Kategórie
Humanizmus Knihy Zošity humanistov

Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (11. časť)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Obálka knihy Zakázané ovocie – Etika humanizmu (autor Paul Kurtz)
Paul Kurtz – Etika humanizmu.

Časť III

7. Ľudské práva

Práva zvierat

Hoci sa táto kapitola týka predo­všetkým ľudských práv, ne­za­bú­dajme celkom na práva iných druhov.

Majú zvieratá nejaké práva? Ak priznáme, že majú, potom sme uznali, že tieto síce iné ako my, ale vedome vnímajúce živé bytosti majú svoju hodnotu, proti ktorej sa ne­slo­bod­no prehrešiť: nesmieme im spô­so­bovať zby­točnú bolesť, nesmieme s nimi za­ob­chá­dzať svoj­voľne, ako sa to deje napríklad pri zá­mer­nom zabíjaní veľ­rýb a tu­leňov. Uznať práva zvierat je trans­akcio­nálny proces: zahrnuje vedomý pocit zod­po­ved­nosti u ľudí, ktorí zároveň slúžia ako splno­moc­nenci zvierat a veria, že existujú hranice toho, čo môžeme s tý­mito cítiacimi tvormi urobiť. Keby sme raz stretli iné formy inte­li­gen­tného života vo vesmíre, stáli by sme v po­dobnej situácii: aké práva by sme mali my voči nim? Nemali by sme nikdy bezohľadne rozmliaždiť neškodného pavúka ani naháňať alebo poraniť srnku, pretože v takom prípade nebudeme mať dôvod do­ža­do­vať sa ohľa­du­plného za­ob­chá­dza­nia v „ne­bez­pe­čen­stve“, ktoré nám hrozí pri stret­nutí s mi­mo­zem­šťanmi! V každom prípade môžeme z dobrých etických dôvodov brániť zásadu „Ži a nechaj žiť!“ a aj bez mož­ného sci-fi scenára uznať, že zvieratá majú svoje práva, a že tak s do­má­cimi zvieratami, ako aj s inými zvermi v divej prírode máme za­ob­chá­dzať ľudsky.

Biblická mentalita dáva človeku vládu nad zemou a nad všetkými druhmi rastlín a zvierat. Človek ich vraj môže pre svoj prospech využívať, ako chce. Myslím si, že tento dravčí postoj by mal mať určité hranice. Hoci zvieratá nie sú morálne bytosti v tom zmysle, že by sa správali ra­cio­nálne, alebo že by si boli vedomé svojich povin­ností, aj tak máme voči nim zod­po­ved­nosť. Majú určitú dôstoj­nosť a majú nárok na istý rešpekt, ktorý sa má pre­ja­vo­vať pri­ja­teľ­ným rozumným spôsobom.

Morálne svedomie ľudstva vždy uznávalo istý vzťah k zvie­ra­tám, s kto­rými žijeme v úzkom styku, ktoré sme do­mes­ti­ko­vali ako svojich domácich spo­loč­níkov a uži­točné pra­covné sily; na ktoré po­ľu­jeme alebo ktoré chováme kvôli potrave.

Na tomto základe musíme uznať určité ele­men­tárne zá­väzky. So zvie­ra­tami nesmieme za­ob­chá­dzať zle, nesmieme ich zne­u­ží­vať, nechať hla­do­vať, biť ich alebo týrať. Nesmieme ich zabíjať kruto alebo ne­zvy­čajným spô­so­bom a nesmieme ich pritom nechať zbytočne trpieť. Ak je to možné, mali by sme sa pokúsiť zachrániť ohrozené druhy pred vy­hy­nutím. Ich životné prostredie by sme nemali tak zne­čistiť, aby tam nemohli žiť alebo sa roz­mno­žovať. Dalo by sa aj povedať, že z etických dôvodov je poľovačka ne­mo­rálna, ak sa deje len pre špor­tov­covo po­te­šenie. Ochrana oby­va­teľov určitých oblastí pred divými dravcami sa dá ľahko ospra­ve­dlniť, rovnako aj zre­du­ko­vanie počtu v stádach určitých zvierat v prí­rode pre ich vlastné dobro. Možno schva­ľo­vať aj ob­me­dzenie alebo zákaz po­ľo­vačky na zvie­ratá pre slo­no­vinu, kožu alebo ko­žu­šinu, najmä ak sú k dispo­zícii iné materiály.

Vegetariáni idú ešte ďalej a stavajú sa aj proti jedeniu mäsa a rýb. Nemusíme zaujať také ra­di­kálne sta­no­visko, pre­tože ako vše­žravci boli ľudia v mi­nu­losti vždy po­ľov­níkmi a zbe­račmi plodov a vý­roba mäsa sa postupne stala natoľko ne­od­de­li­teľ­nou časťou hospo­dár­stva, že zá­so­bo­vanie rozsiahlych oblastí sveta potra­vi­nami by sa muselo od základu pre­bu­dovať.

Tí, čo sú proti vivisekcii, by chceli by zakázať vedecké pokusy na zvie­ra­tách, ale zachádzajú do kraj­nosti, lebo lekársky výskum je pre zdra­vot­níctvo z uti­li­ta­ris­tic­kého hľadiska životne dôležitý. Je však samo­zrejmé, že pri po­kusoch na zvie­ratách im neslobodno zaprí­či­ňovať zby­točné utrpenie.

Práva občanov svetového spoločenstva

Predchádzajúce skupiny ľudských práv boli etické, ale vyžadujú uznanie zákonom, aby sa stali záväznými aj v kaž­do­den­nom živote. Väčšina z nich sa vyvinula z kul­túr­nych, hospo­dár­skych, po­li­tic­kých a so­ciál­nych štruktúr v ur­čitých ze­me­pis­ných oblastiach v ur­či­tom období histórie. Na roz­diel od vše­o­bec­ných morálnych pravidiel ich dosiaľ neuznali všetky ľudské spo­loč­nosti, no s ťaž­kos­ťami boli predsa len vy­bo­jo­vané. Zakladajú sa na kog­ni­tív­nom roz­ví­janí po­ro­zu­menia a súcitu.

Dnešný svet je rozdelený na samostatné štáty, ktorých zá­ko­no­dar­stvo platí v ur­čitej ze­me­pisnej oblasti. Žiaľ, za ta­kýchto okol­ností môže osobné práva chrániť len ten suve­rénny štát, na území ktorého človek býva. Na mno­hých miestach štáty zne­u­ží­vajú svoje práva. Snahy o vytvo­renie živo­ta­schopnej sústavy sve­to­vých zákonov a fe­de­rálny systém štátov na ochranu ľudských práv sú ešte snom bu­dúc­nosti. Spo­loč­nosť národov bola a Orga­ni­zácia Spo­je­ných národov je za­lo­žená na myš­lienke únie su­ve­rén­nych štátov; a tak môžu byť práva chrá­nené len v rámci de­fi­no­vanej oblasti. Len nie­ktoré z veľkých štátov sú vskutku de­mo­kra­tické, dávajú ľuďom slo­bodu a snažia sa chrániť ľudské práva. Dosiahli sme však stav, keď ideál sve­to­vého spo­lo­čen­stva má špe­ciálny význam a silu. Zamýšľaná ideálna komunita je etická, lebo sa zakladá na uznaní, že existujú vše­o­becné ľudské práva, ktoré sa týkajú všetkých ľudí bez roz­dielu a bez ohľadu na to, kde kto sídli.

V 20. storočí bolo ľudstvo svedkom naj­hroz­nej­šieho po­ru­šo­vania základných ľudských práv. Nacizmus hlásal doktrínu rasovej nad­ra­de­nosti a pod­ra­de­nosti a usku­toč­nil naj­väčšiu genocídu histórie. Fašizmus takisto zná­sil­nil aj naj­základ­nejšie morálne pravidlá. To­ta­litné ko­mu­nis­tické vlády, najmä za Sta­lina, po­ru­šo­vali ľudské práva podobne. Porážka cárskeho režimu ne­pri­niesla sovietskym občanom uznanie občianskych slobôd, spra­vod­livé súd­nictvo, ľudské za­ob­chá­dzanie, ani de­mo­kra­tickú účasť na vláde. Aj v celkom nedávnej minulosti boli obe­to­vané milióny ľudí v kotloch šialeného ne­zmy­sel­ného idealizmu a ne­ná­visti. Te­ro­ris­tické a ne­ha­nebné vojny sa viedli proti bez­moc­nému oby­va­teľ­stvu a ne­vin­ným obetiam len pre do­siahnu­tie ide­o­lo­gic­kých a mo­cen­ských cieľov. Ale po­ru­šo­vanie základných ľudských práv – zločiny proti ľudskosti – nebolo zá­le­ži­tosťou len tých nie­koľ­kých stra­ši­delných režimov v mi­nu­losti. Zlé, auto­ri­ta­tívne a despo­tické vlády existujú aj dnes a po­kra­čujú v odo­pie­raní základných práv svojim občanom. Okrem toho skoro každý národ sa v určitom čase dopustil barbarstva – proti svojim občanom alebo proti cudzím národom – aby rozšíril svoju politickú nad­vládu a vy­ko­ris­ťo­vanie iných národov. Dnešné európske demo­kracie, vrátane Spojeného kráľovstva, Francúzska, Španielska, Portu­galska, Holandska a Bel­gicka, mali v 18., 19. a ešte aj v 20. sto­ročí rozsiahle ko­lo­niálne ríše, v kto­rých kruto vy­ko­ris­ťo­vali domo­rodé oby­va­teľ­stvo. Európske štáty viedli medzi sebou bra­to­vra­žedné vojny. V 1. sve­to­vej vojne umierala európska mládež na ne­zmy­sel­ných bi­tún­koch. [1] Ani Spojené štáty americké, krajina slobody, neboli ušetrené ohavností, lebo trpeli otroctvo až do po­lo­vice 19. sto­ro­čia a aj potom viedli vojny, ktoré urážali citlivosť ci­vi­li­zo­va­ných ľudí.

Neslobodno však naivne veriť tvrdeniam, že do­by­vačné vojny viedli a ľudské práva po­ru­šo­vali len ka­pi­ta­lis­tické, im­pe­ria­lis­tické a ko­lo­nia­lis­tické vlády. Stačí sa pozrieť na tzv. kul­túrnu revolúciu v Číne, holokaust v Kam­bodži, stalinský teror, ako aj trvalé po­ru­šo­vanie demo­kra­tických ľudských práv v mno­hých ko­mu­nis­tických kra­ji­nách a vidíme, že to nie je pravda. Podobne nie je vlastnosťou seku­lárnych diktatúr po­ru­šovať ľudské práva a zria­ďo­vať gulagy. Aj v mene boha (ale hľadajúc zlato a zisk) deci­mo­vali tyrani v mi­nu­losti celé po­pu­lácie: španielski a por­tu­galskí konkvistádori v La­tin­skej Amerike, kresťanskí vy­ko­ris­ťo­va­telia v Afrike, stúpenci apartheidu v Južnej Afrike alebo rozsievači teroru v moslimských krajinách.

Žiaľ, porušovanie ľudských práv má ešte stále celo­sve­tový rozsah, je to pandémia. Preto je v sú­čas­nom štádiu ľudskej histórie tak dôležité uznať, že ľudské práva sú trans­na­cio­nálne, a že ľudia, ktorým sa krivdí, majú právo odvolať sa na sve­do­mie ľudstva cez a za hra­nice všet­kých štátov bez ohľadu na to, kde žijú.

