Delúzia Boha

Recenzia a úvaha.

Na knihu evolučného biológa a známeho bojovníka proti náboženstvu Richarda Dawkinsa som sa už dlho tešil a tušil som, že sa mi bude páčiť. Knihu som prečítal, páčila sa mi a teraz si kladiem otázku, či môžem za týchto podmienok napísať nezaujatú recenziu.

Pravdu povediac si myslím, že na­pí­sať ne­za­u­ja­tú recenziu Delúzie Boha je asi nemožné. Po­kú­sim sa teda aspoň v texte od­de­ľo­vať fakty od svojho pohľadu na ne, teda od svojej reflexie.

Začnem od konca, konkrétne od doslovu č. 2 Stanislava Komárka s názvom „Ako zatočiť s kon­ku­ren­ciou“. V tomto krátkom a emóciami nabitom texte autor porovnáva Dawkinsa s fun­da­men­ta­lis­tic­kými fa­na­tik­mi, a ne­šet­rí pritom pohŕdaním (zato však šetrí akými­koľvek argumentmi). Je to typická ukážka reakcie in­te­lek­tu­ála, ktorý von­koncom ne­po­cho­pil, komu je kniha určená a aký má cieľ. Viac­menej u Čecha je to po­cho­pi­teľ­né – slovné spojenie „vedecký sveto­názor“, ktoré sa v knihe objavuje, skutočne i po rokoch na našinca funguje ako povestné červené súkno. Dawkins ale nepísal svoju knihu preto, aby rozčúlil českých in­te­lek­tu­á­lov s ne­zvlád­nu­tou traumou z to­ta­li­ty. Jeho cieľovú skupinu tvoria úplne iní ľudia, kon­krét­ne ateisti a ľudia, ktorí majú potrebu oslo­bo­diť sa z ná­bo­žen­ského zovretia. To si ne­vy­mýš­ľam, autor to sám takto deklaruje.

Uvedomme si, a je potrebné túto skutočnosť zdôrazňovať znova a znova, že my žijeme v type spoločnosti, v ktorej môžete byť ateistom a nič, vôbec nič vám kvôli tomu nehrozí. Nikto sa na vás nebude dívať cez prsty, nikto vám nebude nadávať, žiadny riaditeľ školy vás nevyhodí z práce, pokiaľ ste učiteľom. A môžete kandidovať do par­la­mentu a sku­toč­nosť, že sa prehlásite za ateistu, vaše preferencie zrejme priveľmi ne­ovplyv­nia. Českí ateisti, vďaka Bohu,Dawkinsa vlastne ani veľmi nepotrebujú (i keď, na druhej strane, u nás vlastne nekvitne ani Dawkinsov ateistický humanizmus – my sme vôbec tak nejako krajina bez pre­sved­čenia). Celkom iná situácia panuje v Spojených štátoch amerických a predo­všetkým práve významnej menšine amerických ateistov je kniha adresovaná. A verte mi, keby som bol americkým ateistom, bola by pre mňa táto kniha veľkým povzbudením, a dodala by mi silu, útechu a odvahu. Vari si myslíte, že na rozdiel od stúpencov všemožných náboženstiev, ateisti nemajú nárok na svoju literatúru? Ono je to vôbec zvláštne – keď kresťan povie niečo ne­pekné o kon­ku­ren­čnej viere, dajme tomu o islame, je to v po­riad­ku. Je to prejav jeho náboženstva! A vice versa. Keď kresťan či moslim svorne vyhlásia, že ateista, napríklad Dawkins, skončí v pekle, je to v po­riad­ku, majú na to právo, je to predsa prejav ich náboženstva! Ale keď ateista povie čo­koľ­vek ne­pria­teľ­ského o ná­bo­žen­stve, hneď sa na neho znesie vlna kritiky a slov o tom, ako mu chýba rešpekt, ktorý si náboženstvo (na rozdiel od iných sveto­názorov) v našej i ame­ric­kej kultúre uzurpuje. (Mimo­chodom – dospel som k záveru, že hovoriť o „euro­ame­ric­kej kultúre“ je nepresné. Pri­naj­men­šom by medzi nimi mala byť veľmi výrazná pomlčka.)

