K teórii a praxi humanistickej výchovy.
Časť II
4. Excelsior (Stále vyššie)
Etika dokonalosti
Etická dokonalosť
Ústredná otázka znie, či existujú normy etickej dokonalosti. Možno dávať do protikladu a porovnávať taký veľký počet záľub a hodnotení a rozhodnúť sa pre niektoré? Možno posudzovať rozličné spôsoby života a používať v tejto súvislosti výrazy lepší a horší? Ak áno, na akom základe?
Po prvé, je potrebné uvedomiť si, že každé hodnotenie sa zakladá na porovnávaní; je porovnávacie. Dá sa nájsť len niekoľko absolútnych noriem a aj tie sa vzťahujú len na určitú skupinu ľudí, prípadne na ich výkony. Môžeme zostaviť napríklad tabuľku ľahkých atlétov zo skupiny bežcov a skokanov. Pritom berieme do úvahy v prvom rade vynikajúcich atlétov týchto disciplín. Môžeme začať tak, že sa najprv pozrieme na olympijské rekordy. Len tí, čo vytvorili nové rekordy alebo získali zlaté medaily, ako Roger Bannister, Fanny Blanken-Koenová, Paavo Nurmi alebo Rafe Johnson, sa kvalifikujú do súťaže dokonalosti na tomto poli. Dokonalosť je teda výslovne relatívny pojem, ktorý sa používa na označenie ľudí, venujúcich sa určitej činnosti, a to na porovnanie ich schopností a výkonov. Hovorili sme o športovej dokonalosti; o etickej dokonalosti platia analogické postupy.
Iný test dokonalosti je trvácnosť výkonu. Najviac na nás nezapôsobí ojedinelý úspech, aj keby bol taký významný, že ho hodno zaznamenať, ale trvalé výkony počas dlhšieho obdobia. Zázračné dieťa, neraz neobyčajný talent, môže skoro zapadnúť a už nikdy o ňom nepočujeme. Nie každý je Yehudi Menuhin, ktorý hral virtuózne po celý život. A tak hovoríme, že Wordsworth a Whitman sú veľkí básnici, že Mies van der Rohe a Frank Lloyd Wright sú veľkí architekti, že Einstein a Newton sú veľkí vedci. Takýchto jednotlivcov považujeme za géniov v špeciálnych oblastiach ľudského úsilia, v ktorých ich dielo znamenalo nové objavy. Ich diela alebo objavy boli všeobecne uznané ako vynikajúce, špičkové alebo jedinečné; prípadne boli aj verejne oslavovaní. Vyžaduje dokonalosť verejné uznanie? Velikánov považujeme za dokonalých nie preto, lebo sa im dostalo uznania, ale pre vnútornú hodnotu ich diela, ktoré svedčí o tvorivosti, novátorstve a objavnosti. Sú pozoruhodní, lebo prevýšili naše očakávania a znamenajú pre ľudstvo výnimočný prínos.
Musím dodať, že mnohí tvoriví ľudia sa do smrti nedožili uznania a ich dokonalosť a tvorivosť sa vo svete stala známou až dodatočne. Napríklad vo Van Goghovi po celý život nikto nevidel génia a Nietzscheho nenávideli ako zloducha.
Niet pochýb, že niektoré formy dokonalosti sa dajú merať asi tak, ako keď niekoho pri skúške známkujeme. Hodnotiaci proces je často kvalitatívny a vyjadriť jeho výsledok číslicami je ťažké, ale dokonalosť sa zablyští ako vybrúsený krištáľ a oslepí nás svojou trblietavou krásou. Normy etickej dokonalosti sú úmerné úrovni nadania a výkonom osoby, ktorej ich pripisujeme. Niekto nemusí byť géniom, ani priekopníkom, ale pri práci s materiálom, ktorý má k dispozícii, môže vykazovať obdivuhodný druh dokonalosti. Keď sa zameriavame na dokonalosť, chcel by som ešte zdôrazniť, že nemáme na mysli len úzky okruh vybranej elity. Úroveň niečieho života nesmieme posudzovať podľa jeho povesti alebo postavenia, či je génius alebo významný vynálezca, alebo či prispel k zlepšeniu sveta.
Dokonalosť je vzťažná norma, ktorá sa dá aplikovať na jednotlivca len za jemu vlastných okolností, t. j. s prihliadnutím na jeho osobné vlastnosti, na biologické a environmentálne faktory v jeho živote a na sociálne prostredie, v ktorom žije. Ušľachtilý život, o ktorom hovorím, má dôstojnosť a veľkosť, ktorá sluší nielen kráľom a prezidentom, ale aj ľuďom najnižšieho spoločenského postavenia. Dokonalosť sa zjaví všade, kde je harmónia v rôznorodosti a symetria. Aj pri utrpení, bolestiach, nepriazni osudu a tragédiách – a možno práve preto – sa oplatilo a opláca žiť. Taký človek nemusí žiť v stave potupného neúspechu a sklamania; môže tvoriť výborné veci. Aj jeho život je vzácny, a to pre neho samého a pre jeho okolie. Nemusí namaľovať Monu Lisu, aby vynikol; stačí, ak vymaľuje svoj byt. Ani nemusí postaviť pomník; stačí, ak sa so záujmom zlepšuje vo svojom povolaní. Človek môže prejavovať vysoký stupeň umelectva a šikovnosti, aj keď žije len v skromných podmienkach.
Úplnú dokonalosť nedosiahne nikto; všetci ľudia majú svoje slabosti. Ale napriek ľudskej obmedzenosti a ich povahovým chybám sa vždy niekde prejaví voľačo cenné. Na dobrý ľudský život sa treba dívať ako na zázrak, ako na niečo krásne a nádherné, ako na utešený orech alebo mocného leva. Musíme uvážiť, čo znamená byť ľudskou bytosťou, a nie mylne predpokladať, že človek má byť géniom alebo svätcom – veď všetci sme len ľudia.
Vráťme sa k otázke: v akom zmysle je rozumné určovať normy dokonalosti pre etické hodnoty? Môžeme tu používať výrazy vynikajúce vlastnosti a veľké zásluhy? Áno, môžeme. Hodnotíme, po prvé, druhy hodnôt, ktoré má niekto rád a ktoré ho nabádajú k činnosti; po druhé, jeho životný štýl; a po tretie, jeho vzťah k ľuďom v jeho blízkom okolí. Zaoberajúc sa etickou dokonalosťou určitej osoby nemám na mysli jednoducho jej hlavné zamestnanie alebo povolanie, nech sú akokoľvek dôležité a uspokojujúce pri realizácii dobrého života, ale myslím na celkový súhrn hodnôt a zásad, ktoré hrali nejakú úlohu v celom jej živote. Niekto môže byť veľkým fyzikom a žiť zlým životom, veľkým matematikom a nevedieť naštartovať auto, citlivým básnikom a pritom strašným manželom. Nechcem sa zamerať len na časť človeka, muža alebo ženu, ale na celý život vyspelej osobnosti. Ktoré zložky života nás oprávňujú povedať, že niekto je vzorný človek alebo že je schopný určitej šľachetnosti? Ktoré sú tie obdivuhodné vlastnosti, tie znaky dokonalosti a výbornosti, ktoré na seba sami upozorňujú?
Humanisti vidia úspešnosť života v dobrom žití a v dosiahnutí určitej trošky (modicum) šťastia. Pre jednotlivca je šťastím v niečom obstáť a dosiahnuť plné rozvinutie svojej osobnosti. Život človeka je ako umelecké dielo. Sme zapojení do tvorivého procesu dávať našim plánom a projektom formu a usporiadanie, jednotu a harmóniu. Máme zmesi farieb rozličných odtieňov, tvarov a foriem a umiestňujeme ich na plátno. Náš život je sčasti naše vlastné dielo. Výsledok vyplýva z našich volieb a činov počas mnohých rokov a desaťročí. Je konečný produkt naše vlastné dielo? Sme schopní pospájať jednotlivé časti, uskutočniť svoje plány a sny, a tak dať akýsi druh jednoty a súdržnosti nášmu svetu? Nie každý vie vytvoriť majstrovské dielo, vybudovať si pozoruhodnú kariéru alebo čo len viesť príkladný život. Mnohí ľudia zlyhajú. Ich život bol daromný, premohol ich strach a bojazlivosť, utápali sa roky v žiali. V džungli života si nikdy nevedeli nájsť vlastnú skrýšu. A tak sú odsúdení nielen osudom (aby sme sa vyjadrili metaforou), ale aj vlastnou neschopnosťou urobiť „veľké“ veci; nemám na mysli očakávania spoločnosti, ale ich vlastné túžby. Koľko bolo neúspechov v povolaní, koľko rozpadnutých manželstiev, koľkí žili v mlčanlivom zúfalstve?
