V Zošitoch humanistov (ZH) č. 74 sme uverejnili recenziu prvého z prekladov náboženskej literatúry (John F. Haught, Boh po Darwinovi). Tu je druhý: John Polkinghorne: Jeden svet. Vzájomné pôsobenie medzi vedou a teológiou (Kalligram, Bratislava 2008).
Autor bol dvadsaťpäť rokov profesorom matematickej fyziky, od roku 1974 aj členom Kráľovskej spoločnosti, no ako 49-ročný presedlal v roku 1979 na teológiu a bol najprv miestnym pastorom a nakoniec je profesorom v Cambridgi a Hongkongu. Napísal celý rad vedeckých a vedecko-populárnych kníh, druhú z nich (predmetnú) už v roku 1987: One World: The Interaction of Science and Theology, Princeton University Press, 1987. Preklad bol urobený podľa vydania z roku 1997.
Polkinghorne patrí medzi uznávaných mysliteľov, snažiacich sa o zmierenie vedy a viery, ale opačným spôsobom, ako to robil napríklad Stephen Jay Gould princípom NOMY, dvoch neprekrývajúcich sa oblastí, ktoré majú rozličný cieľ aj rozličné pracovné metódy: veda – skutočnosť a prírodné zákony; viera – konečný zmysel života a morálne hodnoty. Polkinghorne hľadá styčné body a nachádza pre ne analógie a metafory, napríklad pripodobnením kvantovej fyziky k mystériám svojej kresťanskej viery.
Na strana 104 ho charakterizuje názor, že…
Humova, Kantova a Darwinova kritika zmietla zo stola logicky presvedčivé tvrdenia klasických „dôkazov Božej existencie“.
Že Darwin „…ukázal, ako prírodný výber môže viesť k plánu bez Projektanta.“
Odsudzuje nepriateľskú reakciu cirkví na Darwinove objavy (87). Práve v tom čase sa v USA rodila myšlienka inteligentného dizajnu a jej reprezentantov musí priam bolieť, že práve Polkinghorne neorie na tomto ich poli. Iným spôsobom dokazuje a propaguje svoju vieru.
Uznáva, že je jeden svet a jeho dva rozličné aspekty skúma veda a teológia. Vidí „ich vzájomnú súčinnosť“ a snaží sa čitateľa o nej presvedčiť. Podrobne a neraz pútavo opisuje najmä výdobytky vedy v ostatnom storočí – všetky uznáva a zakaždým nachádza možnosť pripodobniť ich k niečomu z teológie. Nevdojak prichádza na um snaha evanjelistov, nájsť v príbehoch zo života Krista splnenie predpovedí starozákonných prorokov. Svoj svetonázor nazýva kritickým realizmom.
Teológ vraj so záujmom „načúva“ príbehom vedy a nachádza rezonancie. To verím. Čakal som však príklad, že vedec načúval príbehom viery a jej pravdám, hľadal obohatenie a našiel rezonancie. Nedočkal som sa. Ani sám si na niečo podobné neviem spomenúť.
Polkinghorne opakovane tvrdí, že veda a teológia sa navzájom ovplyvňujú, ale len príkladov v smere veda → teológia cituje neúrekom. Uvádza početné podrobnosti o vývoji vedy. Napríklad v prípade podstaty svetla spor, či je jeho podstata vlnová alebo časticová, čo vyriešila kvantová teória poľa bez náznaku paradoxu. Dočítame sa podrobnosti o komplementarite (117), o Foucaultovom kyvadle a Machovom princípe (119), dokonca o asymetrii redukcionistických rovníc pri slabých jadrových silách. No komu sú adresované tieto ultrašpecifické vyjadrenia (119), ktoré sú aj tak „z hľadiska našej analýzy irelevantné“? Je v nich niečo teologické?
V našej každodennej prítomnosti nachádza autor niečo „posvätné“. Pri nedostatku jeho charakteristiky sa treba uspokojiť s metaforami a tu je vhodná aj v tom čase veľmi moderná – holografia (111). Podrobnosťami vás nejdem unúvať.
Údaje o duši majú miestami priam revolučný charakter:
„Kresťanská teológia sa vo svojej najvernejšej podobe pridŕžala hebrejskej predstavy o zásadnej jednote človeka… (takže) …v žiadnom štádiu evolúcie človeka nevzniká potreba pridať ako zvláštnu duchovnú zložku dušu.“
(95). Aj kresťanský spôsob vyjadrovania občas prekvapuje: Božiu lásku samozrejme označuje autor za základnú vlastnosť kresťanského Boha, nakoniec ju však zbavuje viny aj pochybnosti vetou:
„Možno, že Láska funguje tak, že neberie ohľad na milovaných“ (107), čo v prípade Jóba (108) sedí na sto percent.
Pochybuje o spoľahlivosti rozumu a uvádza zábavné príklady, keď nie každý je schopný uspokojivej odpovede:
- „Táto veta je nepravdivá.“ Ak je pravdivá, tak je nepravdivá a ak je nepravdivá, tak je pravdivá.
- Möbiusova páska (123). Nemožno mu vytýkať, že pri písaní tejto knihy pred vyše dvadsiatimi rokmi nebola neurobiológia na takej úrovni poznatkov o činnosti mozgu, ako je dnes. Myslel si, že sa nezaobíde bez trepanácie (otvorenia lebečnej dutiny); zobrazovanie magnetickou rezonanciou (MR, MRI) bolo v plienkach, prípadne sa robilo v garáži vynálezcov.
V podtitule knihy sa sľubuje rozbor vzájomného pôsobenia medzi vedou a teológiou. Nenašiel som jeden prípad, kde by teológia pôsobila na vedu v tom zmysle, že ju niečím obohatí alebo aspoň privedie k rozumu, ako to urobila veda napríklad demytologizovaním neba a zeme. Teológia viditeľne pristúpila na iné predstavy o Bohu a vzniku sveta i o vývoji človeka.
Knihu napísal veriaci pre veriacich. Ostáva tradicionalistom dokonca aj v otázke zjavení, zázrakov, viery v posmrtný život, vzkriesenia mŕtvych aj posledného súdu – tie posledné na základe „opätovného stelesnenia mysle“. Viete si také niečo predstaviť? K tomu všetkému má veda negatívny zástoj, zatiaľ však pôsobí na teológov len miestami, na jednoduchých veriacich častejšie. Čitatelia ZH si možno pamätajú, že už v č. 1 v roku 1998 sme citovali Bertranda Russella, že anglikáni nemusia veriť na peklo, a to na základe rozhodnutia kráľovskej Tajnej rady, ktorej funkcia je obdobou pápežovej neomylnosti pre katolíkov.
V knihe sa vyskytuje niekoľko gramatických a vecných chýb: Porozumenie problémov miesto porozumenie problémom (strana 88). Daň požadovaná od každého žida namiesto od každého Žida (100). Pale miesto Paley (88). Občas hreší proti správnemu používaniu zámena „svoj“. Pár náhodných tlačiarenských chýb, napríklad makrofisílie miesto fosílie (75), pržných miesto pružných (33), to-uto cestou miesto tou-to (98).
Chápem čitateľa, ktorý ma teraz zahriakne poznámkou: „A viete Vy, koľko takých chýb máte v tomto a v iných číslach ZH?“ Viem a hanbím sa za ne. Prosím, upozornite ma na ne. V tlačenom vydaní sa nedá veľa urobiť, ale v tomto elektronickom vydaní to obratom opravím. Okrem toho tento samizdat nemožno porovnávať s knihou renomovaného vydavateľstva. Voľakedy sa také chyby v knihách nevyskytovali.
Ako prekladateľ by som sa bol zaobišiel bez výrazu „pravdeblízkosť“ a uspokojil sa s pravdepodobnosťou alebo blízkosťou k pravde. V Googli som našiel len 3 údaje o jednom zdroji používania tohto nového výrazu vo veľmi špeciálnej Popperovej filozofii Mgr. Taligom a i. v Banskej Bystrici.
Richard Dawkins hodnotí Polkinghorna v Delúzii Boha (The God Delusion) ako „jedného z dobrých vedcov, ktorí ostávajú seriózne nábožní“. Je mu však hádankou, „ako môže veriť podrobnostiam kresťanskej viery“. (ZH č. 62, s. 16). K tomu niet čo dodať.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 75 vo štvrtok 12. februára 2009.