Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (10. časť)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Časť III

7. Ľudské práva

Existujú základné a univerzálne práva?

Početné práva sa uznávajú za zá­väzné zo zá­ko­ni­tých dô­vo­dov. Zakladajú sa na oso­bit­ných dohodách a zmlu­vách, uzatvo­re­ných v rámci určitých spo­loč­ností. Podľa zákona mám právo sadiť kvety vo vlastnej, ale nie v su­se­dovej záhrade. Mám právo učiť moje dieťa nejaký cudzí jazyk, ale môj sused nemá právo na­nu­co­vať svoj jazyk môjmu chlap­covi. Smiem umývať a leštiť svoje auto, ako chcem, ak nie je ne­do­sta­tok vody. Čle­novia ro­bot­níckej orga­ni­zácie, ktorí si platili svoje príspevky, majú členské výhody, ktoré nemajú tí, čo nie sú členmi orga­ni­zácie. Študenti, riadne zapísaní na uni­ver­zite, môžu chodiť do jej knižnice, ale iní nie. Tieto práva sú v sú­lade s pre­doš­lými záväzkami a sú funkčnou vy­mo­že­nos­ťou ich nositeľa v špe­ci­fic­kých usta­no­viz­niach podľa znenia zákona.

Existujú nejaké ľudské práva, ktoré by boli také zásadné, že sa musia dodržiavať na celom svete, aj keď ich zákon ne­pred­pi­suje? Anglická Magna Charta (1215), americká Dekla­rácia ne­zá­vis­losti (1776), fran­cúzske Vyhlá­senie ľud­ských práv (1789) a Dekla­rácia ľud­ských práv Orga­ni­zácie Spo­je­ných ná­ro­dov (1948) sa každá vo svojom čase po­kú­šali vyhlásiť určité práva za vše­o­becné a vo­lali po ich zá­ko­nitom a etic­kom uznaní.

Uznanie takýchto práv je výrazom úrovne histo­ric­kého vý­voja a zá­visí od kon­krét­nej spo­lo­čen­skej situácie. Nie­ktoré pred­po­kla­dajú politickú stabilitu, určitú úroveň vzde­lania a istý stupeň hospo­dár­skeho vývoja. Nemožno sa na ne pozerať ako na abstraktné, prázdne a for­málne práva. Prav­de­po­dobne nemá zmysel stanoviť vše­o­becné právo, ak sa nedá usku­toč­niť. Preto pre­be­riem len tie základné ľudské práva, ktoré sú re­le­van­tné pre post­mo­derné tech­no­lo­gické spo­loč­nosti, na­chá­dza­júce sa už na vy­so­kom stupni hospo­dár­skeho rozvoja. Takže povedať, že máme rešpek­to­vať práva iného človeka, znamená, že to môžeme urobiť. Pri­naj­men­šom to cha­rak­te­ri­zuje ideály, podľa ktorých ci­vi­li­zo­vaná spo­loč­nosť chce žiť alebo ktoré chce dosiahnuť v dohľadnej bu­dúc­nosti. Chudobná spo­loč­nosť nie je schopná zaistiť pri­me­ranú lekársku sta­rostli­vosť pre kaž­dého príslušníka, ani nemôže každému zaručiť prácu alebo mini­málne životné pod­mienky – ale môže mať snahu robiť to, keď nie teraz, tak v nie­kto­rom budúcom štádiu postupného zlep­šo­vania pod­mie­nok ľudského života.

