Religion in the World,” Firm Foundation, 98[20]:309, May 19.
Kurtz, Paul (1973), The Humanist Alternative (Buffalo, NY: Prometheus).
LaHaye, Tim (1980), The Battle for the Mind (Old Tappan, NJ: Revell).
Lamont, Corliss (1977), The Philosophy of Humanism (New York: Unger).
Leakey, Richard (1977), Origins (New York: E.P. Dutton).
Montagu, Ashley, (1981), Interview in The Atlanta Journal and Constitution, p. 4-C, July 26.
Nielsen, Kai (1977), The Humanist, May/June.
Simpson, George Gaylord (1953), Life of the Past (New Haven, CT: Yale University Press).
Stearsman, Jackie M. (1981), “The Void of Humanism,” Christian Bible Teacher, 25[12]:490-491, December.
Zdroj (archív): Nairaland Forum.