Humanizmus a kresťanstvo

Humanisti ponímajú svet spôsobom, ktorý v základných bodoch od­po­ruje kres­ťan­skému sve­to­ná­zoru. Huma­nis­tická orien­tácia stavia človeka do stredu životného diania: jeho schopnosti a sla­bosti, jeho pred­nosti a omyly, jeho kre­a­ti­vitu a zve­da­vosť, ale aj jeho početné poklesky. Je to v pod­state jed­no­du­ché poní­manie života na tomto svete – v kaž­dom prípade v po­rov­naní k ná­bo­žen­stvám.

Všetky náboženstvá vytvorili v priebehu storočí kom­pli­ko­vanú spleť príkazov, dogiem, po­vin­ností a zá­ka­zov, ako aj životných pravidiel naj­rôz­nej­ších druhov. Tieto však v sú­čas­nej dobe narážajú často na svoje hranice a ne­zod­po­ve­dajú dnešným požiadavkám, lebo sú príliš meravé a po­va­žujú človeka v mno­hých smeroch za ne­sa­mo­statnú bytosť. Tento prehľad základných kresťanských článkov viery a postojov huma­nistov má ukázať, v čom spo­čí­vajú rozdiely.

Kontrasty: Čo hovoria kresťania a čo humanisti

1. Kresťania veria na všemohúceho boha, ktorý stvoril aj svet. Humanisti tomu nemôžu uveriť. Všetky sväté písma podávajú vysvetlenia, ktoré nie sú v súlade so stavom dnešných vedeckých poznatkov a vy­vo­lá­vajú aspoň hlboké pochybnosti. V hu­ma­nis­tovej mysli hovorí viac indícií proti božej existencii ako pre ňu.
2. Pre kresťanov je Ježiš Kristus syn boží, ktorý sa narodil panne Márii, vstal z mŕtvych a dostal sa do neba. Raz bude súdiť živých aj mŕtvych – to vyzná­vajú katolícki aj evan­je­lickí kresťania. Huma­nisti nie sú vstave pochopiť tieto predstavy. Považujú Ježiša za histo­rickú osobu, ktorá sa svojím sprá­va­ním zásadne odlíšila od svojho okolia. Nejaký osobitný význam mu však ne­pri­pi­sujú. Popri ňom existuje mnoho ľudí, ktorí si v nasle­du­jú­cich gene­rá­ciách svojimi činmi zaslúžili rešpekt a uz­nanie. Zmŕtvych­vstanie je pre hu­ma­nistu rovnako nepo­cho­pi­teľné ako predstava „neba“.
3. Existuje čert. Predstava čerta, ktorého považuje súčasný pápež za reálne existu­jú­ceho, je ne­pri­ja­teľ­ná. V Ta­lian­sku sú ešte aj dnes cirkevní hod­nos­tári, ktorí nerobia nič iné ako vyhá­ňanie diabla. Huma­nisti sa pozerajú s hrôzou na ta­kýto stre­do­vek. Milióny ľudí – najmä údajné čaro­dej­nice – bolo zabitých pri vy­há­ňaní diabla.

• Existuje peklo a nebo.

Pre humanistov sú peklo a nebo pojmy, ktoré môžu mať svoje miesto v nie­kto­rých rozprávkach; nijako ne­zod­po­ve­dajú opisu reálnych pomerov.

• Pre kresťanov je ich náboženstvo pravdou, o ktorej ne­slo­bod­no pochy­bovať.

Humanisti uznávajú síce pravdu ako takú, ale majú veľké problémy s ľuďmi, ktorí tvrdia, že len oni vedia, čo je pravda – abso­lútna a je­diná pravda. Podľa huma­nistov sa pravda ťažko hľadá a na­chá­dza. Jej spoznanie sa môže zakladať len na zistení dosta­toč­ných sku­toč­ností. Ak sa pozrieme na roz­ličné nábo­žen­stvá, zisťu­jeme, že všetky si myslia, že poznajú pravdu. Tak sa však od seba odli­šujú, že sa zakaždým musia odznova biť medzi sebou až na smrť. Vše­o­becne sa pochy­buje, že by nábo­žen­stvá poznali pravdu.