Treba si vážiť snahu nazývať tieto práva „uni­ver­zál­nymi“ alebo „abso­lútnymi“ – pre­tože naozaj sú také zásadné – no v sú­čas­nosti nie sú viac ako vše­o­becné, a to z toho istého dôvodu, aký som uviedol v pre­došlej úvahe o etic­kých zásadách a mo­rál­nych pra­vidlách. Môžu byť v roz­pore, môžu byť v nie­kto­rých prí­pa­doch ne­usku­toč­ni­teľné a za ur­či­tých okol­ností sa na ne nehľadí. Za prima facie zásady ich možno označiť v tom zmysle, že v ur­či­tom vý­vo­jo­vom štádiu ľudskej histórie boli uznané za zá­väzné, ale ako a do akej miery, to závisí od si­tu­á­cie. Musím sa priznať, že dávam pred­nosť názvu uni­ver­zálne, a to pre dra­ma­tickú výzvu a vý­reč­nosť tohto výrazu. Je isté, že nikoho nechceme vy­lu­čo­vať – po­ve­dať, že táto, tamtá alebo niektorá iná časť ľudstva je zaostalá, podlá alebo zo zá­sady si nezaslúži rov­nakú sta­rostli­vosť či ohľa­du­plnosť. Ľudské práva sa musia týkať všetkých ľudí. Aj tak sú však všetky práva vše­o­becné a prima facie, lebo ne­za­vä­zujú abso­lútne a v kaž­dej situácii, a nie sú vždy prak­ticky usku­toč­ni­teľné. Ako a či sa majú rea­li­zovať, závisí od výsledku ich kon­fron­tácie s inými činiteľmi: potreby, túžby, hodnoty, cnosti, zásady, pra­vidlá, fakty, pod­mienky a dôsledky. V kaž­dom prípade sa môžeme spýtať: ktoré práva po­va­žu­jeme aspoň ideálne za naj­zá­klad­nej­šie, aj keď sme si vedomí, že sa nedajú dosiahnuť v kaž­dej ko­mu­nite? Vymenujem tie, ktoré môžeme považovať za zá­klad­né: bude to desať tried základných a v ich rámci šty­ridsať­jeden ved­ľaj­ších ľudských práv. Čitateľ si môže pridať ďalšie, ale tieto sú naj­pre­sved­či­vejšie.

I. Právo na život

1. Osobná bezpečnosť a ochrana (oslo­bo­de­nie od stra­chu). Každý človek má právo na ochranu svojho života a na za­bez­pe­čenie svojej osoby a svojho domova proti násiliu a hrozbe násilia. Každý má právo volať políciu na po­moc proti tým, ktorí ohro­zujú jeho život alebo jeho osobu. Týka sa to fy­zic­kého násilia, hrozby smrti, psy­cho­lo­gic­kého zastra­šo­vania a ob­ťa­žo­vania.

Ľudia nemôžu sledovať svoje ciele, prejavovať svoje pre­sved­čenie, ani do­sa­hovať šťastie, ak nie je pri­me­rane za­bez­pe­čená ich ochrana. Všetci jed­not­livci a ich rodiny, pria­telia a su­sedia, či už doma, v práci alebo inde, musia byť bez strachu a bez po­citu ne­bez­pe­čen­stva. Je potrebné vytvoriť pra­vidlá, vydať zákony a me­no­vať zod­po­ved­ných úrad­níkov, ktorí sa postarajú, aby vládol poriadok. Dá sa to dosiahnuť vytvo­rením policajného zboru a súdneho systému s výslovným poslaním chrániť občanov určitej oblasti pred pre­padmi, zná­sil­nením, únosmi, krá­de­žou a inými ná­sil­níc­kymi činmi, ako aj za­tý­kaním a sú­de­ním tých, čo sa týchto pre­vi­není dopustia a ohro­zujú verejný poriadok.

2. Ochrana pred vonkajším napadnutím. Ľudia, žijúci v určitej ze­me­pisnej oblasti, potrebujú ochranu pred dran­cu­jú­cimi bandami a úto­čia­cimi vojskami iných kmeňov, národov alebo štátov, čo sa dá dosiahnuť vytvo­rením vlastných bez­peč­nos­tných síl a obrannej armády. Bez mieru sa nedá žiť v istote a bez­peč­nosti.
3. Ochrana pred ohrozením zo strany štátu. V prie­behu dejín mnohí jed­not­livci často svoj­voľne a despo­ticky pou­žili štátnu moc proti vlastným občanom alebo cudzincom na svojom území. Tým sa myslia svoj­voľné zatýkania, uväznenia, kruté a ne­ľud­ské tresty, mučenie a vraždy. Jed­not­livci potrebujú ochranu pred despo­tic­kými vládami. Rozsah súdnej právo­moci vlády nad ob­čanmi musí byť jasne vymedzený.

Trest smrti by mal byť zo zásady zrušený okrem krajných prípadov, keď je bez­pro­stredne ohro­zený mier a bez­peč­nosť celej spo­loč­nosti. Ak niekde zákon trest smrti pri­púšťa, nemal by sa ukladať za po­li­tické pre­vi­nenia a nemal by posti­ho­vať ľudí mladších ako osem­násť alebo sedem­násť rokov, ani tehotné ženy. Odsú­dený má mať právo odvolať sa alebo požiadať o mi­losť, prí­padne zmenu roz­sudku. Roz­su­dok smrti by sa nemal vy­ko­nať v prie­behu odvo­lania.