Mohol niekto žiť inakšie? Áno, aspoň do určitej miery. Ale ak je to tak, potom ako a v akom zmysle? Ak sa meria podľa osobných cieľov, zahrnuje naplnený etický život pojem dosiahnutia a dokončenia niečoho, t. j. vedomé spoznanie, že sme svetu niečím prispeli, aj keď len skromne; že sme prejavili svoje nadanie a že sme urobili niečo podľa vlastných predstáv užitočné a produktívne. Schopnosť urobiť niečo také vyvoláva pocit radostného a tvorivého života, slušného, nádejného a vzrušujúceho. Do určitej miery môže dosiahnuť šťastie skoro každý človek, ale záleží na tom, čo robí. Závisí to od toho, či sme schopní uspokojiť svoje základné potreby, ale aj od toho, či sme schopní prejaviť činorodé nadanie v nejakej oblasti, ktorú sme si zvolili.
Isteže, vyskytujú sa aj veľké tragédie, nepredvídané nehody a pohromy. Niekoho dlávi ťarcha každodenných udalostí a bez vlastnej viny nie je schopný viesť uspokojivý život. Neraz aj náhoda hrá v živote kľúčovú rolu: byť na správnom mieste v rozhodujúcej chvíli, alebo nebyť na zlom mieste v zlom čase. Napriek tomu záleží od nás, čo sa nám stane, od toho, ako odpovieme na výzvu, či budeme konať rozumne, ako si naplánujeme život, pre čo sa rozhodneme, s kým sa budeme stretávať, čo nás bude zaujímať, na čo zameriame svoju činnosť, na čo sa cítime povolaní, aké zamestnanie si vyberieme, ako sa budeme vedieť prispôsobiť, nakoľko budeme vytrvalí aj pri nepriaznivom vývoji a ako budeme reagovať na nové možnosti v nových situáciách.
Tvrdím, že niektoré klasické náboženské modely etiky sú v hlbokom zmysle slova neľudské, a ako také prameňom bezodnej biedy a nešťastia. Mám na mysli také etické systémy, ktoré učia, že šťastie je v utiahnutí sa z tohto sveta: niektoré formy budhizmu prikazujú potlačiť všetky túžby, ak chcete vkročiť do stavu pokojnej nirvány; a niektoré formy kresťanstva sa sústreďujú na spásu na druhom svete. Naproti tomu prometeovský ideál je výzva bohom a osudu, rozhodnutie zaujať bojovný postoj a vlastným pričinením obšťastniť náš svet. Pretože žijeme mimo raja a okúsili sme zakázané ovocie, potrebujeme odvahu vzdorovať nepriazni. Na tom bola postavená celá ľudská kultúra; to je výsledok našich nádejí a vnuknutí, našej predstavivosti a našich ohromných možností, nášho pevného rozhodnutia uskutočniť naše najkrajšie predstavy. Súhrn a podstatu tvorivého života vyjadruje hrdinská cnosť: odmietnuť uznať porážku a odhodlane tvoriť nový svet, v ktorom sa raz predsa len uskutočnia naše predstavy.
Kľúč k dokonalému životu nie je v jednoduchom vyhovení našim potrebám, ani v plnení požiadaviek našej prirodzenosti, ale v prevýšení toho všetkého skokom vpred a v uskutočnení odvážnych cieľov. Etická ušľachtilosť sa najlepšie preukáže prvým krokom do neznáma, ktorý sa všetci ostatní boja urobiť, zapálením sviečky, aby sme nehabkali v tme a otvoreným úsilím dosiahnuť nové obzory. Tvorivý človek je schopný existenčnej voľby, chce zvládnuť svoj osud, pokiaľ je to len možné, sníva o nových horizontoch a hľadá sily, ako to všetko uskutočniť. Nebanuje za minulosťou, ani ho neohuruje prítomnosť, ale všetku energiu zameriava na dosiahnutie krajšej budúcnosti. Neslní sa v Bytí, ani sa nezabára do Ničoty, ale dychtí vkročiť do veľkolepého procesu Stávania sa, lebo to je dynamický kľúč k životu.
Keď píšem tieto riadky, nezastieram pred sebou možnosť určitého skepticizmu voči ich obsahu, pretože vyzdvihujem životný štýl, platný v určitých kultúrach, no nie vo všetkých. Opísaný ideál platí najmä v súčasnom americkom a európskom živote; oslavujú sa tvoriví vedci a umelci, podnikaví obchodníci a stavitelia, úspešní šťastlivci. Ale nie všetky kultúry mali takéto zameranie; niektoré mali iné ideály, napríklad náboženský pokoj a duchovné uvoľnenie. Je to, čo ja tu predstavujem, univerzálne v tom zmysle, že by vyjadrovalo ľudské predstavy šťastia, spoločné všetkým kultúram? Nie všetci jednotlivci vo všetkých povolaniach sú schopní dosiahnuť vysoké ciele. Ale ja hovorím, že sa to týka všetkých. Naozaj aj pisárok v kanceláriách a robotníkov na farmách alebo v továrňach, ktorých údelom je práca, ponechávajúcu len málo miesta na tvorivosť? Je pravda, že niektorí jednotlivci sa nadchýnajú pre dobrodružný život, kým iným je milšie pohodlie a bezpečnosť. Je ideál, ktorý som opísal, prístupný len tvorivej elite?
Tieto námietky sú vážne, lebo ak sú oprávnené, je pútavý napínavý život prejavom mojej osobnej záľuby (alebo aj fyzického vzhľadu) a kým pre mňa je vzrušujúcim a zošľachťujúcim, pre iných môže znamenať stres a únavu. Dá sa tu niečo objektívne odôvodniť alebo je to len otázka vkusu? Vidí sa mi, že niektoré z týchto výhrad sú oprávnené. Možno hovorím len k tým jednotlivcom, ktorí majú prometeovsky nespútanú povahu a vedia nájsť veľkosť v riskantnom a namáhavom živote. Na podporu svojej argumentácie uvádzam, že pri pohľade na celú ľudskú vývojovú drámu zistíme, že kľúčovú rolu hybnej sily civilizácie hrala tvorivosť a že každý človek môže prispieť k tvorivému vývoju, aj keď niekedy len málom. Nezlomného ľudského ducha charakterizuje sila tvorivosti, t. j. skutočnosť, že ľudia nevedia byť nečinní, ale vedia vypäť všetky sily na zdolanie diania a zvrátiť jeho priebeh vo svoj prospech. Človek je staviteľ, od prírody je pracovitý a tvorivý. Ochotne súhlasím s tým, že potrebuje poriadok, harmóniu, pôžitok z bezprostrednej skúsenosti a z času na čas uvoľnenie a odpočinok od lopoty každodenného namáhavého života. Aj tak však tvorivá činnosť a predstava úspechu sú v ľudskom druhu hlboko zakorenené pudy; sú to žriedla jeho veľkosti a inšpirácie, umožňujúce prekročiť hranice ľudskej prirodzenosti a budovať civilizáciu. Mnohí teisti brojili proti takýmto impulzom; chcú nás chrániť pred neistotami a výzvami bežného života sľubmi posmrtného života a spásy vo večnej blaženosti. Ale ak odopierajú človeku právo na tvorivé dobrodružstvo, ostávajú neľudskí a sú nepriateľmi sebarealizácie.
Mal by som byť presnejší. V čom spočíva etická dokonalosť? Nie je to jednoducho len radostný život plný potešení, je to skôr život tvorivých výsledkov. Dajú sa načrtnúť vlastnosti a charakteristiky takého dokonalého života? Myslím, že výraz excelsior (stále vyššie) dobre vystihuje stav tvorivého snaženia. Nikto nemôže dosiahnuť stav úplnej dokonalosti, ale existujú jej stupne; niektorý z nich musí každý človek pre seba objaviť a zaujať. Výraz excelsior používam preto, lebo mám na mysli konkrétny empirický stav, ktorý sa dá dosiahnuť teraz a tu. Netreba čakať na nirvánu alebo spásu na druhom svete.
Po prvé, musíme rozlišovať také stavy dokonalosti, ktoré sa týkajú jednotlivca a jeho snáh o osobný výkon a neobyčajný úspech. Po druhé, existujú dokonalosti, ktoré sa týkajú jednotlivca vo vzťahu k iným ľuďom v rámci spoločnosti. Nikto nemôže dosiahnuť stav ešte vyššej dokonalosti bez podielu na spoločných hodnotách.
I. Vlastná dokonalosť
1. Autonómia. Medzi najvyššie ľudské dokonalosti patrí schopnosť človeka sám si riadiť svoj vlastný život. To znamená ochotu prevziať zodpovednosť za vlastnú budúcnosť a spoznať, že nakoniec každý sám má rozhodnúť, ako chce žiť a čo od života očakáva. Život v spoločnosti síce vyžaduje skupinové rozhodnutia o spolupráci, ale pretože máme len jeden život, nemali by sme s ním zaobchádzať márnotratne odmietaním vlastného rozhodovania alebo zrieknutím sa tejto možnosti a prenechávaním iným, aby rozhodovali za nás. Autonómna osoba má zmysel pre vlastnú nezávislosť. Sama si určuje smer a sama si vládne. Jej autonómia je potvrdením jej slobody.
