K teórii a praxi humanistickej výchovy.
Časť II
6. Výchova charakteru a pestovanie poznania
2. úroveň: Internalizovaná empatia a sebaovládanie
Existuje aj druhé štádium morálneho rastu, a je rozhodujúce pre rozvoj osobnosti. Je ním pozitívny prístup k morálnosti. Mám na mysli potrebu vyvolať v mladej osobe uvažovanie o pravidlách morálneho správania. To sa podarí len vtedy, keď sa morálne zásady a pravidlá, po prvé, internalizujú (zvnútornia), po druhé, dodržujú nie zo strachu, ale z pocitu empatie a po tretie, vznikli zo skutočného pocitu, že človek musí svoje túžby ovládnuť.
V tomto štádiu mladého človeka podnecujeme, aby si vypestoval vlastný vnútorný zmysel pre morálku, ktorá bude autonómna, nezávislá od akejkoľvek vonkajšej cenzúry alebo sankcií, ktorá bude prvotným popudom pri každom konaní. Cynici môžu namietnuť, že táto forma morálneho vedomia je len psychologickým ekvivalentom pravidiel vštepených rodičovským alebo spoločenským súhlasom, prípadne nesúhlasom, a že dieťa v skutočnosti internalizuje príkazy vonkajšej autority. Toto by však nikdy nestačilo zabezpečiť vyspelé morálne správanie, keby sa dodatočne nevyvinulo nezávislé a samostatné morálne cítenie. Nepotrebujeme zákon, ktorý by svojím Fiat! (Nech sa stane!) rozhodol, čo je správne a čo nie, čo je dobré a čo zlé. Človek má schopnosť sám pochopiť zmysel svojej povinnosti. Morálna zodpovednosť a cit pre povinnosť sa musia stať súčasťou osobnosti. Človek má vnútorné dispozície, aby vnímal potreby iných ľudí, aby bol s nimi solidárny. Hľadí na nich s účasťou a chce im pomôcť; vedome nechce nikomu ublížiť.
Rodičia a učitelia, ktorí uplatňujú autoritatívny model výchovy ako prvý stupeň výchovy, tiež iste chcú, aby sa v ich deťoch vyvinula miazga ľudskej láskavosti. Nikto si nemyslí, že by chceli, aby ich deti žili len podľa prikázaní, alebo robili správne veci zo zlých motívov. Ide o to, že niet záruky, že by včasné trvanie na absolútnej poslušnosti viedlo k internalizovanej morálnej citlivosti. To je príčina, prečo morálna výchova na určitom stupni musí prejsť od zachovávania príkazov k uvedomelej morálnej voľbe.
To isté uvažovanie platí aj pre rozvoj vnútornej zdržanlivosti a ovládanie vlastných túžob a chúťok. V tomto prípade je to ešte oveľa komplikovanejšie. Predpokladá sa, že cenzorské superego (svedomie podľa Freuda; pozn. prekl.) obmedzí a skrotí hedonistickú podstatu infantilnej sexuality. Aj cirkev aj štát sa snažia definovať vhodné správanie a označujú za ohavnú alebo nezákonnú každú odchýlku od noriem sexuálnych prejavov. Snažia sa regulovať aj opilstvo, prejedanie sa a bezuzdnú túžbu po moci. Ale aj v tomto prípade platí, že ak niekto v určitom období svojho života nie je schopný posúdiť potrebu psychologickej rovnováhy a nezamyslí sa nad svojím zdravím, bude ľahkou korisťou každej náhodnej túžby a tá ho premôže. Vo svojom vnútornom živote bude panovačný, bude vo vojne so sebou samým, neschopný ovládnuť svoje priania, nespozná zásadu úspornosti, ktorá by mu umožnila šetriť na zajtrajšok; nebude vedieť potlačiť krátkodobé pokušenia v záujme dlhodobých cieľov. Jeho život bude samý spor a samá zmena.
