Pionierske štúdie Davida Reicha o starodávnej (ancient) DNA idú revolucionizovať predstavy o ľudských migráciách a identitách populácií.
Štúdium predhistórie – zhruba všetkého, čo bolo pred 5 000 rokmi – sa začalo prekutávaním zeme a hľadaním ostatkov osád, predmetov, kostí a iných fosílií. Predtým to bol len geologický záznam porovnaní vrstiev a odhadov sedimentačných mier. To sa zmenilo objavom rádioaktívneho datovania veľkým fyzikom Ernestom Rutherfordom v roku 1905. Zasiahlo to najprv geológiu, poskytnúc nám presnú časovú stupnicu na históriu Zeme a potom pre fosílne záznamy skorého obdobia Homo sapiens, dnes datované na pred okolo 300 000 rokmi. V roku 1949 pribudlo rádiokarbónové datovanie, udávajúce čas, kedy živé veci umreli. Hoci je efektívne len do 50 000 rokov, revolucionovalo štúdium novšej minulosti. Archeológovia majú dáta pre svoje sídliská, krčahy a staré ľudské vzorky.
Dnes môžu vedci analyzovať starodávnu DNA – a na scénu prichádza harvardský genetik David Reich, pioniersky prepisujúci ľudskú predhistóriu.
Jeho kniha “Who We Are and How We Got Here” (Oxford University Press, 2018; Kto sme a ako sme sa sem dostali) obsahuje nové nálezy za obdobie celého vývoja ľudstva a o našom mieste vo svete. Je to prívetivý model 45-ročného moderného profesora. Najprv bola jeho vášňou história; štartoval v sociálnych štúdiách na Harvarde, prešiel na fyziku, v Oxforde začal biochemickú prípravu na PhD, ale ju nedokončil. Zrejme niečo hľadal. A všetky tieto disciplíny náhle splynuli, keď sa pustil do medicínskej a potom do genetiky starodávnych populácií.
Štúdie starodávnej DNA sa začali pred asi 20 rokmi a ich pracovné pole bolo spočiatku veľmi obmedzené. Sekvencovanie bolo pomalé a drahé, vzorky mali malý objem a po tisícročiach bakteriálnej kontaminácie sa ťažko purifikovali. Po „učňovstve“ u pioniera starodávnej DNA Svante Pääba v Lipsku v roku 2007 si Reich v roku 2013 založil vlastné laboratórium na Harvarde, kde vytvoril „genómovú továreň“, mechanizujúc analytický proces a sekvencujúc stovky vzoriek pre jednu štúdiu. Reich spolupracuje s veľkými tímami spolupracovníkov po univerzitách na celom svete, ktorým je uznávaným lídrom. Magazín Nature ho v roku 2015 zaradil medzi 10 vedcov roka.
Továrenský rozmer Reichovho diela umožňuje robiť presné závery o našej predhistórii. Koncom roku 2015 pochádzalo viac ako polovica svetových sekvencií starodávnej DNA z Reichovho laboratória. To je kvantitatívna stránka veci. Ale aké sú z toho závery pre pochopenie sveta jednak predtým, než sa začala jeho história, a jednak potom, a až do nášho dnešného postavenia?
* * *
„Črepy hrncov nie sú ľudia“ bolo napísané po desaťročia v archeologických oddeleniach výskumných ústavov, čím sa myslelo, že nový štýl nádob, ktoré sa objavili niekde v určitom čase, môže byť skôr prejavom kultúrnej adoptácie alebo obchodovania, ako nového národa, ktorý by sa vystatoval novou kultúrou. Podobne to bolo s jazykmi: francúzština, taliančina, španielčina a portugalčina sú zrejme odvodené od latinčiny, ale nie pretože tieto národy sú genetickými potomkami Rimanov. Latinčinu nanútili týmto národom vládnuce elity.
Zistenie, že väčšina európskych jazykov, niektoré iránske jazyky a väčšina severoindických jazykov má spoločného predka, zaujalo mnohých vedcov od r. 1786, keď si jeden anglický úradník v Indii všimol, že starý sanskrit má vzťah k latinčine a gréčtine. Tak sa začalo štúdium rodiny indoeurópskych jazykov, ktorými dnes hovorí polovica ľudstva. V r. 2015 Reichov tím identifikoval zdroj západného zamerania európskych jazykov pred 5 000 rokmi, keď sa step a rozľahlé trávnaté planiny ťahali tisíce kilometrov po východnej Európe a Ázii. Presnejšie povedané to bola oblasť jamnovej kultúry (Yamna, Yamnaya; jamnajská kultúra), ležiacej v dnešnom Rusku na sever od Kaspického a Čierneho mora. Obyvateľmi boli nomádi so stádami dobytka, jazdiaci na koňoch a poznajúci vozy.
