Ateista? Samozrejme!

V rozhovore s redaktormi časopisu Diesseits prehĺbil pro­fe­sor Reemtsma, ria­di­teľ ham­bur­ského Ústavu pre so­ciál­ny výskum a pro­fe­sor pre novú ne­meckú li­te­ra­túru na Uni­ver­zite v Ham­burgu, svoju pred­nášku na tému „Treba rešpek­to­vať re­li­gio­zitu?“, vytla­čenú aj v Le Monde diplo­ma­tique (LMD).

Z rozhovoru vyberáme:

Diesseits: Hoci je to dnes skoro trápne, pýtať sa nie­koho na ná­bo­žen­stvo, robíme to: Ste ateista, agnostik či humanista?

Reemtsma: Rád by som odpovedal: „Ateista? Samo­zrejme!“ Keby som mal do­ka­zo­vať, že boha niet, uspo­kojil by som sa s ozna­če­ním agnostik. Ale naj­lepšie sa cítim pri historke Bertranda Russella: Zneistený študent sa ho pýtal, čo by po­ve­dal, keby ako no­to­rický ateista naraz stál pred Bo­hom. Odpoveď: „Pane, mali ste byť pre­sved­či­vejší.“

Diesseits: Je to v súlade s vašou ro­din­nou tra­dí­ciou?

Reemtsma: Pochádzam z kal­vín­skej rodiny. Ako 12-ročný som bol kon­fir­mo­vaný a náš ka­te­chiz­mus bol prís­nejší ako lu­te­rán­sky. Veľmi skoro to však zo mňa opa­dalo, najmä pod vply­vom spisov Bertranda Russella. Nikdy viac som v ži­vote ne­po­cítil potrebu ná­bo­žen­stva, ani v krí­zo­vých si­tu­á­ciách.

Diesseits: V článku v LMD hlásate rešpekt pred re­li­gi­óz­nym člo­ve­kom, nie ale pred jeho vierou. Aký to má ohlas?

Reemtsma: Robert Spaemann ma označil za prí­klad no­vého agre­sív­neho laicistu (v našom názvo­sloví ateistu či hu­ma­nistu, p. p.); pri­pi­suje mi výrok, že s ná­bo­žen­sky cítiacimi ľuďmi môžeme v se­ku­lár­nom štáte žiť len v stave prí­meria. Ja som však povedal, že fun­da­men­ta­listi ako minulý a te­rajší pápež podľa vlastného vy­jad­renia žijú so se­ku­lárnou spo­loč­nos­ťou v stave prí­me­ria, teda pravý opak. Rešpek­tu­jem re­li­gio­zitu skrz rešpekt pre svojho spo­lu­ob­čana, pre jeho životný štýl. Ne­mu­sím rešpek­tovať obsah jeho viery, po­va­žu­júc ju za niečo oso­bi­té.

Diesseits: Kde je hranica medzi tým, čo rešpek­tu­jete, a tým, čo ozna­ču­jete ako ne­ho­ráz­nosť?

Reemtsma: Nehoráznosť definujem sub­jek­tívne. Nechávam ľudí myslieť si, čo chcú. Ich konanie však vždy ne­reš­pek­tujem. Poviem vám príklad z vlas­tného života. To jeden pán prišiel neskoro na kon­fe­ren­ciu a mal mať pred­nášku. Neskoro prišiel preto, lebo chcel dodržať sobotu – nechcel osobne riadiť auto. Mohol si vziať taxi, ale nechcel, aby taxikár po­ru­šil sobotu, hoci preňho ne­pla­tila. Tu nechcem byť sudcom, ako ďaleko niekto ťahá kruhy svojho pre­sved­čenia, z toho by bol ná­bo­žen­ský dialóg. Od toho chlapa sme však mali právo oča­ká­vať, že sa na cestu vydá včas. No v obe­cen­stve sa našli takí nadarmo čakajúci, čo obdivovali jeho oddanosť veci a ver­nosť pre­sved­čeniu. Podľa môjho názoru sa ten človek správal ne­správne.

Diesseits: Váš posudok sa nezastaví pred žiad­nou vierou?

Reemtsma: Samozrejme, že nie.

Diesseits: Niektorí filozofi zdô­raz­ňujú osoh so­ciál­neho za­po­jenia cirkví aj pre se­ku­lárny štát.