II. Právo na osobnú slobodu

Právo na osobnú slobodu je veľmi roz­siahle a každá spo­loč­nosť by sa mala vystríhať jeho nad­mer­nej re­gu­lácie. Každý má mať právo voľne sa po­hy­bovať, uspo­ko­jovať svoje osobné túžby, pred­stavy a potreby, vybrať si za­mest­nanie, mať slobodu myslenia a sve­do­mia, ako aj možnosť slobodne pre­ja­vovať svoj názor slovom alebo tlačou. Každý má mať právo založiť si rodinu a slo­bodne sa stýkať s inými. Jediným ob­me­dze­ním je, že nesmie škodiť iným alebo ob­me­dzo­vať ich práva.

1. Sloboda pohybu a bydliska. Každá osoba, do­držia­va­júca zákony a na­ro­dená na území štátu, má právo voľne sa v jeho hra­ni­ciach po­hy­bovať a meniť svoje bydlisko. Má mať právo opustiť svoj štát, bez­pečne prejsť cez hra­nice a vrátiť sa. V de­mo­kra­tickej spo­loč­nosti možno toto právo obme­dziť len za vý­ni­moč­ných okol­ností, napríklad keď je ohrozený verejný poriadok, pokoj alebo zdravie, prí­padne národná bez­peč­nosť, alebo keď ide o ochranu práv a slobôd iných.
2. Ochrana pred porobou a otroctvom. Nijakého človeka ne­slo­bodno kupovať ani predávať. Nikoho ne­slo­bodno držať niekde proti jeho vôli alebo prinútiť robiť nútenú prácu. Netýka sa to plno­právne odsú­de­ných trestancov alebo činností, ktoré sú ozna­čené za nor­málne občianske povin­nosti, prí­padne spadajú do vý­konu vojenskej služby. Právo odmietnuť vo­jen­skú službu z dô­vodov sve­do­mia by sa malo rešpek­tovať.
3. Sloboda myslenia a svedomia. Každý jednotlivec má ne­od­ňa­teľné právo na aké­koľ­vek myšlienky a názory. Štát mu ich nesmie za­ka­zovať, ani posti­ho­vať ho za ne sankciami, kým ich prak­tické usku­toč­ňo­vanie ne­po­ruší zákon. Toto sa týka celého radu ná­bo­žen­ských, fi­lo­zo­fic­kých, vedeckých, po­li­tic­kých, mo­rál­nych a este­tic­kých ideí.
4. Sloboda slova a prejavu. Každý človek má právo slo­bodne hlásať a zastá­vať, uve­rej­ňo­vať a šíriť, dra­ma­ti­zovať a ume­lecky stvár­ňo­vať svoje ná­bo­žen­stvo, ideály a hod­noty. Tieto prejavy ne­slo­bodno regulovať, cen­zu­rovať ani za­ka­zovať. Treba urobiť všetko, aby sa toto právo bránilo proti každému pokusu okliešťo­vať ho.

Nemáme však právo ohovárať alebo osočovať iných ľudí, a tým poško­dzo­vať alebo ničiť ich dobré meno a posta­venie. Hoci poško­dená strana nemôže žiadať, aby sa vopred cen­zu­roval nejaký výrok, po čine môže za­ža­lovať za utrpenú škodu. Ak bol niekto ohovorený alebo zneuctený urážlivými a ne­prav­di­vými tvrde­niami v ne­ja­kom mas­médiu, má mať právo na od­po­veď a opravu ne­prav­di­vých tvrdení. Výrobcom por­no­grafie ne­dáva slo­boda pre­javu právo zneužívať deti.

Toto právo sa nedá naplno uplatňovať v čase vojny, keď je oči­vidne a bez­pro­stredne ohro­zená bez­peč­nosť de­mo­kra­tickej spo­loč­nosti. Dočasne by malo byť ob­me­dzené len v kraj­ných prí­pa­doch a ako posledná možnosť.

5. Morálna sloboda. Každému má byť do­vo­lené pre­ja­vo­vať a uspo­ko­jovať roz­ličné názory, morálne pred­stavy a pre­sved­čenia, aj keď sa od­li­šujú od bež­ných alebo úrad­ných postojov, kým sa nepriečia alebo ne­poško­dzujú práva iných členov spo­loč­nosti. Týka sa to celej škály záľub a náklon­ností v ko­naní, oblie­kaní, vystu­po­vaní a reči. Kaž­dému má byť do­vo­lené ísť za svojou pred­stavou šťastia, osvojiť si životný štýl, ktorý sa mu páči a vy­ko­návať po­vo­lanie alebo za­mest­na­nie, ktoré si vybral sám v súhlase s eko­no­mic­kými pod­mien­kami.
6. Súkromie. Právo na súkromie zahrnuje v sebe právo na uta­jenie, t. j. istotu, že osobná infor­má­cia o ne­ja­kom jed­not­liv­covi sa nebude šíriť bez jeho súhlasu. Osobná morálna sloboda sa týka aj kontroly nad te­les­nou a se­xu­ál­nou orien­tá­ciou. Dospelí ľudia majú mať právo pre­ja­vo­vať svoje se­xu­álne sklony, ak ne­za­mýš­ľajú zapojiť do svo­jich aktov aj ne­súhla­sia­cich účastníkov.