Zdroj mapy: Joostik.
V najbližšom článku predložia Reich a jeho tím údaje o starodávnej DNA národov severnej Indie a Iránu a o ich migráciách, potvrdzujúce vzťahy medzi jamnovou kultúrou a prenose indoeurópskych jazykov na východ aj na západ. Mystérium, ktoré trvalo storočia, je vyriešené.
Indoeurópska otázka sa týka nielen jazykov. Kým bola do obrazu vložená DNA, archeológovia a lingvisti sa hádali, ako chápať minulé kultúrne premeny. Počas desaťročí sa zavrhovali teórie o migráciách, a to neraz pre nerestné zneužívanie mýtu o Árijcoch nacistami. Nacisti sa identifikovali ako zakladatelia indoeurópskeho jazyka a rozhodli sa, že pochádzajú z Germánie; na tom základe postavili aj svoje územné požiadavky voči Poľsku a Československu. Reichovo dielo teraz odhalilo, že zdrojom germánstva je oblasť jamnovej kultúry a Reich podotýka, že to je miesto, ktorým by nemeckí nacionalisti opovrhli.
Ako varovanie, aby nikto nezneužil Reichove nálezy na spustenie nového nacistického mýtu, dokazujú sa početné prekvapujúce pohyby a premiestňovania populácií, takže tí, čo dnes niekde žijú, nie sú ani len príbuzní tých, čo tam žili kedysi. Hľadať identitu starodávneho národa, náhodou žijúceho kedysi na vašom fliačiku zeme, alebo tade prechádzajúceho, je márne dielo. Reich uzatvára, že „ideológie, vracajúce sa k mýtickej čistote rás, narazia na tvrdú vedu“.
Ako k tomu dospel? Myšlienka, že DNA nás môže informovať o našej minulosti, vznikla najprv v súvislosti s odtlačkami prstov. Naše gény dedíme v blokoch, ktoré obsahujú aj početné náhodné a neškodné variácie a mutácie. Tieto sa dali použiť na usvedčenie kriminálnych jednotlivcov. Potom sa stalo možným zachycovať nielen zločinca, ale vôbec minulé pohyby veľkých populácií. Spoločnosti, ktoré žijú v tej istej lokalite určitý čas, iste budú po čase vykazovať spoločné genetické dedičstvo. A ak takéto spoločenstvo poputuje niekam, ich genetický signál sa tam rozsvieti.
DNA je informatívna o celom období ľudského vývoja. Jedným z prvých predmetov Reichovho výskumu v roku 2006 bolo porovnanie šimpanzieho a ľudského genómu. Na základe spoločného predka datoval ich divergenciu (rozštiepenie) na niekde medzi pred 6,3 a 5,4 milióna rokov. Nebolo to ešte štúdium starodávnej DNA, ale len porovnanie živého šimpanzieho a ľudského genómu. Prvá väčšia štúdia celého ľudského starodávneho genómu v spolupráci so Svante Pääbom v r. 2009 produkovala objav, že Homo sapiens v Európe a Ázii sa krížil (interbredoval) s neandertálcami.
Reichove štúdie pomohli dokázať, že práve pre to množenie s neandertálcami a inými archaickými ľuďmi treba spresniť heslo „Všetko pochádza z Afriky“ o vývoji Homo sapiens. Jeho ostatná práca dokazuje, že pred asi 4 500 rokmi bolo 90 % poststonehengskej populácie nahradené migrantmi kultúry zvoncovitých pohárov (Bell Beaker culture), najzápadnejšej vlny jamnajských migrácií.
* * *
Archeológovia sa tešia z hojnosti údajov o starodávnej DNA, nie tak niektorí sociálni vedci. Ešte v r. 1968 ich rozčúlila nie starodávna DNA, ale komentár k súčasnej populácii. Nebezpečná zóna, na ktorú genetici upozorňujú, je aplikácia štúdia starodávnej DNA na historické obdobie. To sa nedá robiť, pretože populácie sú väčšie, ako bývali v minulosti a pohybujú sa neusporiadanejšie. Reich uvažuje o vyhliadkach, ktoré odhalí táto práca na základe priemerných rozdielov určitých hodnôt medzi populáciami. Všade na svete sa ľudia adaptujú na svoje prostredie: Tibeťania majú gény na dýchanie riedkeho vzduchu vo veľkých výškach. Také rozdiely sú samozrejmé a nikto ich nepopiera.