• Desatoro prikázaní sú bohom dané pravidlá.

Humanisti považujú desať prikázaní za ži­vot­né pra­vid­lá, zosta­vené a uzá­ko­nené ľuďmi – do­da­točne dostali aj klauzulu povin­ného dodr­žia­vania s od­vo­la­ním na boha. Dnes existujú vo väč­šine štátov sveta písané zákony, obsa­hu­júce aj tieto pra­vidlá – bez od­vo­lá­vania sa na boha.

• Biblia je sväté písmo. Obsahuje podklady pre náš ľudský život a pre po­cho­penie sveta.

Humanisti vidia v biblii starú historickú knihu, napísanú početnými autormi. Obsahuje veľa životných múdrostí, ktoré aj dnes platia. Nie­ktoré však čas pred­behol a majú už len histo­rickú cenu. Na vysvet­lenie sveta a ži­vota nie je biblia vhodná, lebo jej obsah ne­zod­po­vedá našim dnešným istým vedeckým poznatkom.

• Existujú (dejú sa) zázraky.

Existujú síce prečudesné udalosti, na ktorých sa možno smiať alebo sa im možno čudovať. Existujú aj náhody, ktoré nás obšťastnia – alebo ohromia. Zázraky v zmysle po­ru­šenia prí­rod­ných zákonov sú pre hu­ma­nistu nemysliteľné.

• Existujú svätí.

Boli ľudia, ktorí svojím životom dali znamenie celému svetu. Vyzna­me­nali sa svojím konaním za ur­či­tých situ­ácií a v ur­či­tej dobe. Za to im možno patrí rešpekt, no nie­kedy nie je ich správanie jedno­značné.

• Existujú hriechy – jednoduché (malé), ťažké a je tu dedičný hriech.

Pojem hriechu nepatrí do slovnej zásoby humanistu. Sú ľudia, čo porušujú pravidlá, prestupujú normy alebo inakšie sa stavajú mimo svojej skupiny. Možno sú to prestú­penia zákonov, a ako také sa musia potrestať. Vtedy je však zod­po­vedný jed­not­livec a pri spo­loč­nom konaní prí­padne celá skupina. Možnosť prenosu viny na iných, možno dokonca na iné gene­rácie, sa rozhodne odmieta.

• Modlením sa dá dosiahnuť zmena stavu vecí.

Humanisti nepoznajú modlitbu. Aj oni potrebujú fázu odpočinku a pokoja; vtedy vstupujú do seba, inten­zívne rozmýšľajú a z toho čerpajú nové sily na usku­toč­nenie nových plánov. Ale premeniť stav vecí možno len vlastnou prácou. A pomôcť môžu len iní ľudia, no nikdy nie nad­pri­ro­dze­né sily, ktoré by sa dali naladiť k po­moci mod­lit­bou.

• Boh život dáva a berie.

Pre humanistov sú ľudia živočíchy ako zvieratá. Len ich vedomie, rozum a pocity ich odlišujú od zvierat. Ľudia umie­rajú rovnako ako zvieratá – keď sa naplnil ich životný cyklus. Umierajú aj následkom chorôb a nehôd. Huma­nisti za to nečinia zod­po­ved­ným boha.

• Existuje život po smrti, večný život.

Humanisti sú pevne presvedčení, že po smrti sa život defi­ni­tív­ne končí – pre zvie­ratá aj pre ľudí. Ľutujú smrť blízkych a za­cho­vá­vajú si do ďal­šieho života spo­mienky na svo­jich mŕtvych; rovnako ako na ich veci, myšlienky a odkazy. Smrť znamená pre hu­ma­nistov abso­lútny koniec každej osoby. Ten je neod­vo­la­teľný – čo aj by sme si priali, aby to bolo inakšie.

