Humanizmus je predstava dobrého a správneho života bez odvolávania sa na boha alebo iné nadprirodzené inštancie. Zrieknuť sa boha ako ľuďmi vytvoreného symbolu útechy, lásky a nádeje zosilňuje intenzitu prežívania života tu a teraz. Zásadný význam nadobudnú vzťahy medzi ľuďmi a ich spoločenské štruktúry.
Humanizmus je kriticko-emancipačné nazeranie na svet. Pokrok považujeme za možný a nevyhnutný, a to ako v oblasti spoločenských povinností (konať so zreteľom na predmet, meniť sa v dôsledku vonkajších vplyvov), tak aj v oblasti osobného spôsobu života (zreteľ na subjekt, jeho premenlivosť). O zmysle života treba diskutovať a od prípadu k prípadu ho nanovo definovať.
Základnou obsahovou tézou moderného humanizmu sú ľudské práva, vymanené z područia imperialistickej politiky. Presadzovať ich bombami – to si protirečí. Treba ich presadzovať, zdôrazňovať, osobne „stelesňovať“, a najmä tými ustanovizňami uskutočňovať, ktoré majú celosvetové poslanie, takže nezastávajú nijaké osobné záujmy.
Humanizmus nie je to isté ako pacifizmus. Nacionálny socializmus by sa nebol dal poraziť bez masívnej vojenskej sily. Z toho však nevyplývajú nijaké logické dôsledky pre prítomnosť. Dejiny ako politický argument sú len hľadaním oprávnenia.
Dobrý život v celej plnosti prežívame len v krátkych obdobiach šťastia. V ostatnom čase sa musíme usilovať prekonávať napätia a dilemy. O humanizme treba premýšľať v pojmových dvojiciach protikladov, vyjadrujúcich tieto napätia. Humanizmus nikdy nie je len to jedno, vždy sú to viaceré veci: osobné pochopenie zmyslu a politická vyspelosť, veda a zodpovednosť, sebaurčenie a príslušnosť ku kolektívu, radosť zo života a sebaovládanie, cit a rozum. Humanizmus sa často prejavuje ako politické svedomie, ale ani tento pojem neobstojí osamotene: lebo svedomie, napríklad ako pocit viny, môže podľa situácie slúžiť teroru alebo humanizácii.
Ako pokračovanie historických období humanizmu a osvietenstva je moderný humanizmus angažovaním sa za oslobodenie človeka z jeho ním samým zapríčinenej nedospelosti a za spätné vydobytie životných oblastí obsadených teológiou. Snažíme sa pochopiť, ktoré ľudské potreby uspokojuje náboženstvo a premýšľame, čo z toho je v našich silách; tak si organizujeme dobrý život ako našu cestu do budúcnosti.
Každá generácia, dokonca každý jednotlivec, si musí pre seba nanovo definovať, čo v daných podmienkach znamená humanizmus. Iste je humanizmus stáročné duchovné a sociálne hnutie. Má však svoje osobitné obsahy, ktoré sa nedajú bez všetkého prenášať hocikde; spomeňme si len na skúsenosť nezmyselných a absurdných udalostí, ktoré sa dnes spracúvajú inakšie ako pri skončení 2. svetovej vojny.
Humanizmus je teória humánnej životnej praxe; sú na seba nerozlučne odkázané. Čo nie je súčiastkou vlastnej skúsenosti, o tom sa nedá racionálne diskutovať. Osobitne to platí pre pedagogicko-didaktické vzťahy, napríklad pre humanistické zásadné pojmy ako sebaurčenie, hodnotenie vlastného života, dôvera v život, tolerancia a dialóg.
Autor: Peter Schulz-Hageleit.
Prof. Dr. Peter Schulz-Hageleit učí na Ústave odbornej didaktiky dejín a sociálnych vied Technickej univerzity v Berlíne. Je prezidentom Humanistickej akadémie v Berlíne a predsedom Vedeckej rady pre občiansku výchovu (Lebenskunde), ktorú založili berlínski humanisti ako odborný doplnok svojej výučby humanizmu na školách.
Prameň: Peter Schulz-Hageleit, „Humanismus als Welt-Anschauung“, Diesseits č. 49, s. 3, 1999.
Preložil Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 13 v stredu 12. januára 2000.