Ale vrátim sa k obsahu knihy. Ako už iste viete, či aspoň tušíte, nejde o odbornú re­li­gio­nis­tickú, či akú­koľ­vek inú vedeckú publikáciu, ale o knihu fi­lo­zo­ficko-etickú; knihu, ktorá vyjadruje sveto­názor autora, a s touto optikou nazerá na proble­ma­tiku ná­bo­žen­stva. Alebo takisto môžete povedať, že je to „ateistická agitka“ – a budete mať pravdu. Lenže, a to je potrebné zdôrazniť, na tom nie je vôbec nič zlého. Spočítajte, koľko u nás za ostatných dvadsať rokov vyšlo kresťanských agitiek, koľko tu vyšlo kníh, ktoré povzbudzujú veriacich, nech už ide o ka­to­lí­kov alebo protestantov. A všim­nite si, a to považujem za zvlášť podstatné, že v žiadnej z nich nenájdete kritický doslov, nad žiadnou z nich nikoho ani nenapadlo sa pozastaviť či ju akokoľvek korigovať. Keď kresťania vydávajú svoje knihy, je to v poriadku. Keď vydá knihu predstaviteľ radikálneho humanistického ateizmu, je to lotor? A tu sa dostávame k jednému z kľúčových motívov knihy, ktorým je zvyšovanie povedomia o určitých skutočnostiach, napríklad o tom, s akou samozrejmosťou sa inak správame k určitému výseku možných ideológií, než ku zvyšku. Osobne usudzujem, že táto ochrana, ktorá sa na ná­bo­žen­stvo vzťahuje, je v podstate nechceným vedľajším výsledkom inak dobrej a uži­toč­nej náboženskej tolerancie.

K akému svetonázoru sa teda Richard Dawkins hlási? Je monista, neverí v nad­pri­ro­dze­no, príroda a jej zákonitosti v ňom vyvolávajú zážitky numinózna, a čarovne mu to takto v živote funguje. A má potrebu sa o to podeliť, či – po­ve­da­né jeho vlastným jazykom – je šíriteľom tohto mémplexu. (V žiadnom prípade však nie nejakého „evolučného náboženstva“, ako je mu prisudzované v doslove – ná­bo­žen­stvo musí obsahovať určité kritériá, ktoré sekulárny naturalistický humanizmus nespĺňa.)

Otázkou ostáva, nakoľko je Dawkins schopný odstupu, teda na­koľ­ko si uvedomuje, kedy opúšťa svet prírodných vied a vstupuje na pôdu filozofie a etiky. V jeho knihe sa totiž oboje, a nutné je dodať, že ne­vy­hnutne, pre­lí­na. V ka­pi­to­lách, v ktorých polemizuje s kreacionizmom a stúpencami tzv. „inteligentného dizajnu“, hovorí a ar­gu­men­tu­je z pozície prírodnej vedy. A prosím, nechoďte na mňa s post­moderným táraním o tom, že tí kreacionisti majú vlastne takisto pravdu, len veria inej paradigme atď.

Evolučne-biologicky (a z môjho pohľadu dosť vierohodne) chápe vysvetlenie morálky. Zaujímavé je jeho poukázanie na me­nia­ci sa zeitgeist, pričom s tým, ako sa menia etické hodnoty, nemajú náboženstvá podľa autora nič spoločné – a už vôbec nie ich sväté knihy.

Tu by som sa pozastavil, pretože toto je skutočne dôležitý postreh. Stre­tá­va­me sa s názorom, že bez Boha nie je morálka mysliteľná, a že naša morálka vychádza z tej ktorej svätej knihy, v našom kultúrnom okruhu z Biblie. Lenže v Biblii nájdeme ohromné množstvo morálnych maxím, ktoré sú v dnešnej dobe úplne ne­pri­ja­teľ­né. Tie si však nevšímame a vy­be­rie­me si to, čo zod­po­ve­dá našej, v skutočnosti svetskej a humanistickej, a teda nie staro­vekej biblickej morálke. (Dawkinsa predo­všetkým škrie Jahve, a ja sa s ním v tomto úplne zhodujem.)