Právo na súkromie chráni rozličné prejavy se­xu­ál­neho života, vrá­tane mastur­bácie, cudzo­ložstva a ho­mo­se­xu­a­lity. Štát nemá za­ka­zovať sexuálne zvláštnosti, prosti­túciu ani porno­grafiu. Má však právo robiť opatrenia proti šíreniu chorôb a po­vin­nosť starať sa o dobro mla­dis­tvých. Právo na sú­kro­mie zahrnuje aj právo na po­tom­stvo: každý má právo plá­no­vať ro­di­čov­stvo a inter­rup­cie majú byť po­vo­lené, práve tak umelé oplod­nenie a náhradné ro­di­čov­stvo.

Podobné práva sa týkajú v oblasti zdra­vot­níctva – ak sa zakladajú na in­for­mo­vanom súhlase – dobro­voľnej euta­názie, dôstojného umierania a smrti, samo­vraždy, ako aj práva vstu­povať do dobro­voľných orga­ni­zácií a mať vlastný majetok. (Pod­rob­nejší rozbor súkromia bude v 8. ka­pi­tole.)

III. Právo na zdra­votnú sta­rostli­vosť

1. Primerané lekárske ošetrenie. S právom na život súvisí právo na pri­me­rané lekárske vyšetrenie a ošetrenie, pričom liečba má byť úmerná hospo­dár­skym mož­nos­tiam spo­loč­nosti. To zna­mená, že nikomu sa ne­o­doprie ošetrenie, ktoré môže zachrániť život, aj keď si to nevládze sám zaplatiť. Osobitné systémy poistenia a so­ciál­neho za­bez­pe­čenia majú dať jed­not­liv­com možnosť vyrovnať sa s ka­tastro­fál­nymi chorobami alebo ne­ho­dami.
2. Informovaný súhlas. Druh lekárskeho ošetrenia a liečby musí závisieť aj od pa­cien­tovho slo­bod­ného súhlasu. Chorá osoba je spra­vidla ro­zu­movo i te­lesne tak kom­pe­ten­tná, že pochopí situáciu a mož­nosti navrhnutej liečby. To znamená, že ťažko chorý má právo odmietnuť liečbu (ak nemá vysoko nákazlivú chorobu) a ne­slo­bod­no ho držať v ne­moc­nici proti jeho vôli.
3. Eutanázia z vlastnej vôle. Ak dospelí veľmi trpia a sú v ko­neč­nom štádiu choroby, majú mať právo odmietnuť ďalšiu liečbu. Má sa im umožniť dôstojne umrieť a ak si to prajú, majú sa im podať prostriedky na urých­lenie smrti. Sem patrí aj právo na ak­tívnu euta­náziu alebo samo­vraždu.

IV. Zabezpečenie pred núdzou

1. Základné ekonomické potreby. Ak je spo­loč­nosť hospo­dársky dosť silná, má za­bez­pečiť prostriedky na uspo­ko­jenie mini­mál­nych základných potrieb tých jed­not­liv­cov, ktorí bez vlastnej viny nie sú schopní pra­co­vať alebo sa o seba postarať. Nikto nemá hladovať alebo umrieť v dôsledku ne­do­statku prí­bytku, vhodného šatstva alebo lekárskej sta­rostli­vosti. Systémy so­ciál­nej sta­rostli­vosti, za­lo­žené na povin­nos­tiach štátu (ako je to v eu­róp­skych štátoch) alebo na dobro­čin­nosti jed­not­liv­cov (ako to hrá významnú rolu v USA), platia, prí­padne by mali platiť aj pre deti, telesne a zdra­votne postihnutých, starých a zne­vý­hod­nených. Ani štát ani spoločnosť však nemajú povinnosť splniť všetky priania všetkých jed­not­liv­cov. Naj­lepšia zásada je tá, podľa ktorej má mať každý mož­nosť zarobiť si toľko, aby mohol uživiť seba aj svoju rodinu.
2. Právo na prácu. Hoci je v mo­der­ných prie­my­sel­ných štátoch často ťažké zaistiť prácu pre kaž­dého, aspoň zo zá­sady majú mať všetci ľudia mož­nosť nájsť si za­mest­nanie a sami sa uživiť. Ak je to možné, má mať každý jed­not­li­vec slobodu voliť si také zamestnanie, aké sa mu páči. Na pra­co­visku majú byť dobré pra­covné pod­mienky a ro­zumný pra­covný čas, ako aj mzda. Odmena za prácu má vystačiť na pri­me­raný životný štan­dard pre pra­cov­níka a jeho rodinu. Ak je to možné, má sa zakladať na zásluhách, a to podľa nasle­dov­ného kľúča: od kaž­dého podľa jeho schopností, každému podľa jeho potrieb a zásluh. Kto pre spo­loč­nosť urobí viac, má dostať vyššiu odmenu podľa di­fe­ren­co­vanej stup­nice. Majetky a služby má spoločnosť roz­de­ľo­vať na zá­klade zásluh a potrieb. Niekedy je ťažké uplatniť túto zásadu v praxi, lebo má veľa trhlín; dane, so­ciálna sta­rostli­vosť a pen­zijné systémy sa tomu snažia od­po­môcť.