Tak pre vnútornú zdržanlivosť, ako aj pre žičlivé pochopenie má rozhodujúci význam plne rozvinutý charakter. Preto som presvedčený, že rodičia aj učitelia musia urobiť všetko, čo môžu, aby svojim zverencom vštepili dobré zvyky a cibrili ich charakter na ušľachtilý. Ťažko povedať, v čom to spočíva. Aristoteles zastáva v Etike Nikomachovej dôvtipný názor, že tí, čo chcú študovať etiku, musia si najprv osvojiť základný cit pre rozlišovanie medzi správnym a nesprávnym a mať čestný charakter. [1] Ja hovorím, že naše zovšeobecnené zvyky a vlastnosti sa vytvorili pod vplyvom prostredia usmerňovaním a učením, pričom v rámci druhu a u jednotlivcov existujú vrodené dispozície a sklony, ktoré to umožňujú. Ak je to pravda, potom treba začať s rozvíjaním charakteru v najranejšom detstve a rodičia i učitelia si musia byť vedomí svojej zodpovednosti za vývoj dieťaťa. Samozrejme je prípustné viesť dieťa aj na základe príkazov – „Urob to!“ alebo „Neurob to!“ – podložených našimi vlastnými skúsenosťami a neobídeme sa ani bez potrestania za neprístojné a bez pochvaly za dobré správanie. Ale musíme mieriť ďalej a cibriť v dieťati jeho vlastné vnímanie morálnej skutočnosti: že musíme žiť, pracovať a zabávať sa spolu s ostatnými členmi našej spoločnosti. Jeho morálne cítenie potom prestane byť jednoduchým ekvivalentom cenzorského sociálneho poriadku a stane sa súčasťou jeho vlastného bytia.
Môžem dieťaťu pomáhať a povzbudzovať ho, aby sa postavilo na nohy a urobilo svoj prvý krôčik, ale ono samo musí potom zvládnuť chodenie, bežanie a šplhanie atď. Podobne ho môžem naučiť základné slová nejakého jazyka a pravidlá gramatiky, ale až jeho vlastný poznávací talent mu umožní pochopiť zmysel a vidieť súvislosti. My môžeme poskytnúť len materiál a smernice pre morálny rast. Dieťa musí v sociálnom procese učenia a prispôsobovania sa spolupracovať so svojimi rodičmi a kamarátmi. Žijúc s nimi a učiac sa od nich musí si vypracovať svoj vlastný morálny kvocient (M. Q.).
Dva zásadné prvky v tejto súvislosti sú láska a pocit spolupatričnosti k spoločnosti; prejavujú sa najmä v intímnom osobnom styku. Dieťa musí získať pocit, že ľudia v jeho okolí nie sú jeho nepriateľmi, ale že ho majú radi, zaujímajú sa o jeho dobro a chcú mu len to najlepšie.
Dieťa sa nemôže naučiť správať sa k svojmu okoliu empaticky, kým mu tí, čo sú okolo neho, neukážu porozumenie a súcit. Dieťa, ktoré zakúsilo osamotenosť, cítilo sa nechcené, alebo ho iní dokonca zneužili, bude ťažko dospievať ako milujúca a empatická osoba. Ak sa mu však niekto starostlivo venuje, vytvoria sa aj v jeho správaní morálne pravidlá. Rád by som zdôraznil, že vo výchove je dôležitejšie pozitívne povzbudzovanie ako výsmešná kritika chýb. Dobré náklonnosti a zvyky sa vyvinú a posilnia len vtedy, ak sa súčasne dostaví aj konštruktívny sebavedomý postoj k životu.
Ktoré zásady a hodnoty sa musíme snažiť vypestovať? V prvom rade to majú byť základné morálne vlastnosti, ako je bezúhonnosť, spoľahlivosť, láskavosť a čestnosť, ako aj ich rozličné podtriedy. Potom prídu na rad aj dokonalosti v osobnom živote. Je potrebné cibriť samostatnosť, sebaovládanie, sebaúctu, tvorivosť, motiváciu, optimistický pohľad na svet atď.
Ak je moja téza správna, môže dieťa a neskôr mladík alebo deva vyrásť v osobnosť, stať sa sebou samým, rozkvitnúť a tým dosiahnuť etickú dospelosť len v ušľachtilom morálnom prostredí. Začína sa to už na prvom stupni dokonalosti. Určitá poslušnosť voči minimálnym pravidlám je iste potrebná, ale nikdy to nestačí a je potrebné prejsť k druhej úrovni internalizovanej empatie a sebaovládania. Vychovávateľ musí povzbudzovať a pestovať chuť zdokonaľovať sa a nielen stále napomínať. Nikdy nesmie trestať zdravú individuálnosť alebo vynášať neprimerané zákazy.
Je jasné, že sa rozchádzam s niektorými skoršími humanistami, ktorí hlásali, že jedinou cestou pre rozvoj ľudských schopností je poskytnúť dieťaťu úplnú voľnosť a nechať ho, aby každé rozhodnutie urobilo samo. Myslím, že takýto prístup je veľmi chybný. Je pravda, že ak dospelí majú vedieť zaobchádzať so slobodou a ťažiť z nej, musia sa s ňou stretnúť už za mladi. Preto neslobodno mať o deti toľko strachu, že im nedovolíme robiť vlastné rozhodnutia. Ale poskytnúť dieťaťu úplne prázdne morálne prostredie by bola nerozvážna utópia a dieťa by sa nemohlo dobre cítiť, keďže príliš početné možnosti voľby by ho zmiatli; nemá dosť skúseností, aby pochopilo situáciu. Dôležité je, aby prebiehal postupný výcvik v osvojovaní si základných pravidiel a morálneho správania.
