Ateisti pred Darwinom

Vo svojej knihe Slepý hodinár (“The Blind Watch­maker”) z roku 1986 Richard Dawkins vyznáva svoje vtedajšie presvedčenie, že by si nevedel predstaviť, že by bol ateistom pred Darwinom.

Ako sa však stáva, ateisti BOLI aj pred Darwinom a teórie o evolúcii existovali v antickom Grécku. To je čudné, pretože súčasne veril, že boh je zlé vysvetlenie. (Bolo by to tak, aj keby teória o evolúcii bola falošnou teóriou?) Je škoda, že pán Dawkins, ktorého som nedávno stretol, o tom nevie, ale je tu veľké dedičstvo priekopníkov ateizmu, ktorí pomohli vytvoriť moderný svet a preraziť hmlu a strach z ná­bo­žen­skej viery. Ako ateista som pocítil chuť prispieť svojím skromným prínosom vydaním spisov ako „Pochy­bo­vanie: história“ (“Doubt: A History”) od Jennifer Hechtovej, „Potieranie bohov: ateizmus v an­tic­kom svete“ (“Battling the Gods: Atheism in the Ancient World”) od Tima Whitmarsha, „Dejiny neverectva“ (“A History of Disbelief”) od Jonathana Millera (od­vy­sie­lané na sta­nici BBC) a „2 000 rokov neviery“ (“2000 Years of Disbelief”) od Jamesa Haughta.

Keďže najpotentnejší a najkonzekventnejší ateizmus pred Darwinom sa udial v 18. sto­ro­čí a vo veku osvie­ten­stva, a pre­tože to je éra, ktorá ma osobne najviac zaujíma a o ktorej som naj­sčí­ta­nejší; na to obdobie sa zacielim v tomto článku. Veľa mojich materiálov pochádza z kníh, ktoré nemôžem dosta­točne odporúčať, ako sú knihy o osvie­ten­stve od Jonathana Israela alebo Petera Gaya, napríklad „Vek Voltaira“ od Willa a Ariel Durantových a osobitne „Skazená spo­loč­nosť: Za­bud­nutý ra­di­ka­liz­mus európskeho osvie­ten­stva“ (“A Wicked Company: The Forgotten Radicalism of the European Enlightenment”) od Philipa Bloma. Hoci v Amerike bolo málo otvorených ateistov, niektoré osobnosti osvietenského hnutia vynikli. Knihy ako „Bohovia prírody: Kacírsky pôvod ame­rickej re­pub­liky“ (“Nature′s God: The Heretical Origins of the Ame­ri­can Re­pub­lic”) od Matthewa Stewarta, „Morálna menšina“ (“Moral Minority: Our Skeptical Founding Fathers”) od Brooke Allenovej, ako aj „Voľ­no­myš­lien­kari: Dejiny amerického se­ku­la­rizmu“ (“Freethinkers: A History of American Secularism”) od Susan Jacobyovej si iste zatúžia prečítanie. To platí aj o listoch otcov zakla­da­te­ľov USA, ako boli Jefferson a Franklin, ktorí žili aj vo Fran­cúzsku, a tak poznali a mali diela prvých veľkých ateistických autorov v histórii.

Mnohí z nás poznajú mená ako rímskeho básnika Lukrécia, ktorý podnietil skep­ti­cizmus a na­tu­ra­liz­mus re­ne­san­cie a pridal k tomu Demo­kritov a Epi­kurov ato­miz­mus. V an­tickom Grécku žil okrem iných skeptikov aj Protagoras, ktorý sa vyslovil, že nevie, či existujú bohovia. V ére helenizmu iden­ti­fi­ko­vali Klitomachus a Karneades ateizmus ako ko­he­ren­tné hnutie a svoj­bytné filozofické stanovisko s vlastnou históriou a členením; napísali kom­pen­dium proti­ná­bo­žen­ských myšlienok „O ateizme“. Ale potom, okrem niektorých ateistických tradícií, ktoré vo vý­chod­nom svete vždy vydržali, sa ateistický myšlienkový prúd v temných časoch viery schladí až do tohto nášho súčasného zamerania. Ak preskočíme veľmi dopredu, narazíme na pro­li­fe­ráciu ateistických mien počnúc menom Darwina (Freud, Nietzsche, Godwin, Marx, Sartre, Camus, Russell), takže John Stuart Mill mohol povedať, že svet by bol veľmi prekvapený, keby sa dozvedel, koľkí z jeho naj­väčších „ozdôb“ boli úplne neveriaci, čo sa týka ná­bo­žen­stva, čo zapríčinil Darwin. Dnes je ozdôb viac ako kedy bolo; sú medzi nimi celebrity ako Brad Pitt a Daniel Radcliffe a fi­lan­tropi ako Bill Gates a Warren Buffet, vrátane viac ako 90 % členov Národnej akadémie vied.