• Ľudia si majú zem podrobiť.

Ľudia sú časťou zeme, hovoria humanisti. Nemajú právo všetko si pod­ro­bo­vať a bez uva­žo­vania vyu­ží­vať. Huma­nisti sa cítia zvia­zaní s prí­ro­dou, ktorú chránia a ona ich za to potešuje. Mnohí huma­nisti – samo­zrejme aj mnohí kresťania – sa angažujú v ochra­nár­skych hnutiach.

• Kto verí na náboženský systém kresťanstva a dodr­žiava s tým spojené pravidlá, je na tom lepšie ako iní.

O tom teda humanisti rozhodne pochybujú. Nevidia pre to nijaké indície. Isteže je pre kaž­dého dobré byť pevný vo svojej viere a pre­sved­če­niach. Zakot­vená dôvera veľmi pomáha v ži­vot­ných ťažkostiach, dáva pocit istoty a možno aj nádeje. Ale v tomto ohľade pôsobí takisto ako náboženská väzba aj ne­ná­bo­žen­ské životné poňatie, ak je spojené s jasnými pre­sved­či­vými pred­sta­vami. Život s ná­bo­žen­stvom nie je lepší ako život bez ná­bo­žen­stva, hoci sa to stále nanovo opa­kuje. Huma­nisti nechcú na svoje pre­sved­če­nie obracať ani kresťanov ani prí­sluš­níkov iných nábo­žen­stiev, ale nechcú sa nechať sústavne ozna­čo­vať za ľudí, ktorí „sú na tom biedne“, pre­tože vraj ne­majú „správne“ nábo­žen­stvo. Huma­nisti sú spokojní so svo­jím životom.

• Láska k blížnemu je kresťanská cnosť.

Láska k blížnemu je cnosť. Je to ľudská cnosť. Nijaká skupina ju nemôže rekla­mo­vať len pre seba. Nájdeme ju všade, vo všet­kých spo­loč­nos­tiach, jedno je či kres­ťan­ských alebo ne­kres­ťan­ských, nábo­žen­ských alebo po­han­ských. Láska k blíž­nemu je iste aj pre hu­ma­nistov veľmi dôležitá cnosť. Huma­nisti si ju vážia rovnako ako kresťania. A sú si s kres­ťanmi zajedno, že nám občas chýba.

• Morálka a etika sa dá zachovávať len na ná­bo­žen­skom pod­klade.

Takúto povýšeneckú namyslenosť humanisti rozhodne odmietajú. Všetci ľudia majú sklon k morálke a etike. Nábo­žen­stvo čerpá svoju morálku z vlastných etických zdrojov a tra­dícií, huma­nisti zo svojej huma­nis­tickej etiky, a táto preberá pod­nety zo všet­kých možných zdrojov, nielen zo svojej vlastnej tra­dície. Huma­nisti sú otvo­rení pre všetko nové – ak je dobré, nech prichádza odkiaľ­koľ­vek.

„Ale veď vy humanisti na nič neveríte!“

Keď sa pozrieme, na čo všetko veria kresťania a čo všetko neveria huma­nisti, ľahko pocho­píme tých, čo nám adresujú vetu:

„Ale veď vy humanisti na nič neveríte!“

Ale nie je to celkom tak. Humanisti si síce nevytvorili taký komplikovaný a dogmami prešpi­ko­vaný systém ako nábo­žen­stvá. Ale nič im nechýba. Sú presvedčení, že nemôžu vedieť všetko. Sú veci, ktoré len pred­po­kla­dajú; dalo by sa celkom dobre povedať, že tomu veria, ale oni dajú prednosť výpovedi, že sú o tom presvedčení. Slovo „veriť“ je príliš pozna­čené nábo­žen­stvom, a preto ho huma­nista pri de­fi­nícii svojho sve­to­ná­zoru nepo­u­žíva; veď o sebe vyslo­vene hovorí, že je nená­bo­žen­ský, neve­riaci.

