V písomnom aj osobnom styku nás teisti veľmi rýchlo obžalúvajú, že „nemáme morálku“, že sa „hneváme na boha“ alebo že „ateizmus je vlastne len iné náboženstvo“ ako všetky iné. Samozrejme majú ateisti morálku. Uznávajú predsa vrodenú ľudskú slušnosť a poznajú zložité morálne systémy, prispôsobené jednotlivým ľudským spoločnostiam.
Keďže však ateisti nemajú sústavu božieho schválenia svojich presvedčení a názorov, preberajú osobnú zodpovednosť za svoje činy, spoliehajúc sa na logiku, rozum a slušnosť.
Nedá sa povedať, že ateisti sa hnevajú s bohom. Môže ich hnevať správanie niektorých náboženských skupín alebo jednotlivcov, ale nemožno sa hnevať s niekým, v ktorého existenciu neverím.
Ateizmus nie je náboženstvo, teda ani iné. Niektorí teisti zastávajú názor, že ateisti sú rovnako nábožní ako oni, ibaže ich viera je v opačné náboženstvo.
Aj rýchly pohľad do slovníka nám však ukáže, že ateizmus neplní žiadnu štandardnú definíciu nejakého „náboženstva“. Najlepšie to povedal James G. Huneker:
„Bez dogmy je náboženstvo ako telo bez kostry. Neobstojí.“
Náboženstvo vyžaduje dogmy a dogmy vyžadujú absolútnu autoritu. Ateizmus neuznáva absolútnu autoritu, nemá dogmy a teda nemôže byť náboženstvom.
Niektoré obžaloby, ako napríklad „ateisti veria, že niečo môže vzniknúť z ničoho“, sú pomerne neškodné, a niekedy ide skôr o komické tvrdenie.
Iné tvrdenia typu „ateisti nemajú morálku“ sú veľmi obľúbené a časté; dotýkajú sa ateistov v ich každodennom živote. V niektorých štátoch sú zdrojom legislatívy proti ateistom. Ako také si zaslúžia premyslené odmietnutie.
Spolupracovník Ateistickej republiky Lee Myers napísal populárnu odpoveď na najbežnejšie z týchto obžalôb v eseji „Desať bežných mýtov o ateistoch“.
Máte vlastný zoznam zaujímavých, falošných, absurdných alebo žartovných údajov, ktoré ste počuli o ateistoch alebo ateizme? Radi by sme mali na našej webovej strane takýto zoznam. Podeľme sa o historky tohto druhu. Odpovedzte nám, ak chcete, aj anonymne.
1. Ateisti veria, že všetko, čo tu je, vzniklo z ničoho
Mnohí teisti veria, že kedysi nebolo nič a potom ich boh stvoril celý vesmír a kladú naivnú otázku:
„Ak neexistuje boh, ako mohlo niečo vzniknúť z ničoho?“
Táto otázka sa kládla počas tisícročí a až teraz kvantová fyzika dáva základ pre názor, že vesmír mohol vzniknúť z „ničoho“; uznáva to napríklad kozmológ-ateista Lawrence Krauss.
Krauss však nehovorí za všetkých ateistov a v jeho ponímaní je „nič“ niečo celkom iného ako máme v predstavách; teoretické virtuálne častice vznikajú z energie požičanej v susednom vákuu.
Keď príde reč na vesmír, väčšina ateistov jednoducho zastane dôvodiť kdesi okolo údaja, že vesmír sa začal rozpínať pred asi 13,77 miliardami rokov. V ďalšej diskusii vystačím s konštatovaním „Neviem“. Nepotrebujem vedieť. Neverím, že vesmír vznikol z „ničoho“, ako chápu význam tohto pojmu veriaci alebo Krauss. Nemyslím si, že sa už nazbieralo dosť dôkazov na robenie záverov a stačí mi to. Nikdy som nestretol ateistu, ktorý by bol veril, že všetko vzniklo z „ničoho“ v takom zmysle, ako používajú toto slovo teisti; podľa mojej skúsenosti len menšina ľudí akceptuje teóriu čo aj veľkého Kraussa.
Teisti si môžu veriť, že vesmír bol stvorený z ničoho, ale potom im pripadá bremeno dôkazu, že predtým nebolo „nič“ a že vznik „niečoho“ vyžaduje nejakého boha.
Ľudia sú sociálne bytosti a ako takí máme morálku. Niektorí teisti vravia, že ateisti nemajú dôvod byť morálnymi, keďže neveria v boha, ktorý by ich poučil alebo potrestal. Štúdie ukázali, že naša morálka je produktom mnohých činiteľov. Milgramov experiment poukazuje na dôležitosť autority v našom živote. Na to isté poukazuje experiment stanfordskej väznice, pridávajúci rolu aj sociálnej hierarchii. Bábkový test (len možnosti „dobré alebo zlé“) svedčí, že už jednoročné bábätká majú základný zmysel pre slušnosť, spravodlivosť a, žiaľ, aj bigotnosť či fanatizmus. Ľudská morálnosť je príliš zložitý pojem na to, aby sa dal vysvetliť náboženstvom alebo jeho nedostatkom.