Môže človek kontrolovať svoj vlastný osud? Môže zmeniť alebo presmerovať udalosti? Alebo je tak uspôsobený neosobnými silami, že nemôže robiť nič iné ako poddať sa im? Za najväčšie nešťastie v živote považujem, ak niekto odovzdane prijíma svoj osud, je ochotný zrieknuť sa svojej slobody a odmieta sám si zvoliť svoje základné záujmy. Teisti ponižujú moc človeka, keď tvrdia, že sami o sebe nie sme nič a vo všetkom závisíme od boha. Tvrdia, že nemôžeme robiť nič iné ako plniť božie príkazy, že nemôžeme prekonať tragický osud ľudského rodu a že jediné riešenie je božská spása.
Humanisti nesúhlasia s týmto pesimistickým názorom a psychologickým ústupom a navrhujú pozitívnu alternatívu. Môžeme si poradiť so životnými problémami. Len musíme brať svet realisticky, tak, ako ho vidíme, a neutiekať sa k nejakému mytologickému božstvu s prosbami o pomoc. Len keď naplno rozvinieme svoje schopnosti, môžeme dúfať, že prekonáme nepríjemnosti, spory a tragédie. Musíme chcieť urobiť všetko potrebné na pochopenie prírodných procesov a na ich nasmerovanie podľa našich potrieb. Ak máme mať úspech, musíme mať určitú dávku sebadôvery, že vieme rozlišovať, že naše skutky prinesú ovocie a že nakoniec sa aspoň pokúsime niečo urobiť.
Autonómia je osobná sloboda, rozšírená na kontrolu udalostí, ktoré ovplyvňujú naše životy. Nemám na mysli možnosť ovplyvniť priateľov, iných ľudí alebo celú spoločnosť okolo nás, ale len kontrolovať náš súkromný život a akceptovať ho ako rozvíjajúci sa projekt. Človek si musí povedať:
„Ja som stredobodom voľby a rozhodovania, ja sám sa musím rozhodnúť, čo chcem urobiť zo svojho života. Ukážem, čo si myslím, a ak to bude možné, pokúsim sa niečo urobiť.“
Na to treba odvahu, a to nielen odvahu byť, ale aj odvahu stať sa. Na to treba smelosť a vervu.
Opakom tohto prístupu je prispôsobivosť, ústupčivosť a v krajnom prípade ustráchanosť a roztrasenosť. Koho to postihne, ten prehral skôr, než sa pustil do boja. Sú ľudia, čo si myslia, že nemôžu urobiť nič iné ako poddať sa osudu a jeho fúriám. Ale človek s autonómnym, sebavedomým a hrdým svetonázorom odmieta vzdať sa bez boja. Autonómna osoba má odvahu, energiu a dosť silnú vôľu, aby alebo včas prestala, alebo časom vyhrala.
Autonómia nie je protispoločenská a otvorená demokratická spoločnosť podporuje rast autonómnych osobností. Najlepšia spoločnosť je taká, kde ľudia radi berú na seba zodpovednosť za seba samých a rozumne sa rozhodujú. Autonómia neznamená, že nebudem spolupracovať so svojou ženou, prípadne manželom, so sestrou alebo bratom, s matkou alebo otcom, s kolegami alebo spoluobčanmi. A keďže sám som autonómny, viem rešpektovať iné osoby s ich rovnakým právom na autonómiu.
2. Inteligencia. Klasickí filozofi veľmi zdôrazňovali podstatnú úlohu rozumu pre dobrý život. Pritom podcenili význam vrodených a emocionálnych rozmerov ľudskej skúsenosti. Aristoteles vymenoval päť intelektuálnych cností, o ktorých si myslel, že prispievajú k racionálnej dokonalosti: filozofická múdrosť, vedecký dôkaz, intuitívne pochopenie, umenie a praktické vedomosti. No naše intelektuálne schopnosti sú oveľa zložitejšie a širšie ako tento výpočet. Na inom mieste som katalogizoval dvadsaťjeden takýchto intelektuálnych vlastností, od abstraktnej inteligencie a logických schopností na jednej strane až po technické vedomosti, umeleckú virtuozitu a mechanickú zručnosť na druhej strane. [1] Už Aristoteles teda vnímavo rozpoznal význam praktických vedomostí pri etickej voľbe. Človek môže mať vynikajúce intelektuálne schopnosti a vykazovať významné intelektuálne úspechy v jednej oblasti, ale nemať ich v iných oblastiach. Nenájdete človeka, čo by mal všetky intelektuálne vlohy. Z hľadiska etického života je najdôležitejšou vlastnosťou praktická kritická inteligencia. Zdravý rozum alebo vrodená múdrosť nám umožňujú riešiť dilemy života a správne voliť. Nazývam to aj dobrým úsudkom pri hodnotení alternatív a rozumnom rozhodovaní.
Či je táto schopnosť darom bohov (t. j. vrodená), alebo je to produkt skúsenosti, ktorý sa dá pestovať výchovou a tréningom, o to sa už filozofi preli. Prečo vedia niektorí ľudia trafiť priamo do čierneho, ako to už býva, a urobiť v určitej situácii to, čo treba, kým iní sú daromníci, čo sa na nič nehodia? Úbohí hlupáci, stále sú zapletení do nejakého nešťastia a nikdy sa nevedia správne rozhodnúť. Praktická múdrosť je asi výsledkom oboch zložiek, vlôh aj tréningu; máme šťastie, že sa vieme učiť, a tak zlepšovať svoje schopnosti pustiť sa do kritického myslenia a využívať ho v bežnom živote. V tomto zmysle mám na mysli prezieravú inteligenciu, t. j. schopnosť plánovať, uskutočňovať projekty a rozhodovať sa až po uvážlivom posúdení situácie. Treba zvážiť, čo by alternatívne riešenie stálo a aké by malo dôsledky. V procese voľby sa takto stáva podstatným pochopenie. Etika dokonalosti je podložená našou schopnosťou vyslovovať kompetentné úsudky, ktorých predpokladom je vedieť, čo je dobré a čo zlé.
Ale buďme radšej čestní, keď hovoríme o tejto dokonalosti. Nikto nie je úplne dokonalý a aj najrozumnejší človek občas podľahne vášni. Istotne je správne raz sa zamilovať, držať palce miestnemu klubu alebo rozjariť sa na hostine. Inteligencia predstavuje ideálny model, ktorý spočíva v porovnaní hodnôt a zásad, ako aj vo zvážení súperiacich nárokov v danej situácii. Kritická etická inteligencia nie je ani čisto formálna, ani čisto abstraktná. Jej obsah je konkrétny: neslobodno stavať rozum do protikladu s túžbou. Nejde tu o poznanie s cieľom potlačiť túžby, ako si to predstavovali starí stoici, pretože každá motivácia skrýva v sebe naše hlboké priania a je svojím obsahom hlboko biopsychologická. Motívy, v ktorých splývajú naše túžby a rozumné úvahy, stimulujú nás k činnosti, a nie len k myšlienkam. Pochopením sa dá dosiahnuť len určitá rovnováha medzi rozličnými fázami našich psychologických impulzov. Inteligencia je biologický stav. Nie je to votrelec, je to intímna časť celej našej psychologickej sústavy, no aj tak len jeden prvok v preferenčnom procese hodnotenia. Aj tak však môžeme povedať, že inteligenciu musíme považovať za dokonalosť, lebo tým, že neraz hrá rozhodujúcu rolu pri snahách o zmenu úmyslov a záujmov, prispieva k lepšiemu životu. Je podstatná (esenciálna), lebo je najúplnejším výrazom toho, čím sme ako ľudské bytosti.
Intelektuálne činnosti sú bohatým prameňom potešenia a obohatenia. Iste je to tak pri vedeckom výskume, pri hľadaní vedeckého vysvetlenia, čo sa deje v prírode, pri historickom bádaní, pri filozofických úvahách atď. Mnoho ľudí zasvätilo celý svoj život intelektuálnym problémom a odmenou im bolo silné zadosťučinenie. Ale už Aristoteles zistil, že človek potrebuje aj oddych, ak má normálne prebiehať činnosť mysle. Každý človek je schopný istého stupňa intelektuálnej aktivity, či je to už chodiť do školy, čítať knihy, počúvať prednášky, alebo pokúšať sa nájsť to, čo mu vyhovuje. Ľudí fascinuje lúštenie hádaniek a skladanie puzlov; napínavé hry skúšajú našu vytrvalosť dopátrať sa riešenia. Človek je zvedavý tvor, ktorý baží po poznaní. Niektorí ľudia tak dychtia po dobrej informovanosti, že o určitých veciach čítajú všetko, čo im príde pod ruku. Veľa cestujú, stretávajú sa s novými ľuďmi, chodia na výstavy a prednášky. Takéto prejavy intelektuálneho záujmu poukazujú na skutočnosť, že vedomostiam pripisujeme veľmi veľkú váhu, a to jednak pre ich významnú úlohu v našom živote, jednak ako zdroj potešenia.
