„Povedz mi, ako je to u teba s náboženstvom?“
Opýtal sa Faust Margaréty a mal na mysli niečo celkom iné: chcel vedieť, s akým odporom musí počítať pri svojich (nekalých) úmysloch. Nová štúdia univerzity v Landau v Nemecku prichádza k záveru, že vplyv náboženstva na sexualitu už nestojí za zmienku.
Väčšina náboženstiev má predpisy, ktorými sa má riadiť spolužitie ľudí. Predpisujú napríklad, čo treba robiť pri nespravodlivosti, klamstve alebo bezpráví. Aj sexualitu zvyknú riadiť, a to mnohými a osobitne prísnymi pravidlami. Príčinou je úzky súvis medzi sexualitou a rozmnožovaním. V mnohých náboženstvách je rozmnožovanie vlastným zmyslom a hlavným cieľom v živote človeka. Preto nepoznali zakladatelia náboženstiev a ich nasledovníci práve pri odovzdávaní génov nijaký žart. Na jednej strane je možné, že to malo evolučno-biologické dôvody: prísne pravidlá slúžili tomu, aby sa zmenšila pravdepodobnosť nevery, a tak nebezpečenstvo výchovy cudzieho dieťaťa. Na druhej strane nedôverovali zakladatelia náboženstiev či už pri pohľade na „Sodomu a Gomoru“, či z vlastných skúseností, možnosti, že sa ľudia so sexualitou aj sami rozumne vyrovnajú. V každom prípade sú sexualita a rozmnožovanie elementárne a veľmi citlivé oblasti, ktoré môžu človeku pripraviť šťastie, vyplnenie túžob a uspokojenie, ale aj nešťastie, poranenia, vykorisťovanie a zneužívanie.
V Európe určovalo náboženské a spoločenské normy počas storočí kresťanstvo. Najznámejšie pravidlá hovoria: sexualitu možno prežívať len v manželstve. Najvyšší cieľ manželskej sexuality je rozmnožovanie. Nevera, zábrana počatia, sebaukájanie a homosexualita sú zakázané. Hoci katolícka a čiastočne aj evanjelická cirkev tieto zásady aj dnes predpisujú, väčšina veriacich sa podľa nich nespráva: to je výsledok reprezentatívneho prieskumu, ktorý uskutočnil EMNID pre Ústav sexuálnych vied a sexuálnu pedagogiku univerzity v Landau.
Otázky boli položené 2 405 Nemcom vo veku 14 – 92 rokov. Hlavným cieľom bolo zistiť, aký vplyv majú ešte aj dnes cirkvi na sexuálny život ľudí v Nemecku, prípadne aké sú v sexuálnej oblasti rozdiely medzi veriacimi a bezvercami. Vyšetrovanie sa dialo tým spôsobom, že sa účastníci rozdelili do skupín podľa príslušnosti k nejakej cirkvi a podľa ich náboženskej naviazanosti. Po tretine boli opýtaní v čase prieskumu katolíci a evanjelici. Štyri percentá boli členovia iných náboženských skupín a 30 % boli bezverci.
Z veriacich sa 13 % vyjadrilo, že majú úzky vzťah k cirkvi. Medzi nimi boli veľmi pobožní, zväčša starší ľudia, ktorí sa cítili veľmi viazaní cirkevnými predpismi a podľa nich aj žili. Za voľne viazaných sa označilo 48 % veriacich. Títo síce verili, ale cirkevných podujatí a rituálov sa zúčastňovali len zriedka. Náboženské predpisy poznali len čiastočne. 33 % opýtaných veriacich bolo k cirkvi ľahostajných: nemali záujem o cirkev, náboženstvo ani aktivity cirkevnej obce; náboženské predpisy takmer nepoznali. Šesť percent veriacich malo k cirkvi odmietavý postoj; čiastočne nepoznali cirkevné predpisy, čiastočne ich vedome neposlúchali.
Autorka: Marion Sonnenmoserová.
Preložil: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 34 v pondelok 11. novembra 2002.