Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (4. časť)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Časť II

4. Excelsior (Stále vyššie)

Etika dokonalosti

Čo je hodnota?

Až dosiaľ sme hovorili o všeo­bec­ných mo­rál­nych pra­vid­lách, ktoré sa vy­vi­nuli v ci­vi­li­zo­vaných spo­loč­nos­tiach a ktoré musí brať do úvahy každá kritická etická myseľ, ak chce dôjsť k ro­zum­nému roz­hod­nutiu. Keďže sme sa zaoberali morálnym správaním jed­not­livca, nechali sme bokom otázku osobného do­siah­nutia úrovne dobrého života a otázku úlohy hodnôt pri etických roz­ho­do­va­niach.

Niektorí moralisti nevenovali pozornosť otázkam hodnôt, lebo si mysleli, že centrom mravnosti musia byť naše vzá­jom­né po­vin­nosti a vzťah jed­not­livca k spo­lo­čen­stvu. Medzi nich patril aj Kant, ktorý hlásal, že mravnosť musí smerovať k splneniu morálneho zákona, a nie azda zaoberať sa osobným šťastím alebo otázkou dobra. Mýlil sa však, lebo ne­ži­jeme tak jedno­ducho, že by sa morálne príkazy dodržovali len kvôli nim samým. Spravidla ich dodržia­vame pre ich inštru­men­tálnu rolu pri bu­do­vaní dobrej spo­loč­nosti a pri usku­toč­ňo­vaní osobného ľudského šťastia. V de­on­to­lo­gických teóriách je niečo zarážajúce, či už sú alebo nie sú nábožensky pod­far­bené, keď povyšujú cnosť a po­vin­nosť do centra morálneho života a mini­ma­li­zujú potrebu uviesť do života čo možno najviac hodnôt, ktoré si ceníme.

V minulosti sa mnohí filozofi upriamili na ka­te­góriu dobra. Usi­lo­vali sa určiť jeho podstatu; opísať, čo je dobro a ako sa dá stupňovať. Pritom sa vy­no­ril pa­ra­dox, krikľavý najmä medzi hu­ma­nis­tickým a te­is­tickým prístupom k morálke: Je hlavným poslaním morálky maxi­ma­li­zovať dobro, alebo len robiť to, čo je správne; usku­toč­ňovať hodnoty, alebo dodržiavať morálne zásady? Niet pochýb, že dobro aj pravda sú podstatné pre každú ucelenú teóriu etiky. Pre nás je však hlavným problémom, aby ľudský život bol radostný, bohatý a tvorivý.

Hodnota má presnejší význam ako klasická idea dobra; dá sa de­fi­no­vať na základe správania alebo konečného cieľa. Dobro je oveľa abstraktnejší pojem a často ide len o morálne dobro, kým hodnoty zahrnujú širšie pole ľudských činností (hospo­dárske, so­ciál­ne, este­tické atď.). V mojom ponímaní ne­exis­tuje hod­nota ne­zá­visle od pro­cesu pre­fe­ren­čného správania ne­ja­kého or­ga­niz­mu. Ak sa niekde vyskytne se­lek­tívna tele­o­no­mická akti­vita, vytráca sa hod­no­tenie. [1] Červík má svoju cenu pre vtáka, mrkva pre koňa a koštiaľ pre psa. Zviera často koná zámerne, napríklad pes najprv zahrabáva a vyhra­báva kosť; a až potom ju zožerie. Tu má hod­nota bio­lo­gický základ a mieša sa do toho inštinkt a pod­mie­nená reakcia. Niektoré veci majú funkčnú cenu z hľa­diska prežitia a zviera sa naučí hľadať a nachádzať ich pre vlastnú potrebu. Aj pôžitok pri spotre­bú­vaní slúži ako mo­ti­vácia pre bu­dú­cu akti­vitu. Tak vzniká snaha po čin­nosti a vyhľa­dá­vaní predmetov, ktoré sú zdrojom potešenia.

Hodnotiace činnosti sú zásadne dôležité aj pre za­cho­vanie ľudského or­ga­nizmu. Už do jeho ge­ne­tic­kého fondu sú za­bu­do­vané bio­lo­gické pochody, dô­le­žité pre jeho pre­žitie. V prie­behu vý­vo­jo­vého pro­cesu sa niektoré formy sprá­va­nia osvedčili ako zá­chov­né a majú prispô­so­bo­va­ciu hod­notu. Jedenie, párenie, útek pred ne­bez­pe­čen­stvom a v prípade ne­vyhnut­nosti aj boj, to všetko vy­vo­láva pri­me­rané sprá­vanie a plní dô­le­žité bio­lo­gické funkcie. Každý nor­málny príslušník druhu pociťuje hlboko za­ko­re­nené so­ma­tické a homeo­sta­tické potreby, ktoré musia byť uspo­ko­jené, ak má ľudský or­ga­niz­mus prežiť a fun­go­vať. Uspo­ko­jenie základných potrieb sa spája s pôžitkom, napríklad pri je­de­ní a párení. Keďže ľudské bytosti sú komplexnými spo­lo­čen­skými tvormi, môžu prežiť len v sku­pi­nách; majú vrodené bio­koope­ra­tívne me­cha­nizmy, ktoré ich na to prispô­so­bujú. Naše bio­lo­gické pohnútky sa však menia podľa socio­kul­túrnych súvislostí a v prie­behu vývoja ci­vi­li­zácie vzni­kajú nové hod­noty. Potrava a nápoje sú ne­vyhnut­né pre pre­žitie, ale ľudia ich zdo­ko­na­ľujú a prikráš­ľujú rôznymi spô­sobmi. Rôzno­ro­dosť vyplýva aj zo ze­me­pisnej po­lo­hy a socio­kul­túrnych tra­dícií, v ktorých ľudia žijú: niekde si po­chut­ná­vajú na re­zan­coch či ryži, inde na sli­má­koch alebo na svieč­ko­vici.

Podobne existuje celý rad bio­psy­cho­lo­gických potrieb a záujmov: sexuálna činnosť, umenie, hudba, poézia, šport, politika, filozofia… A tak máme dvo­jakú podstatu: Naše hodnoty sa stvárňujú jednak na základe našich ge­ne­tic­kých vlôh, jednak sa menia prostredím ako naučené a pod­mie­nené reakcie. Ako dôsledok existuje takmer nespo­četné množstvo chutí a záľub, vy­pes­to­vaných podľa kul­túr­nych súvislostí, v ktorých sa ľudia rodia a vy­ví­jajú. Zložité sociálne systémy riadia eko­no­mické činnosti tak, aby sa vy­pro­du­ko­valo a roz­de­lilo neu­ve­ri­teľné množstvo výrobkov a služieb, ktoré vzrušujú a vábia spotre­bi­teľov. Ľudia sa stávajú od týchto výrobkov závislými a na­ko­niec ich k svojmu životu naozaj potrebujú. Ich hodnota dostáva určitú cenu a ľudia ich začínajú vymieňať a ob­cho­do­vať s nimi. Začnú chorobne túžiť po krásnych drahých šatách a nesmierne sa tešiť z lahôdok a luxusu, ktoré posky­tuje ci­vi­li­zo­vaný svet.

Hodnotu môžeme definovať ako nejaký predmet alebo cieľ, ktorý má pre človeka význam, po ktorom človek túži alebo ho potrebuje. Svojím pôvodom, obsahom a funkciou je hodnota bio­ge­nická a psy­cho­so­cio­ge­nická. Každý hod­no­tiaci pro­ces obsahuje zámer, ktorý chceme do­siah­nuť, a uspo­ko­jenie alebo po­te­še­nie pri jeho dosiahnutí. Hod­no­tenie sa týka tak pred­metov, ako činností. Je to transakčný proces, pretože ide o našu súčinnosť s predmetmi v našom okolí, a pretože predmety a zážitky sa spájajú a splývajú. Preto je hod­no­tenie aj vzťažné (relačné). Zahrnuje po­ci­ťo­vanú alebo vy­mys­lenú potrebu (oča­ká­vanie), zámerne vy­na­lo­žené úsilie a určité bez­prostredné po­te­šenie a uspo­ko­jenie z do­siah­nutia cieľa.

Niektoré hodnoty sú predovšetkým inštru­men­tálne, t. j. snažíme sa niečo dosiahnuť kvôli oča­ká­vaným výsledkom. Kopeme uhlie a orieme nie kvôli baníctvu alebo roľníčeniu samému osebe, ale kvôli výsledku týchto činností: chceme získať teplo a obživu. Koncepcia vnútorných hodnôt sa týka toho, čo v danom prípade hod­no­tíme. Len zriedka existuje ostrá hranica medzi inštru­men­tálnou a vnú­tornou hod­no­tou, oby­čajne sa navzájom pre­lí­najú. Môže sa stať, že sa nám naša práca zapáči a začneme ju mať radi pre ňu samu. Okrem toho vnútorné uspo­ko­jenie máva dôsledky a je pre to, čo nasleduje, inštru­men­tálne – raz v po­zi­tívnom, ino­kedy v ne­ga­tívnom zmysle. Môžeme mať pôžitok z dobrého jedla, hudby, vína, sexu alebo hry len pre ne samé, ale niektoré z týchto činností majú fy­zio­lo­gické a psy­cho­lo­gické dôsledky, najmä ak sa robia nad­merne. Správanie je vždy za­me­rané na do­siah­nutie cieľa. Aj keď hľadáme prostriedky na splnenie zámerov a do­siah­nutie cieľov, tieto ciele sú funkčne späté s mož­nos­ťami nášho konania, ovplyvnené nimi a neraz aj mo­di­fi­ko­vané. To, čo chceme dosiahnuť, závisí od toho, čo je možné a pravde­po­dobné.

Hodnotiace procesy ľudského správania nie sú jedno­ducho inštinktívne alebo pod­ve­domé; iste majú aj takéto prvky (napríklad pri cicaní novo­ro­denca), ale v pre­važnej miere sa pri nich uplatňuje vedomé poznanie. Naše pohnútky a úmysly sa takto pre­ja­vujú citovými postojmi a splývajú s pozná­va­cími akti­vi­tami vedomia. Procesy rozmýšľania a uva­žo­vania teda formujú naše hodnoty. Čisto vrodené, pod­ve­domé a vege­ta­tívne oceňovania sa takto menia na hod­no­tiace pochody, počas ktorých de­fi­nu­jeme, inter­pre­tu­jeme a oce­ňu­jeme naše hodnoty. Po­su­dzu­jeme ich podľa znalosti situácie, v ktorej sa nachádzame a konáme. Učíme sa, že ak máme úspešne realizovať svoje túžby, musíme brať do úvahy pravde­po­dobnosť ich dosiahnutia. Preto zva­žu­jeme aj dôsledky a nákladnosť našich činov. Pred­ví­dame, čo sa asi stane, ak sa pustíme do nejakej činnosti a for­mu­lu­jeme roz­ličné stra­té­gie na do­siah­nutie cieľa. Zväčša volíme ako cieľ také predmety, ktoré po­va­žu­jeme za do­siah­nu­teľné. Opak by ľahko viedol ku ka­tastro­fe. V básni E. A. Robinsona Miniver Cheewy túži hrdina stať sa udatným rytierom alebo princom rodiny Medici. Pretože to nie je možné, ujde zo sveta sku­toč­nosti, oddá sa bedákaniu nad vlastným osudom a stane sa z neho bez­ná­dejný opilec.

V procese hodnotenia a voľby je roz­ho­du­júca ra­cio­na­lita. Ako to pre­bieha? Najprv je potrebné poznať skutočnú aktuálnu situáciu a sta­no­viť konečný cieľ a čiastkové zámery; potom sa treba pozrieť, ako sa tieto zámery znášajú s inými našimi motívmi a aké sú von­kajšie okolnosti; treba odhadnúť aj úsilie, čas a náklady na do­siah­nutie nášho zámeru. Rozumná voľba pred­pokla­dá aj po­rov­nanie hod­noty jedného zámeru s hod­no­tou iného; odhad dôsledkov, ak sa zámer podarí i pre­mys­lené uva­žo­vanie o možných účinkoch na iné vlastné alebo cudzie hodnoty. Často si kladieme otázku, či to niečo, o čo sa usi­lu­jeme, naozaj potre­bu­jeme, alebo či to len jedno­ducho chceme. A ak je ťažké cieľ dosiahnuť, pýtame sa v duchu, či to stojí za toľkú námahu. Hod­no­tiaci proces pred­pokladá krátko­dobé i dlho­dobé úvahy.

Rozumný človek nevystaví nebezpečenstvu rizika alebo straty dlho­dobý zámer, napríklad manželstvo alebo postup v za­mestnaní, kvôli okam­žitej alebo dočasnej hod­note, napríklad ľúbostnej zápletke. Chápe dôležitú eko­no­mickú zásadu šetrnosti, t. j. zrieknuť sa potešenia a vyhnúť sa výdavkom dnes a inves­tovať kapitál radšej do zaj­traj­ška. Na dru­hej strane sa však spytuje, či má obetovať všetky terajšie po­te­šenia a ra­dosti kvôli tomu, čo budúcnosť možno nikdy ne­pri­nesie. Keďže paleta ľudských záujmov a hodnôt je veľmi široká, treba posúdiť predo­všetkým tie zámery, ktoré navzájom súperia a vybrať tie, čo si zaslúžia, aby sme ich upred­nostnili. Racio­nálne uva­žu­júci človek po­cho­pí, že ak si chce zachovať zdravie, má byť striedmy v jedení, pití, práci a dokonca aj v hrách, a ak si chce zachovať pokojnú myseľ, má držať na uzde vášne. Starí Gréci hovorili, že v ničom ne­slo­bodno pre­há­ňať, že všetkého treba užívať s mierou.

Veľa sa pohovorilo a opísalo o hod­no­tách a o zá­me­roch, ktoré hodno sledovať. Môžeme vy­me­novať veľký počet cenných vecí, ktoré nás potešia, ak ich máme – sú to vlastne všetky veci, v ktorých už raz ľudia našli záľubu. Ktorá z nich je naj­krajšia, ktorá nás najviac uspo­ko­juje alebo naj­väčšmi spĺňa naše túžby, a ktorá z nich je ošklivá, neuspo­ko­juje a je bez­cenná? V tomto okamihu nás hľadanie odpovede stavia pred problém po­rov­ná­vania etických hodnôt a musíme sa pokúsiť zostaviť hierarchiu hodnôt, akúsi he­do­nis­tickú tabuľku pôžitkov a slastí. Existuje nejaké summum bonum (najvyššie dobro), ktorému máme dať prednosť pred všetkým ostatným?

Môžem rád chodiť na futbalové zápasy alebo do opery, tráviť do­vo­lenku na Karibských ostrovoch, zbierať známky, čítať Wittgensteina, spievať v zbore, pre­sa­dzovať nejakú myš­lien­ku, mi­lo­vať sa so svojou ženou, každý deň cvičiť, pod­po­rovať spolok, ktorý si to zasluhuje, môžem rád dobre robiť svoju prácu. Ale ne­mô­žem to robiť všetko naraz a som nútený zrieknuť sa niektorých potešení v prospech iných, ktoré považujem za dôležitejšie.

Prečo mám určité zámery? Existuje nejaký konečný cieľ, ktorý by som si prial väčšmi ako iný? Tu sa rodí fi­lo­zo­fická otázka a naj­čas­tejšie sa na ňu od­po­vedá kladne, že veru áno, že existuje naj­vyššie dobro: je ním šťastie. Ale čo je šťastie a ako sa dá do­siah­nuť? Je to kreatívne seba­usku­toč­ňo­vanie, he­do­nické po­te­šenie, služba našim blízkym alebo dosiahnutie stavu večnej blaženosti na onom svete?

Ako odpovedá na tieto otázky humanista? Vzhľadom na roz­ma­nitosť záujmov, hodnôt a chutí, ako aj motívov, vysky­tu­júcich sa v roz­lič­ných ci­vi­li­zá­ciách, môže sa po­va­žovať za ľubo­vôľu označiť jeden súbor hodnôt za cen­nejší než iný. Čo je „lepšie“: hádzať kocky alebo čítať básne, vylihovať každý deň na slnku alebo tvrdo pracovať, žiť v oddanej službe druhým alebo v osa­mo­te­nom roz­jí­maní, hrdinské dobro­druž­stvá alebo pustov­níctvo? Študenti na mojich pred­náškach fi­lo­zo­fie sa vyhýbali tejto otázke. V snahe byť nestrannými skončili sub­jek­ti­vis­ticky:

„Ktože to sme, aby sme rozhodli, že jeden spôsob života je lepší ako iný?“

Položil som im potom otázku:

„Vidíte nejaký rozdiel medzi ušľachtilým životom a spôsobom, ako rozumný štátnik riadi osud svojho národa, a medzi alko­ho­likom, ktorý trávi dni na ba­ro­vej sto­ličke, opíjajúc sa do ne­moty?“

Je pravda, že podstupujeme riziko, keď preceníme jeden súbor hodnôt oproti celému radu iných skú­se­ností a po­te­šení; a hádam budeme aj zatracovať niektoré záľuby zá­ko­no­dar­nými alebo spo­lo­čen­skými diktátmi.

Ale vždy sa môžeme opýtať: Je rozdiel medzi takou Florence Nightingalovou, ktorá sa obetovala ako ošetro­va­teľka ranených a umie­ra­júcich britských vojakov v krymskej vojne a prosti­tút­kou, ktorá síce tiež slúži vojakom, ale inakšie a z iných dôvodov? Naozaj sa nedá hodnotiť napríklad život Alberta Schweitzera a život nemeckého esesáka? Tvrdiť, že niet kritérií hod­no­tenia záujmov, záľub a pre­fe­ren­cií, by nás pri­viedlo k ni­hi­lizmu, pri ktorom sú všetky hodnoty rovno­cenné, lebo vlastne niet hodnôt, takže sa medzi nimi nedá ani roz­li­šovať, a tak tam niet roz­dielu ani v akosti a ušľach­ti­losti. Bol by takýto postoj rozumný?

Spor sa vliekol po stáročia. Je to ústredná otázka dejín etiky. Platón a Aristoteles popierali, že by všetky po­te­šenia boli dobré; za také uznávali iba niektoré. John Stuart Mill roz­li­šoval vyššie a nižšie po­te­šenia. Zo sta­no­viska hu­ma­nis­tickej etiky majú určitú pravdu obidve strany. Musíme tolerovať roz­ličné životné štýly a bohatú paletu ľudských radostí a nesmieme ich za­ka­zovať, prí­padne aj zákonom a až do vy­ky­no­ženia. Nemusíme sa sto­tož­ňovať s tým, čo uznala za vyššiu formu života nejaká vláda, slepá k vlastnej pretvárke, a ne­mu­síme sa pridať k šíkom tých, čo potierajú rozumnú ne­kon­formnosť. Vždy existujú určité normy, ktoré nám môžu poslúžiť ako vodidlo, aj určité štandardy hod­no­tenia. Či sa modrofúz, rozpúšťajúci mŕtvoly v lúhu, alebo narko­man dá po­rov­návať čo do hod­noty a významu s Ježišom Kristom alebo Abrahamom Lincolnom? Bolo by smiešne tvrdiť, že všetko je rovnako dobré ako čo­koľ­vek iné, veď sku­toč­nosť, že niekto má záujem a po­te­šenie z ne­ja­kej veci alebo činnosti, ešte nezna­mená, že táto vec alebo činnosť má rov­nakú hod­notu ako každá iná vec alebo činnosť.

Niektoré hodnoty sú cennejšie ako iné, niektoré záujmy sú zne­va­žu­júce a ne­zaslú­žia si našu po­zor­nosť. Niektoré spôsoby života sú vul­gárne a ba­nálne, iné majú vý­ni­močné vlastnosti a vy­vo­lá­vajú náš obdiv. Uzná­vame, že niektoré činnosti sú všedné, iné sú významné a kul­ti­vujú. Je isté, že hod­noty stále kriticky zva­žu­jeme, a to v roz­lič­ných oblastiach. V každej situácii po­rov­ná­vame: povieme, že sú dobrí a slabí umelci, básnici, lyžiari, šéfovia, politickí vodcovia, hudobníci, mechanici, filozofi a vedci. Od­vo­lá­vame sa na este­tické a mo­rálne normy, ktoré ne­mu­sia byť skalo­pevné alebo absolútne; môžu platiť iba pre oblasť, ktorou sa zaobe­ráme; sme si však istí, že existujú. Sú to normy ci­vi­li­zo­vaných záľub, roz­li­šu­júcich posudkov, kul­ti­vo­va­ného zna­lectva alebo pro­fe­sio­nálnej odbornosti.

Normy dokonalosti

Kritériá na odstupňovanie hodnôt a ocenenie výkonov boli teda za­ve­dené prakticky vo všetkých oblastiach ľudského sprá­vania; patria medzi ne aj kva­li­ta­tívne normy do­ko­na­losti. Čo je do­ko­na­losť? Podľa čoho ju poznáme, keď ju vidíme? Ako ju možno dosiahnuť? Tieto otázky sú pre etiku hu­ma­nizmu osobitne dô­le­žité. Jej kritici, najmä teisti, na­mie­tajú, že etika hu­ma­nizmu nemá ani normy ani hod­noty; a keďže hlása to­le­ran­ciu, ľahko­vážne pripúšťa rozmary ľudských záľub, vrátane ne­mo­rálnych záľub roz­koš­níkov a egoistov. Ale nie je to tak.

Už J. S. Mill zdôraznil, že je rozdiel medzi úrovňou záľuby vy­vi­nu­tého dospe­lého člo­veka a die­ťaťa alebo di­vo­cha. Ho­vo­rí:

„Je lepšie byť nenasýtenou ľudskou bytosťou ako na­sý­teným bravom; je lepšie byť neuspo­ko­jeným Sokratom ako uspo­ko­jeným bláznom.“ [2]

Brav a blázon nesúhlasia s týmto názorom, lebo poznajú len jednu stránku problému. Dospelá ľudská bytosť okúsila obidva druhy radosti – roz­vi­nuté (inte­lek­tuálne, este­tické a mo­rálne) ako aj ne­roz­vi­nuté (čisto fyzické) – a podľa J. S. Milla v každom prípade ne­po­chybne dáva pred­nosť tým prvým. Pre kon­cept hod­noty je teda roz­ho­du­júca rea­li­zácia, lebo na jej základe získavame schopnosť roz­li­šovať stupne zrenia a rastu. Normou je potom to, čo po­va­žuje za cenné jed­not­livec, ktorý vie naplno uplatniť svoje schopnosti. Takto vzniká priestor pre vyšší dosah inte­lek­tu­ál­nych, este­tických a mo­rál­nych radostí.

Hoci Millov argument nie je nerozumný, myslím si, že sa nie­kedy pre­ce­ňuje; treba ho uplat­ňo­vať s roz­va­hou. Nie vždy je pravda, že inte­lek­tu­ál­ne, este­tické a mo­rál­ne po­te­šenia sú vyššieho druhu ako pri­ro­dzené bio­lo­gické pôžitky z jedla, nápoja, telesného pohybu, fyzického kontaktu alebo sexu; a že ak je možnosť voľby, väčšina ľudí sa roz­hod­ne pre prvé. Dá sa po­ve­dať, že to závisí od času, miesta a okol­ností. Nie­kedy dá človek prednosť milovaniu pred návštevou múzea, pre­chádzke pred knihou, dobrej večeri a dobrému vínku pred ko­le­go­vou pred­náškou a výdavku na fut­ba­lový zápas pred príspevkom pre Armádu spásy.

Mnohí tzv. moralisti nemajú pravdu, keď označujú tzv. bio­lo­gické pôžitky za „nižšie“ formy ľudskej skú­se­nosti. Prí­či­nou je ich fóbia z he­do­nizmu, strach zožierajúci myseľ takýchto moralistov, ktorí síce na­do­budli schop­nosť nájsť po­te­šenie v li­te­ra­túre, umení, ma­te­ma­tike alebo v myš­lien­kových prúdoch, no nevedia sa nad­chnúť pre dobré jedlo a nápoj alebo zažiť orgazmus. Títo jed­not­livci natoľko potlá­čajú svoje pudy, že ne­ve­dia oceniť vzru­še­nie z bio­lo­gickej slasti bez po­citu hriechu a žijú svoj život v biednej subli­mácii, duchovnej substi­túcii alebo iných formách aske­tic­kého zúfalstva.

Tvrdím, že ak má niekto žiť plným životom, musí uspokojiť svoje základné bio­lo­gické a pre pre­žitie ne­vyhnutné potreby, medzi ktoré patrí aj sexuálna láska a orgazmus. Ak sa tieto potreby potláčajú, klíči možnosť tragédie. V mi­nu­losti sa ne­zdravé názory na sex – napríklad tie, ktoré hlásal svätý Augustín – vy­hla­so­vali za správne a osla­vo­vali. Rímsko­ka­to­lícky a bud­his­tický dôraz na ce­li­bát a aske­tiz­mus je vo svojej podstate chorobný. Potláčať pri­ro­dzené túžby alebo po­va­žo­vať ich za zlo, bojovať s vlastným telom alebo po­ci­ťo­vať k nemu hnev a ne­ná­visť, vy­vo­láva často vážne chorobné stavy. Aké ne­výslovné utrpenie a zú­falstvo spô­so­bil tento názor úbohým dušiam, ktoré po­va­žo­vali svoje telo za ska­zené, a potlá­čali svoje pri­ro­dzené túžby! Možno pre­há­ňam. Zdá sa, že niektorí ľudia dosiahli subli­máciu bez nezdravých dôsledkov. Hovorí sa aj, že nie každý potrebuje orgazmus. Iní zas vyhlasujú, že prežili plný život napriek tomu, že sa neoženili, a to či už si celibát zvolili sami, alebo neboli schopní nájsť si vhodného partnera. Možno je výraz „chorobný“ príliš tvrdý, keby sa mal vzťahovať na všetkých takto zvláštnych ľudí. Ale či ten, čo žije v celibáte, ne­pri­po­mína nie­koho, čo bude radšej slepý a hluchý, len aby mal svoj pokoj? A ne­po­vieme, že sa uňho jedno­ducho ne­vy­vi­nula schop­nosť po­ci­ťovať fyzickú rozkoš?

Ak máme na jednej strane narušených jed­not­livcov, neschopných priznať príslušnú váhu svojmu bio­lo­gic­kému usmer­neniu, na druhej strane sú takí, čo nikdy ne­roz­vi­nuli iné schop­nosti – inte­lek­tu­ál­ne, este­tické, morálne a so­ciál­ne, súhrnne nazývané ci­vi­li­zač­nými cnosťami. Ne­po­chy­bujme, že výrazy vyšší a nižší tu nie sú na mieste, lebo naším prianím je plne sa vyvinúť ako osobnosť a v tom prípade nie je možné jednému druhu hodnôt dávať prednosť a druhý zavrhovať. Tu sa nedá povedať alebo-alebo, lebo v každom prípade dobrého života ich musíme rozvíjať obidve. Na inom mieste som taký život nazval exuberantným (vzru­šu­júcim) alebo aj plným pôžitkárstvom (he­do­niz­mom), lebo v ňom nejde jedno­ducho len o pasívne prežívanie radostí, ale aj o ich kreatívnu aktualizáciu. Ideálom je tu človek, schopný rozlišovať a oceniť širokú paletu biogenických a sociogenických hodnôt. Treba však byť opatrný pri zostavovaní ich hie­rar­chickej stup­nice, ako to urobil A. H. Maslow. [3] Predo­všetkým treba jasne po­ve­dať, že bio­lo­gické pôžitky majú pre dobro jed­not­livca práve taký zásadný význam ako radosti z vyšších stupňov kreativity.

Tu treba použiť normatívnu koncepciu do­ko­na­losti; týka sa rôznych druhov skú­se­nosti. Ho­vo­ríme napríklad, že niekto sa teší výbornému zdraviu a máme tým na mysli, že jeho fy­zio­lo­gický systém pra­cuje veľmi dobre. Dobre sa stra­vuje, dosť cvičí a nemá vážnejšie zdra­votné problémy alebo choroby. Naproti tomu iný človek môže mať slabé zdravie. Obidve tieto kate­górie majú objek­tívny základ v ove­ri­teľných znakoch. Hoci sa známky zdravia vzťahujú vždy len na jed­not­livé osoby, existujú všeo­becne platné empirické kritériá. Podobne môžeme vziať pod lupu aj niečie sociálne vzťahy a po­sú­diť, či sú rozporné alebo har­mo­nické. Sú napríklad rodiny, narušené citovými konfliktmi. Muž a žena sa nezná­šajú a žijú v ne­prestajných hádkach, čim trpia ich deti. Hoci sú takéto nor­ma­tívne posudky vzťažné, t. j. vzťa­hu­jú sa na ur­či­tého člo­veka, cha­rak­te­ri­zo­va­ného jeho vlastnými, len pre neho príznačnými (idio­syn­kra­tickými) znakmi, predsa vieme cha­rak­te­ri­zovať určité vzťahy ako zdravé a iné ako chorobné.

Filozofi tradične vyzdvihovali prvoradú úlohu rozumu pri do­sa­ho­vaní šťastia. Pritom nie­kedy prehliadli kľúčový význam ne­vyhnut­nosti roz­ví­jať aj citovú stránku osobnosti. V zrelých osobných vzťahoch sa vždy nájde citová príbuznosť a po­ro­zu­menie pre potreby toho druhého. Toto vnuká predstavu dvo­ji­tého nor­ma­tívneho štan­dardu. Po prvé je tu potreba uspo­kojiť naše základné potreby a túžby, a to bio­ge­nické a socio­ge­nické. Neschopnosť urobiť to vedie k chorobe. Po druhé je tu potreba dosiahnuť určitý stupeň har­mó­nie a kom­pa­ti­bi­lity v so­ciál­nom prostredí, najmä v tom najužšom, t. j. v bez­pro­stredných osobných stykoch v kruhu rodiny.

Je zrejmé, že kritérium dokonalosti možno uplatniť aj pri tzv. vyšších kreatívnych funkciách, napríklad pri inte­lek­tu­ál­nych schop­nostiach. Niektorí ľudia sa pomaly učia, zle čítajú alebo sa nevedia pustiť do ma­te­ma­tiky či vedeckého pokusu, kým iní sú nadaní, horliví a schopní veľkých výkonov. Študentov hodnotíme podľa študijných výsledkov. Oce­ňu­jeme este­tickú tvorivosť. Uznávame ako hudobných géniov Mozarta a Beethovena; uznávame umelecký talent Leonarda da Vinci a Vincenta van Gogha. Normy kritického hod­no­tenia nám umožňujú oceniť umelecké dielo a odhadnúť jeho hodnotu výrazmi pri­me­ra­nými jeho este­tike. Normy do­ko­na­losti pou­ží­vame vlastne po celý život.

---

[1] – KURTZ, Paul, Decision and the Condition of Man (Rozhodovanie a údel človeka), Seattle: University of Washington Press, 1965.
[2] – MILL, John Stuart, Liberty. Utilitarianism. Representative Government (Slo­bo­da, uti­li­ta­riz­mus a repre­zen­ta­tívna vláda), London: J. M. Dent and Sons Ltd., 1964.
[3] – MASLOW, A. H., Toward a Psychology of Being (K psy­cho­lógii bytia), New York: D. van Nostrand, 1962.

Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slo­ven­či­ny ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).

Pozri: úvod, 1. časť, 2. časť alebo 3. časť.