Hodnoty a ideály pre modernú sekulárnu spoločnosť

Humanisti a ich poňatie hesla „Boh a svet“.

Konferencia na tému „Čo je dnes humanizmus?“ v ber­lín­skej Nadácii Fried­richa Eberta v no­vem­bri 2008 ukázala celú šírku sú­čas­nej teo­re­tickej diskusie o hu­ma­nizme v Ne­mecku. Ani vyme­dze­nie pojmov sa nedarí bez ťaž­kostí, pre­tože navzájom si kon­ku­rujú roz­ličné pramene huma­nizmu. Preto si vezme časopis Diesseits v nie­koľ­kých článkoch pod lupu pojem huma­nizmu. Nech však čitateľ nečaká platné heslo do en­cyklo­pé­die! Dogmy, poučky a ja­zy­kové predpisy sú huma­nistom cudzie.

Predstavme si, že otec sa baví so svojou desať­ročnou dcérou o ná­bo­žen­stve. Príle­ži­tosťou sú roz­ličné viery, ku kto­rým sa hlásia deti jej triedy. Sú medzi nimi kres­ťania, mos­li­movia, jeden Jehovov svedok, a pár takých, čo na otázku o ich ná­bo­žen­stve vravia:

„My nie sme celkom nič.“

Pýta sa potom dcéra svojho otca:

„Ocko, my sme tiež celkom nič, že? Veď ani my ne­ve­ríme na Boha, že?“

Otec je zarazený, najprv vyzerá zmätený, ale potom povie seba­ve­dome:

„Teda celkom nič nie sme – len nie sme nábožní. Sme humanisti!“

Načo dcéra uprie naňho svoje očiská a môžeme priam sledovať, ako sa v nej rodí otázka:

„Ocko, a čo je to, celkom presne, humanista?“

Ako to poviem svojmu dieťaťu?

A už si mnohý otec stúpil na hadicu.

„Ako to vysvetlím dieťaťu, keď mi robí také veľké ťaž­kosti vysvetliť to svojmu suse­dovi?“

Žiť podľa určitých princípov je vždy ľahšie ako presne to vysvetliť pár vetami.

V kresťanskej rodine možno ľahko poukázať na všetky možné pravidlá, príkazy a zá­kazy, ktoré sú kdesi spí­sané a keď treba možno si ich pre­čí­tať. Naj­čas­tej­šie je to Biblia, kde sa dá nájsť Desa­toro pri­ká­zaní. [1] Každá kresťanská skupina má okrem toho vlastný kate­chizmus, ktorý sa od iných kate­chizmov líši v nie­koľ­kých – často pod­stat­ných – bodoch. Kto však nemá Boha, nemá ani kate­chizmus. Taký človek nemá nikde napí­sané, čo má robiť, čo nemá robiť, alebo čo má veriť. Niet pre všet­kých záväznej knihy, ktorá by múdrymi slovami zhrnula všetko, čo tvorí jadro huma­nis­tic­kého myslenia.

Kresťanstvo sa 2 000 rokov zapodievalo stále tými istými otázkami a rov­na­kými textmi. Okrem toho síce vznikali aj nové otázky, ale tie bolo vždy treba najprv porovnať so sta­rými textmi, kým sa našla odpo­veď. Za tým účelom boli školené gene­rácie teo­ló­gov, ktorí vypra­co­vá­vali sta­no­viská, určo­vali postoje a pred­pi­so­vali pred­sudky; oni určovali cha­rak­ter spo­loč­nosti.

Na tomto podklade sa v našej spoločnosti roz­ší­rila mienka, že sve­to­ná­zor, ktorý nena­pĺňa hrubé staré knihy, najmä nie sväté knihy, nemôže byť sku­točne dobrý. Musí mu niečo chýbať: substancia, tra­dí­cia, význam… Niečo, čo ho odli­šuje od ba­nál­nych, skromných, jed­no­du­chých vecí.

Byť dnes humanistom

Moderní humanisti ukazujú, že im nič nechýba, že sa dá žiť aj bez „svätých kníh“. S ab­sol­ven­tmi huma­nis­tic­kých gym­názií nemajú viac spo­loč­ného ako iní ľudia, čo sa týka humanity – ľudskosti, spo­lu­pat­rič­nosti – ne­od­vo­lá­vajú sa na ňu viac ako iní ľudia. A predsa sú akosi iní.