V morálnej výchove má rozhodujúci význam rozvoj schopnosti etického poznávania. Etické chápanie nie je výsadou dospelých ľudí. Je to schopnosť ako iné intelektuálne schopnosti, ako čítanie alebo rátanie a treba ju pestovať už v dieťati a potom v dospievajúcom mladíkovi či deve. Pravdaže, dieťa nie je schopné samo od seba dospieť k zrelému uvažovaniu a k samostatnosti v etickej oblasti. Je však nevyhnutné, aby sa semienka etického správania zasadili a dobre zakorenili v cnostných návykoch, ktoré dieťa preberá od starších ľudí vo svojom okolí. Bez takýchto základov chýba etickému hľadaniu kormidlo a dieťa môže podliehať zmenám nálad. Len ak sa už vyvinuli určité internalizované štruktúry, možno hovoriť o skutočnom etickom poznaní. Aj sám proces poznávania vplýva na utváranie charakteru u rastúcich detí, mládeže a u mladých dospelých. Žiaľ, tí, čo sa pridŕžajú autoritatívneho modelu výchovy, nedoceňujú význam racionality pre vývoj morálnej citlivosti. Chcem tým povedať, že proces učenia musí obsahovať prvky racionality.
Ak napríklad rodičia povedia „To musíš urobiť teraz!“ a ak sa dieťa pýta „Prečo?“, je bežnou odpoveďou jednoducho „Lebo ja ti to prikazujem!“ To je však sotva etická odpoveď a predsa ju mnohí rodičia dávajú. Nenavrhujem, aby sa už malinkému dieťaťu všetko odôvodňovalo, ale ako dieťa rastie, mali by rodičia podľa potreby vysvetľovať: „Dnes večer musíš ísť skoro do postele, pretože zajtra ráno musíš skoro vstávať, lebo pôjdeš do školy; keby si sa dobre nevyspal, bol by si unavený a nebavilo by ťa to.“ Alebo: „Jedz túto zeleninku, lebo obsahuje vitamíny a od tých budeš silný.“ Alebo: „Nekradni; ani tebe by sa nepáčilo, keby ti niekto bral hračky.“ „Nebi svojho brata; ako by sa ti páčilo, keby on bil teba?“ „Daj z cukríkov svojej sestre – keď bude mať cukríky ona, tiež ti dá.“
V uvedených príkladoch rodičia:
- uviedli dôvody správneho konania;
- vyslovili motívy správania;
- naznačili dôsledky (škodlivým sa treba vyhýbať, dobré treba vyhľadávať);
- a pripomenuli dôslednosť (nerob výnimky z pravidla, ktoré by si chcel uplatniť len pre seba).
To je niekoľko praktických každodenných situácií, ktoré môžu rodičia využiť na pestovanie kritickej etickej inteligencie. Uplatňuje sa tu praktický zdravý rozum a takto sa morálne pravidlá zakorenia do vedomia dieťaťa. Stanú sa samozrejmou súčasťou jeho ľudskej skúsenosti a rodičia s ním bez veľkých ťažkostí môžu začať etický rozhovor. Netreba stredoškolské vysvedčenie ani nijaké osobitné školenie, aby sme vedeli, ktoré sú prvé etické zásady: neklam, nekradni, nepodvádzaj, neruš sľub atď.
Na vyššom stupni etickej výchovy sa už pristupuje k rozvíjaniu nestraníckosti v správaní, vysvetľuje sa „etické hľadisko“ a slušné etické správanie voči okoliu. Citlivé správanie sa nezmazateľne vryje do mysle osvedčeným zlatým pravidlom: Nesmieme nikomu robiť to, čo nechceme, aby iní robili nám. Okrem toho nikdy nesmieme nikomu vedome ublížiť z nenávisti, zo vzdoru, zo žiarlivosti alebo z pomsty. Ak je niekto v núdzi, máme mu podať pomocnú ruku. Nesmieme pripúšťať výnimky pri nemorálnom správaní.
V takomto výchovnom procese nejde o abstraktné alebo intelektuálne otázky, ale o internalizáciu pocitov. Mladý človek sa má naučiť prežívať pocit viny, hanby alebo rozpakov, ak sa správa nevhodne, neprístojne alebo nemorálne; naopak, má vedieť precítiť radosť pri pochopení pocitov iných. Najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, je uviesť do súladu názory a obyčaje, myšlienky a city, poznanie a vcítenie. Vo všetkom je celkom iste aj citový prvok, lebo charakter je nielen dôsledok intelektu, ale aj citu.