Reich upozorňuje na nebezpečenstvo zneužitia výsledkov takejto práce. Keby mohlo dôjsť k diskriminácii nejakej komunity na základe zistenej priemernej genetickej rozdielnosti, „bol by to strašný výsledok,“ povedal mi.
„To by sme museli zakazovať a urobiť protizákonným pre celú spoločnosť. Tak robíme ilegálnou diskrimináciu voči ženám na základe toho, že by mohli odísť a mať dieťa. Nemyslím si, že správna odpoveď by bola, že naše dáta nie sú reálne. Musíme byť optimisti s pozitívnym myslením, konajúci ako dospelí.“
Reich píše vo svojej knihe, že „pre väčšinu rysov stačí tvrdá práca a správne prostredie, aby ten, čo má geneticky predpovedanú nižšiu výkonnosť pri určitých úlohách exceloval pri porovnaní s ľuďmi s geneticky predpovedanou vyššou výkonnosťou“.
* * *
Reichovo dielo je vítaný príspevok ku kreatívnemu zblíženiu vedy a humanitných vied.
Spočiatku sa genetikom vytýkalo, že robia základnú chybu v archeológii. Reichov komentár:
„Možno sme barbari, ktorí oneskorene prichádzajú k štúdiu ľudskej minulosti, ale je vždy zlý nápad ignorovať barbarov.“
Pri celej svojej neohraničenej dôvere v techniky svojho mapovania priebehu ľudskej histórie existuje jedna téma, pri ktorej je prekvapujúco neústupne negatívny; v knihe píše:
„Očakávam, že nikdy sa nenájde intelektuálne elegantné a emocionálne uspokojivé vysvetlenie fungujúcej modernosti (správania sa).“
Pod fungujúcou modernosťou rozumie cestu, na ktorej Homo sapiens, tento jedinečný člen živočíšnej ríše, rozvinul svoju nekonečne prispôsobivú inteligenciu; vraví, že povestné hľadanie „génu, ktorý nás urobil ľuďmi“, je márne úsilie. Namietol som Reichovi, že toto je oblasť, kde nemáte nikdy povedať „nikdy“. Ale bránil sa, že dáta sú presvedčivé.
* * *
Podľa veľkej Reichovej vízie vstupujeme do obdobia všeobecne uznanej ľudskej príhody. Hoci pracuje so sofistikovanými počítačovými analýzami svojich dát, vracajúcou sa témou našej konverzácie je dôležitosť príhody, ktorú pochopíme a ovládneme. Reich zamýšľa zostrojiť ekvivalent glóbusu, mapy Zeme po exploráciách 15. a 16. storočia. Na novej mape budú postupne znázornené všetky veľké pohyby populácií. V súčasnosti máme len úlomky skladačkovej verzie, ale totálna mapa iste príde.
„Budeme mať schopnosť a možnosť rozumieť na každom mieste planéty a okamžite, kto tu žil a aké materiálne základy mala jeho kultúra, ľahko nájdeme jeho predkov a zistíme, v akých vzťahoch žili s okolím. Musíme sa naučiť myslieť občas na iných časových škálach. Už teraz si myslím, že musíme vedieť udržať tie veci v hlave nielen geograficky, ale aj chronologicky.“
Reichovo dielo nám má pomôcť prekonať náš vrodený dočasný lokálpatriotizmus. Voľačo nás zvádza myslieť si, že biblické časy, Gréci a Rimania, to bolo veľmi dávno, ale to je omyl. Ľudská kultúrna explózia prebehla za ostatných 10 000 rokov vo veľmi priaznivej interglaciálnej fáze. Dosiaľ sme nepochopili náhodnosť a krehkosť tejto situácie. Naše farmárske technológie zmenili ekologickú rovnováhu planéty natoľko, že miesto očakávanej ľadovej doby máme tu nebývalé oteplenie. Potrebujeme Reichov hlboký historický pohľad, ak máme zdolať vážnu historickú situáciu, ktorú sme si sami pripravili. Prišla v správnom čase.
Autor: Peter Forbes, What ancient DNA says about us (Čo hovorí o nás starodávna DNA?), New Humanist; preložil Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 117 vo štvrtok 26. júla 2018.