Na čom sa teda zakladá moderný humanizmus ? Osobitné je na ňom to, že sa zaobíde bez kom­pli­ko­vanej myšlien­ko­vej sústavy (všetkých cirkví a ná­bo­žen­stiev), ktorej dobre rozu­mejú len zasvä­tení; zaobíde sa aj bez toho ohromného aparátu úradníkov, ktorých potrebuje cirkev. V pod­state je to vlastne len nie­koľko málo zásadných výrokov, ktoré vedú huma­nistu životom:

• Ani v prírode, ani v ďalekom kozme neurčuje nejaká božská sila zmysel ľudského bytia.
• V strede všetkých úvah je človek a snaha o jeho dobro.
• Ľudia sú schopní sami sa eticky a morálne roz­ho­do­vať. Preto sa aj majú o svojom živote slobodne a zod­po­vedne sami roz­ho­do­vať.
• Humanisti sú si vedomí hraníc ľudského poznania.
• Humanisti dôverujú sile diskusie a radi vedú kon­štruk­tívnu a po­kojnú výmenu názorov. Ich sve­to­názor je cha­rak­te­ri­zo­vaný tole­ran­ciou voči iným názorom. Sú to skeptici, plní pochyb­ností.
• Humanisti sa zo všetkých síl usilujú presadiť ľudské práva na celej zemi.
• Ťažisko humanistického svetonázoru je indi­vi­du­a­lita – osobná otvo­re­nosť a osobná zod­po­ved­nosť. Svedomie je pre hu­ma­nis­tov vnú­torný hlas, ktorý hovorí, čo je dobré a čo zlé; treba sa podľa neho riadiť. Svedomie sa vyvíja – za­čína sa to rodi­čov­skou výchovou a po­kra­čuje to vlastnými skú­se­nos­ťami – až po ak­tu­álny stav. Určité sve­do­mie má každý človek, čo aj sa ľudia v pod­rob­nos­tiach odli­šujú. Huma­nisti považujú nábo­žen­ské zásady za naj­me­nej dôle­žité pre vý­voj svedomia. Pozrite sa: nedá sa povedať, že by väčšina zločincov boli ateisti, alebo že by väčšina dobro­dincov ľudstva boli hlboko veriaci ľudia.

Zmysel života

A ako je to so zmyslom života? Humanisti ho vedia nájsť, samo­zrejme nie v kres­ťan­skom zmysle slova. Všetkým ľuďom spo­loč­ný jediný cieľ života, ako ho pred­stie­rajú cirkvi, huma­nisti nena­chá­dzajú. Podľa nich si musí každý človek sám vypra­co­vať svoje chápanie sveta a ži­vota. To znamená uznať zásady, určiť smer, hľadať a nájsť pria­teľov a rov­nako zmýšľa­jú­cich, kuť plány a pra­co­vať na ich rea­li­zácii, snívať o bu­dúc­nosti a spo­lu­pra­covať na jej stvár­není.

Život nie je predurčený – budúcnosť je otvorená. Osud nie je sta­no­vený a ne­leží vo hviezdach. Sami si ho vytvo­ríme – v rámci možností, ktoré nájdeme vo svojom okolí, v priestore, ktorý máme medzi svojimi spo­lu­ob­čan­mi pre seba. Werner Schulz, zástupca predsedu Huma­nis­tic­kého zväzu, vo svojej eseji „Huma­nizmus – há­dan­kou a jej vyrie­še­ním je človek“ píše:

„Život môže byť taký krásny, akým krásnym si ho dokážeme urobiť.“

---

Autor: Jürgen Gerdes.

Jürgen Gerdes je hovorcom spolku Slobodných huma­nis­tov Dolného Saska v Han­no­veri.

Prameň: Jürgen Gerdes, „Humanismus und Christentum“, Diesseits č. 49, s. 6 – 8, 1999.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 13 v pondelok 10. januára 2000.