Ateizmus+

Ateizmus Plus alebo jedno­ducho ateizmus+ je naj­novší výtvor myslenia Jennifer McCreightovej, zapadajúci síce ako reakcia do rámca „nového ateizmu“ Richarda Dawkinsa a ne­dávno zosnulého Christophera Hitchensa s ich slo­ga­nom, že Boh je delúzia a „čo je horšie, nie je veľký“, ale jeho ťažiskom nie sú teo­lo­gické špe­ku­lácie.

Na oficiálnej stránke ateizmu+ stojí:

„Ateizmus+ je bezpečné miesto pre diskusiu o tom, ako sa nás ná­bo­žen­stvo kaž­dého dotýka a o tom, ako apli­kovať skep­ti­cizmus a kri­tické mys­lenie na všetko, vrá­tane so­ciál­nych otázok typu sexizmus, rasizmus, tém o LGBTI (lesbický, gejský, bi­se­xu­álny, trans­rodový a inter­se­xu­álny…), o po­li­tike, o chu­dobe a zlo­čin­nosti.“

Čo mu predchádzalo

Už „nový ateizmus“ znamenal rast záujmu celo­sve­tovej spo­loč­nosti o ateizmus, vedecký skep­ti­ciz­mus a progre­sívnu po­li­tickú agendu. Pritom sa uká­zalo, že neviera v boha sa ne­za­o­bíde bez uzla iných sve­to­ná­zo­ro­vých postojov od slo­bod­nej voľby v otázke ro­di­čov­stva po ho­me­o­patiu; tak, ako sa viera v boha ne­za­o­bíde bez opo­zície voči inter­rup­ciám, rov­no­po­hlavným man­žel­stvám a v USA proti kon­trole zbraní.

V každej spoločnosti existujú napätia a v ateistickej sa v mi­nu­losti ozvali hlasy, že je to klub, atrak­tívny pre star­ších aj už še­di­vých belochov (v USA a Spo­je­nom krá­ľov­stve); pánov strednej vrstvy s Richardom Daw­kin­som ako stereo­typom. Pocity vy­lú­čenia hlásili mladé ženy, ktoré nedostali možnosť pred­nášať na kon­fe­ren­ciách a na vla­ňaj­šom sve­to­vom stret­nutí ateistov v Dub­line došlo do­konca k in­ci­dentu, keď neskoro v noci vo výťahu dostala blogerka Rebecca Watsonová pozvanie na kávu do izby, z čoho vznikla na inter­nete aféra „Elevatorgate“. Watso­nová na in­ter­nete vehe­men­tne pro­tes­to­vala proti sprá­vaniu sa mužov a se­xu­ál­nemu ob­ťa­žo­vaniu žien, čo Daw­kins spo­čiatku kri­ti­zo­val. Vraj aj po jej odml­čaní sa jej blogeri vyhrá­žajú zná­sil­ne­ním a smrťou.

Neslušné obleky a zeme­tra­se­nia

Jennifer McCreightová sa stala známou už v roku 2010, keď orga­ni­zo­vala „Boob­quake“ (earth­quake je zeme­tra­senie, teda tra­se­nie/po­tria­sanie prsníkmi) ako sa­ti­rickú od­po­veď Hoja­to­les­la­movi Ka­ze­movi Se­dighimu, iránskemu ka­za­te­ľovi, ktorý v jed­nej svojej kázni po­ve­dal:

„Ženy, ktoré sa neobliekajú slušne, zvádzajú mladých mužov, ohro­zujú ich cud­nosť a šíria v spo­loč­nosti cu­dzo­lož­stvo, čo má za ná­sle­dok zvý­šený výskyt ze­me­tra­sení.“ (Pozri: A Femi­nist Defense of Boob­quake.)

Jennifer na internete vyzvala ženy, aby 26. apríla 2010 nosili blúzky s veľ­kým výstri­hom alebo naj­krat­šie šortky, aké majú, pokiaľ to je ich obľú­bený prejav „ne­sluš­nosti“. Po­ve­dala, že to bude vedecký pokus, či dôjde niekde k ze­me­tra­se­niu. Na face­bookovú výzvu došlo 200 000 po­zi­tív­nych odpo­vedí a prísľubov účasti na po­du­jatí.

Takzvaným „epicentrom“ zemetrasenia bolo dvoj­ho­di­nové zhro­maž­denie na Purdue Bell Tower vo West Lafayette (štát Indiana v USA). Po­zor­nosť účastníkov pri­ťa­ho­vali zdví­ha­júce pod­prsenky, ro­zop­nuté blúzky, krátke suk­ničky a iné „riskantné“ oble­če­nia mla­dých žien. Nie­ktoré niesli aj nápisy ako „Výstrih pre vedu“, „Amnestia“ alebo „Boh ne­ná­vidí prsičká“. Štu­den­tské noviny hlá­sili, že mužských zve­dav­cov bolo viac ako žen­ských účastníčok.

Na poludnie bolo zhromaždenie aj v New Yorku a na Wa­shington, D.C.′s Dupont Circle, kam pri­šiel tucet žien a hlá­sa­teľ roz­hla­sovej sta­nice BBC Persia. (Pozri: BoobQuake).

Vo Vancouvri prišli na stret­nutie stovky mužov, ktorí si na mo­bi­loch s fo­to­apa­rátmi a s ka­me­rami zazna­me­ná­vali (za­chy­tá­vali snímky) najmä pár žien, ktoré boli hore bez. Mnohí pod­po­rili po­du­jatie kúpou ofi­ciál­neho trička „Boob­quake 2010“; výnos z pre­daja išiel pre Čer­vený kríž.

Počas celého dňa „pokusov“ vo všet­kých zeme­pis­ných šírkach bolo zazna­me­na­ných 47 menších zeme­tra­sení – tak ako každý deň ich býva nie­koľko až 150. Iba jedno, na Tai­wane, malo stupeň 6,2, ale k tomu došlo pár hodín pred ofi­ciál­nym za­čiat­kom po­du­jatí v USA. Iránsky duchovný bol teda pre­sved­čivo usved­čený z hlá­sania ne­pravdy.

Jennifer je evolučná biologička a blo­guje na sieti Free­thought (Voľná myš­lienka). Spo­mína si, že dostá­vala ne­vyz­vané se­xu­álne poz­vánky a vo ve­rej­nosti neraz počula bez­dô­vodné ko­men­táre ku svoj­mu vzhľadu. Získala dojem, že ateizmus je klub chlapcov, ktorí pri­ví­tajú ne­ška­redé dievča, ale odvo­lajú záujem, keď zistia, že je pro­vo­ku­júca femi­nistka. Vravia o sebe, že sú ra­cio­na­listi a proti pred­sud­kom, ale nie­lenže pod­lie­hajú sexizmu celej spo­loč­nosti, oni ho svojím sprá­vaním a tzv. žartmi zväč­šujú. Keď niečo po­ve­dala alebo na­pí­sala o fe­mi­nizme, dostala stovky uráž­li­vých a ne­ná­vis­tných ko­men­tárov – ani čoby ateizmus bol pe­le­chom pod­ce­ňo­vania žien.

Raz napísala: „Je to ešte horšie. Ako žena sa ne­cí­tim bez­pečná v tejto spo­loč­nosti. Cítim sa tu menej bez­pečná ako vo vede, ako pri hrách alebo na pre­chádzke.“

Agenda ateizmu+

Prvou položkou agendy ateizmu+ je teda očista.

Jennifer: „Je veľa miest, kde sa musíme zlep­šiť, keď zistíme sla­biny a ko­rene problémov v našom ateizme a skep­ti­cizme.“

Nie je rozumné obmedziť „problémy ateistov“ na le­gálne diskusie o vzťahu cirkví k štátu. Ak nám naozaj ide o zní­ženie vplyvu zhub­ného dog­ma­tizmu a fun­da­men­ta­lizmu na spo­lo­čen­ský život v štáte, musíme šíriť uznanie, že ná­bo­žen­stvo sa zne­u­žíva na pod­poru po­li­tic­kých ideo­lógií, ktoré poško­dzujú spo­loč­nosť v celom rade životných situácií: práva gejov (sú na čase), repro­dukčné voľby (pár­bunečné embryá vraj majú dušu), sexuálna diskri­mi­nácia a ro­dová výlučnosť (boh urobil muža chle­bo­dar­com a že­nino miesto je v ku­chyni), ochrana životného prostredia (čo tam po Zemi, ak čakáme na návrat Ježiša Krista), medzi­ná­rodné vzťahy (pro­roctvá o voj­nách na Stred­nom východe), eko­no­mická rov­nosť (ná­bo­žen­stvá prekvitajú v chu­dob­ných štátoch a vädnú v prospe­ru­jú­cich) atď. Oslabením ná­bo­žen­ského vplyvu v týchto oblastiach sa v nich zlep­šuje cel­ková si­tu­ácia a po­li­ticky an­ga­žo­vaný ateista by sa mal do ta­kejto čin­nosti za­po­jiť. (Pozri: Atheism+: the new New Atheists.)

Ateizmus+ si berie za úlohu sledovať napríklad:

• Vplyv náboženskej pravice na kon­tro­lu pô­rod­nosti.
• Vplyv náboženskej pravice na se­xu­álnu vý­cho­vu na štát­nych školách.
• Vplyv náboženskej pravice na pri­ja­teľ­nosť hnutia LGBTI.
• Zneužívanie chudobných ľudí lie­či­teľmi vierou a inými ná­bo­žen­skými šar­la­tánmi.
• Zlyhanie náboženstva pri liečbe men­tálne chorých.
• Vplyv katolíckej cirkvi na roz­ší­renie cho­ro­by AIDS v Afrike.

Ateizmus+ nemôže akceptovať ľudí, ktorí verejne na­zý­vajú ženy ška­re­dými, tučnými, po­beh­licami, cundrami, kurvami a ešte horšie. Ktorí podobné zne­va­žu­júce po­me­no­vania majú pre ľudí s inou farbou kože, inou se­xu­ál­nou orien­tá­ciou, duševne chorých a chu­dob­ných. Ktorí im verejne hrozia násilím, zná­sil­ne­ním aj smrťou.

Je celkom v poriadku, ak sa ateistické organizácie za­me­rajú pri­márne na ateizmus: ak sa do­ža­dujú zákon­ných práv pre ateistov, od­ha­ľujú anti­ateis­tickú bi­got­nosť, vytvárajú ateistické kluby, presvied­čajú ľudí, aby za­ne­chali ná­bo­žen­stvo a vy­stú­pili z cirkvi. Je však dô­le­žité, aby si uve­do­mili, že všetci ľudia ne­vy­ze­rajú tak dobre ako Richard Dawkins. Že sú tu pre všet­kých ateistov, aj tých, čo sa ešte ne­za­po­jili do tohto hnutia. Pre tých, ktorí sa boja vyjsť zo svojho ústrania, ktorí sa ne­od­vážia priznať sa k svojmu ateizmu. Pre tých, ktorí sú už aj tak mar­gi­na­li­zo­vaní, na okraji spo­loč­nosti, a ne­padá im ľahko pri­dať si ďalšiu stigmu k tej, ktorú už majú. A ko­nečne aj pre tých, ktorí ešte nie sú ateisti, ale mohli by sa nimi stať, keby ateistické hnutie uspo­ko­jilo ich oso­bitné potreby, keby videli, že je tu aj pre nich. (Pozri: Greta Christina, What Atheism Plus Might Mean for Atheist Orga­ni­za­tions.)

* * *

Toto všetko je veľmi aktuálne aj pre ateizmus na Slo­ven­sku a pred­kla­dám to našim mladým ateistom a ateistkám na uvá­že­nie. Robím to najmä v sú­vis­losti s tým, že 16. júna 2012 na sláv­nos­tnom Dni hu­ma­nis­tov odzneli úplne proti­chodné vety docenta Chmelára:

„Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je fi­lo­zofia a do­konca ani sve­to­názor. Z tohto pojmu ne­vy­plýva nič iné ako od­mie­tanie exis­tencie boha.“ – „Kres­ťan­stvo a ateizmus sú dve ne­sú­vi­siace (etické) ka­te­górie.“ – „Ateista nie je to isté ako hu­ma­nista.“ – „Ateizmus ne­do­káže stáť na vlastných nohách bez kres­ťan­stva.“

Dosiaľ proti jeho názoru nikto ve­rejne ne­pro­tes­to­val, ale to nejde; preto pro­tes­tu­jem touto cestou!!!

---

Autor: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 93 v nedeľu 16. septembra 2012.