Už z definície však už vyplýva, že etické povedomie vyžaduje intelektuálne hodnotenie rozmýšľania. Hoci rodičia a spoločnosť majú svoje morálne hodnoty a zásady, tie pre dieťa neznamenajú nič, kým sa nestanú súčasťou jeho vnútorného presvedčenia. Aj autoritatívny človek sa v určitých situáciách potrebuje dovolávať rozumnosti. Ako príčina nevyhnutnosti dodržiavať morálne pravidlá sa často uvádza, že boh ich vyhlásil za záväzné. Musíme pripustiť, že niektorých jednotlivcov motivuje k prijatiu kódexu správania sa sila určitého náboženského systému. No kým sa určitý morálny postoj nestane precíteným presvedčením, teda sám osebe záväzným a podstatnou časťou osobnosti, kým neprestane pôsobiť len zo strachu pred bohom alebo z lásky k nemu, kým to nebude vlastné rozlišovanie medzi dobrým a zlým, dovtedy to nebude etický postoj. Ťažko možno o niekom povedať, že sa správa eticky, ak koná ako neuvedomelý automat-robot, ktorý reaguje len na vložený kód a neposudzuje racionalitu svojho postupu.
Často sa kladú otázky: „Čo majú učiť rodičia a učitelia?“ „Je nejaký spoločný základ?“ „Môžeme sa dohodnúť na základných hodnotách a princípoch?“ V našej spoločnosti sa iste vyskytujú rozdielne mienky o morálnych názoroch a hodnotách. Diskutuje sa o sexuálnej voľnosti, interrupcii, eutanázii, treste smrti, vojne a mieri – a vychádzajú najavo nezmieriteľne odlišné názory. Ak je však moja téza správna, potom je tu okrem najnovšie vyslovovaných etických zásad predsa len trvalé spoločné jadro morálnych pravidiel – a tie treba učiť.
Chceme, aby naše deti boli vzorom najvyšších morálnych zásad, a to tak slovami, ako aj činmi. Chceme, aby vždy hovorili pravdu, aby dodržiavali sľuby, aby boli čestné a úprimné, verné a spoľahlivé, dobrej vôle, aby neškodili druhým, aby boli dobrosrdečné, vďačné a spravodlivé. Tieto predstavy prekračujú hranice národných kultúr a sú časťou spoločného dedičstva celého ľudstva. Je pravda, že môže dôjsť k vážnym sporom o uplatnení týchto zásad v rozličných konkrétnych situáciách. Aj čestní ľudia sa môžu rozchádzať v presvedčení, ako treba riešiť niektoré morálne dilemy, najmä keď ich sprevádza konflikt. Preto je potrebné rozvíjať humanistickú zásadu tolerancie, preto sa musíme učiť žiť v pospolitosti a spolupracovať vždy, keď je to možné, preto musíme predebatovávať naše nezhody. Svet je pluralistický, má mnoho tvárí. Sú tu rozličné náboženské, kultúrne, sociálne a politické ustanovizne, sú tu rozličné sústavy hodnôt. Musíme sa učiť žiť a nechať žiť. Žiadne hodnoty a normy nie sú imúnne voči kritike a stále máme byť pripravení otvorene sa do nej pustiť. Máme sa snažiť presvedčiť druhých, ale na to musíme byť sami presvedčení o oprávnenosti našej etickej požiadavky. Zo zásady však musíme hľadieť riešiť problém zmierlivo, nie násilím alebo mocou. Treba hľadať a nájsť spoločné základy. A máme byť pripravení zmeniť svoje hodnotenie a zásady, ak sa to ukáže potrebné.
Ako humanista by som chcel pridať – aspoň pre tých, čo uznávajú moje hodnoty – že je dôležité pestovať v deťoch záujem o cnosti. Chcem vychovať svoje deti a svoje vnúčatá tak, aby vedeli žiť a posudzovať veci a udalosti okolo seba samostatne a nezávisle. Chcem, aby rozvinuli svoje vlastné osobitnosti, aby sa stali osobnosťami, aj keď možno nebudú vždy so mnou súhlasiť. Môžem im pomôcť pustiť sa na more života, ale potom sa musia sami plaviť vlastným smerom, sami si musia svietiť na cestu, aj keď táto cesta bude iná ako moja. Uvedomujem si, že takéto slová ťažko padnú nejednému rodičovi; ale trvám na tom, že každý musí žiť svoj život sám – nik iný ho nemôže žiť za neho. Chceme mať hádam viac klonov seba samých, ktoré by len plnili naše príkazy, alebo chceme radšej tvorivé bytosti, ktoré plne rozvinú svoje schopnosti a využijú svoje možnosti? Či sa nemusia naučiť ovládať sa, aby v dospelosti dosiahli svoje ciele? Kým si svoj život neusporiadajú, budú ich dni rozhárané a budú vydaní napospas každej náhodnej túžbe.