Lenže Písmo (Biblia) samé neposkytuje žiadny kľúč k takému výberu. Jediným kľúčom je naše vlastné mravné ustrojenie. V sku­toč­nosti by sme dokázali „tie správne“ maximá konania nájsť v mnohých iných knihách, alebo ich s pomocou malého množstva introspekcie sami napísať.

Spracovanie niektorých tém v knihe považujem za slabšie. Trochu ma sklamalo vysvetlenie vzniku náboženstva len ako vedľajšieho produktu, nechceného dieťaťa, ktoré sa zrodilo z inak užitočnej schopnosti detského mozgu prijímať a in­ter­na­li­zo­vať to, čo sa dozvie od rodičov a kmeňových vodcov. Náboženstvo je z tohto pohľadu vlastne akýsi vírus, ktorý na ľuďoch parazituje. Taká teória sa mi javí príliš zjedno­du­šu­jú­ca a autor nespomína fakt, že by náboženstvo mohlo poskytovať nejakú evolučnú výhodu. Ďalej sa letmo vyjadruje i o iných teóriách, viac­menej dáva najavo, že ná­bo­žen­stvo je pre neho predo­všetkým druhom memetickej infekcie. V tomto smere je podľa môjho názoru potrebné pre dopl­ne­nie pre­čí­tať Robina Dunbara, Davida Lewis-Williamsa a koniec koncov kvalitne spracované zhrnutie rôznych teórií v knihe Boh ako psychický vírus od Petra Bakalářa.

Zaujímavá je autorova polemika s ag­nos­ti­cizmom, v kto­rom ukazuje, že pokiaľ nevieme, či niečo existuje či ne­exis­tu­je, ne­zna­me­ná to, že by to existovalo s presne päť­de­siat­per­cent­nou pravde­po­dob­nosťou. On sám po­cho­pi­teľ­ne považuje existenciu Boha za krajne ne­pravde­po­dob­nú, pričom opakovane ar­gu­men­tuje tým, že Stvoriteľ by musel byť natoľko komplikovaný, že jeho vznik by bol ešte omnoho ne­pravde­po­dob­nejší, než jav, ktorý je ním vysvetľovaný. To vedie k ne­ko­neč­nému regresu.

Zaujímavá a pre mňa načisto zrozumiteľná je Dawkinsova polemika s menšinou veriacich vedcov (pričom má na mysli napríklad viac kresťanov ako filozofických panteistov). Dawkins sa ich pýta, ako je možné súčasne byť biológom a veriť v narodenie z panny, oživenie mŕtvych a predo­všetkým pochopiteľne v zmŕtvych­vstanie. Dawkins má pocit, že je to trápne a ja sa mu, pravdu povediac, nečudujem. Podľa jeho názoru totiž tieto viero­učné tvrdenia patria do sféry prírodných vied, i keď ich už asi nikdy nebudeme schopní skutočne preskúmať. A pokiaľ všetky tie zázraky opustíme, ostane nám ešte vôbec nejaké kresťanstvo? Nehľadiac na to, že sú to práve zázraky, ktoré väčšinu veriacich predo­všetkým zaujímajú.

V knihe je toho na viac než štyristo stranách pochopiteľne omnoho viac, a nie je možné to všetko spomenúť. Dawkins je kritizovaný miestami za to, že volá na pod­po­ru svojich tvrdení osobnosti z mi­nu­los­ti a na­zna­ču­je, že keby disponovali dnešnými vlastnosťami, boli by ateistami. Okrem iných spomína (i keď musím uznať, že dosť opatrne) i Newtona, čo je mierne komické, pretože práve Newton bol veľmi náboženský človek. Nuž jedno­ducho, keď Dawkins tvrdí, že by si niekto z mi­nu­los­ti niečo dnes myslel inakšie, je to pochopiteľne čistá špekulácia. Podstatné ale je, že práve na tejto autorovej záľube nestojí žiadny argument. Ďalšia kritika sa týka faktu, že kniha sa orientuje takmer výhradne na ju­da­izmus, kres­ťan­stvo a islam (pokiaľ nepočítame krátku, ale veľmi zábavnú vsuvku o kulte kargo). Bolo by iste zaujímavé pre­čí­tať si kritiku zameranú napríklad na ná­bo­žen­ský (dajme tomu tibetský) budhizmus, hinduizmus či praktiky šintoizmu, ale nechceli by sme toho po autorovi príliš veľa? Musíme skutočne zvážiť autorove možnosti a predovšetkým cieľovú skupinu, ktorá pochádza z euro—ame­ric­kého kultúrneho okruhu a logicky sa teda orientuje na ná­bo­žen­stvá, ktoré sú v tomto ohľade naj­dô­le­ži­tej­šie.

Bez ohľadu na to, čo v knihe chýba, podstatné je, že je to veľmi čitateľná publikácia (čo u Dawkinsa neprekvapuje), vcelku zábavná, argumentačne slušne zvládnutá a navyše obsahujúca mnoho faktov, ktoré zaujmú i re­li­gio­nis­tov, na­príklad čo sa týka aktuálnej náboženskej scény v USA a v Spo­je­nom kráľovstve. Odhaľuje taktiež veľa pokrytectva spojeného s náboženstvom a jeho propagáciou, a kladie provokatívne a dôležité otázky – na­príklad sa pýta, na základe akej kva­li­fi­ká­cie vlastne povolávame náboženských predstaviteľov, aby sa vyjadrovali k etickým otázkam? Poukazuje taktiež na pokrytectvo zdanlivého oddelenia náboženstva a vedy: Keď veda postuluje niečo, čo sa náboženstvu nehodí a znižuje pravde­po­dob­nosť jeho tvrdenia, potom je to „odlišné magistérium“, ktoré nemá k duchovným otázkam čo povedať. Takto sa náboženskí predstavitelia vyjadrili napríklad v prípade, keď bola v kon­tro­lo­va­nej štúdii jedno­značne vyvrátená takzvaná „uzdravujúca sila modlitby“. A Dawkins sa pýta: Povedali by rovnako, keby experiment účinky modlitby potvrdil? Povedali by: „To nás nezaujíma, pretože veda je odlišné magistérium!“? Sotva.

Dôležité je, že kniha nie je založená len na po­pie­ra­ní – či, lepšie povedané, na ra­di­kál­nom spo­chyb­ňo­va­ní – existencie Boha a zmyslu­plnosti náboženstva. Dawkins ponúka i pozitívnu alternatívu založenú na humanizme a naturalizme, teda na úcte a obdive k ľudským bytostiam a k prírode, pričom túto alter­na­tívu považuje za pravdi­vejší a lepší životný postoj než náboženskú vieru, s čím osobne plne súhlasím.

Spomenul som, že v knihe sú dva doslovy. O pod­ráž­de­nom a ne­ná­vistnom doslove od Komárka som už písal, predchádza mu rovnako kritický, a z môjho pohľadu dosť nemastný-neslaný doslov recenzenta Filipa Jaroša, ktorý sa dovoláva korektnosti a agnosticizmu. Znova mi to nedá, aby som sa neopýtal, prečo by vlastne mal byť hlásateľ naturalisticko-humanistického ateizmu korektný, a prečo by mal ustupovať niečomu, s čím bytostne nesúhlasí, navyše keď ani kritizovaná strana často korektne nekoná a prejde jej to (pretože, na rozdiel od humanistického ateizmu, má náboženstvo oné nie­koľ­ko­krát spomínané exkluzívne práva…).

Nakoniec je zaujímavé, že český vydavateľ doplnil knihu práve odmietavými doslovmi. Vari mu išlo práve o vyvolanie dojmu akejsi (vydavateľskej) korektnosti a „vyváženosti“? Viem, že som zaujatý, ale na mňa osobne doslovy pôsobili skôr trápne.

Ako to teda s náboženstvom je? Je koreňom zla či nie? Je naturalistický humanistický ateizmus lepšou ponukou? A môže táto kniha niekoho obrátiť?

Nazdávam sa, že náboženstvo určite nie je koreňom všetkého zla, to nakoniec netvrdí ani Dawkins, ale náboženské ideológie ku zlu vo svete nepochybne prispievajú, zvlášť v dnešnej dobe, a je správne a užitočné na túto skutočnosť kriticky reflektovať. Môžu byť iné ideológie, dajme tomu humanistický ateizmus, lepšie? Nejde v tejto súvislosti ne­spo­me­núť si na Veľkú francúzsku revolúciu a na zverstvá, ktoré boli napáchané v mene rovnosti, voľnosti, bratstva a anti­kle­ri­ka­lizmu. Pre­to­že – aká­koľ­vek ideo­ló­gia by v nás mala vyvolať pocit ostražitosti. Ale nazdávam sa, že pokiaľ je do súčasného humanizmu zabudovaný dôraz na plu­ra­li­tu, nepôjde ani zďaleka tak o ne­bez­peč­nú ideo­ló­giu akými sú islam, určité kresťanské smery, marxizmus, nacizmus a ďalšie. Som stúpencom Popperovho hodnotenia a po­rov­ná­va­nia meta­fyzík (a ideo­ló­gie sú meta­fyzické systémy) na základe domýšľania ich dôsledkov. V tomto zmysle Dawkins, i keď je úzko a jedno­stranne zameraný, nepochybne odvádza dôležitý podiel práce. Napriek tomu by sme potrebovali nejakú (meta)kritiku zacielenú na všetky v súčasnej dobe relevantné ideológie, teda nielen na náboženské ideológie.

Teraz odpoviem na záverečnú otázku: Pokiaľ niekto váha a hľadá, táto kniha ho môže nasmerovať, môže si vďaka nej uvedomiť, že má právo opustiť náboženstvo, o ktorom pochybuje či ktorému už aj tak neverí. Skutočného veriaceho ne­pre­sved­čí, pretože ako vieme (pristúpme teraz na autorovu logiku), blud je ne­vy­vrá­ti­teľ­ný a ten boží nie je výnimkou. Človeka, ktorý je duchovne skutočne na úrovni (nebudem teraz riešiť, čo to presne znamená), by kniha rozhodne nemala akokoľvek uraziť či naštvať. U mnohých religióznych ľudí a in­te­lek­tu­á­lov zrejme dokáže vyvolať silný meta­fo­rický bru­cha­bôľ spojený so sklonom autora nenávistne zhanobiť. A ateistom, pre ktorých je predo­všetkým napísaná, nepochybne poslúži ako prameň živej vody.

---

Richard Dawkins, Boží blud, vydavateľstvo Academia, edícia Galileo, Praha, 2009, počet strán 480.

Kniha je dostupná aj v slovenčine pod názvom Delúzia Boha alebo Sklamanie z Boha. Prvý raz ju preložil Rastislav Škoda – vydavateľ dvoj­mesačníka Zošity humanistov. Kniha bola postupne vydaná po častiach (kapitolách) v tlačenej verzii Zošity humanistov č. 61 až č. 74. Od čísla 61 z mája 2007 vyšli postupne vo forme článkov: Delúzia Boha – úvod, obsah a predhovor a Delúzia Boha – 1. kapitola: Hlboko nábožný neveriaci. Až po číslo 74 s článkom Delúzia Boha – 11. Doslov v nemeckom vydaní.

Pôvodné vydanie knihy The God Delusion vyšlo vo vydavateľstve Bantam Press v roku 2006 a „division of Trans­world Publishers Black Swan edition“ v roku 2007. ISBN: 978-0-552-77429-1. V knihe je uvedené:

„This book is a work of non-fiction.“

Archív:

---

O autorovi článku:

Jaroslav A. Polák je spisovateľ, publicista, amatérsky filozof, do značnej miery skeptik a priaznivec kritického myslenia, ktorý ale odmieta stáť na kto­rej­koľ­vek strane „ba­ri­ká­dy“, pre­to­že niektoré jeho osobné skúsenosti ho priviedli k presved­če­niu, že exis­tu­je čosi ako duchovná dimenzia, čo však nikomu nevnucuje. Náboženstvo, mágiu, lie­či­teľ­stvo a po­dob­né fenomény považuje za opráv­ne­né do tej miery, do akej slúžia životu alebo mu aspoň neškodia; je vždy pripravený podrobiť kritike aký­koľ­vek konkrétny nešvár, ale nezatracuje ich ako celok.

Zdroj: AMOR VACUI.

Článok bol pôvodne uverejnený 11. 1. 2010.