Je ateizmus náboženstvo?

Občas mi priatelia a známi chcú nahovoriť, že ateizmus je jed­no­du­cho moje nové nábo­žen­stvo.

Tvrdia, že moja neviera má mnohé cha­rak­te­ris­tiky môjho pre­doš­lého reli­gi­óz­neho života:

• evanjelikálna vášeň,
• oddanosť určitým princípom a názorom,
• tendencia považovať sa za viac, ako sú iní a
• zľahčovanie tých, čo sú menej osvietení.

Keďže na ich obžalobách je kus pravdy, pokúšam sa šmahom ich neza­miet­nuť. Bez oh­ľadu na to, či je ateizmus nábo­žen­stvo alebo nie, prístup ľudí k nemu je spra­vidla nábo­žen­ský, a to najmä v živote tých z nás, ktorí sme boli vycho­vaní vo viere. Staré zvyky ťažko umie­rajú.

Znovuzrodený ateista

Ja by som povedal, že ateizmus nemôže byť nábo­žen­stvom. Takmer každá defi­ní­cia nábo­žen­stva obsa­huje „vieru a zbož­ňo­vanie nejakej nad­ľudskej kon­tro­lu­júcej bytosti, spra­vidla Boha alebo bohov“. Nábo­žen­stvá sú vie­ro­učné systémy a ich prívrženci sa nazývajú veriacimi. Neviera nie je druh viery. Je to absencia viery.

Aj v Biblii stojí: „Viera je podstata vecí, v ktoré dúfame a evi­dencia veci neví­da­ných.“ (1 Hebr 11, 1)

Ateisti sa zaujímajú o podstatu a dôkaznosť vecí. Ateizmu chýbajú takmer všetky so­cio­lo­gické a teo­lo­gické defi­nície toho, čo vytvára nábo­žen­stvo. Je to len názor – no taký, čo sa veľmi vetví v otázke existencie boha.

Moja osobná skúsenosť hovorí, že ako náboženstvo ateizmus zlyháva. Ako post­re­li­gi­ózna osoba viem, čo je to práz­dnota, ktorú som zakúsil pri a po od­chode. Nepohol som svojou vierou. Stratil som ju. Stať sa ateistom nebolo ako rozviesť sa s jednou a oženiť sa s druhou. Bolo to ako smrť man­želky. Nebolo to niečo, čo som si vybral alebo spo­čiatku vítal. Pocit osamelosti naháňal strach. Ateizmus mi nebol náhradou nábo­žen­stva. Neviera bola príčinou môjho odchodu.

Je samozrejmé, že kritici málokedy vedia o týchto vnú­tor­ných kon­flik­toch. Vidia iba chybné správanie tých, čo opúšťajú nábo­žen­stvo. Spo­čiatku sme boli na voľ­ných kon­coch, neistí, akí máme byť a ako sa máme správať. Často hľadáme a na­chá­dza­me, čo je nám známe v tejto čudnej novej krajine. Príkladom je jav nedeľných zhro­maž­dení – kde sa stretajú v ne­deľu dopo­lud­nia neveriaci a spie­vajú, roz­jí­majú a po­čú­vajú pred­nášky. Mnohým, čo už neveria na ni­jaké božstvo, chýbajú religiózne formy komunity veriacich. Hoci som nevolil tento špe­ci­fický postoj, chápal som ho. A práve tento blog bol jednou z ciest, ktorá mi uľahčila odchod z ná­bo­žen­stva. Po dvad­sia­tich pia­tich rokoch písania kázne každý týždeň mi tvorba tohto blogu umožnila skúmať čosi nezvy­čajné vo veľmi navyk­nutej podobe.

No podobnosť medzi správaním sa nevercov a ve­ria­cich nerobí z ne­viery nábo­žen­stvo. Tieto po­dob­nosti sú skôr odrazom základných ľudských potrieb – ciele, komu­nita, etické zásady, poro­zu­menie a sta­bi­lita – ako nejaké hlboko zako­re­nené nábo­žen­ské podnety. Minulé úspechy nábo­žen­stiev treba pri­pí­sať na vrub týchto splnených potrieb. Je neprí­jem­ným pre­kva­pe­ním pre toho, kto sa stáva ne­ve­ria­cim, keď objaví, koľko našich potrieb kryla jedna ľudská inšti­túcia.

Kresťanstvo bolo supermarketom mojej existencie – tam sa plnili všetky moje potreby pod jed­nou strechou. Jednou z hlavných výziev pri opúš­ťaní nábo­žen­stva je riešenie potrieb na roz­lič­ných nových miestach a s no­vými ľuďmi; zod­po­ved­nosť za pl­ne­nie našich potrieb spočíva na našich vlastných pleciach.

Jedna zo základných ľudských potrieb sa týka rovnosti. Reli­giózni ľudia udávajú často ako zásadnú črtu ateizmu rebéliu voči nábo­žen­ským privi­lé­giám. V ostat­nom čase sa ozý­vajú ateistické skupiny, poža­du­júce právo na ateistické nápisy na ve­rej­ných budovách alebo právo vysloviť nejakú výzvu na ve­rej­ných zhro­maž­de­niach. Z re­li­gi­óznej perspek­tívy sa to môže zdať pokusom o uz­nanie ateizmu za ná­bo­žen­stvo so všet­kými právami a ochranou klasických cirkví. Nakoniec, prečo by mal ateista niečo vzývať, ak nie je religiózny?