Nemáme vari chcieť, aby sa naše deti a mládež naučili používať svoju inteligenciu tak, aby viedla ich rozhodovania? Nie sú praktické vedomosti dôležité v každodennom živote? Nemajú deti cítiť potešenie z vlastných vlôh, talentov a schopností, nemajú sa vyhýbať sužovaniu z vlastného podceňovania? Veru majú, a keď môžu, majú žiť pekným životom, ktorý si zaslúži pochvalu. Aj sebavedomie namiesto ponižujúcich pocitov sebaviny rozvíja zdravý postoj voči životu. Či nechceme aj to, aby mladí ľudia boli tvoriví a pohotoví, aby objavovali nové a nepoznané? Ak áno, potom si musia zaistiť úspešný postup v povolaní, mať schopnosť trvalého rastu a prispievať k blahu spoločnosti. Dúfame, že budú pozitívne motivovaní, že budú mať dobrú vôľu a optimizmus, že nebudú pesimistickí, pochybovační a zlomyseľní. S tým všetkým nevyhnutne súvisí správna výživa, cvičenie a dobré zdravie. Či nemajú byť schopní plne sa tešiť zo života, čo zahrnuje aj erotické zážitky a hodnotné estetické vnemy? Vcelku – či nechceme, aby to boli šťastní, tvoriví a samostatní ľudia, tešiaci sa z darov života, prekypujúceho radosťami?
Ak chceme mať takéto deti, nesmieme ich indoktrinovať, ani robiť z nich jednoduché kópie samých seba. Rodič, ktorý ľúbi svoje dieťa, si prizná, že aj jeho dieťa je jedinečná individualita, ktorej sa musí umožniť, aby sa sama prejavila a rozkvitla. Môžeme mu s láskou pomáhať, nakoľko sa len dá, ale je na ňom, aby si vybralo vlastnú cestu k dobrému životu. Pritom dúfame, že bude citlivé na želania svojich rodičov, že nám pomôže, keď to budeme potrebovať, a že bude pozorné voči našim záujmom a prianiam. Ohľaduplnosť musí byť vzájomná a obojstranná. Etické cnosti sú morálne pravidlá uvedené do života.
Som presvedčený, že je to chyba, ak rodičia chcú svojim deťom nasilu vštepiť svoje vlastné náboženské presvedčenie a bránia im v poznávaní náboženstiev iných ľudí. Nepovažujem za správne krstiť deti a birmovať, prípadne konfirmovať ich podľa nejakého náboženstva – bez ich výslovného súhlasu sa takto dopúšťame premývania mozgov. Nepopieram, že rodičia majú právo robiť to, veď je to pradávne právo, uznávané v civilizovaných spoločnostiach. Ale aj tak si dovoľme otázku: Prečo neumožniť, aby si dieťa samo vybralo, čo chce, až dospeje: svoje budúce povolanie, svojho budúceho manžela, prípadne manželku – a napokon aj svoje náboženské presvedčenie. Keď toto hovorím, som si plne vedomý, že takto rozmýšľať je veľmi ťažké pre tých, čo pevne veria, že majú absolútnu pravdu a že by bolo dokonca hriechom, a dieťaťu by škodilo, keby sa zatúlalo z lona cirkvi.
Podľa môjho názoru má byť výchova otvorená: každé dieťa má dostať to najlepšie možné vzdelanie; má sa zoznámiť s rozsiahlym obzorom ideálov a svetonázorov a má pochopiť alternatívne etické systémy. Ak moje deti zavrhnú moje presvedčenie, môže ma to mrzieť, ale je to ich slobodná voľba. Životy mojich synov a dcér sú pre nich rovnako dôležité, ako je môj pre mňa. Neboli stvorené na môj obraz. Každý z nich má spoznať a rozohrať svoje vlastné predstavy. To je zmysel života – každý človek má možnosť vytvoriť si počas svojho života svoj vlastný svet. Najviac, v čo môžem dúfať, je, že tak ako ja, aj moje deti prežijú život ako krásne a skvelé dobrodružstvo, plné zmyslu a napätia. Ak je život to najdôležitejšie, čo máme, potom ho musíme prežiť naplno, a môžeme len dúfať, že si naše deti zoberú z nás príklad a urobia to isté – aj keď ich „najdôležitejšie“ potreby nebudú tie, čo mali ich rodičia. Každý iste súhlasí s tým, že radosť zo života je alfou i omegou celého bytia a toto musí spoznať naša mládež sama.