3. Sebaovládanie je veľmi dôležitá cnosť, ktorú treba rozvíjať. Súvisí s inteligenciou a dobrým úsudkom, ale ide ešte ďalej. Týka sa oblastí túžob a vášní. Keď niekto nevie ovládať svoje city a usmerňovať svoje úsilia na konštruktívne ciele, mrhá svojou energiou a premárni ju na neproduktívne a bezvýsledné činnosti. Vystavuje sa nebezpečenstvu, že sa ho zmocní nejaká posadnutosť, napríklad prejedanie sa, a bude jesť do vyčerpania, alebo nymfománia, a nekontrolovateľne podľahne sexu. Sebaovládanie treba pestovať výchovou a cvičením; tak sa dosiahne umiernenosť pri uspokojovaní vlastných túžob. Sebaovládanie umožňuje tvorivo zamerať všetko úsilie na dosiahnutie vytýčených životných cieľov; vyžaduje inteligenciu a praktické vedomosti; spája nápad a želanie. K celkovej charakteristike osobnosti prispieva väčšmi ako sebapoznanie. Zahrnuje silu vôle a pevné rozhodnutie vytrvať.
Nedisciplinovaný človek sa stáva ľahkou korisťou každého nepredvídaného nápadu a chúťky; ovládnu ho náruživosti a závislosti. Niekedy ho úplne oslepí túžba po sexe, jedení, pití, drogách alebo bezcenných zábavkách, ktorým sa bez rozmyslu poddá. Preto je sebaovládanie pre vyspelých jednotlivcov najhlavnejším vodidlom, umožňujúcim im odolávať zvodom chvíľkových pokušení v prospech dlhodobých cieľov. Môže mať podobu stoického zrieknutia sa, ale obsahuje aj schopnosť vzdorovať nepríjemnostiam a rozhodnutie prekonať ťažkosti. Vôbec neznamená netešiť sa zo života alebo vzdať sa túžob. Rôzne želania treba len dať na váhu a porozmýšľať, ktoré by sa nám mali vyplniť. Úspešný život sa dá viesť len vtedy, keď máme pod kontrolou a usmerňujeme vonkajšie udalosti a súčasne sme sa naučili zvládnuť vlastné vnútorné pohnútky, aby nám nevládli.
4. Sebavedomie. Etika dokonalosti vyžaduje aj určitý stupeň primeraného sebavedomia. Stále sa nám zdôrazňuje, že musíme rešpektovať iných ľudí, starších ľudí, zákony a brať ohľad na všetkých, čo sú od nás závislí. To môže byť dobré a správne, ale niektorí pritom zabúdajú, že tiež majú právo na ten istý stupeň pozornosti a ohľaduplnosti, aký sami preukazujú iným.
Zameranie na sebavedomie možno prehnať, ak niekto preceňuje svoju hodnotu. To sú egotisti (čo si myslia, že sú viac ako iní) a egoisti (čo si myslia, že im patrí viac ako iným). Tých nemám teraz na mysli; ich záujem o seba samých prerástol rozumnú mieru a spoločnosť má právo odmietnuť to a brániť sa proti nim; takíto ľudia sa neraz správajú detinsky a trpia velikášstvom a sebachválou.
Protipólom tohto stavu je nedostatok sebaistoty a slabý pocit vlastnej identity. Ak niekoho jeho okolie sústavne znevažovalo, povedzme, že ho rozkazovační rodičia a učitelia nadmieru kritizovali, ten sa nakoniec vzbúri a neposlúcha ani najoprávnenejšie príkazy spoločnosti, alebo sa, naopak, utiahne do ústrania a stratí úplne pocit nezávislosti; jednoducho sa prispôsobí tomu, čo sa od neho očakáva. Som presvedčený, že študentov stredných škôl veľmi a bytostne zaujíma, či sú takí nadaní ako ich spolužiaci. Zlé alebo priemerné známky, prípadne nespokojnosť rodičov môžu v nich vyvolať veľkú skľúčenosť a začnú sa obávať, že v živote neuspejú.
Niektorí jednotlivci bez sebadôvery sa veľmi skoro vzdajú. Žiaľ, takým sa bude veľmi ťažko šťastne žiť, pretože im bude chýbať aj nepatrná sebaúcta a viera vo vlastné vlohy a schopnosti; a nebudú vedieť myslieť na to, čo by mohli dosiahnuť, alebo kam sa dopracovať. Niekedy sa jednotlivci bez sebaistoty stávajú vystatovačnými a vysiľujú sa daromnými pokusmi získať pochvalu od iných namiesto toho, aby mysleli na to, čo chcú v živote dosiahnuť. Opakom sebadôvery je malomyseľnosť, ktorá môže u niektorých jednotlivcov natoľko narušiť oceňovanie vlastnej osoby, že sa len stále kritizujú za svoje omyly a porážky – dokonca aj za svoju neschopnosť stať sa slávnymi. Stávajú sa z nich perfekcionisti, ktorí nikdy nie sú spokojní s úlohami, ktoré si predsavzali vykonať, alebo so spôsobom, ako ich vyriešili. Nikdy nedosiahnu vnútorný pokoj. Niekedy sa úplne vzdajú boja a skončia v tichom zúfalstve, hľadajúc pokojný prístav, ktorý by im zabezpečil čo len trochu tepla a pokoja. Napriek slovným prísľubom otvorenosti, tolerancie a rozdielnosti, ako aj zdôrazňovaniu osobitnosti panuje v našej kultúre zdrvujúci tlak prispôsobiť sa, ktorý nijako nepodporuje sebavedomie.
Nikto nemôže mať úspech vo všetkom, čo v živote podnikne. Človek sa pokúša urobiť to najlepšie v nádeji, že aj z porážky sa poučí. Ale komu chýba sebadôvera, ten sa nevie zmieriť s neúspechom. Vyčíta ho sebe samému. Hoci pripúšťa poľahčujúce okolnosti tým, čo okolo neho stroskotali, nevie ich priznať aj sebe samému. Má rád iných, ale nevie mať rád sám seba. Osobitne kresťanstvo posilňuje takéto pocity vlastnej viny, keď vyžaduje cnosti, aké sa na zemi vôbec nedajú dosiahnuť, napríklad dokonalú cnosť, a potom prísne trestá svojich veriacich, že to nedosiahli.
Humanistova odpoveď perfekcionistovi znie takto: ste jediná osoba, s ktorou máte žiť po celý život, od začiatku až do konca. Musíte sa teda pokonať sám so sebou, radovať sa sám so sebou a myslieť si dobre sám o sebe. Dúfam, že poznáte svoje cnosti a chyby, ale si myslím, že si máte priznať si aj určité poľahčujúce okolnosti. Z toho však neusudzujte, že nie ste zodpovedný za svoje omyly, ak ste niečo urobili alebo neurobili, alebo že by ste sa nemali ustavične snažiť o zlepšenie.
Určité sebavedomie je nevyhnutné pre vybudovanie vlastnej identity a postupný rast nezávislosti. Hrdosť na seba nie je hriech. Vtieravo ponížená pokora nesvedčí slobodnému autonómnemu človeku, schopnému vo svete niečo dokázať a vyžadujúcemu zaslúžený rešpekt.
5. Tvorivosť. Tvorivo činorodá osoba predstavuje najvýrečnejší prejav ľudskej slobody: schopnosť svojráznosti. Tvorivosť je úzko spätá so samostatnosťou a sebavedomím, lebo nezávislá osoba má istú predstavu o svojej sile. Nepoddáva sa prekážkam, na ktoré v živote narazí. Je schopná vymyslieť a uskutočniť niečo nové. Vie nové možnosti nielen rýchlo pochopiť, ale aj ťažiť z nich.
Tvorivosť má veľa rozličných podôb. Zväčša sa myslí na originálneho vedca, ktorý posúva dopredu hranice vedomostí, robí veľkolepé objavy, alebo navrhuje nejakú novú a smelú teóriu. Potom to môže byť hybná sila, ktorá dáva veľkému umelcovi alebo sochárovi schopnosť pretvoriť surový prírodný materiál do nových foriem podľa svojich tvorivých predstáv. Básnik, spisovateľ a hudobný skladateľ používajú ako materiál reč a harmóniu a tkajú úchvatné diela, ktoré nás nadchýnajú. Podobne vynálezca alebo inžinier vynachádza nový nástroj, stroj alebo zariadenie. Štátnici navrhujú nové ústavy, stavitelia budujú nové továrne, objavitelia sa plavia po nezmapovaných moriach, kontinentoch alebo galaxiách – všetci prejavujú tvorivé impulzy. Opakujem však, že tvorivosť sa netýka len výnimočných géniov, ale aj všetkých jednoduchých ľudí, ktorí prejavia vlohy pre novátorské správanie.
V určitom zmysle slova má všetok organický život tvorivé rozmery. Prvé spojenie vajíčka a spermie, oplodnenie, a potom následný proces tvorivého rastu ilustrujú tvorivosť, ktorá je vlastná organickej hmote. Všade, kde existuje učenie a prispôsobovanie životných foriem okolitému prostrediu, je istý stupeň tvorivosti.
Činorodosť je jednou z určujúcich vlastností ľudského rodu. Nikomu úplne nechýba, lebo je nevyhnutná na prekonanie protivenstiev a na prispôsobenie sa podnetom prostredia. Existujú však stupne tvorivosti; azda najlepšie sa to ukazuje vo vedome riadených teleonomických aktivitách. Tvorivosť zahrnuje tak schopnosť pochopiť ako aj predstavivosť. Vystupuje na scénu vždy, keď sa myseľ snaží riešiť nejaký problém predložením alternatívnych možností a viditeľnou sa stáva pri spracúvaní starých materiálov novým spôsobom. Je kľúčovým podnetom pri vytváraní kultúry. Keďže každá osoba je jedinečná, prejavuje sa tvorivosť v jej idiosynkratickom správaní sa v tom, ako sa učí zdolávať problémy a prispôsobovať sa každodennému svetu obyčajných ľudí.
Stupne dokonalosti existujú aj vo vzťahu k tvorivosti. Niektorí ľudia vedia lepšie odhaľovať nové možnosti ako iní. Prekypujú novými myšlienkami, majú plodnú predstavivosť. Žiaľ, niekto môže byť kreatívnym géniom v jednej oblasti nadania alebo prejavovať vynikajúce schopnosti a dosahovať pozoruhodné výsledky v určitom životnom období, no nemať nijaký tvorivý názor mimo tejto oblasti alebo pre celý ostatok svojho života. Preto sa nemáme zameriavať na ohraničenú tvorivosť v určitej danej oblasti, ale na tvorivý život vo všeobecnosti, charakterizovaný prístupom plným vzrušenia a očakávania.
Pasívny človek má sklon k prispôsobivosti (konformizmu); je náchylný k obradnosti a býva posadnutý dodržiavaním predpisov. Ako bytosť ovládaná zvykmi nechce alebo nie je schopný pokúsiť sa o niečo nové. Odporuje zmenám alebo novotám. Naproti tomu tvorivý človek je zdrojom dôvtipných nápadov. Je plodný, neustále vzrušený a nadchýna sa novými myšlienkami, náčrtmi a plánmi. Jedna forma tvorivosti je však problematická, a to, keď sa z človeka, ktorý mal spočiatku výborné nápady, stane blúznivý rojko, ktorý nikdy neuskutoční svoje myšlienky. Činorodo tvorivý človek dokáže vytrvať. Je to nielen človek myšlienok, ale človek činov, schopný sny uskutočniť. Idey musia mať reálny základ, aby boli účinné. Veľkí tvorcovia histórie nielenže mali náhodné záblesky pochopenia, oni ich vedeli aj prejaviť, dať im potrebnú formu a zasadiť ich do skutočnosti. Boli schopní nielen počatia alebo pochopenia vo svojom vnútri, ale dokázali priviesť na svet svoje plody. Takto zahrnuje tvorivosť pokračujúci proces organizácie a realizácie. Mnohí tvoriví ľudia nie sú na predných frontoch vedy a ani inakšie neprispievajú k pokroku spoločnosti. Nemusia mať ani osobitné vlohy. Vo svojich oblastiach sú však činorodí: vynachádzajú nové recepty a varia nové jedlá, nanovo zariadia miestnosť, vysadia sad, opravia strechu, pestujú kone alebo prednášajú v kurzoch. Nehovorím teraz o pseudotvorivosti alebo o poparte, ktoré sledujú len chvíľkové rozmary módy, ale o naozajstných tvorivých prejavoch. Tvorivý človek dôveruje svojej sile a svojim možnostiam; a s výzvami života sa stretáva so sebaistotou a so zápalom.
Tvorivosť treba povzbudzovať v mladosti a pestovať a šľachtiť po celý život. Žiaľ, má aj svoje nedostatky. Činorodí ľudia často vyvolávajú závisť a žiarlivosť, a pretože neraz konajú nepredvídateľne, môže byť život s nimi ťažký. Keď sa im umožní vyliať zo seba všetok zápal a nadšenie, stanú sa niekedy pre počúvajúcich únavní.
Z hľadiska spoločnosti je pre využitie tvorivosti najdôležitejšie jej uplatnenie v práci. Niektoré druhy práce sú nudné a otupné, ale činorodá osoba si vie každú prácu urobiť vzrušujúcou; práca je neoddeliteľnou súčasťou jej bytosti a sprevádza rieku života ako prejav trvalého záujmu. Otupnosť sa dostavuje najmä vtedy, keď prostriedky nesúvisia s cieľom a jednotlivec dostáva príkazy, ktoré preňho nie sú zaujímavé. Otrok alebo nevoľník nemá vlastné myšlienky, nesmie ich mať, alebo aspoň nesmie svoje vlastné nápady uskutočňovať. Takáto práca je potom mechanická a otupná ako bifľovanie. Tvorivej činnosti sa najlepšie darí v slobodnom prostredí, kde si ľudia sami usmerňujú svoje úsilie na vlastné ciele. Pri bežnej deľbe práce však môže byť niekedy ťažké povoliť uzdu činorodej osobe, hýriacej nápadmi. Človek potrebuje pracovať, aby si zarobil na živobytie a táto práca môže byť nudná, ale treba ju robiť. Práve preto je vytváranie možností pre tvorivosť priamo na pracovisku také dôležité. Ale ak to nijako nie je možné, stávajú sa pre jednoduchých ľudí o to dôležitejšími prejavy tvorivosti vo voľnom čase. Tvorivý človek je v každom prípade vynaliezavý a vie si poradiť so životnými problémami jednak na základe svojej predstavivosti, jednak v snahe dosiahnuť to, čo si zaumienil.
6. Motivácia. Niektorí ľudia robia všetko s veľkou chuťou. Sú stále pripravení robiť projekty bez straty času a nikdy im nenapadne prácu odkladať. Sú vynaliezaví v myslení aj činoch. Iní sú leniví a neefektívni. Ako by nikdy nemali dosť energie ani záujmu voľačo urobiť, a ak niečo robia, vynakladajú na to čo najmenšiu námahu. Sú málo motivovaní, a preto aj málo výkonní. Nechcú vyniknúť. Radšej si v záhrade poležia, ako by ju mali vyplieť alebo niečo zasadiť, ako by mali vyjsť von a pustiť sa do niečoho iného. Pripadajú nám, akoby utekali zo zhonu každodenného života.
Naproti tomu motivovaný človek sa sám púšťa do všetkého. Má odvahu, vytrvalosť a chuť niečo urobiť. Neštíti sa mu zašpiniť si ruky a urobiť všetko, čo treba, aby sa dielo dokončilo. Platí staré príslovie:
„Ak potrebujete dať niečo urobiť, požiadajte o to zaneprázdneného človeka.“
Lenivý človek nikdy nedosiahne úspech, lebo mu chýba rozhodnosť a odhodlanie.
Existuje ešte jedna výborná vlastnosť, ktorá charakterizuje dobre motivovaného človeka: vedieť zaobstarať všetko, čo bude treba na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Taký človek je samostatný a disciplinovaný, sebavedomý a tvorivý, vynaliezavý a prispôsobivý. Okrem toho dokáže dosahovať svoje ciele, nech sú akékoľvek. Niektorí ľudia sa odťahujú a nechcú vidieť úlohy, ktoré nemajú radi a ktoré im niekto prideľuje; sú šťastní len ak robia to, čo majú radi. Škoda, že niektorí ľudia majú taký malý okruh, a aj to len obmedzených záujmov. Nielen pri práci, ale aj pri zábave vidieť, že majú slabú predstavivosť. Charakterizuje ich nízky stupeň motivácie. Nikdy nenájdu seba samých. Nemajú pohnútky. Nikdy nevyniknú v zamestnaní – pretože pre nich práca je práca, nie povolanie.
Dobre motivovaný človek je vždy v niečom odborníkom alebo znalcom a robí svoju prácu so zaujatím a cieľavedome. Navyše ho výsledok uspokojuje a vyvoláva v ňom určitú hrdosť. Neúspešný smoliar vyšiel ako človek na mizinu. Ľahko sa nudí, a to znamená, že aj sám je nudný. Reaguje ako dieťa a zdá sa, že chce len „mať sa dobre“. Keďže nemôže uviesť nijaký prínos pre svoj vlastný život, ani nijaký výsledok činorodej a odmenenej práce, ostáva nevyspelým a bude mať zrejme znížený pocit sebadôvery. Dobre motivovaní ľudia sú spoľahliví, lebo sa od nich dá očakávať, že svoju prácu dokončia. Nemotivovaní leňosi sa oddávajú nude a sú nerozhodní; v krajných prípadoch končia ako povaľači.
7. Optimizmus. Žiť plným životom znamená do značnej miery mať kladné predstavy o budúcnosti. To znamená byť optimistom, t. j. veriť, že život môže byť dobrý a rozmanitý; ba, že sa dá ešte aj zlepšiť a zdokonaliť. Opakom je záporný postoj (negativizmus), pesimizmus a tragický pocit, že život je ťažký, že sa veci nedajú zmeniť a napraviť, a že všetko bude ešte horšie. Vždy sa zdalo nemožným dobyť Bastilu útokom. Takýto postoj je malodušný (defetistický) a skľučujúci (depresívny).
Optimista berie život ako výzvu. Vidí v ňom príležitosť. Chcel by robiť mnoho vecí a všeličo vyskúšať. Mimoriadne šťastie sa nedá dosiahnuť bez určitého zmyslu pre vlastnú silu a bez schopnosti riešiť vlastné problémy. Kladný postoj optimistu je dôverčivý, lebo do budúcnosti sa pozerá s veľkým očakávaním. Optimista máva dobrú náladu, rád sa smeje a býva veselý. Ak máme sebavedomie, určitú tvorivosť a sme motivovaní, náš okruh pôsobnosti sa rozširuje a chuť hľadať, skúšať a modernizovať rastie. Optimista má sklon vidieť pozitívnu stránku vecí: zameriava sa na dobro v ľuďoch, nie na ich chyby. Podľa neho je život vzrušujúci, obzor neohraničený a deň má dosť hodín, aby sa dalo urobiť všetko, čo chceme.
Pesimista je naveky zameraný na tragické stránky života. Sužujú ho všetky problémy sveta a nevidí ich riešenie – hlad, utrpenie, bolesť a smútok. Je ustrašený a bojí sa, čo o ňom ľudia povedia. Je preniknutý odmietavosťou, ochromený strachom a radšej ustúpi, ako by urobil čo len krok dopredu.
Optimista a spoločenský človek s kladným postojom povie, že život je radostný; že je tu množstvo zázračných vecí, ktoré treba urobiť; toľko zámerov, ktoré nám kývajú a volajú nám, že život je plný veľkých prísľubov a príležitostí: že nech máme teraz akékoľvek ťažkosti, všetko sa čoskoro napraví a zlepší. Optimista nikdy neprepadne pocitom vlastnej bezmocnosti, ale vždy je presvedčený, že ľudské úsilie bude korunované úspechom, že dokážeme zmeniť tento svet na lepší, v ktorom sa oddá žiť. Každý nový zvrat udalostí berie ako sľubnú príležitosť, ako skvelú vyhliadku na úspech. Plný očakávania, s nadšením a ochotne prijíma nové výzvy. Prekypuje chuťou do života, chce bojovať, zvíťaziť a tak dosiahnuť nové vrcholy tvorivej radosti.
8. Zdravie. Na stupnici dokonalosti vysoko, ak nie na prvom mieste, stojí pevné osobné zdravie. Možno je vyzdvihovanie zdravia v tejto súvislosti zbytočné (truizmus) – a filozofi ho často prehliadali – ale každý realistický pohľad na šťastie musí vychádzať z predpokladu zdravia. Ak má niekto žiť a ak má žiť dobre, musí mať primerane dobré zdravie. Ak je niekto vážne postihnutý, chorý, alebo má stále bolesti, nie je schopný dobre fungovať ani urobiť všetko, čo si želá, hoci treba hneď povedať, že mnohí ľudia vykonali vo svojom živote veľmi veľa napriek vysiľujúcim bolestiam a fyzickým postihom. Ak má niekto slabé zdravie, má sa aspoň pokúsiť urobiť to najlepšie, čoho je schopný. Je zaujímavé, že mnohí zaprisahaní ateisti žili dlho a pomerne zdraví. Ba mnohí ostali výkonní až do svojej smrti. John Dewey pokračoval vo svojom výnimočnom diele až do veku deväťdesiattri rokov a Bertranda Russella, ktorý zomrel, keď mal 97 rokov, zatkli za demonštráciu proti atómovej bombe v deväťdesiatke.
Ak chceme zdravo žiť, musíme dodržiavať niekoľko zásad. Osobitne dôležité je, že zdravotná výchova je významnou časťou výchovy našich detí, ktoré treba už od útleho veku poučovať o ich tele. Všade majú byť ľahko prístupné potrebné vedecké vedomosti, t. j. informácie:
- o správnej výžive;
- o význame každodenného cvičenia pre udržanie fyzickej a mentálnej sviežosti;
- o spôsoboch, ako sa vyvarovať zbytočného rozčuľovania a ako sa uvoľniť a odpočinúť si;
- o striedmosti v životných radostiach.
Všetko to patrí do oblasti preventívnej medicíny. Pre humanistov je zanedbávanie alebo zneužívanie tela nemorálne, najmä ak ide o zaháľačské radosti pôžitkárstva, rovnako ako keď niekto premrháva svoje nadanie v nude a lenivosti. To znamená, že treba odsúdiť aj drogovú závislosť, prejedanie sa a alkoholizmus – pretučnenosť alebo jedenie a pitie s cieľom zbaviť sa pocitov úzkosti.
Skúška, či je nejaký čin dobrý alebo zlý, sa odvíja od jeho dôsledkoch. Kedysi sa v lekárstve kládol dôraz na správnu diagnózu a účinnú liečbu choroby, keď sa už vyskytla; hoci je to naďalej životne dôležité, dnes sa rovnako hodnotí potreba vedomostí o tom, ako predchádzať ohrozeniu zdravia a rizikám ochorenia. Dnes vieme, že nadmerné užívanie alkoholu, cholesterolu a fajčenie sú pre zdravie nebezpečné; a iba šialenec si nevšíma varovania. V každom prípade je každý osobne zodpovedný za svoje zdravie. Naše telo je najcennejší majetok, čo máme a sme zodpovední nielen za to, aby sa nezneužívalo a aby sa robili opatrenia na jeho ochranu, ale aj aby sa pristúpilo k primeranej liečbe, ak už došlo k ochoreniu.
Dobré zdravie je nielen fyzický a biologický stav, ale má aj závažný psychologický rozmer. Psychické poruchy sú pohromou ľudskej existencie; sú bežným prameňom úzkosti a skľúčenosti, biedy a nešťastia. Podstatná je vždy liečba celej osobnosti, aj keď niet pochýb, že mnohé duševné choroby majú svoj pôvod v biochemických poruchách látkovej výmeny. Psychiatria hľadá príčiny maniackych depresií, rozdvojenia osobnosti (schizofrénie) a iných debilitujúcich ochorení. Ešte sa presne nevie, ktorý z početných liekov alebo ktorý spôsob psychoterapie je pri liečbe mentálnych alebo emocionálnych duševných chorôb najúčinnejší. Ťažké prípady duševných chorôb (psychóz) môžu mať biochemické príčiny a vtedy sa nedá chorému veľmi pomôcť pohovorom, no jeho rodina z toho môže mať osoh. Také choroby sú svojou rozkladnosťou tragické, keďže postihnutý nemá možnosť brániť sa jednoduchým prejavom sily svojej vôle.
Dôležitým faktorom v otázke zdravia je uspokojovanie psychosexuálnych potrieb. Zvyšuje ukojenie fantázií pohlavného pudu a vyhýbanie sa ich potláčaniu schopnosť radovať sa zo života? Vidí sa mi, že odpoveď je áno, čo aj, samozrejme, opatrné. Nie je nijako jednoduché navrhnúť jednotný model sexuálneho vyžitia sa, pretože chute a rozkoše sú veľmi rozmanité. Rozličné osoby sa „rozdráždia“ rozličnými fantáziami. Čo považuje jeden za čudáctvo alebo hrubosť, môže byť vzrušujúce pre iného. Richard von Krafft-Ebing, ktorý koncom 19. storočia katalogizoval „úchylné“ (deviantné) sexuálne zvyky, venoval celú kapitolu nohe ako pohlavnému fetišu. Bez toho, že by som sa hlbšie zaoberal touto zložitou otázkou, chcem len konštatovať, že schopnosť ukojiť pohlavnú žiadostivosť, vrcholiacu orgazmickým uvoľnením, zdá sa byť dôležitým faktorom podporujúcim zdravie.
9. Radosť zo života. Francúzske výrazy joie de vivre (radosť zo života) a bon vivant (bonviván, sveták, labužník, pôžitkár) tiež úzko súvisia s radostným životom. Stále len práca a nijaká hra nemôže byť začiatok a koniec života. Pozitívny svetonázor, ktorý je taký veľmi dôležitý, sa zameriava v prvom rade na budúcnosť. No prítomná chvíľa má tiež svoju vnútornú hodnotu, a preto musíme aj bezprostrednosti priznať jej význam. Schopnosť viesť radostný život je teda ďalšia dôležitá dokonalosť, ktorá sa prejavuje v hedonickej a erotickej oblasti. Vedieť vychutnať potešenie bez pocitu prehnanej hanby alebo pomyslenia, že je to niečo zlé, je pozitívna cnosť. Mám na mysli len také radosti osobného života, nevinného a spontánneho, ktoré nikoho neurazia a nikomu neublížia.
Mnohí moralisti vykázali pôžitky hedonizmu, erotizmu a bonvivánstva zo svojho morálneho sveta. Teisti hlasne odmietali telesné radosti a odsudzovali pohlavné rozkoše. Tým prezradili svoju hedonickú a erotickú fóbiu, ktoré sú vo svojej podstate prejavom duševnej choroby. Odmietanie pôžitkov sa vyjadruje viacerými výrazmi: odriekanie (asketizmus), sebazaprenie, potláčanie pohlavného pudu. Neschopnosť vychutnávať dobroty života je hlodajúca psychologická choroba, vedúca k neurózam a zúfalstvu.
Existuje široká paleta radostí, ktorým by sme sa mali tešiť, lebo sú súčasťou zdravého života. Prvé sú tie, čo uspokoja naše základné potreby: jesť, piť a sex. Nad nimi stoja vyvinuté radosti, t. j. morálne, altruistické, intelektuálne, estetické a dokonca duchovné či duševné radosti. Kto sa vie radovať zo života, ten nájde potešenie v celom rade činností: rád sa zúčastní na hostine, s chuťou si vypije, pomiluje sa, prečíta si knihu, cestuje, počúva hudbu, agituje za nejakú myšlienku, športuje, venuje sa poézii alebo umeniu – veru, každá z týchto činností stojí za námahu. [2] Treba však dať pozor, lebo vyžívanie sa v hedonistických radostiach na úkor iných činností a dokonalostí odvádza od dobrého života. Nenásytník a opilec, návštevník nočných štvrtí, narkoman a libertín robia veľmi zle, keď sa zameriavajú na chvíľkové pôžitky ako na jediný cieľ života. Upriamiť sa len na zmyslové a ľúbostné pôžitkárstvo je detinskosť a narúša to osobnosť, najmä ak to prehluší iné tvorivé činnosti. Pôžitkár je väzňom svojich len na radovánky zacielených prianí; ovláda ho vnútorný tyran.
Musíme ísť cestou medzi oboma krajnosťami: na jednej strane teistická morálka zatracuje telesné radosti a vyhlasuje vojnu prirodzeným potešeniam, na druhej strane nemorálne pôžitkárstvo sa vzdáva každej sebakontroly a robí z nás korisť našich chúťok. No človeku sa nemôžu splniť všetky jeho fantázie. Sebaovládanie a umiernenosť sú znaky osobnej vyspelosti. Na stupnici hodnôt v živote dospelého človeka má pomerne vysoké postavenie ukojenie sexuálnych potrieb, čo znamená spravidla rozkoš orgazmu a sexuálne uvoľnenie. Bežnou metódou pohlavného uspokojenia je sebaukájanie, t. j. vyvolanie sexuálneho vzrušenia dotýkaním sa a trením vlastných pohlavných orgánov (masturbácia alebo onánia). Bozkávanie sa, petting (láskanie), sexuálna predohra a nakoniec pohlavný styk sú plným prejavom pohlavnej túžby (libida), lebo sa týkajú iných osôb.
Niet pochýb, že sila pohlavnej vášne súvisí s nevyhnutnou potrebou každého živočíšneho druhu rozmnožovať sa. U ľudí však rozmnožovanie už nie je prvoradou príčinou sexu; hlavným motívom je túžba dosiahnuť rozkoš z vyvrcholenia (orgazmu) a posilnenie pocitu lásky a citovej dôvernosti. Tieto veci sa nesmierne skomplikovali, lebo rozsah činností, ktoré prinášajú pohlavné rozkoše, je veľmi široký; nie je dokonca jednoduché určiť, čo je „normálne“ alebo „prirodzené“. Iste je jednou z najväčších ľudských slastí romantická láska. Pri detinskej (infantilnej) forme lásky chce jednotlivec mať alebo využívať inú osobu len ako nástroj svojho pohlavného uspokojenia. Intenzívna psychosexuálna žiadostivosť môže dohnať mužov aj ženy k zlobe a zúfalstvu, najmä ak láska nie je opätovaná, ako v opere Carmen, ale inokedy môže byť najvďačnejšou formou splnenia túžob. V určitom zmysle nedospeje jednotlivec úplne do tých čias, kým nie je schopný prežiť nejakú formu romantického zväzku s inou osobou, kým sa nezaľúbi.
Je mužom vrodené mnohoženstvo (polygamia) a treba sa teda zmieriť s promiskuitou? Ľudstvo už dávno okúsilo na vlastnej koži, že súperenie žiarlivcov o sexuálnych partnerov môže vyvolať dlhodobý vojnový konflikt. Inštitúcia manželstva na podklade monogamie s možnosťou rozvodu ako poistným ventilom je citlivým riešením tohto problému. Pohlavná rozkoš sa síce dá vyvolať samotným fyzickým aktom, ale človek skoro zistí, že najväčšmi uspokojuje citová väzba medzi partnermi, najmä ak sa tento vzťah zakladá na opravdivosti a dôvere. Pohlavné ukojenie je úplnejšie, ak sa dosahuje v partnerskom ľúbostnom vzťahu.
Láska má dve stránky. Po prvé pomáha uskutočniť naše najhlbšie potreby, želania a túžby, najmä potrebu byť milovaným inou ľudskou bytosťou. Po druhé, ak máme niekoho radi, prajeme mu, aby bol šťastný svojím spôsobom, a to pre jeho vlastné dobro a nie pre naše možné výhody. Vzájomná láska je aj sexuálna, aj nezištná (altruistická).
10. Estetické hodnotenie. Medzi naše schopnosti plne sa tešiť z dobrého života patrí aj schopnosť vedieť oceniť jemnejšie zložky života, než ako nám ich sprostredkujú zmysly a umocňuje rozum. Výrazom estetický sa opisujú potešenia, ktoré poskytujú múzické umenia (maľba, sochárstvo a hudba), poézia, divadlo alebo literatúra. Schopnosť vedieť oceniť krásu veľmi obohacuje život. Žiaľ, niektorí jednotlivci nikdy nenadobudnú ani len záujem porozumieť umeleckému dielu. Ostanú hluchí na zvuky, slepí na farby a nezainteresovaní; nikdy nenájdu pôvab v klasickej hudbe, umení, literatúre alebo divadle. Zmysel pre estetické hodnoty je dôsledkom výchovy, a preto majú rodičia oboznamovať s nimi svoje deti už v pomerne útlom veku.
Hodnotenie krásy predpokladá istý rast a rozvoj osobnosti: človek obdivuje prirodzenú krásu žiarivého západu slnka alebo peknej ženy, ale to nevyžaduje cvik. Vrcholné umelecké diela však vyžadujú určité vypnutie mysle. Naučiť sa čítať vyžaduje vynaložiť potrebné úsilie už v mladom veku, ale aký úžasný zdroj zadosťučinenia a radosti je to potom pre človeka, ktorý rád a veľa číta!
Estetická citlivosť sa nemusí obmedzovať na umenie, lebo záľuby možno pestovať aj v iných oblastiach – mať rád pochúťky, ktoré ocení najmä labužník, pestovať exotické druhy kvetov, venovať sa móde obliekania. Kto má cit, môže pridať estetický tón skoro každému predmetu ľudského záujmu. Znalec jemných vín vie rozoznať odtiene, ktoré potešia jeho chuťový zmysel. Jednoduchý roľník nemusí vedieť vymenovať rozdiely medzi vínami značiek šablis a bordeaux, ale môže mať citlivú a šťastnú ruku pri pestovaní víťazných závodných koní alebo výstavných psov.
II. Dokonalosť vo vzťahu k iným ľuďom
Dosiaľ sme hovorili o dokonalosti zameranej v prvom rade na jednotlivca. Ale ako ľudia sme spoločenské tvory a medzi najvyššie ľudské hodnoty patria tie, ktoré sú zamerané na druhých: to sú dokonalosti etického vývoja. Hoci o nich budeme hovoriť až teraz, nijako to neznamená nejaké poradie; morálny alebo etický vývoj musí stáť na samom vrchole stupnice hodnôt a kto ho nemá za sebou, tomu chýba niečo podstatné.
Často vidíme, že niektorí ľudia sú voči morálnym pravidlám slepí, ako niektorí nie sú telesne zdraví a iným chýba zdravý rozum. Preto sa o nich dá povedať, že sú morálne postihnutí. O tom, či to zapríčinili spoločenské podmienky a vplyvy okolia alebo nejaké biologické nedostatky, či sa morálne pravidlá dajú pestovať alebo naučiť, sme už čiastočne hovorili a ešte sa k tomu vrátime, keď budeme v 6. kapitole preberať mravnú výchovu. Je pravdepodobné, že žiaden človek nie je úplne bez takýchto schopností, veď inakšie by bol ako divé zviera. Sklon združovať sa do spoločenstva (sociabilita) je súčasťou nášho bytia a určuje našu povahu. Mravnosť je potom asi len otázkou stupňa. Všetci musíme byť členmi nejakej spoločnosti. Postaviť sa mimo nej by bolo sebeckosťou, autizmom alebo pustovníctvom. Náš jazyk, symboly a metafory, ktorými sa dorozumievame, sú prejavmi medziľudských vzťahov, produktmi kultúry a súdržnosti; sú transakčné. Civilizačná zložka morálnosti je takisto súčasťou nášho dnešného bytia, ako je ňou naše biologické vystrojenie. Potrebujeme, napríklad, lásku a starostlivosť iných ľudí (rodičov, príbuzných, milencov), ak máme rásť a rozvíjať sa. Súčasne musíme sami mať niekoho radi a spoznávať jeho potreby a sny, naučiť sa družne žiť a spolupracovať s ním. Nestačia nám však rodičia a sexuálni partneri, priatelia a kolegovia, s ktorými sa vieme stotožniť. Ako plne vyspelé morálne bytosti potrebujeme byť, v širšom zmysle, priateľmi každej jednej osoby v našej spoločnosti a mimo nej. Tak vzniká druh morálnej dokonalosti, ktorá dozrieva postupne s rozvojom našich etických vlastností.
Keďže našu spoločenskú prirodzenosť charakterizujú predovšetkým morálne pravidlá, musí ich človek vstrebať do seba (internalizovať) ako hodnoty, aby boli účinné. Hodnoty a zásady sa prekrývajú, lebo zachovávaním všeobecných pravidiel robíme z nich časť celej našej preferenčnej štruktúry a učíme sa vážiť si ich ako také. Stávajú sa pre nás morálnymi cnosťami, podľa ktorých žijeme.
Hodnoty potom nie sú len súkromná samovrava alebo svojrázna preferencia. Nie sú ani sebeckým prejavom túžob. Vyjadrujú našu účasť na spoločných zámeroch a cieľoch. A hoci musíme rešpektovať súkromie každého, medzi najvyššími hodnotami nachádzame také, ktoré sa týkajú vyslovene iných, prípadne si vyžadujú spoluúčasť iných; to sú morálne pravidlá, ktoré sa stanú časťou nášho charakteru a nášho bytia.
Nasledujúci zoznam etických dokonalostí nie je úplný, ale vymenúva tie, ktoré tvoria jadro nášho etického správania. Veľmi úzko súvisia s morálnymi slušnosťami, ktoré sme preberali v 3. kapitole.
1. Integrita. Tento pojem zahrnuje celý rad morálnych pravidiel. Človek, ktorý má túto dokonalosť, je morálne bezúhonný a neskazený. Môžeme rátať s jeho stálosťou.
– Taký človek je pravdovravný a nebude nikdy klamať ani podvádzať.
– Dodržiava svoje sľuby, pokiaľ je to len možné, neruší dohody, plní zmluvy a platí svoje dlhy.
– Vo vzťahoch k iným je priamy a nikdy ich nesklame; nepozná pokrytectvo ani dvojtvárnosť.
– Koná vždy čestne, nepodvádza, nekradne a nehľadá nekalé výhody.
2. Dôveryhodnosť.
– Človek s touto vlastnosťou zachováva vernosť priateľom, príbuzným a spolupracovníkom, ktorí si to zaslúžia; nezradí ich zásady alebo hodnoty pre vlastný záujem a bez rozumného dôvodu.
– Je oddaný, vierohodný a zodpovedný; môžeme sa naňho spoľahnúť.
3. Žičlivosť
– Taký človek má vľúdnu povahu a v každej situácii dobrú vôľu. Nekoná z postranných pohnútok, nepozná zlé úmysly, ani zastierané záujmy. Spravidla žičí iným len to najlepšie; teší ho, keď sa im darí a je šťastný, keď sú aj oni šťastní.
– Nepozná zlomyseľnosť, škodoradosť ani nenávisť. Nie je žiarlivý, závistlivý, nevraživý ani zatrpknutý. Nepociťuje nikdy zlobu, zlosť ani pomstivosť. Neprechováva nenávisť. Nechce úmyselne poškodiť ani inú osobu, ani jej zákonitý majetok, vlastníctvo alebo rodinu.
– Na nikoho nevplýva násilím, ani nikoho nechce sexuálne ovládnuť; sexuálne vzťahy zakladá na dobrovoľnom súhlase.
– Je prajný, dobrácky, sympatický, ohľaduplný, pozorný a súcitný. Všemožne sa usiluje znížiť zbytočné utrpenie a bolesť iných. Podľa svojich možností dáva dary. Usiluje sa byť nezištný. Je milý, zhovievavý a rád pomáha. Preukazuje priateľstvo a náklonnosť. Osobitne je citlivý na potreby slabých, bezmocných, opustených, chudobných a postihnutých. Nepreceňuje tých, čo majú moc, silu, povesť alebo postavenie.
4. Čestnosť
– Človek s touto vlastnosťou je vďačný ľuďom, ktorí mu pomohli a zaslúžia si jeho poďakovanie. Otvorene ocení dobre vykonanú robotu, významný čin alebo poskytnutý dar. Nie je pomstivý a nepozná malichernú žiarlivosť alebo závisť.
– Na tom istom základe má vieru v určitú zodpovednosť. Verí, že od tých, čo sa dopustia nemorálnych činov alebo niekoho poškodia, treba žiadať zloženie účtov. Má teda zmysel pre to, čo je správne a nesprávne; i v styku s inými sa snaží byť podľa možností spravodlivý. Drží sa hesla quid pro quo (každému, čo mu patrí) a jeho cieľom je súlad a poriadok. Necíti k nikomu zatrpknutosť, nehľadá odplatu, ochotne odpustí a zabudne.
– V stykoch s inými ľuďmi sa snaží zachovávať zásady spravodlivosti, ako sa mu v danej situácii javia. Chce zaobchádzať s každým s rovnakou úctou a vážnosťou. Usiluje sa byť nestranným, nezaujatým a odmeňovať zásluhy.
– Dobromyseľný človek je tolerantný voči iným životným štýlom a uznáva právo iných byť inakšími. Hoci niekedy nesúhlasí s hodnotami, záľubami, názormi, vyznaním alebo praktikami iných, ba môže ich považovať aj za čudácke alebo neprístojné, pripúšťa ich, ak nikomu neškodia ani sa nepresadzujú násilím. Každému priznáva tie isté práva, aké vyžaduje pre seba. A hoci niekedy kritizuje alebo presviedča, nikdy nezakazuje, neočierňuje, nevysmieva sa, nepodceňuje, ani nepotláča iné životné štýly, iné názory alebo iné systémy hodnôt.
– Vo svojich vzťahoch k iným ľuďom slušný človek nikdy nesiaha po prostriedkoch donucovania, moci alebo sily. Je mierumilovný a hľadá spoluprácu. Pri sporných otázkach sa usiluje vyjednávať a hľadá takú dohodu, aby všetci mohli žiť v pokoji. Žije v duchu čestnosti a rozumnosti.
[1] – KURTZ, Paul, The Transcendental Temptation: A Critique of Religion and the Paranormal (Transcendentálne pokušenie: Kritika náboženstva a paranormálna), Buffalo N.Y.: Prometheus Books, 1986; op. cit. na s. 10, s. 63 – 64.
[2] – KURTZ, Paul, Exuberance: The Philosophy of Happiness (Bujarosť: Filozofia šťastia), Los Angeles: Wilshire Books, 1977, kap. 5 a 6).
Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slovenčiny ju preložil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).
6 odpovedí na “Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (5. časť)”
[…] Pozri: úvod, 1. časť, 2. časť, 3. časť, 4. časť alebo 5. časť. […]
[…] 5. časť […]
[…] 5. časť […]
[…] 5. časť […]
[…] 5. časť […]
[…] 5. časť […]