No takéto správania sa sú skôr prejavy túžby po rov­nosti ako prejavy nábo­žen­ského zanie­tenia. Ich cieľom nijako nie je presviedčať ľudí, že nieto Boha, ale napadnúť právo nejakej skupiny – nábo­žen­skej alebo inakšej – na špe­ciálne zaob­chá­dzanie správnymi orgánmi. Neverci nežia­dajú uznanie ateizmu za ná­bo­žen­stvo, ale potvr­denie dnešného posta­venia nábo­žen­stva v našej kultúre a správe našich vecí. Je samo­zrejmé, že upo­zor­ňu­júc na sú­časné nespra­vod­li­vosti sa nie­ktorí aktivisti nie­kedy dopúšťajú činov, ktoré veriaci odsu­dzujú.

Keď sa ateisti obžalúvajú z toho, že sú religiózni, spravidla sa obža­loba zakladá na tých istých chybách a oškli­vos­tiach, aké poznáme u ve­ria­cich. Nikto neob­ža­lúva ateistov, že sú milí a štedrí ako veriaci. Obža­lú­vajú nás, že máme mnohé z tých istých nega­tív­nych správaní, ako na ne trpia nábo­žen­stvá. Na tejto obža­lobe je kus pravdy. Hoci ateizmus nie je nábo­žen­stvo, nie­ktorí ateisti sú zlostní a zatrpk­nutí. Nie­ktorí sú skôr anti­teisti ako ateisti.

Jedno z mojich prvých prekvapení bol objav, že nie­ktorí ateisti sa vyjad­ro­vali veľmi podobne ako fun­da­men­ta­listi, ktorých som tak nemal rád, keď som bol kresťanom. Na ate­istic­kých blogoch a face­booko­vých stránkach stre­tá­vam ateistov, ktorí sú takí arogantní a pro­tivní, ako väčšina naj­kon­zer­va­tív­nej­ších kresťanov. Počuť ich rétoriku je zdravá pri­po­mienka, že medzi názorom na existenciu Boha a pred­pí­sa­nou sluš­nosťou nemusí byť nijaký vzťah.

Hoci už neverím v boha, prosím o ospravedlnenie tých, čo môj počiatočný ateizmus po­va­žo­vali za ohro­mu­júci. Ako pri všet­kých nových myšlienkach, najprv nás posadnú. Uisťujem vás, že nikoho nepotre­bujem na to, aby súhlasil s mojou nevierou, a tým ju potvrdil. Nemyslím, že moja mienka o exis­ten­cii boha je de­fi­ni­tívna a ko­nečná. Nemyslím, že ateisti sú morálne na vyš­šom stupni ako veriaci. Nemyslím, že by som bol v stave zmenšiť rýdze a sú­citné nábo­žen­ské prejavy iných ľudí. Nepo­nú­kam ateizmus ako alter­na­tívu k ná­bo­žen­stvu.

Pre mňa nie je ateizmus určením, hnutím, ba ani sve­to­ná­zo­rom. Je to jed­no­du­cho nový štart. Opa­ko­vane som prešiel všetky zásadné otázky života bez pred­po­kla­du, že by sa v od­po­ve­diach vyskytlo slovo boh. Nie­kedy som súhlasil s ná­bo­žen­skými myšlienkami a prak­ti­kami, ino­kedy nie. Nech som si vytvoril aký­koľ­vek prístup k ži­votu, nepo­tre­bu­jem žiakov. Už nepo­tre­bu­jem nie­koho nasle­do­vať, ani byť niekým nasle­do­vaný. Jed­no­du­cho hľadám svoju vlastnú cestu.

---

Autor: Jim Mulholland.

Jim Mulholland bol 25 rokov pastorom. Napísal nie­koľ­ko best­selle­rov kres­ťan­ských kníh a bol celo­štátnym kaza­te­ľom. V roku 2008 zako­lísal vo viere a vzdal sa úradu. Po nie­koľ­kých rokoch pre­chodu napísal knihu Leaving Your Religion (Keď prestá­vate veriť) a ako post­re­li­gio­nista sa venuje blo­go­vaniu.

Prameň: Jim Mulholland, Is Atheism A Religion?, Rational Doubt, 11. 4. 2016.

Poznámka prekladateľa: S autorom sa ľahko zhod­neme na tom, že ateizmus nie je nábo­žen­stvo v kla­sic­kom význame slova – ne­uz­náva exis­ten­ciu Boha, bohov ani nad­pri­ro­dze­na; neverí na ži­vot po smrti v nebi či pekle atď. Pocit du­chov­nej prázdnoty po strate viery je iste veľmi indi­vi­du­álna skú­se­nosť autora tejto eseje a iní autori majú asi iné osobné skú­se­nosti pri a po opustení viery. [1]

Ale žeby ateizmus nebol svetonázor, prípadne ani názor, hnutie či alter­na­tíva k ná­bo­žen­stvu? Že by bol tak málo, hoci má toľkých prívržencov? Čo poviete na to, nazvať ho myšlienkovým smerom, ktorý má blízko k ná­bo­žen­stvám a otázkam etiky a mo­rál­ky? Dať nábo­žen­stvá aj ateizmus (bez­ná­bo­žen­stvo) pod spo­ločný dáždnik sve­to­ná­zo­rov, ktoré sú v našej dnešnej spo­loč­nosti rov­nako morálne hod­no­tené aj ma­te­riálne pod­po­ro­vané?

[1] Prečítaj si názor od André Comte-Sponvillea:

„Mám pocit, že žijem lepšie, odkedy som ateistom, jasnejšie, voľ­nej­šie, inten­zív­nejšie.“