Za rovnakú prácu by mala byť rovnaká pláca bez diskri­mi­nácie na základe pohlavia, rasy, etnického alebo štátneho pôvodu alebo nejakého iného zaujatého roz­li­šo­vania. Tí, čo sú dočasne neschopní pra­co­vať, majú dostávať ne­za­mest­na­neckú pod­poru a prí­padne aj možnosť preško­lenia.

3. Starostlivosť o starých ľudí. Jednotlivci, ktorí sú schopní pracovať a tak prispievať svojím podielom spo­loč­nosti, nemajú byť pre vek pri­nú­tení odísť do dô­chod­ku. Tí, čo dosiahli zákonný vek pre dô­cho­dok, majú dostávať dávky na zá­klade sta­rob­ného poistenia, so­ciál­nej sta­rostli­vosti alebo iných pen­zijných plánov, aby mohli uspo­kojiť svoje základné eko­no­mické potreby a za­bez­pečiť si zdra­votné služby.
4. Právo na voľný čas a odpočinok. Každý má mať právo na od­dych; nikoho ne­slo­bodno nútiť pra­co­vať bez prestania. Veď aj Starý zákon za­ka­zo­val ľuďom pra­co­vať v so­botu. V mo­der­ných časoch majú byť platené sviatky a do­vo­lenky a počet pra­cov­ných hodín má byť ob­me­dzený. Spo­loč­nosť má pre všet­kých zaistiť mož­nosti príjemnej zábavy, hier a iných foriem od­po­činku.

V. Ekonomické práva

1. Právo na vlastníctvo. Jednotlivci majú mať zákonné právo na vlastníctvo a zisk z neho môžu pou­ží­vať podľa vlastnej vôle, tešiť sa z neho a zve­ľa­ďo­vať ho ob­cho­do­vaním, ku­po­vaním a pre­dá­va­ním. Nikomu ne­slo­bodno vziať jeho majetok svoj­voľne a bez ná­le­ži­tého odškod­nenia.
2. Verejný majetok. Spoločnosť má právo vyvlastniť súkromný majetok z dô­vodu ve­rej­ného záujmu alebo bez­peč­nosti, no vždy len na zá­klade zákon­ného postupu. Spo­loč­nosť alebo štát môže vy­ko­návať druž­stev­nícku hospo­dársku čin­nosť. Môže re­gu­lovať, riadiť a vlastniť podniky, ak považuje ich čin­nosť za prospešnú pre ve­rej­nosť, ak súkromný sektor nie je schopný určité služby zaistiť efek­tívne a ak sa to robí de­mo­kra­ticky.
3. Právo organizovať sa. Zamestnanci majú právo vstúpiť do ro­bot­níc­kych orga­ni­zácií (odborov) a ko­lek­tívne vy­jed­návať so za­mest­ná­va­teľom. Majú právo odmietnuť pra­covať a štraj­kovať, ak im ich pra­covné pod­mienky ne­vy­ho­vujú. O veciach, tý­ka­júcich sa život­ných záujmov za­mest­nancov a o bez­peč­nosti práce v pod­niku je potrebné radiť sa aj so za­mest­nan­cami.
4. Ochrana pred podvodom. Ľudia majú právo na ochranu pred okla­ma­ním ne­prav­divými a ne­čes­tnými inze­rátmi a pred pre­dajom ne­kva­lit­ných tovarov a slu­žieb. Majú právo žalovať o náhradu škody a volať na zod­po­ved­nosť tých, ktorí sa pod­vodu dopustili. Štát má povin­nosť dozerať na do­držia­vanie zákon­ných zmlúv, aby nedošlo k ich po­ru­šeniu.