Reemtsma: Iste. V Hamburgu spo­lu­pra­cujem s Dia­ko­nickým dielom, pod­po­ru­jem finančné po­ra­den­stvo pre za­dl­že­ných; mám tam kom­pe­ten­tných anga­žo­vaných spo­lu­pra­cov­níkov. To však ne­zna­mená, že bez viery by takých anga­žo­va­ných ľudí nebolo.

Diesseits: Aj vysloveným humanistom nie­kedy chýba útecha.

Reemtsma: Neviem – myslím, že sa dá naučiť žiť bez útechy. Lukács nazval taký mo­derný ži­vot­ný pocit trans­cen­den­tál­nym bez­do­mov­stvom. Duša človeka je kom­plexný útvar. Každý máme kúštik ma­gic­kého mys­lenia, sme trochu po­ver­čiví; tu nás obslúži len ná­bo­žen­stvo, ale to neznačí, že neverec umiera v zú­fal­stve. Chýrny David Hume mal ra­ko­vinu, bol známy ateista – a umie­ral ohromne veselo a hrdo.

Diesseits: Heslo vojenský duchovný – ak sú vo­jen­skí kňazi, majú byť aj hu­ma­nis­tickí?

Reemtsma: Ak si niekto takúto ponuku hľadá, má ju nájsť. Vo­jen­skí po­rad­covia však musia mať oso­bitne vy­sokú ľudskú a psy­cho­lo­gickú kom­pe­tenciu pri ex­trém­nych stresoch.

Diesseits: Humanisti si sťažujú, že sa s nimi ne­za­ob­chá­dza rov­nako ako s ná­bo­žen­skými orga­ni­zá­ciami, na­príklad nie sú po­zý­vaní na štátne oslavy výročí, kla­denia základných ka­me­ňov a po­dobne.

Reemtsma: Iste si nemyslím, že by sa u nás odluka štátu od cirkví prak­ti­zo­vala tak, ako treba. Je tu cir­kevná daň, boh v pre­am­bule ústavy – ako dobre, že nie je v Ústave EÚ! Na dru­hej strane v USA majú síce odluku, ale ateista by sa tam ne­mo­hol stať pre­zi­den­tom. Ich spo­loč­nosť za­lo­žili fun­da­men­ta­lis­tickí vy­sťa­ho­valci, ute­ka­júci z ne­to­le­ran­tnej Európy, pričom sami boli fa­na­ticky re­li­giózni.

Diesseits: Považujete Humanistický zväz za ná­bo­žen­skú orga­ni­záciu?

Reemtsma: Nezodpovedá to mojej predstave re­li­gio­zity. Vám predsa stačí tento svet. Záleží na tom, ako sa pri svojich akciách vzru­šu­jete, či by som vás potom ne­mu­sel označiť za kvázi re­li­gi­óznych. Ak vám stačí, že mi­nis­ter si môže vybrať, či povie celé znenie prísahy, alebo či to „Tak mi, Bože, pomáhaj!” vy­ne­chá, potom je všetko v po­riadku. Ak však trváte na tom, že treba vy­nájsť novú for­mulu prísahy, potom by som povedal, aby ste s tým prestali.

Diesseits: Tak ďaleko sme to ani sami ešte ne­do­mys­leli. Ale myš­lien­ka je na svete… Sme radi, že schva­ľu­jete naše roz­hod­nutie nestať sa novou cirkvou. Máme však problémy so zá­kon­mi. Ak chcene štátnu fi­nan­čnú pod­poru, žiada od nás se­ku­lárny štát, aby sme sa sve­to­ná­zo­rovo presne de­fi­no­vali. Robíme to, aby sme, na­príklad na ber­lín­skych školách, mohli ponúkať hu­ma­nis­tickú etickú výchovu. Je to vy­u­čo­vanie vyznania.

Reemtsma: Môj syn nie je pokrstený, v tom ohľade som kon­zek­ven­tný; nechápem ateistických rodičov, ktorí po­va­žujú krst za „poistku“ pre svoje deti. Nech sa dieťa raz neskôr samo roz­hodne. V detskej hlave sa raz vy­norí pred­stava boha a po­tom ne­vyhnutne aj problém teodícey. (Prečo je na svete zlo? p. p.) Povedal som synovi kresťanskú odpoveď na túto otázku, ale ani sám ju ne­po­va­žu­jem za uspo­ko­jivú. Navrhol som spýtať sa od­bor­níka a išiel som so synom na naj­bliž­šiu faru. Povedal som farárovi, že môj syn má teo­lo­gický problém. A čo urobil tento ne­sve­do­mitý človek? Pozval ho na detskú omšu! Mal si predsa povedať: „Tu je detská duša v núdzi, na mňa sa obracia, musím sa jej venovať“ – a on ho pozve do kostola! Išli sme tam, ale pre môjho syna to bolo také hrozné, že od tých čias do kostola nevkročil – ak to nebolo z ume­lecko­histo­rických dôvodov. Ta­mojšia atmosféra na­toľko kon­tras­to­vala s tým, čo poznal z domova, že ho to nijako ne­pri­ťa­ho­valo. Svoje názory som doma nikdy netajil, ale nikdy som ne­ver­bo­val pre ne­jaký určitý sve­to­názor. Vždy som len povedal, že sú tu roz­ličné ponuky, kostoly, mešity aj sy­na­gógy, ak chce, za­vo­lám tam a do­hod­nem termín stret­nutia.