V 20. storočí sme videli oslobo­dzo­vacie vojny a boje za se­ba­ur­čenie, ktoré boli z jed­ného hľadiska pokrokové, lebo oslo­bo­dili niektoré národy a ná­rod­nostné menšiny od utlá­čania; žiaľ, nie všetky. V tejto ka­pi­tole sme hovorili o in­di­vi­du­ál­nych ľudských právach, ale existuje aj niečo ako právo seba­ur­čenia pre men­šiny. Etnické menšiny boli v mi­nu­losti často utláčané, ako to dosvedčuje odstra­šu­júci príklad tureckých masakier na ar­mén­skom oby­va­teľ­stve počas 1. sve­to­vej vojny alebo za­ob­chá­dza­nie Angli­čanov s Írmi. Spory medzi etnickými men­ši­nami pokra­čujú aj dnes, len možno v menšej miere: v Belgicku medzi po­pu­lá­ciami ho­vo­ria­cimi po fran­cúzsky a po va­lón­sky; v Quebecu medzi občanmi ho­vo­ria­cimi po fran­cúzsky a po anglicky; v Se­ver­nom Írsku medzi katolíkmi a pro­tes­tan­tmi; v ju­ho­vý­chod­nej Ázii medzi Kam­bo­džanmi a Viet­nam­cami; na Stred­nom východe medzi Židmi a Pa­lestín­čanmi, Kurdmi a Turkami, šiítmi a su­nitmi; a v Afrike medzi naj­rôz­nej­šími kmeňovými skupinami. Takže spory medzi rasovými, etnickými, národ­nos­tnými, národnými, ja­zy­ko­vými a ná­bo­žen­skými skupinami naďalej tlejú a pre­pu­kajú. [2]

Môžeme prekonať tieto rozdeľujúce nevraživosti a za­ne­chať tieto šo­vi­nis­tické ná­ru­ži­vosti, ktoré delia ľudstvo na tá­bory? Nedosiahlo ešte ľudstvo nový stupeň svojho histo­ric­kého vývoja? Aj keď musíme uznať právo na kul­túrnu rozma­ni­tosť a plu­ra­litu, nemáme prekročiť úzku etnicitu a šo­vi­nis­tický na­cio­na­lizmus? Nemáme vyšší a trva­lejší záväzok voči sve­to­vému spo­lo­čen­stvu? Ak máme zachovať a roz­vi­núť ľudské práva, nemusíme na­koniec uznať, že sú ne­od­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou ce­lo­sve­to­vých vzťa­hov?


[1] Počas štyroch rokov bolo prie­merne 7 000 mŕtvych denne! – Pozn. prekl.
[2] Čoskoro po napísaní tejto knihy vypukli nepokoje v Juho­slávii, ktoré viedli k rýchlemu rozpadu tohto mno­ho­ná­rod­ného slo­van­ského štátu a v prie­behu mesiacov sa rozrástli do ne­ľú­tos­tnej bra­to­vra­žednej vojny medzi Bosniakmi, naraz rozde­le­nými na do troch na smrť znepria­te­le­ných táborov, hlásiacich sa ku ka­to­líckym Chorvátom, pra­vo­slávnym Srbom a k islamu. Vojenská inter­vencia USA pod záštitou OSN síce boje zastavila, ale mier je na mno­hých miestach vratký, lebo ná­bo­žen­ské, na­cio­na­lis­tické a so­ciálne nevra­ži­vosti pretrvá­vajú. – Pozn. prekl.

Knihu Zakázané ovocie – Etika hu­ma­nizmu na­pí­sal významný hu­ma­nista Paul Kurtz. Do slo­ven­či­ny ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Hu­ma­nism (1988).

Jedna odpoveď na “Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (11. časť)”

Úvod knihy, 1. časť (Zlyhanie náboženskej mravnosti), 2. časť (Etické hľadanie), 3. časť (Všeobecné morálne pravidlá), 4. časť (Etika dokonalosti), 5. časť (Excelsior [Stále vyššie]), 6. časť (Zodpovednosť), 7. časť (Výchova charakteru a pestovanie poznania), 8. časť (2. úroveň: Internalizovaná empatia a sebaovládanie), 9. časť (Ľudské práva), 10. časť (Existujú základné a univerzálne práva?), 11. časť (Práva zvierat).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *