K teórii a praxi humanistickej výchovy.
Časť I
2. Etické hľadanie
Dva druhy mravnosti
Z našich doterajších úvah vyplynulo, že existujú dva druhy mravnosti. Po prvé mravnosť spočívajúca v poslušnosti voči príkazom, údajne odvodeným od nadprirodzeného náboženského zdroja a po druhé mravnosť založená na rozvoji kritického racionálneho hľadania a pochopenia.
Aj keď teologické morálne systémy celkom iste plnia dôležité psychologické a sociologické funkcie, pretože ľuďom vštepujú morálne cnosti a udržujú určitý sociálny poriadok, predsa len mravnosť, ktorá ustrnie na tomto vývojovom stupni, je primitívna a zaostalá. Musíme sa pozdvihnúť na vyššiu úroveň mravného vývoja. Bude zaujímavé opísať celú históriu kritického etického hľadania, lebo z toho vyplynie, čo vlastne vývoj mravnosti znamená. Veľa sa môžeme naučiť z diel psychologických teoretikov, ktorí identifikovali jednotlivé štádiá morálneho vývoja, najmä u detí. [1] Podľa ich záverov možno označiť tých, čo trvajú na poslušnosti voči nemeniteľným morálnym pravidlám, za morálne postihnutých.
Výrazy mravnosť a morálka pochádzajú z latinského mores, čo je množné číslo od mos, a znamená obyčaj, zvyk, spôsob správania sa a konania. Tradičné pravidlá správania sa, vžité postupy a nepísané zákony riadili spoločnosť ľudí žijúcich pospolu od prvopočiatkov. Každá spoločnosť považuje určité formy správania za dobré, správne a spravodlivé, inak povedané cnostné, a iné formy za zlé, mrzké a nesprávne, iným slovom za nemorálne. Tieto morálne postoje sú hlboko zakorenené a starostlivo sa vštepujú všetkým členom spoločnosti už v mladosti. Princípy mravnosti preberajú deti predovšetkým od rodičov a učiteľov, ktorí odovzdávajú ďalej svoj morálny kódex prevzatý od predošlých generácií. Správanie, ktoré sa považuje za dobré, sa posilňuje poskytovaním odmien. Nemorálne správanie má za následok trest. Vyvolané reakcie vytvárajú zvyky očakávania, viery a životnú prax najprv v jednej generácii, aby sa potom preniesli do ďalšej. Pre vytvorenie základov morálky sú rozhodujúce prvé roky života dieťaťa, ale proces sociálnej akulturácie pokračuje aj v staršom veku. Dá sa povedať, že kostru súdržnosti komunity tvorí určitý súhrn hodnôt a pravidiel, ktoré táto spoločnosť chce vyznávať, plniť a zachovávať. V minulosti napríklad kresťanstvo odsúdilo niektoré formy sexuálneho správania ako hriešne, iné zas schválilo ako cnostné a z toho sa vyvinul sociálny poriadok podporujúci tieto postoje. Podobne aj židovstvo, islam a budhizmus majú svoje princípy dobra a zla. Prijaté morálne princípy a hodnoty sa vyzdvihujú, oslavujú a zasväcujú, kým zatracované zákazy sa zdôrazňujú hrozbami sankcií, izoláciou jednotlivca, trestami, vylúčením zo spoločnosti až vyhnanstvom, ba dokonca aj smrťou. Náboženstvo a zákony podporujú tento morálny kódex a sú ním presiaknuté a ovplyvnené. K stabilite sociálnej skupiny prispieva vyhlasovať určité základné morálne hodnoty za posvätné alebo bohom vnuknuté, ako to robia veriaci, a podporovať základné poňatie akceptovaného morálneho správania sprísnením zákonných predpisov.
Antropológovia a sociológovia neraz poukázali na kultúrnu relativitu sociálnych zvykov a veľké rozdiely v ich praktizovaní v rozličných častiach sveta. Príslušníci primitívneho afrického kmeňa Azandov veria, že niektorí členovia ich spoločnosti sú čarodejnice, schopné nepozorovane škodiť svojim súkmeňovcom. Preto usporadúvajú rozličné obrady, pôsobiace proti zlým silám čarodejníctva a používajú pritom aj magické lieky. [2] Západná kresťanská spoločnosť zavrhuje takúto vieru ako starodávnu poveru, hoci sama je neraz ochotná konať magické obrady, ako sú napríklad omše, kde sa je mäso a pije krv Kristova – či už je to len symbolicky u protestantov alebo za predpokladu transsubstanciácie (prepodstatnenia) u katolíkov. Náboženské viery a ich praktiky sa veľmi líšia, a to aj pokiaľ ide o obradné rúcha, liturgiu a iné obyčaje. V niektorých spoločnostiach sa považuje za neprístojné, aby si muž strihal bradu, v iných sa nepatrí chodiť neoholený. V prísnych moslimských spoločnostiach ženy zhrešia, ak na verejnosti ukážu svoju tvár, v západnej spoločnosti sa považuje za prepiato cudné, ak si zakrývajú kolená. V niektorých spoločnostiach sa homosexualita zavrhuje ako odporná a prísne sa trestá, v iných sa viac alebo menej toleruje. V niektorých spoločnostiach sa bozk na verejnosti odsudzuje, v iných sa pripúšťa ako vhodný prejav priateľstva alebo zaľúbenosti.
V relatívne stmelenej a izolovanej sociálnej skupine možno dodržať súbor jasne definovaných a dokonca aj strnulých sociálnych noriem. Tých, čo sa nepodrobia, možno izolovať za zatvorené dvere a väčších previnilcov možno trestať. Je však jasné, že do nekonečna sa to nedá robiť. Sociálne zmeny prebiehajú postupne a bez prestania; neraz vymierajú celé populácie v dôsledku hladu, vojny, moru alebo chorôb. Keď sa morálka starých odovzdáva mladým, nemá už ten istý zmysel a tú istú silu, ako keď ju starí preberali. Okrem toho dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu medzi sociálnymi skupinami. Cestovatelia po ďalekých krajinách sa stretajú s cudzincami a sú najprv zhrození ich zvláštnosťami. Postupne sa dovážajú a vyvážajú nové myšlienky a nové, raz užitočné, inokedy ľúbivé zvyky: tak, ako sa v procese obchodovania dovážajú a vyvážajú tovary a služby. Za takýchto okolností sa stáva pre niektorú sociálnu skupinu ťažké zachovať úplnú vernosť všetkým svojim doterajším morálnym zásadám. Osobitne to platí vo vojne, keď sa jeden národ snaží dobyť cudzie územia alebo zničiť iné národy. Inokedy dochádza k početným manželstvám medzi rozdielnymi skupinami a jedna kultúra môže asimilovať alebo absorbovať druhú. Vzájomné prepletanie a preberanie názorov a praktík je nevyhnutné. V tomto procese môžu zaniknúť alebo sa prenikavo zmeniť aj veľmi stabilné morálne kódexy. Existuje však trvalá snaha fixovať morálny kódex, a to najmä na strane náboženských a ideologických propagandistov, ktorí sú proti rýchlym zmenám, ba niekedy vyžadujú návrat k starým hodnotám. Rímskokatolícka cirkev sa snaží upevniť staré tradície svojho učenia a mnohí vplyvní cirkevní hodnostári sa stavajú proti modernizačným snahám niektorých jednotlivcov. Vo viacerých súčasných islamských štátoch fundamentalisti zvrhli modernistické vlády, ktoré vraj prestúpili korán. V každom prípade sa začína etické hľadanie vtedy, keď sa zdvihne hlas proti starej morálke, alebo keď sa táto morálka začne rúcať. Niektoré staršie obyčaje a morálne pravdy zrazu očividne úplne nevyhovujú novým spoločenským podmienkam. Keď sa konfrontujú s rodiacimi sa alternatívnymi systémami, naraz sa ozýva volanie po zmene, reformácii alebo dokonca revolúcii.
Jednu z najdramatickejších ilustrácií tohto javu nachádzame v Platónových dialógoch. Veľkí sofisti, medzi nimi Protagoras, Kalikles a Trasymachos, sa v nich stretli so Sokratom. Sofisti boli potulní učitelia, putujúci krajinami okolo Stredozemného mora, a tak ľahko spozorovali, ako sa tu všade od seba líšia kultúrne a morálne názory a praktiky. Videli, že každá obec-štát – Sparta, Kréta, Trója, Atény, Syrakúzy – považuje vlastné tradície za bohmi posvätené a lepšie ako všetky ostatné. Boli všetky rovnako platné? Keby boli, potom by boli protirečivé morálne princípy a hodnoty súčasne aj pravdivé aj falošné. „Je človek ‚mierou všetkých vecí‘?“ pýtal sa Protagoras. A ak je to tak, je mravnosť jednoducho to, čo vyhovuje jednotlivcovi alebo spoločnosti? Platónove dialógy obsahujú veľkú diskusiu o konvencii a podstate. Je mravnosť len otázkou konvenčnej dohody, ako sa zhodli sofisti, alebo má svoj základ v samotnej povahe vecí, ako tvrdili Sokrates a Platón? Videli sme už, že Platón v snahe rozriešiť tento rozpor, postuloval existenciu večných foriem, ideí.
Pre mňa je najdôležitejšia skutočnosť, že pri tejto príležitosti vychádzajú zorničky kritického etického hľadania. Začali to Sokrates a sofisti, keď spochybnili posvätné kravy helénskej kultúry. Sokrata odsúdili Aténčania na smrť, lebo sa postavil proti vládnucej pravovernosti. Kľúčovým bodom v jeho prípade je zásadný odklon od konvenčnej mravnosti a príklon ku kritickému etickému uvažovaniu. Platónove Dialógy sú odrazom procesov prebiehajúcich v tom čase v celej helénskej civilizácii. Jedinečné bolo, že zaužívané kódexy (vrátane prevzatých náboženských doktrín) sa už neprijímali ako prvotné zdroje morálneho správania. Gréci začínali pociťovať potrebu preveriť rozumom zaužívané názory na to, čo je dobré alebo spravodlivé.
V nasledujúcej generácii Aristoteles definoval etiku a založil na nej samostatnú oblasť uvažovania. Dobro definoval ako cieľ, ktorý človek môže dosiahnuť. Označil ho ako pocit blaženosti, eudaimónie, šťastia. Pokračoval opisom jeho hlavných charakteristických čŕt a naznačil, akým spôsobom a v akom zmysle sa dá dosiahnuť. Pre Aristotela je hlavným prameňom eudaimónie realizácia ľudskej podstaty a dosiahnutie rozumného života. Ak chceme viesť ušľachtilý, vynikajúci a cnostný život, musíme pestovať múdrosť v praktickom a myšlienkovom svete.
Uvedené dva druhy mravnosti som začlenil do historického rámca. Prvý sa zakladá na nemenných zvykoch, túžbach, viere a autorite; usiluje sa vštepiť všetkým členom spoločnosti svoje všeobecne platné zásady cnosti. Hoci aj druhý typ mravnosti vychádza z týchto predstáv, teda stavia na už existujúcich štandardoch spoločenského života, v určitom historickom období prechádza do inej myšlienkovej oblasti, do oblasti uváženej voľby. Neslobodno zabudnúť, že teológovia si v minulosti veľa vypožičiavali od filozofov-etikov, keď sa snažili vysvetľovať svoje náboženské systémy v kontexte ich učenia. Je samozrejmé, že tieto dva druhy mravnosti nie sú navzájom ostro oddelené. Každá sociálna skupina začína budovať svoje správanie na už existujúcich morálnych zásadách; každá rozumná etická úvaha tieto zásady predpokladá. Vôbec nie je nevyhnutné, aby každá generácia znovuobjavovala elementárne pravidlá morálneho správania. Je však pravdepodobné, že nijaká spoločnosť nevyrieši svoje etické alebo morálne problémy bez určitého uváženého hľadania. Existuje trvalý proces vzájomného ovplyvňovania medzi zvykom a rozumovým uvažovaním.
John Dewey, americký filozof dvadsiateho storočia, zvýraznil tento kontrast tým, že rozlišoval medzi oceňovaním a hodnotením. [3] Povedal, že „oceňovanie“ sa týka porovnávania už existujúcich hodnôt, t. j. vecí, na ktorých nám záleží a ktoré máme radi. Je to obyčajne stav mysle nabádajúci konať. Keďže býva bezprostredným prejavom každodenných zvykov, má silný citový prvok a zvyčajne sa uskutočňuje bez osobitného rozmýšľania, ak sa, pravda, nevynorí neočakávaný morálny problém a v jeho dôsledku nerozhodnosť. V takom prípade sa začína kritické etické hľadanie a snažíme sa zvážiť naše ocenenie, prípadne určiť jeho hodnotu. Oceňovanie je teda súčasťou už pokročilejšieho procesu uvažovania, pri ktorom vstupujú do hry rozpoznávacie prvky, posudzovanie a oceňovanie jednotlivých hodnôt, ich preverovanie a potvrdzovanie.
Pretrvávajúce hodnoty zvykovej morálky možno uplatňovať pri usmerňovaní správania dovtedy, pokým sa nevyskytne nejaká nová situácia, kým neprepukne konflikt medzi uznávanými záväznými normami a hodnotami, alebo kým sa neukáže, že zásady starej morálky už nie sú vhodné na zvládnutie vynárajúcich sa problémov. V tej chvíli sa obyčajne začína hľadanie a skúmanie, ktorého výsledkom býva buď obnova či posilnenie panujúcich názorov a spôsobov konania, alebo vznik nových myšlienkových prúdov a spôsobov riešenia situácií. Hoci vo všeobecnosti sa dá uvažovať o etickej teórii na metaúrovni – čo je dôležitým druhom etického hľadania – v konečnom dôsledku je to pri analýze konkrétneho obsahu prežívanej skúsenosti, kde sa začína normatívna etická úvaha a kde sa nakoniec aj preveruje. A sú to predovšetkým morálne dilemy, ktoré sú zdrojom najzávažnejších etických úvah. Život je plný ťažkostí a často sme nešetrne konfrontovaní s tragickou povahou niektorých našich rozhodnutí. Žiaľ, prevzaté pravidlá nám nie vždy pomôžu nájsť správnu cestu a neraz sa dostávame do takej zdrvujúcej morálnej dilemy, že po riešení musíme siahnuť až na samé dno našich duševných schopností, a ani tak často nenájdeme uspokojivú odpoveď.
Veľkí básnici, spisovatelia a dramatici vo svojich dielach výrečne opísali intenzitu a hĺbku takýchto morálnych úvah. Napríklad Shakespearov Othello predstavuje postavu, ktorú zožiera podozrenie, že Desdemona, jeho milovaná žena, je mu neverná. Plamene žiarlivosti rozdúchava jeho nepriateľ Jago a Othello nakoniec Desdemonu zabije, čo má za následok i jeho koniec.
Ťarcha voľby často priam dlávi! Niekedy by sme radšej ušli, ako by sme mali na seba vziať zodpovednosť za rozhodnutie. Morálnu slobodu často pociťujeme ako neúnosnú a nejeden z nás sa radšej uchýli k zvykom alebo autorite, prenechávajúc rozhodnutie iným. Útek pred slobodou a samostatným rozmýšľaním je bežným prejavom bojazlivého ducha, ktorý nechce alebo nie je schopný rozhodovať sa sám. Aké klamne hrejivé a útulné býva presvedčenie o morálnej istote!
Musím zdôrazniť, že vo väčšine prípadov naše morálne rozhodnutia nesprevádza dramatickosť a tragika, že morálna dilema je výnimočnou situáciou. Len niektorí filozofi sa zamerali na vrcholné životné tragédie, aby zdôraznili rozhodujúci význam uvažovania pre život. Keďže zaťažkávajúcou skúškou mravnosti je etická dilema a s ňou priamo súvisí preverenie našich zásad a hodnôt, sústredím sa teraz na jej charakterizovanie a definovanie.
Etickú dilemu charakterizuje predovšetkým nejaký problém alebo nejaká otázka, ktorú treba riešiť. Môže ísť o rozpor medzi existujúcimi hodnotami, normami, pravidlami alebo zásadami. Pri našom návykovom spôsobe konania sa môže stať, že naraz stojíme pred nejakou nezvyčajnou ťažkosťou či nečakanou prekážkou. Inokedy si musíme vypočuť hlasy tých, čo nesúhlasia s naším spôsobom konania alebo s naším názorom, že niečo je správne alebo nesprávne. Náš bežný spôsob konania, ktorý zvyčajne prebieha bez veľkého uvažovania, je naraz spochybnený. Stojíme pred ťažkou voľbou. Máme pokračovať v doterajšom spôsobe uvažovania a konať ako dosiaľ, alebo sa musíme dať novou cestou a hľadať nový spôsob riešenia daného problému? Musíme sa rozhodnúť a našu voľbu vysvetliť sebe aj iným. Niekedy môže ísť o úplne novú situáciu, napríklad pri súčasných problémoch lekárskej etiky alebo biotechnológie. Ani jedna z tradičných smerníc tu nemusí byť vhodná na to, aby nám povedala, čo treba robiť, lebo problém môže byť jedinečný alebo príliš pálčivý. Samozrejme, môžeme odmietnuť rozhodnúť sa pre niečo alebo vôbec niečo urobiť, ale aj to je určitý druh voľby.
Po druhé, etická dilema sa vždy týka nejakej osoby alebo osôb, od ktorých sa vyžaduje, aby sa rozhodovali. To predpokladá, že existuje potenciálna voľba a pre ňu potrebné rozmedzie slobody. V tejto súvislosti sa často spomína klasický determinizmus a namieta sa, že voľba je ilúzia a že čokoľvek urobíme, je už vždy vopred určené predchádzajúcimi príčinami. Na to odpovedám: Ak by to tak bolo, etika by nebola možná; ak by naše rozhodnutia určovali výlučne predchádzajúce príčiny, nemali by sme nijakú moc nad naším životom a za naše činy by nás ľudia nemohli ani chváliť, ani haniť. Na dôkaz, že deterministický argument neobstojí, netreba nevyhnutne vyriešiť klasický problém vzťahu slobodnej vôle a determinizmu. Nie je protirečenie v tvrdení, že po prvé, rozhodovanie je skutočnosť etického života a po druhé, že naše rozhodovanie spravidla ovplyvňujú alebo zapríčiňujú ďalšie vzťahy. Toto platí najmä vtedy, ak „príčinu“ nepovažujeme za neprekonateľnú výkonnú silu, ako na to poukázal David Hume, ale len za sprievodný popud konania. [4] Keby v ľudskom konaní nejestvovala usporiadaná pravidelnosť, nemohli by sme rátať s ničím. A ani by sme sa nemohli na základe očakávania, čo sa pravdepodobne stane, rozumne rozhodnúť, čo robiť. Naše rozhodovania by boli náhodné a nestále, bez ladu a skladu, bez rozumnej súvislosti. Nik by sa nemohol spoliehať na nikoho, prípadne nik by nemohol spoľahlivo očakávať, ako sa bude niekto správať. Sloboda rozhodovania predpokladá určitú pravidelnosť ľudského správania a na jej základe sú možné rozumné očakávania.
Tretím znakom etickej dilemy je, že existujú viaceré alternatívne možnosti, ako reagovať. Keby takýchto možností v skutočnosti nebolo a mali by sme pred sebou len jednu možnú cestu, nemal by pojem voľby zmysel. Takéto konečné situácie, slepé uličky bez akéhokoľvek východiska, existujú v skutočnom živote, napríklad keď je niekto vo väzení a nemá nijakú slobodu pohybu, alebo keď niekto zomiera a jeho smrť sa nedá odvrátiť. Etická dilema musí mať dve alebo viac možností riešenia. Alternatívami môžu byť oddávna platné štandardné riešenia alebo výsledky tvorivej vynachádzavosti hľadajúceho. Nasledovná dilema, aj keď nie je etická, ozrejmí situáciu: ak má niekto prejsť cez rieku, ľahko to dokáže, ak rieka nie je hlboká; môže ju preplávať, ak prúd nie je príliš prudký; alebo ju môže prejsť napríklad na koni. Môže zostrojiť plť alebo čln, môže postaviť most, alebo sa môže prekopať tunelom popod rieku. Nakoniec existuje aj cesta vrtuľníkom. Jednotlivé postupy sú výsledkom ľudskej vynaliezavosti a ako také sú funkciami technologickej úrovne a produktívnych síl spoločnosti.
Takže alternatívy, ktoré máme k dispozícii, nemusia byť vždy dané, ale môžu závisieť od našich vlastných tvorivých schopností. Ciele, ktoré chceme dosiahnuť, závisia od našich teoretických znalostí a techník, ktoré máme k dispozícii. Jeden deň zdanlivo neriešiteľné dilemy sa už na druhý deň môžu javiť na základe alternatívnych riešení úplne inakšie. Schopnosť ľudí niečo urobiť závisí od ich schopnosti objavovať a vynaliezať (v umeleckej aj technickej oblasti). Z toho vyplýva premenlivosť mnohých etických úvah, ako aj ťažkosti spojené s úsilím pridŕžať sa fixných, raz a navždy daných, nemenných morálnych princípov.
Ilustrujme tento etický problém napríklad starostlivosťou o nevládnych starých ľudí, čo je večný problém ľudstva, starý ako civilizácia sama. Existovalo veľa riešení. Starí ľudia jednoducho odchádzali preč a v samote umierali, aby neboli mladým na ťarchu, ako to bývalo zvykom u Inuitov (Eskimákov), živiacich sa lovom zveri a zberom divých plodín. V spoločenstvách, ktoré mali k dispozícii bohatšie zdroje obživy, považovali synovia, dcéry a iní členovia rodiny za svoju povinnosť poskytnúť finančnú a morálnu podporu svojim starnúcim rodičom, už neschopným práce. Historicky sa v rozšírenej rodine vždy našlo miesto pre starých rodičov a ďalších starých členov spoločenstva. V spoločnosti, v ktorej sa vysoko hodnotí sebavedomie a nezávislosť, považujú jednotlivci za svoju povinnosť vopred sa na starobu finančne zabezpečiť tvrdou prácou a šetrením počas aktívneho obdobia svojho života. Človek, ktorý sa vopred postaral o zabezpečenie svojej staroby, sa vždy považoval za morálne cnostného.
Dnes sa máme tzv. sociálne výdobytky. Sociálna starostlivosť, financovaná z príspevkov zamestnancov a zamestnávateľov – a kontrolovaná vládou – zbavila ľudí vysokého veku niektorých problémov. Existujú rozličné druhy poistenia a sporenia, pri ktorých našetrená suma rastie úročením. Okrem toho lekárska veda dosiahla veľké pokroky v boji proti oslabujúcim chorobám príznačným pre vyšší vek; ľudia môžu viesť produktívny a šťastný život ešte mnoho rokov po odchode do dôchodku. No existencia zdravých ľudí vyššieho veku prináša so sebou aj nové morálne dilemy. Keďže je stále viac produktívnych starých ľudí, ktorí radi pracujú, dochádza k súťaži o pracovné miesta a vzniká napätie medzi mladšími pracujúcimi, podporujúcimi svojimi príspevkami tých, čo žijú z podpory sociálnej starostlivosti, a staršími pracujúcimi, ktorí neodchádzajú do dôchodku a konkurujú im na trhu pracovných príležitostí. Vidíme, že aj pokrok prináša so sebou morálne rozpaky.
Aj súčasné problémy lekárskej etiky veľmi vhodne ilustrujú premenlivý charakter etických noriem. Úžasná expanzia lekárskej technológie nás dramaticky konfrontuje s problémami, ktoré kedysi neexistovali. Zomierajúcich pacientov alebo ťažko postihnutých novorodencov vieme držať pri živote oveľa dlhšie, než sa kedy zdalo byť možné. Za takýchto okolností sa rodia úvahy o eutanázii alebo infanticíde: máme využívať jestvujúce technické vymoženosti alebo smieme umožniť ľuďom, ak si to prajú, dôstojne umrieť? Charakter etickej dilemy často priamo závisí od dostupnosti alternatívneho riešenia a možnosti rozhodovať o budúcnosti. Pluralistická a slobodná spoločnosť, smerujúca k postupným sociálnym zmenám, poskytuje jednotlivcom vždy viac slobody na priekopnícke riešenia ako spoločnosť autoritatívna, uzatvorená a len pomaly sa meniaca.
Po štvrté, pri etickej dileme sme schopní posúdiť a porovnať rozličné alternatívy. To znamená, že do hry vstúpil alternatívny kognitívny proces. Medzi morálnymi normami, štandardmi a hodnotami, prijímanými na základe zvykov a obyčajov, sprevádzanými silným emocionálnym nábojom a medzi normami a hodnotami, prijímanými, prípadne modifikovanými na základe rozumovej reflexie, je veľký rozdiel. Nie je správne naivne tvrdiť, že morálka je jednoducho racionálna, ale ani to, že neobsahuje aj prvky zvyku. Môžeme byť pevne presvedčení o správnosti názoru, keď niečo schvaľujeme alebo odsudzujeme, a súčasne uznávať, že pri konečnej voľbe sa môže uplatňovať aj určitý kognitívny prvok. Pre kritickú etiku je rozhodujúci rozumový aspekt, odlišujúci ju od zvykovej etiky, pretože pomocou rozumu sa slepé pravidlá menia na uvedomelú voľbu.
Pasívne dodržiavanie desatora alebo Ježišových napomenutí bez schopnosti posudzovať jednotlivé prikázania svedčí o neprítomnosti etického povedomia. Rozumné ľudské bytosti, ktoré rozmýšľajú o svojich hodnotách a princípoch, majú schopnosť zmeniť morálne príkazy na zásady vlastného presvedčenia. Tvrdím, že schopnosť eticky uvažovať predstavuje vyšší stupeň morálneho vývoja.
Piatou súčasťou etickej dilemy je skutočnosť, že naša voľba má za následok viditeľné činy, ktoré prebiehajú v reálnom svete a nie sú iba prejavom planej špekulatívnej fantázie. V každom prípade majú nejaké následky tak pre spoločnosť, ako aj pre prírodu. Voľba sa vzťahuje na prax, t. j. na činnosť, konanie a správanie. Vo svojej funkcii je kauzálna, pretože dokáže zmeniť priebeh udalostí. Ľudia môžu jej prostredníctvom zasahovať do prírody a spoločnosti, meniť a prebudovávať ich. Nie sme len pasívne bytosti, rozjímajúce o vesmíre. Len čo začneme konať, stávame sa aktívnymi činiteľmi, schopnými svetu niečo pridať, alebo na ňom niečo zmeniť. A tak má naša praktická voľba empirický výsledok, ktorý možno pozorovať. Voľba, na základe ktorej konáme, má konkrétny dôsledok, podľa ktorého môžeme spätne posudzovať jej povahu a jej účinnosť. Tým sa pragmatické kritériá stávajú zásadnými. Jedna vec je totiž schvaľovať alebo odsudzovať nejaký čin len na základe teoretických predpokladov a niečo celkom iné je vidieť, ako voľba zasahuje do udalostí a posudzovať ju podľa jej výsledkov. V ľudských záležitostiach musíme vždy posudzovať a hodnotiť dôsledky.
Samozrejme je dôležitejšie to, čo robíme, než to, čo hovoríme. V konečnom dôsledku nie sú pre iných ľudí rozhodujúce naše predstavy alebo úmysly, nech sú akokoľvek významné, ale naše činy. Môžeme si vymýšľať, čo by sme chceli urobiť, ale nikdy nič nepodniknúť. Naše túžby môžu ďaleko presahovať naše schopnosti niečo urobiť, niekedy aj naše želania, ale len čin vytvára fakt. Muž si môže predstaviť aj tucet vyzliekaní a milovaní krásnej ženy alebo tucet podôb sladkej pomsty na nepriateľovi. Kým neuskutoční svoj úmysel pomstiť sa, nie je vinný a nemožno ho súdiť. Až konkrétny čin ako výsledok voľby je predmetom morálky.
