Absolútny skepticizmus sa rovná dogmatizmu

Sú dva hlavné druhy skep­ti­kov: mo­de­rátni a ra­di­kálni.

„Niet po­chyb­nosti o tom, že bez po­chy­bo­va­nia ne­možno bádať. Ale po­chyb­nosť a kri­ti­ciz­mus sú skôr filtre alebo brzdy ako hna­cie stroje. Stroje bá­da­nia sú zve­da­vosť, ob­jav­nosť a ná­pa­di­tosť.“

Mario Bunge

* * *

Moderátni (umiernení) skeptici sa ne­za­u­jí­majú o súhrn cel­ko­vých ve­do­mostí. Namiesto toho postu­pujú od prí­padu k prí­padu, uve­do­mu­júc si, že pre­vierka kaž­dého kúska ve­do­mostí pred­pokladá jeho po­rov­nanie s ne­ja­kým iným pre­ve­re­ným úse­kom ve­do­mostí, čo aj len z dô­vo­du ar­gu­men­tácie.

Naproti tomu celkový skep­ti­cizmus ne­pri­púšťa obdobu, a tým je pri hľa­daní rov­na­kou pre­káž­kou ako dog­ma­tizmus. Vedci, tech­nici a hu­ma­nis­tickí bá­da­telia prak­ti­zujú ne­sústav­ný skep­ti­cizmus, ktorý je, na roz­diel od  ra­di­kál­neho (ab­so­lút­neho), kon­štruk­tívny.

Ako inakšie, ak nie po­rov­na­ním s ne­ja­kou ob­do­bou, možno zisťovať prav­di­vosť ne­ja­kého vý­roku, účin­nosť ne­ja­kej me­tódy alebo správ­nosť ne­ja­kého pra­vidla? Em­bry­o­ló­govia od­mie­tajú mož­nosť pa­nen­ského ro­de­nia u ľudí, pre­to­že ve­dia, že ľud­ské va­jíčko sa ne­začne deliť, kým sa nezmocní jed­nej či via­ce­rých sper­mií. Skú­sení neu­ro­ló­govia od­mie­tajú mož­nosť te­le­patie, lebo vedia, že myš­lienka, prejav moz­govej čin­nosti, sa ne­môže od­lúčiť od mozgu a ísť si svojou cestou. In­ži­nieri od­mie­tajú mož­nosť stroja, ktorý by pro­du­koval viac energie, ako spotre­buje, pre­tože poznajú princíp za­cho­va­nia energie. A tak to ide ďalej.

Vo všetkých týchto prí­pa­doch platí táto ar­gu­men­tácia: A a B sú vzá­jom­ne nezlu­či­teľné. A bolo potvr­dené ako platné alebo aspoň ako prav­de­po­dob­nejšie ako B. Preto je potrebné B zavrhnúť, aspoň pre tento čas (do­časne). Kratšie pove­dané: Pri­šelca B po­su­dzu­jeme na pod­klade dob­rých zna­lostí jeho pro­tiv­níka A. Ta­kéto postupné hod­no­tenie sa úspešne up­lat­ňuje všade tam, kde ešte ne­exis­tuje cel­kové vy­hod­no­tenie.

Takže existujú dva spôsoby, ako od­miet­nuť ne­ja­ký vý­rok alebo pra­vidlo: s uve­de­ním alebo bez uve­denia dô­vodu alebo pred­po­kladu pre prav­di­vosť, čo aj len z dô­vodu ar­gu­men­tácie. Ale od­mie­tať niečo bez uve­de­nia dô­vodu je rov­nako dog­ma­tické ako tvrdiť niečo bez uve­de­nia dô­kazu. Inými slo­vami, ab­so­lútny skep­ti­cizmus je len jedna z fo­riem dog­ma­tizmu.

Môžu existovať dva dôvody pre vy­slo­venie po­chyb­ností o ne­ja­kom vý­roku alebo pra­vidle: em­pi­rické alebo teo­re­tické. V prvom prí­pade sa ne­jaká myš­lien­ka od­mieta pre ne­sú­lad s bež­nými em­pi­ric­kými poznat­kami. V dru­hom prí­pade pre nezlu­či­teľ­nosť s hod­no­verne pre­ve­renou teó­riou. V obidvoch prí­pa­doch sa ne­priaz­nivý po­su­dok vyslo­vuje na zá­klade pres­ved­či­vosti ur­či­tých poznat­kov, o kto­rých sa v danej dobe nedá po­chy­bo­vať. Keby sa nič ne­pred­po­kla­dalo, nič by sa ne­dalo do­ka­zo­vať alebo vy­lu­čovať. Inými slovami, v kon­cep­tu­ál­nom vákuu niet ra­cio­nál­neho po­chy­bo­vania. Alebo ešte inakšie: od omylu alebo zmaru mô­žeme byť ušet­rení len za cenu kúpy (alebo aspoň vý­po­žičky) určitej pravdy alebo účin­nosti, to podľa potreby.

Okrem toho sa v obidvoch uve­de­ných prí­pa­doch po­číta so zá­ru­kou lo­giky, t. j. ká­nonu for­mál­nej plat­nosti. Skep­tici, ktorí sa od­mie­tajú pod­robiť logike, sú ira­cio­na­listi, lebo od­mie­tajú základné pra­vidlá ra­cio­nál­nej diskusie. To je prí­pad post­mo­der­nistov, ktorí od­mie­tajú aj vedu. Sú to ab­so­lútni skep­tici – okrem v oh­ľade svojich vlastných vyhlá­sení.

Moderátni skeptici považujú pochybnosť za pro­strie­dok na do­pát­ranie sa pravdy, ak nie celej a de­fi­ni­tívnej, tak aspoň približnej a plat­nej do ďal­šieho oz­ná­menia. Mo­de­rátni skep­tici sú podľa toho me­to­dickí, kým ra­di­kálni sú syste­ma­tickí. Tí prví postu­pujú po častiach a po­stupne, tí druhí naraz a náhle. Mo­de­rátny skep­ti­cizmus posky­tuje per­spek­tívu po­stup­ného na­pre­do­vania po­znat­kov, kým ra­di­kálny skep­ti­cizmus má za ná­sledok okam­žitú ne­ve­do­­mosť.

Ako postupujú matematici, vedci, tech­nici a ve­decky orien­to­vaní hu­ma­nisti: glo­bál­nym alebo postup­ným spô­so­bom? Inými slo­vami, po­chy­bujú naraz o všet­kom a za­čí­najú každý pro­jekt od piky, alebo sta­vajú na pre­doš­lých po­znat­koch a po­chy­bujú len o jed­nej veci naraz? To značí: po­stu­puje pokrok ve­do­mostí re­vo­lučne alebo evo­lučne?

Z našej predošlej diskusie vyplýva, že to­tál­ne re­vo­lúcie, ako ich vy­mys­leli Thomas S. Kuhn, Paul K. Feyerabend a ich žiaci, sú len vý­plody ich fantázie. Idey „ne­me­ra­teľ­ných“ („ne­po­rov­na­teľ­ných“) „pa­ra­di­giem“ a ira­cio­nál­nych „pa­ra­dig­mo­vých zvratov“, po­dob­ných ná­bo­žen­ským kon­ver­ziám (prestu­pom z viery na vieru), sú lo­gicky ne­platné a histo­ricky fa­loš­né. Každý vý­znam­ný objav v jed­nej oblasti vedy vy­u­ží­val aj poznatky z inej oblasti. A každá teória alebo metóda nahra­dila sú­pe­riacu len vtedy, ak sa uká­zalo, že jej je ob­jek­tívne nad­ra­dená.

Tak napríklad starí Gréci použili roztrúsené ma­te­ma­tické záznamy egyptských a su­mer­ských roľ­níc­kych do­zor­cov a úč­tov­níkov, ale pre­me­nili ich kva­li­ta­tívne pri­da­ním všeo­bec­nosti, kon­trol, syste­mi­zácie – a vzru­šenia. Ve­decká re­vo­lúcia se­dem­nás­teho sto­ro­čia by ne­bola bý­vala možná bez pred­chá­dza­jú­ceho oži­venia gréckej ma­te­ma­tiky. Faraday a Maxwell zdo­ko­na­lili fyziku obo­ha­tiac de­dič­stvo po Voltovi, Gal­vanim a Am­pérovi. Einsteinova teória špe­ciál­nej re­la­ti­vity bola – podľa jeho slov! – len vyvrcho­lením Max­wellovej teórie. Darwin za­lo­žil svoje dielo na poznat­koch Lyella a nespo­čet­ných na­tu­ra­listov a cho­va­teľov. Neo­dar­vi­novská evo­lu­cio­nis­tická bio­ló­gia je zlú­čenie Dar­wi­nových výsledkov s ge­ne­tikou. Mo­le­ku­lárna bio­lógia vyply­nula z fúzie ge­ne­tiky a bio­chémie. A tak ďalej. V každom význam­nom objave bola na jednej strane sú­vis­losť a na druhej strane ne­sú­vis­losť – práve tak ako v bio­lo­gickej a so­ciál­nej evo­lúcii.

Niet pochybnosti o tom, že bez po­chy­bo­vania ne­možno bádať. Ale po­chyb­nosť a kri­ti­cizmus sú skôr filtre alebo brzdy ako hnacie stroje. Stroje bá­dania sú zve­da­vosť, ob­jav­nosť a ná­pa­di­tosť – objavy do tých čias nezná­mych sku­toč­ností, vyslo­venia nových hy­po­téz, vy­náj­denia nových metód a no­vých ľud­ských vý­rob­kov.

Ak je hlásený nejaký fakt, musí ho niekto kri­ticky pre­ve­riť a po­kú­siť sa ne­zá­visle ho zo­pa­ko­vať. Ak bola navrhnutá ne­jaká hy­po­téza, metóda alebo výroba, musí to niekto preskúšať. Najprv niečo objav alebo vy­nájdi, potom to pre­ve­ruj a skú­šaj! A skúška, či je niečo pravda alebo účinné, zahrnuje v sebe pred­po­klad, že niečo iné platí. V tomto ohľade pre­do­všet­kým po­su­dzo­vanie omylu pred­po­kladá ve­do­mosť (alebo aspoň dom­nienku) o pravde.

Nijaká skúška sa nedá urobiť vo vákuu, pre­tože každú skúšku treba naj­prv naplá­no­vať a po­tom usku­toč­niť. A obidve tieto ope­rácie sa za­kla­dajú na ur­či­tých ve­do­mos­tiach, o kto­rých sa počas skúšky nedá za­po­chy­bo­vať. Vi­ro­ló­govia sa ne­za­u­jí­majú o fy­ziku, ktorá platí pri zosta­vení a fun­go­vaní ich mikro­skopu. Po­dobne sa progra­má­tori pri po­čí­ta­čoch ne­za­o­be­rajú ani ma­te­ma­tikou, ktorú pou­ží­vajú, ani fy­zikou pevných látok, ktorá je pod­kladom zostavy ich po­čí­tačov. Z toho vyplýva záver, že keďže každá po­chyb­nosť sa vzťa­huje aj na ur­čitý súhrn ve­do­mostí, ktoré v danej chvíli nie sú pred­metom záujmu, objav každého omylu po­sil­ňuje celý rad právd – tých, ktoré fun­gujú ako obdoby.

Iste sa niekedy stane, že bádatelia alebo prak­tici na jed­nom poli po­u­žijú ná­le­zy z iného poľa, ktoré sa môžu ukázať byť zlé. Takýmto ne­ho­dám sa nedá vyhnúť a, okrem prí­pa­dov, keď ide o život, je možná náprava. Ne­do­ka­zujú, že všetky ve­do­mosti sú možno mylné, ale len táto ich časť – čo aj vin­níka ne­možno vždy iden­ti­fi­kovať vopred.

Radikálni (absolútni) skeptici hlásajú, že si myslia, že ne­máme mať vieru – čo je, samo­zrejme, seba­ni­čivá viera. Naproti tomu mo­de­rátni skep­tici sú toho názoru, že sa máme snažiť vypra­covať a navrhnúť pri­ja­teľné hy­po­tézy, čo aj kon­tra­in­tu­i­tívne (nezmy­selné), a že máme byť pripra­vení zavrhnúť tie z nich, ktoré sa ukážu fa­lošné. Nikto ne­môže myslieť, hľadať alebo konať bez toho, že by na niečo veril. Zlé nie je mať ne­jakú vieru, ale tvrdo­šijne sa pridŕžať viery, ktorá bola už dávno za­miet­nutá, alebo ktorú ne­možno pod­ro­biť skúške.

Záverom sa dá povedať, že absolútny skep­ti­cizmus je lo­gicky ne­u­drža­teľný a prak­ticky ne­plodný. Ob­ja­vi­telia vo všet­kých od­vet­viach života potrebujú ro­zum­ný skep­ti­cizmus a kon­štruk­tívny kri­ti­cizmus, a nie ni­hi­lizmus, ktorý je vo svojej pod­state deštruk­tívny. Len ne­zú­častnený divák se­diaci doma si môže do­vo­liť byť ab­so­lút­nym skep­tikom, zatiaľ čo cesto­vateľ sa vysta­vuje rizikám neznámych morí.

Radikálny či absolútny skepticizmus ne­na­po­máha získavať ve­do­mosti, ale naopak, je pre­kážkou pri bá­daní. Nie je náhoda, že prekvitá len na fa­kul­tách umení a v ich blízkosti. Ma­te­ma­tici, fak­tickí vedci, inži­nieri, lekári, práv­nici, mana­žéri, po­li­tici a iní od­bor­níci s roz­siah­lymi ve­do­mos­ťami sú príliš za­ne­práz­dnení hľa­da­ním pravdy alebo účin­nosti, než aby si hoveli v cel­ko­vom skep­ti­cizme. Vedia, že sa nedá začínať každé ráno úplne od­znova, a že je potrebné bu­do­vať na základe osved­čených poznatkov získa­ných v mi­nu­losti. Vedia aj to, že ak vidia do ďa­leka, je to preto, lebo, ako po­ve­dal Ber­nard de Chartres a opa­ko­val to Newton, stoja na ple­ciach obrov.

Skrátka a dobre – mierne dávky skep­ti­cizmu sti­mu­lujú hľa­danie pravdy; prehnané dávky ho brzdia. Mal by sa preto zmeniť názov tohto ča­so­pisu na Mo­de­rate Skep­tical Inquirer (Mierne skep­tický bá­da­teľ)? Nie, pre­tože výraz „bá­dateľ“ sám o sebe vy­jad­ruje sku­toč­nosť, že všetko bá­danie sa zakladá na pre­doš­lých poznat­koch, ne­vyhnut­ných čo len na spo­znanie nového prob­lému alebo na na­zna­čenie novej me­tódy – a takýto skep­ti­cizmus je mo­de­rátny, a tým aj kon­štruk­tívny.

---

Autor: Mario Bunge.

Mario Bunge je profesorom filozofie na Uni­ver­zite McGilla v Montreale v Ka­nade. Je členom Rady pre ve­decké pre­ve­ro­vanie tvrdení o pa­ra­nor­málne (CSICOP) a autorom troch tuctov ve­dec­kých kníh o fy­zike a fi­lo­zofii, o. i.: Finding Philosophy in Social Science (Miesto fi­lo­zofie v so­ciál­nych vedách, 1996), Foundations of Biophilosophy (Základy bio­fi­lo­zofie, 1997) s Mar­tinom Mahnerom), Social Science Under Debate (Diskusia o so­ciál­nych vedách, 1998), Philosophy of Science (Fi­lo­zofia vedy, 1998, 2 zväzky), The Sociology-Philosophy Connection (Pre­po­jenie medzi so­cio­ló­giou a fi­lo­zo­fiou, 1999) a Dictionary of Philosophy (Slovník filozofie, 1999).

* * *

Prameň: Mario Bunge, Absolute Skep­ti­cism Equals Dog­ma­tism, Skep­ti­cal Inquirer, 24/4, s. 34 – 36, júl/au­gust 2000.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nistov č. 19 zo 4. 7. 2000. Pre­lo­žil Ras­tislav Škoda, vy­da­vateľ Zo­ši­tov hu­ma­nistov.

Na koniec článku Rastislav Škoda ešte pri­ložil poznámku:

Krátka správa: Herbálne pre­pa­ráty ohro­zujú zdravie.

Denník Washington Post usku­toč­nil prvý celo­štátny prieskum tý­ka­júci sa mož­ného ne­bez­pe­čen­stva her­bál­nych (rastlinných) pre­pa­rátov pre zdravie oby­va­teľ­stva, vy­vo­laný na jed­nej strane búr­li­vým rastom prie­my­sel­nej veľ­ko­vý­roby týchto pre­pa­rátov pre potreby alter­na­tívnej me­di­cíny, na druhej strane sku­toč­nos­ťou, že ame­rická vláda od­mieta uznať po­ten­ciálne ne­bez­pe­čen­stvo týchto vý­rob­kov.

„Pribúda dôkazov, že stále vyšší počet Ame­ri­čanov vážne ochorie alebo aj umrie po po­žití prí­dav­kov do stravy, ktoré sľu­bujú všetko možné od oso­bit­nej energie po zdravý spánok. Výsledky prieskumu sú veľmi zne­po­ko­ju­júce.“

Guy Gugliotta, Health Concerns Grow Over Herbal Aids, Washington Post, 19. 3. 2000.