VI. Intelektuálna a kul­túrna sloboda

1. Sloboda bádania. Má existovať neobmedzené právo venovať sa vedeckému, filo­zo­fic­kému a inte­lek­tu­ál­nemu bádaniu. Expe­ri­men­tálne bádanie je pre pokrok našich ve­do­mostí pod­statné a malo by byť po­vo­lené – ak nie sú jeho pred­metom ľudia, ktorí k tomu ne­dali infor­mo­vaný súhlas – a to pre nich nezna­mená ne­bez­pe­čen­stvo. Vý­nim­kou je aj skú­šanie tech­no­lo­gických využití, ktoré môže ohroziť verej­nosť. Nemajú existovať po­li­tické, cirkevné alebo eko­no­mické sankcie proti tým, ktorí chcú v niečom bádať. Nemá existovať nijaká cenzúra pri uve­rej­ňo­vaní výsledkov, nech sa považujú za ako ne­o­by­čajné. Rov­naká zásada platí aj na ume­leckú kre­a­ti­vitu a tvorbu: umelci, spi­so­va­telia a bás­nici majú mať do­vo­lené vy­jad­ro­vať sa bez cen­zúry a bez nátlaku.
2. Právo na vzdelanie. Všetci príslušníci spoločnosti majú mať možnosť vzde­lá­vať sa a vy­cho­vávať svoje deti bez akých­koľ­vek obmedzení, za­lo­že­ných na ná­bo­žen­ských, národ­nos­tných alebo tried­nych názoroch. Dcéra chudobných rodičov má mať také isté právo na vzde­lanie ako syn bohatých rodičov. Hoci rodičia majú mať určité slovo pri vý­chove svojich detí, nemajú právo zbaviť ich ani iných žiakov možnosti poznať myšlienky a názory, ktoré oni odmie­tajú. Treba kva­li­ta­tívne určiť, čo sa asi po­va­žuje za por­no­gra­fiu. Úspešné do­kon­čenie štúdií sa má zakladať na in­te­lek­tu­ál­nych zásluhách a do­siahnu­tom stupni vedomostí. Hoci­kto nemá mať prístup všade, do kaž­dého zamestnania a po­vo­lania alebo na vy­sokú školu. Zásadne však každý má mať rovnakú možnosť roz­vi­núť všetky svoje schop­nosti a sú­ťa­žiť s inými za rov­na­kých pod­mie­nok.
3. Právo kultúrne sa obohacovať. Všetky usta­no­vizne, posky­tu­júce kul­túrne obo­ha­tenie, majú byť prístupné všetkým, ktorí ich môžu vy­u­ží­vať. Týka sa to knižníc, múzeí, ve­rej­ných parkov a iných rekre­ač­ných za­ria­dení, ako aj ume­lec­kých a ve­dec­kých ústavov.

VII. Morálna rovnosť

Všetci ľudia sú si rovní čo do dôstoj­nosti a práv. Ako ro­zumná mo­rálna bytosť, schopná uva­žo­vať, má každý človek právo na tú istú úctu ako každý iný človek. To nijako ne­zna­mená, že by sa s jed­not­li­vými ľuďmi ne­mohlo za­ob­chá­dzať roz­lične, podľa ich posta­venia v spo­loč­nosti, alebo že by ich úlohy, povin­nosti a od­meny mali byť rovnaké.

Morálna rovnosť bližšie určuje, že:

1. každý má mať rovnakú možnosť rozvinúť svoje je­di­nečné na­da­nie podľa svojich vlôh;
2. každý má mať rovnaký prístup k ve­rej­ným službám;
3. nesmie sa robiť diskriminácia na základe rasy, farby pokožky, sexuálnej orien­tácie, ná­bo­žen­stva, štátnej prísluš­nosti, jazyka, viery, so­ciál­neho pôvodu, ro­din­ného pôvodu alebo majetku.

VIII. Rovnaká zákonná ochrana

1. Právo na spravodlivý súd. Každý človek má právo na spra­vod­livé a ve­rej­né po­jed­ná­vanie pred ne­zá­vislým a ne­stran­ným súdom, podľa zákona príslušným na tento účel. Má sa po­va­žovať za ne­vin­ného, kým sa mu nedokáže vina (pre­zumpcia ne­viny).

Obžalovaného treba podrobne oboznámiť s po­va­hou obža­loby. Má mať právo osobne sa brániť a vziať si na pomoc právneho poradcu (advokáta) podľa svojej voľby alebo mať poradcu, ktorého mu pridelí a platí štát.