Ale ak sa pozrieme do minulosti a zameriame sa na náš cieľ, zisťujeme, že už okolo roku 1600 bolo dosť ateistov pre Pierra Bayla, ktorý zastával názor, že spoločnosť ateistov je možná a pri­ja­teľná; že nie je o nič horšia ako spoločnosť kresťanov. Pre Francisa Bacona zaručovala štipka filozofie príklon ľudí k ateizmu. To isté storočie videlo Barucha Spinozu s jeho pan­te­is­tickou filozofiou zavrhnúť všetky ná­bo­žen­stvá a boha postaviť na roveň mohutnej prírode. Thomas Hobbes prišiel s pod­robne pre­pra­co­vaným ateistickým ma­te­ria­liz­mom. Zamerajme sa najprv na po­koj­ného kňaza, ktorý, zdá sa, položil základy a ako prvý zdôraznil body, ktoré mali byť dôležité pre no­vých ateistov o sto­ročia neskoršie.

Jean Meslier

Voltaire sa pokúsil urobiť z neho deistu, ale len čo uzrel svetlo sveta jeho rukopis „Môj testament“, prvé kompletné a jed­no­značné kon­šta­to­vanie ateizmu, rozhorel sa požiar. Jean Meslier (1678 – 1733) prežil klamný život kňaza v Champagni vo Fran­cúzsku. Po celý život ho nikto ne­po­do­zrie­val, čo tajne myslel, robil a na­ko­niec dal na papier. Každý rok dával časť svojho platu chudobným. Keďže všetci ateisti ho hneď začali nasledovať, je potrebné sa na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na pod­rob­nosti niektorých jeho myšlienok. V jeho testa­mente bola kritika biblického textu rodo­kmeňov Krista podľa Matúša a Lukáša, zameraná na veľké rozdiely medzi týmito ge­ne­a­ló­giami. Ako to vysvetliť, ak ich autorom má byť v obidvoch prípadoch boh? Prečo sa obidve končia Jozefom a tento je hneď ospra­ve­dl­nený, že splodil Ježiša? Prečo má byť boží syn pozdravený ako syn Dávida, hlúpeho cudzo­lož­níka a ban­ditu? Medzitým sa ukazuje, že podľa svedectva mnohých je väčšina ľudí určená na zatra­tenie do pekla, takže prísľub neba je slabou útechou. Chýba vysvetlenie, ako sa boh obetoval sebe samému, aby nás zachránil pred trestom za nič. Položil otázku: „Ako môže ci­vi­li­zo­vaná osoba veriť v exis­tenciu boha, ktorý odsudzuje vlastné stvorenie na trest večného pekla?“ Uvažoval, či niekedy existoval taký čudesný boh, čo sa tisíce rokov skrýval a načúval a nedal jasnú a vi­di­teľnú odpoveď na mod­litby a chvá­lo­spevy miliárd veriacich. Pred­po­kladá sa, že je ne­ko­nečne múdry, ale jeho ríša je zmietaná ne­po­riad­kami a deštruk­ciou. Má sa zato, že je dobrý, ale trestá ako ne­ľudský ne­priateľ. Vraj je spravodlivý, ale pripúšťa prosperitu skazených a trýz­nenie svätcov až do ich smrti.

Píše, že všetky deti sú ateisti a nemajú predstavu boha. Len veľmi málo ľudí by malo boha, keby im ho ne­na­ho­vo­rila sta­rostli­vosť prostredia. Pokračuje: „Kto urobil boha? Vravím vám, že hmota pôsobí na seba samú.“ O Ježišovi napísal: „Vidíme v ňom fanatika, ktorý káže nešťastníkom, aby ostávali chudobnými, aby premáhali a vy­si­lo­vali prírodu, aby ne­ná­vi­deli po­te­še­nie, aby vyhľa­dávali utrpenie a po­hŕdali sami sebou. Nabáda ich, aby opustili svoje rodiny a pretrhali všetky príbuzenské putá a išli za ním. Aká je to krásna morálka! Musí to byť božské, pretože je to pre ľudí neuskutočniteľné.“ Meslier, podobne ako po ňom d′Holbach a Diderot, navrhuje spoločnú tému osvie­ten­stva, pretože kňazi a králi vytvorili spo­je­nec­tvo, ktoré malo držať pospolitý ľud pod útlakom v poslušnosti zo strachu pred absolútnou vládou. Pýta sa: „Komu prospeje myšlienka boha? Slabým jednotlivcom, sklamaným a zne­chu­teným doterajším životom; osobám, ktorých vášne oslabli vekom.“ Uvažuje o morálke, ktorá má ihneď ohlas u veľkých mužov ako sú d′Holbach, Diderot a ich nasledovníci. Mnohé po­zo­ro­va­nia a argu­menty pri­chá­dzali často najprv od tohto osa­me­lého pastora. Keby dnes žil, bol by jedným z tých početných tajných ateistických pastorov, na ktorých čaká projekt moderného kňazstva.

D′Holbach, Diderot, Helvétius

„Odhalené kresťanstvo“ z roku 1760 bola do značnej miery prvá verejná publikácia zameraná na útoky na kres­ťan­stvo a jeho morálku. „Systém prírody“ vyšiel v roku 1770, a bol nazývaný ateistickou bibliou. Bolo to naj­syste­ma­tic­kejšie dielo o fi­lo­zo­fic­kom ateizme, a možno ním je dodnes. Bol to fenomén, ktorý sa roz­šíril po Európe a mimo nej, čo vy­pro­vo­ko­valo naj­rôz­nejšie verejné námietky pro­mi­nen­tných osob­ností, ako aj taj­nostkár­ske súhlasy. Obidve knihy napísal Paul Heinrich Dietrich von Holbach a vy­vo­lali príval ďalších ateistických kníh a pamfletov, ktoré zaplavili Európu v období medzi rokmi 1770 až 1780. Cenzorom, ktorí by boli spálili knihu aj autora, sa d’Holbach vyhol tým, že knihu venoval mŕtvym pria­teľom a návštev­níkom jeho salóna, centra inte­lek­tu­ál­neho sveta počas desať­ročí. Patrili medzi nich vplyvní ateistickí filozofi ako David Hume a možno aj Jeremy Bentham, ako aj rôzni slávni ľudia z ce­lého sveta, ako sú Benjamin Franklin a Edward Gibbon, autor diela „História úpadku a pádu Rímskej ríše“ (“The History of the Decline and Fall of the Roman Empire”).

Denis Diderot sa všeobecne uznáva za tretiu naj­väčšiu osobnosť osvietenstva po Vol­tairovi a Rousseauovi. Bol hlavným redaktorom veľkej Encyklopédie. Začínal ako deista a skončil ako presvedčený a ne­och­vej­ný ateista, čo nevedel Dawkins, keď písal Delúziu boha (“The God Delusion”). Za roky napísal d′Holbach do Encyklo­pédie početné vedecké články a stal sa jedným z naj­ori­gi­nál­nejších autorov svojej doby. Písal vášnivé články proti otrokárstvu a k svojej filozofii pridával poéziu, vo veľmi roz­ší­renej stati d′Alembertov sen (“D′Alembert′s Dream”). V roku 1783 však nesprávne pred­po­vedal, že viera v boha a poslušnosť voči kráľom sa všade skončia za pár rokov. Prírodu chápal ako polo­slepú polo­inte­li­gen­tnú silu, operujúcu s hmotou miliónmi ex­pe­ri­men­tálnych foriem, zlepšujúc tento orgán a zavrhujúc iný, tvorivo dávajúc raz život a ino­kedy smrť v koz­mickom la­bo­ra­tóriu, kde sa objavujú a miznú tisíce druhov. Nevieme, či príroda pozná pojmy cieľ a zmysel.

Claude Adrien Helvétius bol členom d′Holba­chovho krúžku. Zomrel mladý, ale zanechal veľké dielo, v ktorom pokračovala v ich salóne jeho žena. Po jeho smrti bolo publi­ko­vané dielo „O človeku“ (“De l′Homme”), ktoré sa našlo medzi jeho ruko­pismi. V stati „O človeku“ zaútočil na kňazov ako pre­daj­ných kupcov s nádejou a strachom, šíriacich ne­ve­do­mosť a vrahov novátorských myšlienok. Thomas Jefferson po­kra­čo­val v jeho diele. Učil, že náboženský asketizmus a oddanosť sa môžu zdať cnosťami, ale je to dlho­dobá investícia do ne­bes­kých cenných papierov. Keby existoval boh, bol by radšej autorom ľudského rozumu ako nejakej osobitnej knihy. Súhlasil s ďalším d′Holbachovým priateľom, Nicolasom Boulangerom. V jeho diele „Odha­lená staro­dávnosť“ (“Antiquity Unveiled”) sa uvádza, že náboženstvo vzniká zo strachu pri­mi­tív­neho človeka pred po­vod­ňami a inými na pohľad nad­pri­ro­dze­nými katastrofami, vy­u­ží­va­nými kráľmi a kňazmi na posvä­tenie ich tyranie. Helvétius inšpiroval početné výchovné reformy, medzi inými Cesara Beccariu. Cesare Beccaria dosvedčil, že diela Helvétia ho inšpi­ro­vali k tomu, aby napísal svoju histo­rickú žiadosť o re­formu trestného práva a politiky. Jeremy Bentham a William Godwin uviedli, že mu veľa dlžia za jeho myšlienky o spra­vod­li­vosti a hľa­daní morálky. Mary Wollstone­craftová bola vedená k tomu, aby zostavila dielo „Práva ženy“ (“A Vindication of the Rights of Woman: with Strictures on Po­li­tical and Moral Subjects”; 1792) čiastočne Helvétiovym tvrdením, že in­te­lek­tu­álne ne­rov­nosti medzi pohlaviami boli vo veľkej miere spô­so­bené ne­rov­nos­ťami vo vzde­lá­vaní a prí­le­ži­tos­tiach. Národný konvent Fran­cúzskej revolúcie sa Helvétiovi odvďačil tým, že jeho dcéram v roku 1792 udelil titul Dcéry národa.

Ateisti vo Francúzskej revolúcii

Jonathan Israel a ďalší zaznamenávajú fran­cúz­skych ateistov počas a krátko pred re­vo­lú­ciou. Nie všetci boli veľkí ľudia, ale väčšina z nich bola, a mnohí mali priamu účasť na hnutí „Sloboda, rovnosť, bratstvo“, boli za to­le­ran­ciu a koz­mo­po­li­tizmus, ktoré for­movali moderný svet. Boli to: Jean Antoine Condorcet, Sophie Condorcetová, Volney, Mirabeau, Sylvain Marechal, Brissot, Jauqes Hebert, d′Alembert, Pierre Gaspard Chaumette, Naigeon, Grimm, John Oswald, Mathew Stewart, Anacharsis Cloots, La Mettrie, Francois Chabot, Lequino, Fouche, Camille Desmoulins, Bourdon, Dupont, Fabre d′Églantine, Momoro, Dumont, Alexandre Deleyre, Augustin Roux a Weishaupt, okrem iných mien, ktoré sme už spo­me­nuli pri d′Holba­cho­vom krúžku a vzniku Encyklo­pédie.

Francúzska revolúcia začala odstraňovať kresťanstvo; vyrobila nový kalendár a zbavila platnosti starý kresťanský. Uspo­ra­dú­vali sa festivaly rozumu. Kostoly sa zatvárali a pou­ží­vali pre nové účely. Nie­kedy sa za­chá­dzalo príliš ďaleko a ko­nalo sa násilne. „Vláde teroru“ pred­se­dal anti­ateista Robespierre, ktorý opovrhoval dielami „radikálneho“ osvietenstva, rov­no­stár­skych ateistických diel d′Holbacha, Diderota, Raynala a Helvétia, ktoré tak inšpirovali veľké ideály revolúcie. Keď som hral počítačovú hru „Vrahova viera: Jednota“ (“Assassin′s Creed: Unity”), ktorej dej sa odohráva po­čas Fran­cúz­skej re­vo­lú­cie a má vyslo­vene ateistické poslanie, končiac vetou hrdinu „Niet naj­vyššej bytosti“, bolo v hre dejstvo, na­ria­dené Robespierrom na kon­tro­vanie ateistickým a ro­zu­mu­júcim ten­den­ciám, ktoré v re­vo­luč­nom myslení ešte pretrvávali. Bolo to tak vtipné ako pri­me­rané…

…

Ak prejdeme z klasického sveta do dneška, máme tu pre­bo­hatú tra­díciu náhrady zjavení pre­ve­ro­va­ním, do kto­rého spadajú ateisti, deisti, agnostici, voľ­no­myš­lien­kari a hu­ma­nisti. Je to jedna z naj­pre­men­li­vej­ších a naj­vplyv­nej­ších tradícií v ľudskej histórii, živná krv pokroku. Osvietenstvo bolo crescendom, ktoré umožnil Darwin. Nebolo vždy čisto ateistické, ale bolo temer vždy ne­ná­bo­ženské. Muselo byť také, pretože náboženstvo bolo dreňou toho, čo bolo treba poraziť, aby sa získalo poznanie, sloboda a zlep­šenie sociálnych pomerov. Obrov, na pleciach ktorých stojíme, je málo­kedy vidno klaňať sa, pretože klaňať sa znamená rozliať ambróziu, ktorá sa tak ťažko vy­do­bý­jala od bohov, a samo­zrejme boli mnohí, ktorí ich preklínali.

Citáty od a o ateistoch z čias pred Darwinom:

List Thomasa Jeffersona Thomasovi Lawovi 13. júna 1814: „Niektorí urobili z lásky boha k ľuďom základ morálky. Ak robíme dobré skutky len z lásky k bohu, a z viery, že sa mu to páči, kde sa berie morálka ateistov? Diderot, d′Holbach, Condorcet a d′Alembert boli známi ako veľmi cnostní ľudia… Ich cnosť však musela mať iný pod­klad ako lásku k bohu.“

David Hume: „Staré Epikurove otázky ostávajú ne­zod­po­ve­dané: Chce boh predísť zlu, ale nevládze? Potom je impo­tentný, nevládny. Vládal by, ale nechce. Potom je zlo­prajný a zlo­my­seľný. Ak je oboje, aj schopný aj by chcel – kde sa berie zlo?“

Barón d′Holbach, Systém prírody, 1770: „Slovo boh by malo byť vylúčené z reči tých, ktorí chcú, aby sa im rozumelo. Sú to abstraktné slová, vynájdené ne­ve­do­mosťou; počítajú s tým, že vystačia na uspo­ko­jenie neskú­sených, lenivých a bo­jaz­li­vých štu­do­vať prírodu a jej spôsoby.“

Barón d′Holbach, Systém prírody: „Ľudia sa sklamú, keď opustia skúsenosti a oddajú sa systému predstáv. Bytosti, ktoré si človek vykresľuje, sú nad­pri­ro­dzené a iné, ako sú tu; sú to chiméry podľa obrazu, ktorý už videl. Nie je a ne­môže existovať nič okrem tejto našej prírody, ktorá obsahuje všetky jej bytosti.“

„Príroda existuje sama od seba. Pro­du­kuje všetko. Sama v sebe obsa­huje príčinu všetkého, čo spô­so­buje. Jej pohyb je potrebným dôsledkom jej existencie. Sama v sebe obsa­huje lieky a rie­šenia pre všet­kých, ktorí sú ochotní trpezlivo skúmať jej zákony.“

„Ak ideme dozadu k začiatkom všetkého, zistíme, že ne­ve­do­mosť a strach vytvorili bohov; že záľuba, nadšenie alebo skla­manie ich krášlilo alebo de­for­mo­valo. Táto slabosť robí z nej predmet uctie­vania. Tento zvyk, rešpekt a ty­ra­nia to pod­po­ruje a vedie k tomu, že slepota slúži ich vlastným záujmom.“

Barón d′Holbach, Zdravý rozum: „Potrebujú potom ľudia boha, ktorého ne­poz­najú, ne­vi­di­teľ­ného záko­no­darcu myste­ri­óz­neho ná­bo­žen­stva a aké­hosi chimérického strachu, aby sa naučili, že každý exces vedie zrejme k ich poško­deniu; že pre za­cho­vanie zdravia treba byť vo všet­kom miernym; že pre získa­nie lásky k dru­hých treba im robiť dobre; že robiť im zle je istá cesta ako vy­vo­lať ich pomstu a ne­ná­visť? Taká cítiaca a mysliaca bytosť má len cítiť a myslieť, aby odhalila, čo má robiť pre seba aj pre iných. Ja cítim a druhý cíti po­dobne ako ja; to je základ všetkých morálok.“

Denis Diderot: „Či boh existuje alebo nie, sa stalo naj­vzru­šu­jú­cej­šou a naj­ne­potreb­nej­šou pravdou.“

„Národ, ktorý si myslí, že je to viera v boha a nie dobrý zákon, ktorý robí ľudí úprimnými, sa mi nezdá veľmi pokrokový.“

„Ak chcete, aby som uveril v boha, musíte ma nechať dotknúť sa ho.“

Denis Diderot (ale pravdepodobne to pôvodne pochádza od Jeana Mesliera): „Ľudia nikdy nebudú slobodní, kým nebude zaškrtený posledný kráľ črevami posledného kňaza.“

Anthony Collins, A Discourse on Freethinking (Rozhovory o slo­bod­nom myslení), 1713: „Lebo, ak ľudia nebudú myslieť sami za seba, ostane len pre nich možnosť, že budú mať názory, ktorými nasiakli od ba­bi­čiek, matiek alebo kňazov. Ak však použijú túto metódu, môžu mať pravdu iba náhodou. Naproti tomu pre­mys­le­ním a pre­ve­re­ním po­zo­ro­va­ného javu sa získa nielen potešenie z bytia náhodou na správnej strane, ale majú aj dôkazy o veciach, ktoré ich dostanú na stranu pravdy.“

„Niet boha,“ povedal Percy Bysshe Shelley, jeden z naj­väčších anglických básnikov, manžel autorky Frankensteina, Mary Shelleyovej, dcéry fe­mi­nis­tickej spi­so­va­teľky Mary Wollstone­craftovej a ateistického filozofa Williama Godwina, The Necessity of Atheism (Potreba ateizmu), 1811.

Percy Bysshe Shelley, Potreba ateizmu: „Bytosť zvaná boh nesie všetky znaky závoja, utkaného ľuďmi na zakrytie ne­ve­do­mosti aj o sebe samých. Líhajú pred ním na zem, čo je prejav antro­po­mor­fizmu prostých ľudí a modlia sa, pretože ich to tak naučili otcovia.“

„Ak boh k ľuďom pre­ho­voril, prečo ostáva vesmír ne­pre­sved­čený?“

Percy Bysshe Shelley, Queen Mab (Kráľovná Mab), 1813: „Zakaždým, keď povieme, že boh je príčinou nejakého javu, zna­mená to, že nevieme, ako prírodné sily tento jav spô­so­bili.“

Percy Bysshe Shelley, A Refutation of Deism (Odmietnutie deizmu), 1814: „Je vlastnosťou geniálnych ľudí a vedcov, že sa za­o­be­rajú ateizmom. Každá rozumne zmýšľajúca myseľ musí uznať, že niet dôkazov pre exis­ten­ciu nejakého božstva.“

---

Autor: Landon Haynes.

Prameň: Landon Haynes, Atheists Before Darwin, Atheist Republic, 20. 12. 2018.

Preložil: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 120 v nedeľu 5. mája 2019.