Diesseits: V našej humanistickej etickej výchove ideme inou cestou. Učíme deti za­ob­chá­dzať s prí­le­ži­tos­ťami a ri­zi­kami seba­ur­čenia. Jasne im po­vieme, že ne­potre­bujú pre svoj život ná­bo­žen­stvo, že aj bez neho zmôžu prí­padné krí­zové si­tu­á­cie. Dôležité je nájsť druhých, čo zmýšľajú rov­nako. Život nemá iný zmysel ako budovať vy­da­rené so­ciálne vzťahy.

Reemtsma: Pre niekoho to môže platiť, pre iného nie. Na­prí­klad, ak píše román a chce byť sám. Vra­víte, že aj po­tom je od­ká­zaný na ochotu či­ta­te­ľov čítať ho, ko­mu­ni­ko­vať s nimi? Ak za niečo stojí, napíše svoju knihu tak či tak.

Diesseits: Nemeckí humanisti plánujú za­lo­žiť súkromnú školu. Ba­vor­skému kraj­skému zväzu bol už tento pro­jekt za­miet­nutý, pre­tože ba­vor­ská ústava vy­ža­duje, aby škola vy­cho­vá­vala deti v bázni božej.

Reemtsma: To považujem za škandál. Všetky spolky by mali mať právo zakladať súkromné školy, ak splnia štan­dardy kva­lity a učivo zapadá do rámca zákonov. Ja by som však svojho syna na takú školu ne­pos­lal, pre­tože tam je sve­to­ná­zo­rová väzba. Mne samému je naj­sym­pa­tic­kejšia cel­kom nor­málna štátna škola, na kto­rej existuje hodina ná­bo­žen­stva, ale ne­musí sa na ňu chodiť.

Diesseits: Smie štátna škola ponúkať vy­u­čo­vanie hodnôt?

Reemtsma: Samozrejme, ale po­chy­bu­jem, či to má zmy­sel. Prečo vy­ra­ďo­vať rozho­vory o mo­rálke do oso­bitného odboru? Naj­lepšie sa deti učia v prak­tic­kom živote, ich prostredie im vtláča svoju pečať. Ak učiteľ ne­pri­pustí diskri­mi­náciu, deti to dobre vidia; nato netreba vy­u­čo­vaciu hodinu.

Diesseits: Čo vravíte k diskusii o ve­dú­cej kul­túre?

Reemtsma: Beží pod hlúpym názvom. Nemám nič proti tomu, že sa tu o ur­či­tých veciach hovorí – čo aj ostro: Kto chce v tejto spo­loč­nosti žiť, musí striktne dodr­žia­vať zákony, tu nikto nemá právo na sve­to­ná­zo­rovú skrýšu. U nás sa ľudia nesmú zmr­za­čo­vať (excízie, p. p.) ani násilne vydávať. Nie je do­vo­lené pod ni­ja­kým sym­bolom ob­me­dzo­vať osobnú slo­bodu – to je právny štát, to sú ľudské práva. Ale ve­dú­ca kul­túra – to je hu­bo­vitý pojem.

Diesseits: Pohľad do budúcnosti: Ostane nám se­ku­lárna spo­loč­nosť za­cho­vaná?

Reemtsma: Človek robí pre to, čo považuje za správne, čo môže. Lenže na nič v ži­vote niet spo­ľahnutia. Ci­vi­li­začný proces sa nikdy nestáva niečím do­siahnutým, ale ostáva stále ohro­zený, čo si vy­ža­duje stálu ná­mahu.

---

Autor: Jan Philipp Reemtsma.

Prameň: Jan Philipp Reemtsma, “Atheist? Allerdings!”, Dieseits č. 73, s. 8 – 12, 2005.

Preložil: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 53 v uto­rok 3. ja­nu­ára 2006.