Má mať právo vypočúvať svedkov a pri­viesť svojich svedkov, aby sa objasnili fakty.

Neslobodno ho nútiť, aby svedčil proti sebe.

Neslobodno ho nútiť, aby sa priznal alebo uznal vinným.

Má mať právo odvolať sa proti rozsudku k vyššiemu súdu.

Ak bol oslobodený výrokom, proti ktorému niet odvo­lania, ne­možno ho za tú istú vec súdiť po druhý raz.

2. Právo na súdnu ochranu. Každý človek má právo do­vo­lá­vať sa pred príslušným súdom ochrany proti činom, ktoré po­ru­šujú jeho základné práva. Toto vy­ža­do­vanie nápravy ne­slo­bodno použiť proti nemu.
3. Právo na ľudské zaobchádzanie. Uväznené osoby nemajú dostávať kruté, neľudské alebo po­ni­žu­júce tresty. Ne­slo­bodno ich mučiť, ani zbaviť vy­ho­vu­júceho šatstva, lekárskej sta­rostli­vosti, jedla alebo uby­to­vania.

Obžalovaní, ktorí čakajú na po­jed­ná­vanie, majú byť umiestnení od­de­lene od od­sú­de­ných zlo­čincov a majú mať právo ostať na slo­bode po zlo­žení rozumnej kaucie.

Ak je niekto odsúdený a vo vä­zení, má sa s ním za­ob­chá­dzať ľudsky, nie pomsty­chtivo. Hlavným účelom uväz­nenia má byť ochrana spo­loč­nosti pred jeho ďal­šími činmi, ak sa po­va­žuje za ne­bez­peč­ného. Prí­padne jeho náprava a návrat do spo­loč­nosti, ak jeho pre­vi­nenie nebolo príliš veľké.

4. Vláda zákona. Zákonodarnú moc majú mať re­pre­zen­tanti ľudu a vý­konnú volení úradníci. Zákony sa majú vy­svet­ľovať a uplat­ňo­vať záväzným postupom. Nikdy sa nemajú zakladať na svoj­voľ­nom diktáte alebo jed­no­znač­nom prí­kaze (fiat). Vždy má existovať dosta­točná možnosť ich úpravy, ak to ľud žiada, alebo na od­či­nenie ne­spra­vod­li­vosti. Zákon má platiť rov­nako pre vládcu ako pre ovlá­da­ného.

IX. Právo na de­mo­kra­tickú účasť na vláde

1. Hlasovacie právo. Zákony sa majú zakladať na slo­bodne vy­jad­re­nom súhlase tých, ktorým sa vládne. Každý dospelý občan má mať právo zú­čast­ňo­vať sa na ria­dení vecí v štáte, v kto­rom žije.

Majú sa uskutočňovať pravidelné, slo­bodné a ve­rejné voľby s cie­ľom určiť hlavných re­pre­zen­tan­tov ľudu a potvrdiť alebo zamietnuť hlavné spo­lo­čen­ské orien­tácie, ktoré sa navrhujú alebo už boli prijaté.

Hlasovanie má byť všeobecné a rovné s hla­so­va­cím právom pre všet­kých dospelých bez vý­nimky. Voľby majú byť tajné!

2. Zákonné právo na opozíciu. Jed­not­liví prísluš­níci spo­loč­nosti majú mať právo ne­sú­hla­siť s orien­tá­ciou vládnej politiky a mať iné názory ako vedúci úradníci, ktorí ju for­mu­lujú a usku­toč­ňujú. Majú mať možnosť voľne a otvo­rene ne­sú­hla­siť s činmi vlády a pre­ja­vo­vať to slovom, tlačou, petíciami, zhro­maž­de­niami a hla­so­vaním.

Môžu sa organizovať a spájať s inými ľuďmi, aby aj ďalších oboznámili so svojimi názormi, a aby ovplyvnili verejnú mienku v prospech navrho­vanej zmeny. Majú byť chrá­není proti odvetným opatre­niam alebo pre­nasle­do­vaniu za opo­zí­ciu voči vláde.