Na svete žijú milióny ateistov svoj každodenný morálny život. Niektorí to nerobia, tak ako aj niektorí veriaci. Existuje ateistická dobročinnosť a sú ateistickí zločinci. Existuje však náboženská dobročinnosť ako aj náboženskí nenávistníci.
Nábožní ľudia aj ateisti sa môžu správať morálne alebo nemorálne na základe svojej náboženskej viery – alebo celkom nezávisle od nej. Jedna možnosť nevedie automaticky do druhej. Štúdie opakovane potvrdili, že základy ľudskej morálky boli prítomné prv, než bol jedinec vystavený pôsobeniu náboženstva.
3. Ateisti nepoznajú zmysel života
Aj ak ľudstvo prežije najbližších päť miliárd rokov na tejto planéte, Slnko sa potom nafúkne na červeného obra, zovrie a možno pohltí našu Zem, než vybuchne a rozptýli sa po vesmíre. Vesmír sa bude ďalej a čoraz rýchlejšie rozťahovať, až príťažlivosť nebude dosť veľká na tvorbu nových hviezd alebo planét. Raz vesmír vezme svoj koniec a umrie.
Niektorí teisti neveria na posmrtný život a uzatvárajú, že v tomto živote skutočne nezáleží na ničom.
Viera v posmrtný život môže ovplyvniť niečiu mienku o živote, ale nevyžaduje sa pre bežný život. Niektorí teisti sa odvolávajú na Nietzscheho nihilizmus, ako keby Nietzsche bol alfou a omegou filozofie existencializmu. Ako ľudia definujeme svoj zmysel života zvyčajne vo chvíľach šťastia a pri kladení si cieľov. Najlepšie to asi opísal Albert Camus v novele o Sizyfovom mýte.
Osobne si cením každú chvíľu, ktorú strávim so svojou dcérou. Jedným z mojich životných cieľov je byť dobrým otcom. Milujem umenie a jedným z mojich cieľov je čítať, počuť a vidieť z neho čím viac. Mám rád veľkú šálku horúcej kávy pozorujúc miznutie ranného oparu tesne pred brieždením. Milujem pokojnosť kanoistiky za slnečného dňa a hlasný vrzgot čerstvého snehu pod nohami. Mám potešenie z priateľov a rodiny.
Ateizmus dáva zmysel môjmu životu. Ako ateista som ľahko pochopil, že toto je jediný život, ktorý som dostal a ten raz skončí.
Ba sú. Majú dokonca aj svoje webové stránky.
Ale niektorí veria, že ateisti sú neúprimní a nepriznávajú, že v ťažkej chvíli každý volá o pomoc svojho alebo nejakého iného boha.
A tak sa tu vytvára konfliktná situácia: teista zakladá svoju vieru na strachu a potrebe, ateista na faktoch a dôkazoch. Ich domnienka znamená, že keď teista kričí „Ó, bože!“, doslovne sa pokúša hovoriť so svojím bohom.
Poznám viaceré nábožné rodiny a mám priateľov, ktorí vyslovia „Ó, bože!“ pri všetkých možných scenároch, ale len zriedka sa pokúšajú o skutočný rozhovor so svojím všemohúcim. Ani teista, kričiaci v zákope „Ó, bože!“, neočakáva boží zásah. Výraz sa bežne používa v tom istom zmysle slova ako „Do r…!“ alebo „H…“, hoci nijako nesúvisí s pravým významom toho slova. Aj tak existujú milióny ľudí, ktorí sa neraz ocitli v ohrození a nevolali na boha, h… ani nič iné.
Iba natoľko, ako nenávidíme jednorožca.
Teisti robia tieto žalobné vyhlásenia, keď ateisti vyslovujú svoje morálne názory o predpokladaných činoch teistických božstiev.
„Ako môžete mať názor o niečom, na existenciu čoho neveríte?“
Takisto, ako si tvoríme mienku o hercovi z Hviezdnych vojen alebo iných filmov – podľa ich roly v historke. Nezáleží na tom, či Sith povraždí všetky jedské deti alebo či nejaký boh vyvraždí prvorodených synov nejakého národa. Obyčajne sa situácia vyjasní až pri opakovaní vyhlásenia. „Nenávidia“ kresťania Alaha? „Nenávidia“ moslimovia Ježiša? „Nenávidia“ židia FSM (Lietajúcu Špagetovú obludu)?
Neveriť v nejaké osobitné náboženstvo nezávisí od negatívnej mienky o jeho božstve alebo postave mesiáša. Je to jednoducho výsledok nepresvedčenia; ťarcha dôkazu nebola splnená.
Osobne si myslím, že Budha a Lao-c’ hovoria veľké veci, ale nie som budhista ani taoista.
6. Ateisti sa nechcú poddať bohu
Nuž, to by bolo treba najprv povedať príčinu, prečo treba veriť, že existuje niečo, čomu sa treba poddať. Chýbanie viery v božstvá neznamená, že človek sa nechce poddať tomu, v čo neverí. Tak ako v 5. bode, otázka sa dá teistovi vrátiť:
Neverí kresťanka na Alaha len preto, že nechce nosiť hidžáb či burku? Chýba nekatolíkom viera v katolicizmus preto, lebo sa nechcú poddať pápežovi? Chýba moslimom viera v Ježiša Krista preto, lebo chcú ďalej ospravedlňovať detské manželstvá činmi svojho tzv. proroka?
Boli časy, keď útok na náboženstvo sa považoval za tabu. Niektorí veriaci by radi ostali pri tomto štandarde, aby zachránili svoje náboženstvo pred previerkou. Tieto časy prešli, ale to neznamená, že byť skeptický v otázkach viery sa prejavuje hnevom. Byť konfrontačný sa nerovná byť hnevlivý. Ak vám niekto povie, že Elvisovi sa ľudia vysmievali, že kupuje lacné tričká v K-Marte, táto správa bola analyzovaná, preverená, odhalená a vo väčšine prípadov vysmiata. Nevidím príčinu, prečo by to malo byť inakšie pre náboženské otázky.
8. Ateisti sú zodpovední za najhoršie hrôzy v dejinách
Stalin, Pol Pot a Mao boli ateisti, a tak ateizmus musí byť zodpovedný za hromadné popravy za ich vlády – tak asi znie obžaloba. Spravidla je obranou za obvinenie kresťanstva z križiackych ťažení a islamu z terorizmu.
Je pravda, že v priebehu dejín ľudstva sa kresťania, ateisti, moslimovia a mnohí iní ľudia mnohých iných vier dopustili početných úžasných zverských ukrutností. Ale títo ľudia najrozličnejších vier a nevier vykonali v tom istom čase aj tie najušľachtilejšie činy lásky k blížnemu. Stalin, Pol Pot a Mao nepopravovali ľudí v mene ateizmu, ale skôr preto, že sa im nechceli poddať ako bohom. Existuje dlhý zoznam ateistických politikov, ktorí sa nikdy nedopustili ukrutnosti.
Hlásať, že ateizmus vedie k hrozným zverstvám ako v prvých rokoch Sovietskeho zväzu, je unáhlená generalizácia, ktorá neberie do úvahy dobré činy slušných ateistických politikov.
9. Ateisti sú vinní za „scientizmus“
Musí byť nepríjemné držať sa viery, ktorá sa nedá ospravedlniť dôkazmi. To vedie niektorých teistov k záveru, že všetci ateisti sa hlásia ku „scientizmu“.
Tento výraz sa mieni ako urážka skeptikov zato, že sa opovažujú žiadať dôkazy pri konfrontácii s neobyčajnými javmi. „Scientizmus“ je filozofia, tvrdiaca, že poslednou pravdou je veda, ktorá je súčasne jedinou cestou k pravde.
Ale dávať vede prednosť pred poverou neznamená, že veda má vždy pravdu. Vedci sú ľudia a môžu sa mýliť ako ktokoľvek druhý. Ani to neznamená, že veda je jediná cesta k pravde. Znamená to len to, že veda je účinná metóda hľadania prírodných právd.
Niektorí ateisti sú rovnako skeptickí ohľadom vedy ako náboženstva. Moja prvá štatistická práca na univerzite mala za úlohu nájsť tri príklady zneužitia údajov masmédiami. Tá istá úloha sa dávala každý rok už desaťročie, ale nestalo sa, žeby dvaja študenti uviedli tie isté tri príklady.
Študoval som aj filozofiu, vrátane filozofie vedy, takže viem, že veda sa môže mýliť. Ešte len čakám, že stretnem ateistu, ktorý verí, že scientisti sú neomylní.
10. Ateisti sú racionálni a logickí
Toto počúvam najmä od ateistov.
Niektorí ateisti sa radi považujú za racionálnejších ako teisti a navrhujú, aby sme sa nazývali skôr racionalistami alebo nejako podobne. Ale všetci ateisti nie sú racionálni. Ateizmus je len chýbanie viery v božstvá. Sú aj takí ateisti, ktorí veria na homeopatiu, mimozemšťanov, konšpiračné teórie a rad iných, úplne iracionálnych ideí nepodporovaných nijakou logikou.
Ak niekto došiel v racionálnej neviere až po neexistenciu božstiev, neznamená to, že je racionálny aj pre všetko ostatné v bežnom živote.
Autor: Lee Myers.
Prameň: Lee Myers, Ten Common Myths About Atheists, Atheist Republic, 16. 3. 2013.
Preložil: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 113 vo štvrtok 3. augusta 2017.