K vete o nemožnosti existencie vesmíru bez začiatku.
Ivan105 napísal 4. februára 2014 komentár:
„Ešte som to neprečítal všetko, ale páči sa mi to, niektoré témy sú trochu náročnejšie. Ale ako uznávačovi známej štvorice: Dawkins – Harris – Dennett – Hitchens, sa mi tieto témy páčia. Napriek tomu sa chcem autora spýtať na jednu vec, ktorú spomenul v tejto racionálnej úvahe. Niežeby som sa s ňou nestotožňoval, ale odkiaľ si je taký istý, že je to tak. Konkrétne tieto vety:
‚Predstava, že všetko má svoj začiatok, je v skutočnosti zavinená len chudobou našej fantázie. Preto sa už nepripravujme o čas rozoberaním dôkazu z prvotnej príčiny.‘
Mne to proste nejde do hlavy… Prečo by konkrétne v tomto mala ľudská fantázia pokrivkávať? Neviem si predstaviť, že by niečo bolo bez začiatku. Pred veľkým treskom, na ktorý tiež nie sú dôkazy, bolo vákuum, a pred ním nič? A ešte pred ním nič? Existuje vôbec začiatok? Sú to zaujímavé otázky. Inak, autor, ďakujem za peknú úvahu, myslím, že by si hocijakého veriaceho fanatika strčil do vačku.“
Veta o nemožnosti existencie vesmíru bez začiatku v komentári Ivana k eseji Prečo nie som kresťanom ma viedla k vyhľadávaniu a zastal som na úvahe českého autora Jiřího Lema o kozmologickom argumente (na stránke Rozumná víra).
Autor píše, že prvá príčina vesmíru musí:
- večne existovať. Nemôže svoju existenciu odvodzovať od ničoho iného, pretože to by znamenalo tzv. nekonečný regres. Riešením je prvá nezapríčinená príčina – abrahámovský Boh. Námietka: Alebo čokoľvek iné, napríklad prírodné zákony.
- byť mimo priestor a čas. Námietka: To je náš fyzický priestor, ale nič nesvedčí pre existenciu s ním súvisiaceho nadprirodzena, ktoré je výmyslom praobyvateľov planéty v čase lovcov a roľníkov.
- byť nehmotná. Námietka: Viem, že viera v duchov je povinná vlastnosť veriacich, ale ja ju nemám od školských lavíc. Tento bod protirečí 5. bodu.
- byť nepredstaviteľne mocná a inteligentná. Námietka: To teda áno, toto jej pridáva na nepredstaviteľnosti. Má však zmysel zaoberať sa nepredstaviteľnými vecami? Koho tie dnes zaujímajú?
- byť osobná. Námietka: Ako odmietam chodenie duchov po našom materiálnom svete, tak si neviem predstaviť ľudskú (akú inú?) osobu v stave ničoty pred stvorením vesmíru.
„Všetky argumenty sú presne tie, ktoré sa tradične pripisujú Bohu troch veľkých monoteistických náboženstiev,“ končí Lem.
Súhlasím. Námietka: Chýba prívlastok „znepriatelených“ pre vlastnosti svojich bohov.
* * *
Nepresvedčili ma tieto argumenty a o starovekej prapríčine vzniku vesmíru nešpekulujem. Zvedavo čakám na komentáre astrofyzikov k úžasným výkonom ich zázračných prístrojov.
Priznám sa, aj mňa svrbí Russellovo suché konštatovanie:
„Niet dôvodov pre nevyhnutný predpoklad, žeby svet musel mať nejaký začiatok. Nepripravujme sa diskusiou o tom o čas.“
Stačí mi Russellov rozsudok, že v dôkaze z prvotnej príčiny je logická chyba: Ak musí mať všetko svoju príčinu, musí ju mať aj Boh. Ak môže čokoľvek existovať bez príčiny, môže to byť práve tak svet ako Boh. Nepriznávame Bohu nijaké výnimočné postavenie.
Aký význam tu však má veta, že predstava, že všetko má svoj začiatok (príčinu), je v skutočnosti zavinená len chudobou našej fantázie? Je opak taký zrejmý? Iný príklad niečoho, čo nemá príčinu, ako veľký tresk, rozšírený prípadne do teórie neviditeľných mnohotných univerzov, mi neprichádza na rozum. Každý regres mi končí premenou stavu hmoty do stavu energie, prípadne opačne, čo považujem za opakujúci sa nezapríčinený začiatok. Nič nezvládnem proti naivnosti tých, čo to vyhlasujú za boží čin.
Rozhodujúca je skutočnosť, že obidve strany zaujímajú postoj, že existuje niečo nezapríčinené, čo potom vyvoláva všetko ostatné. Pre jedných je to hmota, pre druhých Boh. Na základe pravidla šetrnosti (Ockhamovej britvy) je Russellova materialistická pozícia racionálnejšia, pretože na dôkaz Prvého hýbateľa, ktorý stvoril svet, treba viac dôkazov, ako na to, že svet vznikol sám od seba.
Konkrétnejšie povedané: Ak mohol pred existenciou hmotného sveta existovať stvoriteľský duch, tak sa mohla predstava nadprirodzena vytvoriť aj v mozgu primitívneho človeka. Vyberte si.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 99 vo štvrtok 6. februára 2014.