Humanistov spája v prvom rade určitý spôsob myslenia. Niet ni­ja­kého tabu, všetky otázky sú do­vo­lené. K tomu patrí aj spôsob, ako sa zaob­chá­dza s otáz­kami, na ktoré mo­men­tálne ešte niet odpo­vede.

V neposlednom rade ich spája aj druh a rozsah voľ­ného priestoru, na ktorý si popri svojich blížnych robia nárok. Tento voľný priestor je pomerne veľký. Žiadajú ho nielen pre seba, ale pre všet­kých ľudí – bez vý­nimky.

Keď humanisti povedia „Neveríme na Boha“, sú najprv len ateisti – nič viac. Keď povedia „Sme indi­vi­du­a­listi“, majú ešte niečo spo­loč­né s mno­hými kres­ťanmi. Keď povedia „Sme skeptici“, musia uznať, že takí boli v kaž­dom čase vo všet­kých nábo­žen­stvách.

Často ich nazývali kacírmi. A medzi tými bolo už sku­toč­ne pár huma­nistov – aj keď títo ešte celkom ne­od­lo­žili bokom svoju vieru na čosi božské. Keď povedia „Sme eman­ci­po­vaní“, majú ideály, za ktoré sa zasa­dzujú aj ľudia, ktorí nie sú huma­nisti.

Ani súhrn vymenovaných dôležitých bodov nerobí teda ešte hu­ma­nistu. To, čo je pre hu­ma­nistov osobitne dô­le­žité, neob­me­dzuje sa na sve­to­ná­zo­rový postoj. Dnešných hu­ma­nistov cha­rak­te­ri­zujú tri kom­po­nenty:

Zásadné svetonázorové stanoviská

• vysvetľovanie sveta bez boha (bohov)
• zaobídenie sa bez mystiky
• úcta pred všetkým, čo žije
• vedeckosť
• odmietanie dogiem
• zviazanosť s prírodou ako jeden z jej početných dielov – bez nároku na vý­ni­močné posta­ve­nie
• osobitne vysoké hodnotenie vlastnej zod­po­ved­nosti ako pro­ti­klad k dru­hými určo­va­nému životu, t. j. žitiu podľa hod­nôt a pra­vi­diel iných

Politicko-spoločenské požiadavky

• demokratické štátne usporiadanie – v kto­rom platí pra­vidlo väč­šiny
• pokiaľ možno málo riadenia „zhora“
• veľa osobného voľného priestoru
• ochrana pred utláčaním každého druhu
• sloboda myslenia a právo mať iné názory ako väč­šina
• sloboda, ktorá zo zásady musí byť spre­vá­dzaná zod­po­ved­nos­ťou
• spravodlivosť
• ochrana menšín
• otvorenosť voči svetu

Osobné stanoviská k spolužitiu s druhými

• tolerancia a rešpekt pri styku so svo­jimi blížnymi
• riešenie sporov bez použitia násilia
• čestnosť
• dosahovanie dôvery­hod­nosti
• priateľstvo a spolu­cí­tenie
• sociálne správanie sa a spo­lu­pat­rič­nosť
• solidarita s tými, čo potre­bujú pomoc
• a nie na koniec aj uznanie, že každý spo­lu­občan má veľkú oblasť uspo­ria­dania vlastného života, do kto­rej mu nemá nikto právo ho­vo­riť

Keď sa všetky tieto hodnoty a ideály navzájom pre­niknú a po­do­pĺ­ňajú, pri­blí­žime sa tomu, o čo sa dnes huma­nisti snažia a čo ich robí seba­ve­do­mými. Chýba už len jedna oblasť, a tá zahrnuje:

• otvorenosť pre nové veci
• potešenie z rozličnosti
• ocenenie pochybovania

Tieto tri vlastnosti doplňujú obsah humanizmu o roz­ho­du­júcu štvrtú kom­po­nentu: o „sta­no­visko k sebe samému“.

Toto stanovisko vyžaduje dobrú dávku schopnosti a vôle k seba­kri­tike. Huma­nista ho vyjadruje výrokom:

„Ešte nie som hotový, neskončil som. Nezáleží na tom, koľko mám rokov. Treba ešte veľa objaviť – aj na mňa to čaká: veľa nového, cudzieho, zmä­te­ného, zne­po­ko­ju­jú­ceho… ale aj obo­ha­cu­jú­ceho, napĺ­ňa­jú­ceho a ob­šťastňu­jú­ceho. Musím pre to byť vždy otvo­rený.“

Ocenenie pochybnosti

Takýto postoj k životu obsahuje prvkom „potešenie z roz­lič­nosti“ sta­no­visko, ktoré možno nazvať „prvkom anti­ra­sizmu“. Kto po­va­žuje roz­lič­nosť za po­zi­tívnu hod­notu, odmieta auto­ma­ticky všetko, čo je spo­je­né s rov­no­stár­stvom, nor­mo­va­ním, zjed­no­du­šo­va­ním či ira­cio­nál­nym strachom. Je závažný rozdiel, či by som chcel mať všetkých svojich blížnych vedľa seba v rov­na­kom výťahu – alebo obleku – alebo či by mi pô­so­bilo po­te­šenie, že moje okolie je pestrá zmes vše­li­čoho.

Nielen čo sa týka zovňajšku, ale aj ak ide o veci pod povrchom… spôsoby správania sa, sta­no­viská, áno, spôsoby života.

„Ocenenie pochybovačnosti“ zaokrúhli na­ko­niec postoj k sebe samému. K po­chy­bo­vaniu patrí vždy trochu neistoty – malá dávka kritických otázok. Skrýva sa za tým po­žia­davka pochy­bovať vždy trochu aj o sebe samom. Také sta­no­visko síce život niekedy sťažuje, ale ho roz­hodne obo­ha­cuje.

V tej chvíli, keď ide o otvorenosť, rozličnosť a po­chyb­nosti, sa uka­zuje, na­koľko majú huma­nisti aj také ideály, ktoré sa nedajú ľahko usku­toč­niť. Tak to už býva s po­žia­dav­kami, ktoré kla­dieme sami sebe. Dôle­žité je, že vôbec máme na seba po­žia­davky – nielen na dru­hých.

Vráťme sa však na začiatok: Humanisti nemajú nijakú svätú knihu a ni­jaký kate­chizmus. To ani im samým nezjed­no­du­šuje život. Nemôžu narýchlo niečo niekde prečítať a náj­dený text nie­komu pred­lo­žiť „ako dôkaz“.

Humanisti musia vždy na novo rozmýšľať a pri vašich otázkach najprv nájsť odpoveď pre seba. Osobne pre seba, a s po­mo­cou tých, čo im stoja blízko. Úvahy, ktoré určujú náš život, sa takto postupne menia a od člo­veka k člo­veku sú vždy o niečo roz­dielne. Deje sa to auto­ma­ticky.

Takýmto spôsobom je humanistické poňatie života pod­ro­bené usta­vič­nému „vývoju“. Žije a stále je aktu­álne. Rýchlo sa prispô­so­buje novým pomerom. Možno by dobre znieslo jednu či druhú knihu, ale to len na pod­poru diskusie.

Keď sa teda dnes jeden z našich blížnych vyzná „Som humanista!“, znamená to veľmi indi­vi­du­álnu zmes všetkých vyme­no­va­ných zložiek, dopl­nenú vše­li­čím iným, za­kaž­dým veľmi osobným. Humanistov cha­rak­te­ri­zuje viac ako len život bez boha. K nie­kto­rým málo veciam vraví huma­nista „Nie!“ a k mno­hým, premnohým iným, z ce­lého srdca „Áno!“

Nie je to napínavé poňatie života?

* * *

Tento text vznikol na podklade rozhlasovej pred­nášky Huma­nis­tic­kého zväzu Nieder­sachsen na vlne NDR-INfo v no­vem­bri 2007.

---

Autor: Jürgen Gerdes.

Prameň: Jürgen Gerdes, „Humanisten und ihre Auffassung über ‘Gott und die Welt’“, Diesseits, č. 86, s. 23 – 24, 2009.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 77 v pondelok 1. júna 2009.

Poznámka Jána Paradu: Humanistom odporúčam dobre poznať obsah knihy Za­ká­zané ovocie: Etika hu­ma­nizmu, ktorú na­pí­sal Paul Kurtz.

[1] Práve v tejto knihe je také „desa­toro“. Pozri: Hu­ma­nis­tické zásady.