3. Občianske slobody. Všetky slobody občana musia byť primerane chránené, a to vrátane nesúhlasu menšiny. Týka sa to slobody myslenia a sve­do­mia, slobody slova a pre­javu, zhro­maž­ďo­vania a iných práv a slo­bôd, o kto­rých už bola reč.
4. Právo zhromažďovať a združovať sa. Jed­not­liví prísluš­níci spo­loč­nosti sa môžu slo­bodne zdru­žovať s inými podľa svojho výberu a vytvárať s nimi kluby, pria­teľ­ské stre­diská, politické strany, tímy, kolektívy, školy, cirkvi, bratstvá a po­dobné orga­ni­zácie, aby rozvíjali aké­koľ­vek spo­ločné záľuby. Môžu sa pokojne schádzať každým spôsobom, ktorý považujú za uži­točný pre svoj cieľ, ak ne­po­u­ží­vajú násilie alebo ne­ohro­zujú verejnú bez­peč­nosť.
5. Odluka cirkví od štátu. Štát nemá vnucovať alebo usta­no­viť jednu teo­lo­gickú alebo ideo­lo­gickú doktrínu za ofi­ciálnu cirkev, ná­bo­žen­skú vieru alebo základ štátu. Jed­not­livci majú právo veriť alebo ne­ve­riť, prí­padne pridŕžať sa akej­koľ­vek formy viery alebo neviery, ktorá im vy­ho­vuje. Štát má byť neutrálny a nemá vystu­po­vať v prospech ani v ne­prospech nijakého ná­bo­žen­stva alebo ateizmu; pre­do­všetkým má chrániť slo­bodu myslenia a sve­do­mia pre všet­kých.

X. Právo na manželstvo, rodinu a deti

1. Právo na manželstvo. Dospelí jednotlivci majú mať právo žiť spo­ločne, prí­padne vstúpiť do man­žel­stva, s kým chcú. Man­žel­stvo sa má zakladať na slo­bod­nom súhlase obi­dvoch zúčastnených stránok. Má byť alebo podľa zákona le­ga­li­zo­vané, alebo sa má zakladať na zvy­ko­vom práve. Nemajú existovať zábrany proti man­žel­stvu na základe rasy, ná­bo­žen­stva, národnosti alebo iných pod­mie­nok. Zvy­čajne je man­želský zväzok he­te­ro­se­xu­ál­nym spo­lu­žitím muža a ženy, ale mali by mať možnosť ho slo­bodne uzavrieť aj dospelí rov­na­kého pohlavia (re­gis­tro­vané partnerstvo).
2. Právo na rozvod. Manželia majú mať právo zrušiť svoj man­žel­ský zväzok, keď to po­va­žujú za ro­zumné a žiť od­de­lene. Ak existuje man­želská zmluva o ma­jetku, majú sa dohodnúť na spra­vod­li­vom roz­de­lení spo­loč­ného vlastníctva. Ak majú deti, má sa dojednať riadna sta­rostli­vosť o ne, program návštev a fi­nan­čná pod­pora.
3. Právo mať deti. Rodičia majú právo plodiť deti, kým sú toho schopní a kým sa o ne vládzu starať a vy­cho­vá­vať ich.
4. Práva materstva a otcovstva. Nastávajúce matky majú právo na oso­bitnú sta­rostli­vosť a ochranu počas te­ho­ten­stva, ako aj počas príslušného obdobia po pô­rode kaž­dého dieťaťa. Aj nastá­va­júci otcovia majú v tom čase nárok na ur­čité ohľady.
5. Práva rodičov. Rodičia majú právo starať sa o svoje deti a vy­cho­vá­vať a vzde­lá­vať ich podľa svojich pred­stáv; nesmú im škodiť alebo ich zne­u­ží­vať.
6. Práva detí. Aj deti majú práva, ktoré rodičia nesmú po­ru­šo­vať; keby tak urobili, má spo­loč­nosť zakročiť na ochranu. Rodičia nesmú svoje deti zne­u­ží­vať fyzicky ani se­xu­álne, ani odo­pie­rať im vhodnú stravu, zdra­votnú sta­rostli­vosť, odev a uby­to­vanie. Deti ne­slo­bodno zbaviť práva učiť sa. Hoci rodičia sú zod­po­vední za vzde­lá­vanie svojich detí, nesmú im ne­po­voliť školu alebo odmietnuť iný spôsob kul­túr­neho obo­ha­co­vania, zakázať im čítať, obja­vo­vať, pozná­vať a ob­ľú­biť si nové (aj cudzie) názory, alebo inakšie roz­ši­rovať obzor svojho chápania.

---

Knihu Zakázané ovocie – Etika hu­ma­nizmu na­pí­sal významný hu­ma­nista Paul Kurtz. Do slo­ven­či­ny ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Hu­ma­nism (1988).

Pozri:

• Úvod
• 1. časť
• 2. časť
• 3. časť
• 4. časť
• 5. časť
• 6. časť
• 7. časť
• 8. časť
• 9. časť