Po šieste: keďže po voľbe, za ktorú sa niekto rozhodol (či po zrelej úvahe alebo bez nej), sa ukázali jej dôsledky, možno ho v určitom zmysle činiť zodpovedným za jeho skutok. To znamená, že ho môžeme chváliť, ak s ním súhlasíme, alebo karhať, ak nesúhlasíme. V tejto súvislosti je dôležitá zodpovednosť ako výsledok voľby. Už Aristoteles v Etike Nikomachovej poukázal na to, že človek je zodpovedný za svoj čin vtedy, prípadne len vtedy, ak sa stalo to, čo zamýšľal a ak si bol vedomý okolností, za akých konal.
Na margo Aristotela však musím pripomenúť, že jeho ponímanie zodpovednosti sa líši od takého typu náboženskej morálky, ktorá tvrdí, že ľudia sú zodpovední aj za svoje myšlienky:
„Kto vo svojom srdci túži po žene, dopúšťa sa cudzoložstva.“ (Pozri Mt 5, 28.)
Ak alebo pokiaľ sa nejaký úmysel nevyjadrí skutkom, nedá sa súdiť jeho morálna hodnota. Okrem toho, keby ľudí mali súdiť na základe ich snov, iste by nás museli odsúdiť všetkých. Skutočnou previerkou každého rozhodnutia je jeho uskutočnenie v bežnom živote; len za výsledok činu možno niekoho brať na zodpovednosť.
Uvediem príklad: Na ceste je poľadovica, vodič zabrzdí a niekoho zrazí. Môže to byť číra náhoda, veď to nemal v úmysle a veľmi ho to mrzí. V určitom zmysle je zodpovedný, lebo riadil auto, ktoré zrazilo chodca. Treba ho pokarhať, lebo aj keď nechcel ublížiť, nebol dostatočne pozorný a možno bol pod vplyvom alkoholu alebo dokonca drog. Samozrejme, keby sa dokázalo, že vedome plánoval zabiť toho človeka, bol by uznaný vinným za vraždu (prvého stupňa), a nie za zabitie (druhého stupňa). Sú prípady, keď sa dá motív a úmysel zistiť len veľmi ťažko.
V každom prípade ústrednou myšlienkou kritickej etiky je idea, že ľudia sa môžu zo svojich chýb poučiť a zmeniť svoje budúce správanie – aj keď je to niekedy ťažké alebo až skutočne nemožné. O skutkoch, ktoré ľutujeme, si stále hovoríme „Urobil som chybu“, alebo „Zlyhal som, musím to robiť inak“. Alebo, ak sme s niečím spokojní, chválime samých seba: „Budem to tak robiť aj v budúcnosti, bolo to vynikajúce.“
Svojim deťom sa snažíme vštepiť morálne poznatky, ktoré sme sa sami naučili. Usilujeme sa pestovať v nich cnosti, usmerňovať ich a zdokonaľovať ich charakter. Niektoré správanie považujeme za odsúdeniahodné, napríklad lajdáctvo, lenivosť, bezohľadnosť, kým iné považujeme za chvályhodné, napríklad čistotnosť, láskavosť, ohľaduplnosť. S etickou voľbou a následným činom teda súvisí proces učenia sa. Morálne správanie možno zdokonaľovať. Naše výchovné systémy a zákony to uznávajú a používame rozličné tresty pre tých, ktorých správanie označujeme za škodlivé alebo nežiaduce. V tejto súvislosti množstvo zákonov podrobne definuje činy, považované za zločiny a vymedzuje trest za ich spáchanie.
Etické hľadanie sa môže začať v rozličných úsekoch života. Niektorí ľudia, plní predsudkov a obmedzení, spôsobených ich náboženskými predpismi, sa doň nikdy nepustia. Sú proti etickému hľadaniu, lebo sa boja zmeny. Ohrozuje ich, preto sa snažia znemožniť ho. Nikto však neodolá etickému hľadaniu úplne. Žiť a konať znamená neustále prežívať výzvy vlastných morálnych predstáv a uvažovať, ako sa zachovať v danej situácii. Úlohou kritickej filozofickej etiky je zapojiť sa priamo a vedome do takéhoto hľadania. Takmer celé dejiny filozofickej etiky predstavujú úsilie postaviť etiku na racionálny základ. Je to hľadanie poznania dobrého a zlého. Možno položiť otázku, kde máme začať s týmto hľadaním?
Najprv treba vysvetliť dôležitý rozdiel medzi normatívnou etikou a metaetikou. Normatívna etika sa zaoberá vypracovávaním preskriptívnych odporúčaní, ako máme žiť a pomáha nám vysloviť hodnotiace súdy. Normatívni etici nám povedia, čo je dobré a zlé, správne a chybné a čo je spravodlivá spoločnosť. Filozofi od Platóna a Aristotela po B. Spinozu a J. S. Milla sa snažili dať nám praktické vedomosti a usmerniť naše správanie.
Snahou metaetiky je pochopiť, ako sa ľudia v otázkach mravnosti rozhodujú a ako svoje rozhodnutia odôvodňujú. Metaetika sa zaoberá dvoma ústrednými problémami. Prvý sa týka definovania mravných pojmov a kategórií. Dajú sa dobro a zlo, hodnota, správne a chybné definovať? Druhý sa týka metód a kritérií, ako v otázkach mravnosti vymedziť pravdu a aký obsah majú etické kategórie. Problém definície bol pre filozofov vždy veľmi zložitý. Ako sme spomenuli, platonici považovali pojmy za objektívne skutočné a postulovali ideálnu formu, ktorá by ich mala predstavovať. Takéto teórie úzko súvisia so všeobecnými teóriami podstaty jazyka. Podľa anglického filozofa G. E. Moora, predstaviteľa neorealizmu, etika je založená na hodnotení dobra a zla ako neurčitých pojmov, intuitívne síce známych, ale nedefinovateľných. Etické tézy odhaľujú emócie hovoriaceho a vyvolávajú emócie u poslucháča. Každý pokus o definíciu pojmov dobro a zlo je „naturalistickým omylom“. [5]
Iní filozofi, napríklad predstavitelia lingvistickej filozofie A. J. Ayer a Ch. L. Stevenson, zastávali názor, že etické výrazy nemajú vôbec nijaký objektívny obsah. Vyvolávajú síce citové vzrušenie a vyjadrujú príkaz, ale sú to len jednoduché prejavy našich postojov, ktorých úlohou je ovplyvniť správanie iných. [6] O tejto forme etického skepticizmu sa búrlivo debatovalo celé dvadsiate storočie. Kritici mu vytýkali, že vysvetľuje veci príliš úzko, keďže hodnotiace výrazy majú aj iné funkcie, ako vyjadrovať citové prejavy a príkazy, pričom dokážu vyjadriť mnohé jemné odtiene a sú zmysluplné nielen pri opise vlastností, ale, ako som už uviedol, plnia aj mnohé iné funkcie.
Niektorí filozofi sa pokúsili definovať etické pojmy naturalisticky ich vzťahom k správaniu. Pokúsme sa pochopiť tento postup. Pojem hodnota sa viaže na oblasť ľudského prístupu k svetu a uplatňuje sa tam, kde ide o uvedomelý proces rozhodovania sa a výberu. Hodnota teda zodpovedá správaniu sa, ktoré niečo uprednostňuje. Povedať, že niečo má pre jednotlivca alebo spoločnosť určitú hodnotu, znamená, že sa to oceňuje a že to má pozitívny význam. Opakom hodnotného je bezcenné. Hodnoty sú teda predmetom každého záujmu a potreby. [7] No keďže v správaní existujú veľké rozdiely, vynorilo sa niekoľko otázok: Majú všetky hodnoty rovnakú cenu, čo by znamenalo istý druh subjektivizmu, alebo dá sa vytvoriť nejaká stupnica noriem, podľa ktorej by sa hodnoty posudzovali? Hoci hodnoty závisia od tých, ktorí hodnotia, existuje objektívnosť pri ich určovaní. [8]
Myslím si, že ak povieme, že niečo má nejakú hodnotu, neznamená to ešte subjektivizmus. Už pri jednoduchom opise ľudského správania jestvuje široká paleta uprednostňujúcich posudkov. Ľudia si cenia všetko, od čokoládovej zmrzliny po hokej, od sexuálneho potešenia po Monu Lisu, od kriketu po morálnu sympatiu. Otázkou je, či sa dajú vypracovať nejaké normy, ktoré by prisúdili určitú hodnotu našim túžbam a želaniam na základe nejakej porovnávacej stupnice. Etický prvok je dôležitý nielen pre jednotlivca a jeho osobný život, ale aj pre spoločnosť, v ktorej si rozličné hodnoty navzájom protirečia, alebo sú v súlade.
Druhý veľký problém metaetiky je rozhodnúť, či existujú kritériá na posúdenie súperiacich systémov hodnotenia. Naozaj sú jedny normy lepšie ako druhé? Ak áno, ako máme preveriť a potvrdiť naše vlastné posúdenie hodnôt? Filozofi vypracovali mnohé kritériá, aby nám pomohli pri rozhodovaní.
V určitom zmysle je toto hľadanie epistemologické, pretože nám ide o znalosti z etiky a o otázku pravdy. Existuje niečo ako etická pravda, analogická k empirickej a vedeckej pravde? Ak áno, ako máme postupovať pri dôkaze pravdivosti nejakého etického pojmu? Ukazuje sa, že etické pravdy sa určujú oveľa ťažšie ako obyčajné faktické pravdy. Ľahko každému dokážeme, že tento stôl je z dreva a toto drevo je tvrdé, no ťažšie je dokázať, že tento stôl je pekný a cenný. Myslím si však, že existujú objektívne kritériá, na ktoré sa môžeme odvolávať a že náš úsudok nebude iba rozmar či vrtoch. Fakty riešeného prípadu majú pre naše etické usudzovanie značný význam, ale samy osebe nestačia, lebo tu pôsobia aj normatívne hľadiská. Jablká a hrušky možno ohodnotiť na základe ich objektívnych vlastností, a teda nezáleží len na tom, čo má rád ten, kto sa na ne díva, hoci aj to je pri hodnotení dôležité. Existujú objektívne vlastnosti ovocných plodov, na základe ktorých ich hodnotíme. Podobne môžeme posudzovať morálnu hodnotu nejakého skutku čiastočne už tým, že ho vzťahujeme k danej situácii. Absolútny skepticizmus alebo nihilizmus sa nedá obhájiť, pretože normatívne súdy musíme vynášať po celý život. Ak niekto odmieta preveriť objektívne činitele súvisiace s nejakým normatívnym výrokom, povieme o ňom, že je normatívne slepý, alebo že mu dačo chýba.
Filozofi nám v priebehu dejín poskytli rozličné kritériá na posudzovanie hodnôt: Aristoteles definoval šťastie ako najvyššie dobro, J. Bentham a J. S. Mill vyhlásili za kritérium najvyššie dobro pre najvyšší počet ľudí a I. Kant vyslovil kategorický imperatív. Nemyslím si, že by úsilie nájsť jednu normu alebo jedno kritérium etickej voľby malo úspech. Takéto snahy sú príliš zjednodušujúce, lebo chcú redukovať etickú voľbu na konečný princíp alebo hodnotu, ale pri rozhodovaní ide o typickú pluralitu. Rozhodnúť sa je oveľa zložitejšie, ako to väčšina filozofov-etikov pripúšťala, lebo je tu množstvo zorných uhlov, ktoré v danej situácii treba brať do úvahy. Všetci veľkí filozofi prispeli každý svojím vkladom k etickému hľadaniu, ale zásady, ktoré vyslovili, sú vždy len jedným z mnohých kritérií. Preto navrhujem určitý druh etickej prieberčivosti, aby sme si z rozličných teórií vybrali vždy len to najlepšie.
Na účely nášho zámeru navrhujem upriamiť sa na skutočnosť, že zvyčajne jestvuje viacero morálnych zásad, ktoré prichádzajú do úvahy. V každej etickej situácii sa priam zrážajú viaceré aktuálne hodnotenia a princípy; musíme ich všetky posúdiť a zvážiť, kým sa rozhodneme. Rozličné spoločnosti vytvorili veľký počet morálnych zásad, ktoré zaväzovali ich príslušníkov a našou úlohou je často ich posúdiť.
Čo však mám na mysli pod výrazom zásada alebo princíp? Etickú zásadu by som definoval ako pravidlo, na ktoré sa odvolávame, keď treba usmerniť správanie. Etická zásada je všeobecná, pretože sa týka mnohých skutkov daného rámca. Nechcem tým povedať, že by zásada bola absolútna alebo univerzálna, lebo môže byť v rozpore s inými zásadami a niekedy sa vyskytujú aj výnimky. Preto za dostatočný považujem výraz všeobecná, lebo zásady možno zovšeobecniť v tom zmysle, že ich možno brať do úvahy pri rozličných formách správania, ktoré sa vyznačujú podobnými znakmi. W. D. Ross používal výraz prima facie (zjavne) na označenie všeobecných povinností, ktoré nás viažu, aspoň hypoteticky, do tých čias, kým iná úvaha nepreváži ich použitie. Rozšíril by som jeho terminológiu výpoveďou, že existujú všeobecné zásady typu prima facie, záväzné tom zmysle, že by sme ich mali dodržiavať. Nie sú to však aktuálne, t. j. momentálne a konkrétne povinnosti. O tom, či je niečo okamžitá povinnosť, môže rozhodnúť len premyslené porovnávanie a zvažovanie súperiacich zásad a hodnôt, súvisiacich s naším hľadaním.
Zásady sú normatívne v tom zmysle, že vytvárajú normy usmerňujúce naše konanie. Sú odporúčaním pre naše činy a vyvolávajú pocit „Mal by som“. Svojou silou i zameraním pôsobia emotívne, ale obsahujú aj kognitívny prvok. Povedať, že niekoho zaväzujú morálne zásady, znamená, že si ich zvnútornil (internalizoval, prípadne interiorizoval) a považuje ich za svoje vlastné normy, ktoré sú súčasťou jeho psychiky. Povedať, že niekto má zásady, ktoré dodržiava, znamená povedať, že je o ich platnosti hlboko presvedčený.
Tieto zásady majú aj kognitívny rozmer – alebo aspoň môžu ako také pôsobiť – pretože sú podložené poznaním, pochopením a učením. Pri vytváraní spôsobu správania preberá rozhodujúcu úlohu rozum, v úzkej spätosti so psychologickými postojmi. Do procesu hľadania vstupuje uvažovanie, ktorým upravujeme alebo potvrdzujeme svoje etické zásady, ktoré sa takto stávajú časťou našej osobnosti.
Opakujem, že existujú dva hlavné zdroje etického života. Prvým je sústava etických zásad, ktorými sú všeobecné pravidlá usmerňujúce naše správanie a zaväzujúce nás prima facie. Druhým je široké pole ďalších hodnôt, ktoré tiež uznávame. V ďalšej kapitole budem hovoriť o vzťahu medzi zásadami a hodnotami. Len ešte raz pripomínam, že aj zásady aj hodnoty musíme zvažovať zakaždým, keď sa púšťame do etického hľadania.
[1] – KOHLBERG, Lawrence, The Psychology of Moral Development (Psychológia morálneho vývoja), New York: Harper & Row, 1983; PIAGET, Jean, Moral Judgment and the Child (Morálny posudok a dieťa), New York: Free Press, 1932.
[2] – WINCH, Peter, Ethics in Action (Etika v činnosti), London: Routledge and Kegan Paul, 1972.
[3] – DEWEY, John, The Theory of Valuation (Teória hodnotenia), Chicago: University of Chicago Press, 1939.
[4] – HUME, David, Eine Untersuchung über den menschlichen Verstand (Skúmanie o ľudskom rozume), Hamburg: Felix Meiner Verlag, 11. vyd., 1984.
[5] – MOORE, G. E., Principia Ethica (Etické princípy), Cambridge: Cambridge University Press, 1903.
[6] – AYER, A. J., Language, Truth and Logic (Jazyk, pravda a logika), Victor Gollanz ed., London: Oxford University Press, 1946; STEVENSON, C. L., Ethics and Language (Etika a jazyk), New Haven: Yale University Press, 1943.
[7] – PERRY, Ralf Barton, General Theory of Value (Všeobecná teória hodnoty), Cambridge: Harvard University Press, 1926.
[8] – LEWIS, C. I., An Analysis of Knowledge and Valuation (Analýza poznania a hodnotenia), La Salle, III.: Open Court, 1946); DEWEY, John, The Theory of Valuation (Teória hodnotenia); op. cit. KURTZ, Paul, Decision and the Condition of Man (Rozhodovanie a údel človeka), Seattle: University of Washington Press, 1965.
Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slovenčiny ju preložil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).
4 odpovede na “Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (2. časť)”
[…] Pozri: Úvod: Život mimo raja alebo pokračuj v čítaní etického hľadania. […]
[…] Pozri: úvod, 1. časť alebo 2. časť. […]
[…] úvod, 1. časť, 2. časť, 3. časť alebo 4. […]
[…] 2. časť […]