Potreba kritického etického hľadania
Základom etiky humanizmu je potreba vyvinúť schopnosť kritického etického hľadania. Toto platí nielen pre jednotlivcov, ktorí sú čo do poznávacích schopností dospelí, ale aj pre spoločnosť a vlastne pre celý svet. Potrebujeme jesť zakázané ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého.
Žiaľ, mravnosť, zafixovaná na autoritatívnej rovine, nestačí dať uspokojivú odpoveď na všetky výzvy života, ani keď sa rozvinie do internalizovanej úrovne. Len kognitívne odpovede vedia riešiť celkom nové situácie, s ktorými sa dosiaľ nestretla ani tá najlepšia zásada internalizovanej morálnosti. Lebo život nás sústavne konfrontuje s ťažko pochopiteľnými hádankami, na ktoré treba dobrú odpoveď ešte len vymyslieť.
Hoci máme k dispozícii všeobecné smernice a rozumné ľudské bytosti, ktoré už jedli zo zakázaného ovocia, pri svojich etických úvahách ich zoberú do úvahy, nakoniec sa nikdy nezaobídeme bez ďalšieho kritického etického uvažovania. Pomerne málo sa hovorí o potrebe praktických vedomostí, odkázaných nám etickými filozofmi, a práve tieto sú nám aj dnes pravdepodobne najlepším poradcom pri tvorbe účinných rozhodnutí. Len v konkrétnej životnej situácii sa dá určiť, čo treba urobiť: zarábať si na živobytie, pripravovať sa na zamestnanie, kúpiť a zariaďovať si domov, okopávať záhradu, udržovať spoločenské vzťahy, debatovať o otázkach sociálnej politiky alebo diskutovať s ľuďmi rozdielnych filozofických a politických názorov. Niet náhrady za kritickú inteligenciu pri riešení aktuálnych problémov a tu nepomôže, keď sa nepriatelia humanizmu ponosujú na nedostatok absolútnych pravidiel, ktoré by im našepkali, čo treba robiť.
Vzhľadom na rýchlosť zmien a z nich vyplývajúcu ďalekosiahlu prestavbu sociálneho a prírodného prostredia treba aplikovať osvedčené staré pravdy všade, kde je to možné. Kde však už neplatia, tam potrebujeme nové, niekedy dokonca radikálne odlišné myšlienky i činy. Staré morálnosti bývajú v súčasnom kontexte často neprimerané, pretože nám neradia, čo treba urobiť práve v tejto situácii, ba niekedy sú len na prekážku. Nechcem povedať, že zmena vždy vedie k lepšiemu, ale vždy ju treba brať do úvahy. Naozaj ťažko viem pochopiť predstavu, že by postmoderná mestská spoločnosť mohla predpokladať, že postaví všetky etické zásady a hodnoty na pravidlách starodávnej kočovníckej a roľníckej civilizácie, starej dva až štyri tisíc rokov.
Ako nám môže pomôcť Desatoro alebo Kázeň na hore vypracovať etiku biogenetického inžinierstva, vesmírnych letov, transplantácie orgánov, ekologickej starostlivosti, explózie informácií alebo hromadenia jadrových zbraní? Neveľmi, pretože naši predkovia, hoci to boli rozumné ľudské bytosti a mali vášne a túžby nepochybne podobné našim, predsa len mali obmedzené vedomosti o vesmíre a o postavení človeka v ňom, i keď sa zakladali na najlepších vedeckých a metafyzických predstavách ich čias – no celkom iste sa nedajú použiť v našej dobe. Nemali dosť skúseností, aby vynašli morálnosť, vyhovujúcu všetkým budúcim spoločnostiam. Nedalo sa od nich očakávať, že uzákonia dokonalú morálnosť, platnú aj pre ešte nenarodené generácie – aj keď mohli veriť, že ich nadprirodzené systémy morálnosti im zjavili bohovia. Samozrejme, ani my nemôžeme byť takí namyslení, že by sme chceli zostaviť etické systémy pre všetky budúce spoločnosti – aj keď sme urobili veľký krok vpred vo vede a technológii. Kto by vedel predpovedať, čo sa budú naši potomkovia učiť o vesmíre, aké nové energie odkryjú, aké nebezpečenstvá budú ohrozovať ľudstvo? Veď už v súčasnosti vedie starodávny pojem „spravodlivej vojny“ k predstave, že každá vojna sa môže viesť aj jadrovými zbraňami a že ich použitie sa nedá obmedziť – aj keby to znamenalo zánik niektorých kultúr.
Opakujem, že najdôležitejší etický príkaz, ktorý môžeme rozvíjať pre seba a odkázať potomkom, je potreba byť kriticky inteligentný. Nerozumiem tým len jednoducho vedecké chápanie a technologickú zdatnosť, prípadne početné iné možné špeciálne využitia inteligencie. Predovšetkým a v prvom rade mám na mysli etickú racionalitu a morálnu múdrosť, ktoré má v dostatočnom množstve len málo ľudí a ktoré sú aj tí príliš často ochotní opustiť vo svojom hlade po nadprirodzených istotách a spáse.
Tento život a tento svet, po ktorom chodíme, ponúka nám aj budúcim generáciám skvelé možnosti. Ale musíme využiť všetky svoje praktické kognitívne skúsenostné a etické znalosti, ak ich chceme uskutočniť, aby sme sa z nich tešili. Kým nevytvoríme sami pre seba a kým neodovzdáme svojim deťom schopnosti etického uvažovania, budeme stále stáť pred životnými ťažkosťami a naše problémy a konflikty sa nám často budú zdať neriešiteľnými. Práve preto má byť najvyšším cieľom učenia rozvoj správneho uvažovania a etickej racionality. Nie je vždy ľahké určiť, ako sa má diať táto výučba. Zdá sa, že niektorí ľudia majú prirodzený dar akejsi praktickej múdrosti o živote, kým iní sú pojašení a hlúpi. Múdrosť sa dá najlepšie cibriť tak, že s rastúcimi deťmi a najmä s dospievajúcou mládežou čestne diskutujeme o veľkých etických otázkach súčasnosti.
Navrhujem, aby východiskom kritického etického hľadania bolo objasnenie našich zásad a hodnôt. Výraz objasnenie hodnôt sa už často používa na školách pri výučbe niektorých programov. [2]
Tieto programy však ich odporcovia zúrivo napadli, lebo sa nezaoberajú obľúbenými absolútnami konzervatívnych kritikov, ktorí sa boja, že by sa v žiakoch mohli ozvať pochybnosti a možno aj oslabiť ich predstavy o zle a dobre, ak sa zúčastnia diskusií o alternatívnych systémoch hodnôt v pluralistickom prostredí. Niektoré aspekty tohto kriticizmu možno pochopiť, ale nie všetky, lebo niet pochybností, že začiatkom etickej múdrosti musí byť objasnenie pojmov. Ale čo to znamená? V prvom rade ide o objasnenie už existujúcich de facto hodnôt – vecí, ktoré sú nám drahé a ktoré vrúcne ľúbime – a potom o naše etické zásady prima facie, t. j. o všeobecné zásady, podľa ktorých sa máme správať. Začíname hodnotami a zásadami, ktoré sú už zakorenené v našich zvykoch, vlohách a charaktere, ktoré sme už vyvinuli. Nevysvetľujeme ich preto, aby sme ich vyvrátili, ale aby sme ich dobre pochopili.
Tento kognitívny proces objasňovania a preverovania sa týka v prvom rade povinností a zodpovedností, na ktorých sa zakladajú naše sociálne vzťahy. Pre každý proces etického hľadania je podstatné objasniť ich definíciou a analýzou. Netreba ich ďalej automaticky považovať za bežné zvyky alebo nepreverené predsudky; dajú sa predsa porovnaním vyhodnotiť a nanovo definovať. Tak sa dostaneme na vyšší stupeň etického uvažovania a vstúpime do oblasti odôvodňovania. Budeme sa snažiť tieto zásady a hodnoty preskúmať, nielen slepo preberať; budeme ich posudzovať vo svetle dôkazov a dôsledkov našich činov, ako aj ich zlučiteľnosti s hodnotami a zásadami, ktoré uznávajú iní jednotlivci a iné skupiny v našej spoločnosti a vo svete. V tomto štádiu etického uvažovania sme schopní buď potvrdiť platnosť hodnôt a zásad, ktoré si vážime, t. j. zachovať cenné a trvalé prvky morálneho dedičstva minulosti, alebo, ak to bude potrebné, upraviť či zmeniť ich objavením a zavedením nových zásad.
Neústupní obrancovia status quo a nemeniteľných absolútnych príkazov nie sú schopní uvažovať o prispôsobení svojich zásad alebo o ich revízii. V živote to však môže byť niekedy nevyhnutné. Tento proces premysleného hodnotenia môže byť zdrojom civilizujúcej umiernenosti dospelej osobnosti; namiesto toho, aby viedol k impulzívnej reakcii, ako sa mnohí obávajú, môže pomôcť vyvinúť múdrejšie uvažovanie a lepšiu stratégiu. Naše správanie bude vyrovnanejšie a rozvážnejšie, ak budeme vedieť rozumne zvážiť všetky dôsledky svojho činu. To je konečný cieľ kognitívnej výchovy. Oslobodzuje jednotlivca tým, že ho zbavuje neprimeraných a zastaraných dogiem minulosti a umožňuje mu dosiahnuť vyššie stupne etického chápania. Tento bod dobre ilustruje zlepšenie postavenia žien a rasových menšín, dosiahnuté v zápase s predsudkami, založenými na početných normách, považovaných kedysi za základ „morálky“.
Potreba dospieť k uvážlivej etickej múdrosti je dôležitá nielen pre jej úlohu pri osobnom rozhodovaní, ale aj v hlbšom zmysle slova, pre jej úlohu v živote spoločnosti. Máme pred sebou neodkladné sociálne úlohy, ktoré sa musia riešiť v celosvetovom meradle a rýchlosť globálnych transformácií je hrozivá. Čo sme v minulosti považovali za stabilné inštitúcie, to sa v súčasnosti tak podstatne mení, že len najlepšie využitie našej inteligencie nám môže dať nádej, že vybudujeme nové, na spolupráci založené štruktúry spoločnosti. Žijeme v polyetnickom svete, v ktorom existujú vedľa seba najrozličnejšie kultúry, vyznávajúce celý rad rozličných hodnôt a zásad. Priznávam, že v podstate to tak bolo vždy, ale zdokonalené komunikácie, doprava a nadnárodné organizácie vrhajú stále viac jednotlivcov do neúprosného súťaženia a nových konfliktov.
Potrebujeme nájsť nový spoločný základ pre rozličné systémy a doktríny. Pozitívnym momentom pre hľadanie a nájdenie všeobecnej transkulturálnej etiky je v súčasnosti na celom svete uznávanie ľudských práv a ohľad na súkromnú sféru. Keďže všetci žijeme na jednej planéte, nie sme vari povinní vytvoriť planetárnu etickú komunitu, ktorej členmi budú všetci ľudia a všetky kultúry? Planetárna spoločnosť už veľmi rýchlo rastie a všade vznikajú nové ekonomické, technologické, vedecké, politické a sociálne inštitúcie. Prišiel čas postúpiť na vyššiu úroveň posudzovania. Som o tom presvedčený, a preto musíme pretvoriť naše hodnoty a zásady v tomto novom svetle. Činy a vyhlásenia niektorých ľudí dokazujú, že nás chcú všetkých a všade indoktrinovať v jedinom náboženstve, či už je to kresťanstvo, islam, hinduizmus, ideológia totalitárneho marxizmu či bezuzdného neoliberalizmu, alebo najnovšie paranormálne kulty nerozumu. No keby čo len jeden z nich mal úspech, celé ľudstvo môže ľahko skĺznuť späť do nového veku temna.
Veľké nebezpečenstvo sa skrýva v tom, že pochádzame z malých pospolitostí, v ktorých sme kedysi pôvodne žili a zrazu sa z nás stávajú masoví muži a masové ženy, necitliví na morálne pravidlá a neraz hotoví nekriticky ísť za novými sľubmi nadprirodzenej spásy, ako je napríklad Svätý grál (kalich, z ktorého vraj pil Kristus pred svojou smrťou; pozn. prekl.), bez váhania opúšťajúc niekdajšiu dôveru v kritickú etickú inteligenciu a vedu. V novej globálnej spoločnosti, ktorá prichádza, sa nemusí stratiť náš zmysel pre morálnu slušnosť a zodpovednosť. Oblasť ľudských práv a úctu ku slobode a k súkromiu jednotlivca nemusí nová spoločnosť spochybniť. Je však zrejmé, že starodávne náboženstvá a morálky nás nemôžu plne uspokojiť. Budeme vedieť vypracovať si víziu a nabrať odvahu, nevyhnutnú na výstavbu nového sveta pre všetkých členov ľudskej spoločnosti? Podstatným prvkom v tomto novom svete planetárneho humanizmu je pestovanie etickej múdrosti. Ako vyhnanci z raja máme veľkú zodpovednosť voči celosvetovej spoločnosti, a to nielen dnešnej, ale aj voči budúcim generáciám, ktoré zdedia svet.
[1] – ARISTOTELES, Etika Nikomachova, preložil Július Špaňár (Bratislava: Pravda, 1979).
[2] – SIMON, Sidney B., Values Clarification (Objasnenie hodnôt), New York, Hart Publications, 1972.
SIMON, Sidney B. a OLDS, Sally W., Helping Your Child Learn Right from Wrong: A Guide to Value Clarification (Pomoc vášmu dieťaťu pri rozlišovaní, čo je správne a nesprávne: Základy objasňovania hodnôt), New York, Simon and Schuster, 1976.
Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slovenčiny ju preložil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).
Pozri: