Rád vysvetlím, kto sú humanisti

Rastislav Škoda
publicista a vydavateľ dvojmesačníka Zošity humanistov
Čerpané z:
Učiteľské noviny roč. 54, 2004, č. 44 – 45, s. 4

Na článok doc. Dr. Mateja Beňu Nealternatívna alternatíva v Učiteľských novinách č. 32 zo dňa 23. 9. 2004 reagoval o dva mesiace v UN č. 41 zo dňa 26. 11. 2004 Dr. Ivan Olejár esejou s veľavravným názvom Neskutočné skutočnosťou?

Pre veriaceho No problém, zaoberať sa vymysleninami, ale súdneho čitateľa zarazí s akou neznalosťou manipuluje vzdelaný autor s ušľachtilým výrazom humanizmus vo všetkých slovných obmenách.

Do citácie Beňovej vety „Humanisti nemôžu súhlasiť s tým, aby humanistickú etickú výchovu vyučovali učitelia s kánonickou misiou“ vložil za slovo humanisti do zátvorky poznámku: „Podotýkam, že je to vami účelovo vyfabrikovaný pojem.“ A sám ho celkom plynulo používa 23-krát, v niektorých riadkoch aj dvakrát. Zle sa vyjadril, iné majúc na mysli, ako to vidieť aj v ďalších súvislostiach. Aby bolo jasno:

Koreň tohto slova „vyfabrikovali“ renesanční vychovávatelia v 15. storočí výrazom umanisti pre profesorov a študentov klasickej literatúry (vtedy gramatiky, poetiky, rétoriky, histórie a morálnej filozofie). Studia humanitatis (ekvivalent gréckeho paideia, čo súviselo s tým, že latinčina bola rozšírenejšia ako gréčtina) boli v tom čase výchovným a politickým ideálom, ktorý bol intelektuálnou bázou celého renesančného hnutia vo všetkých odvetviach intelektuálnej činnosti (literatúra, veda, maliarstvo a sochárstvo i architektúra, filozofia). Výraz humanismus použili ako prví nemeckí vedci v 19. storočí na označenie dôrazu renesancie na klasické výchovné štúdie.

Výraz humanitas znamenal už vtedy rozvoj ľudskej virtu (skôr sila, moc, ako cnosť) vo všetkých formách a do úplnej celistvosti. Išlo teda nielen o vlastnosti spojené s dnes moderným slovom humanita (humánnosť po našom ľudskosť) – ako porozumenie, dobrotivosť, súcit, milosť–, ale aj precíznejšie charakteristiky ako statočnosť, rozvážnosť rozumnosť, výrečnosť, ba aj snahu o pocty (love of honour).

Prameňom nových myšlienok bola záplava aj cez islam objavovaných a prekladaných gréckych a rímskych diel od Platóna a Aristotela po Cicera a Lívia pre umanisti (humanistov) sa stali aj základnou štruktúrou, aj metódou. Išlo im o prestavbu pasívnej ignorantskej spoločnosti stredovekého kresťanstva, „veku temna“, charakterizovaného poníženosťou, sebaspytovaním a pasivitou, do nového spoločenského poriadku vyžadujúceho uplatnenie všetkých ľudských schopností pri objavovaní a spracúvaní skutočnosti bez apriorných názorov akéhokoľvek druhu, čo znamenalo konflikt s kresťanskou spiritualitou.„Humanizmus sa teda dá definovať ako to renesančné hnutie, ktoré sa zameralo na ideál humanity. Napriek užšej definícii talianskeho pojmu umanisti sa všetci renesanční spisovatelia, kultivujúci humanitu, ako aj všetci ich priami „potomkovia“ dajú správne nazývať humanistami.“ (Encyclopaedia Britannica)

V encyklopédiách existujú početné definície humanizmu typu Humanizmus je…
„…hľadanie, bez náboženstva, toho najlepšieho v človeku a pre človeka.“ (Chambers Pocket Dictionary)
„…doktrína, názor alebo spôsob života, zameraný na ľudské záujmy a hodnoty, predovšetkým filozofia, ktorá spravidla odmieta supernaturalizmus (vieru v nadprirodzeno) a zdôrazňuje dôstojnosť jednotlivca, ako aj hodnotu a schopnosť sebarealizácie človeka na základe vlastného rozumu.“ (Merriam Webster Dictionary)
„…nenáboženská filozofia, založená na liberálnych ľudských hodnotách.“ (Little Oxford Dictionary)
„…chápať prírodný svet a osud človeka na podklade rozumu, v protiklade k zjaveniu či náboženskej autorite tak položiť aj základy morálnosti. Humanistická etika sa pozná podľa toho, že cieľ morálnej akcie vidí skôr v blahu ľudstva ako v plnení božej vôle.“ (Oxford Companion to Philosophy)
„…odmietnutie náboženstva a vlastnými silami viesť ľudstvo dopredu.“ (Collins Concise Dictionary)
„…to, čo je charakteristicky ľudské a nie nadprirodzené, čo patrí človeku a nie čomusi mimo prírody čo pozdvihuje človeka na vrchol výšok a ako človeka ho najviac uspokojuje.“ (Encyclopedia of the Social Sciences)
„…je to morálne zameraný štýl intelektuálneho ateizmu, ku ktorému sa hlásia ľudia na celom západnom svete.“ (Oxford Companion to the Mind)
„Humanizmus je filozofia bez boha, založená na rozume a poznaní.“ (Institute for Humanist Studies)

Viem, že existujú aj kresťanské definície v kresťanských encyklopédiách, ale tie nemajú korene v pôvodnej zemine a presadzovanie do cudzieho prostredia im nežičí. Dr. Olejár ničí diskusiu, keď starovekých cirkevných otcov, (napr. aj sv. Jána Chryzostoma s jeho nezmieriteľným odsúdením židovského národa?) i súčasných tvorcov zameraných „na slávu Božiu“ nazýva kresťanskými humanistami – má na to právo, ale to hovorí o inom. Doc. Beňo na mnohých miestach explicitne povedal, o aký humanizmus nám ide, napr. v odseku „Humanisti neveria“, kde štyri zo šiestich postulátov sú vyslovene ateistické a ostatné dva, povedzme, libertariánske. Dr. Olejár to dobre vie, veď na jednom mieste píše, že „humanizmus… sa vždy vzťahoval, vzťahuje a bude vzťahovať aj na ľudí veriacich v Boha“. Toto „aj“ je rozhodujúce a musí tam byť. Ak sa vynechá, stratí veta zmysel. Týmto „aj“ sa vyslovuje, a Dr. Olejár to priznáva, že humanizmus je výraz určený v prvom rade pre iných ľudí, než slepo veriacich v Boha. Ako sme si už povedali, bol určený pre humanistov – od lat. homo, človek, teda veriacich v človeka a jeho schopnosti. Opakujem, Dr. Olejár to dobre vie, lebo po rečníckej otázke Akí humanisti? píše, že „prezentované kritériá sa vzťahujú podľa každej serióznej filozofickej príručky v prvom rade na ateistov“. Prečo potom obžalúvať doc. Beňu, že „si šikovne a bez hanby privlastnil pojem humanizmus“, keď sa prihlásil k sekulárnemu humanizmu, inakšie povedané ateizmu? Nikto nehovorí o hanbe byť religióznym humanistom.

Náboženstvá majú schopnosť adaptovať sa na spoločnosť a pre vzdelaných kresťanov nebol nikdy problém nasadnúť na idúci vlak. Prinútili dokonca humanistov uspokojiť sa s názvom druhej triedy „sekulárni humanisti“, sami sa usalašiac v prvej triede „religiózneho“, náboženského, teda nielen kresťanského humanizmu (videl som ako pravdepodobne úmyselnú tlačovú chybu „sekundárny“ humanizmus). Uznávame, že toto sú dnes dva živé pojmy a v modernom svete nadobúdajú v súvislosti s terorizmom nesmierny význam. Všetky iné – pred- a zaalpské, scholastické, neotomistické, socialistické a iné humanizmy – môžeme zabudnúť.

Otázka náboženstva sa neočakávane stáva aktuálnou v súvislosti s oživením islamu a vznikom dogmatického islamizmu nielen v arabských, ale aj v rozličných iných častiach sveta s rastom vplyvu kresťanských predstáv o usporiadaní spoločnosti v USA, s ich bigotným prezidentom a politikmi. Je aktuálnou aj v súvislosti s klerikalizáciou štátu na Slovensku. Stačí uviesť Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní.

Jedna pätina občanov Slovenska potrebuje pre určité príležitosti náležité označenie. Nerobí mi problém napísať do sčítacieho hárku „bez vyznania, bezkonfesijný, alebo ateista“, povedať, že som neveriaci, bezverec, či bezbožník. Do zabudnutia upadli výrazy ako voľnomyšlienkar a slobodomyseľný, za vlasy pritiahnutý považujem výraz „občan nekonfesijného filozofického presvedčenia“. Niekedy označujem svoje presvedčenie za svetonázor, nikdy nie za náboženstvo. Niektoré z týchto výrazov dostali negatívnu konotáciu (bezbožník, ateista) a väčšina tých podstatných mien nemá prívlastky, takže niekedy sa s nimi ťažko narába. Podobne to bolo aj v iných rečiach a myslím, že to bol jeden z dôvodov, prečo došlo v posledných desaťročiach minulého storočia v anglosaských krajinách v kruhoch ateistov k oživeniu výrazu humanizmus, často s prívlastkom sekulárny. Nie všetci ho používajú, existujú spolky Freidenkerov aj Freethinkerov. Výnimkou je Francúzsko, kde sa sekulárny humanizmus nazýva laicité, laicizmus. U nás má toto slovo spravidla iný význam.

Je načase, aby sa výrazu humanista vrátil jeho pôvodný význam. Stratená vec volá po svojom pánovi a on ju potrebuje. Doc. Beňo to vyjadril slovami „humanisti ako opozitum (protiklad) pojmu teisti“. Žiadame výlučné právo na skupinové označenie „humanisti“ (kam patria aj agnostici, racionalisti, naturalisti, sekularisti, skeptici a i.), ako sú tí druhí „teisti“ (resp. „monoteisti“, čo je tiež skupinové označenie a patria tam kresťania, židia a moslimovia). Stručne povedané: Žiadame uznať nás za v určitom zmysle rovnocenných partnerov či súperov a dať nám postupne práva, ktoré nám v súčasnej svetovej spoločnosti patria.

Celosvetová zastrešovacia inštitúcia (okolo 100 národných humanistických organizácií v 34 štátoch) sa nazýva International Humanist and Ethical Union v Londýne, existuje International Academy of Humanism v New Yorku, od roku 1989 existuje holandská Univerzita pre humanistiku v Utrechte.

To je len pár dôkazov pre životaschopnosť medzi nami už bežného, pre mnohých ešte nového významu pojmu humanizmus. Pojmu, ktorý sa ešte často používa s prívlastkom sekulárny. Sme realisti, súhlasíme a tým, čo nevidia contradictio in adjecto (protirečenie v prívlastku), pripúšťame religiózny, náboženský, kresťanský (a čo nevidieť) islamský humanizmus do tých čias, kým si nezvyknú na skupinové označenie „teisti“.

V Holandsku a Belgicku je používanie výrazu humanizmus v našom zmysle slova zaužívané, no z cirkevnej strany sa pri diskusii o európskej ústave ozvalo varovanie, aby sa veľká skupina bezkonfesijných spoluobčanov nenazývala humanistickou. (Horst Groschopp, „Tretia konfesia“ a organizovaný humanizmus, Zošity humanistov, č. 45, september 2004).

Rocco Buttiglione, katolícky profesor filozofie a Berlusconiho minister, ktorý prepadol pri skúške za komisára EÚ pre údajné nepriateľstvo voči homosexuálom a osamoteným matkám, nedávno priamo odpovedal na otázku novinára, či sa cíti zaviazaný zákonom svojho štátu, alebo Boha: „Boha.“ Môže to byť dobrý, humánny človek, ale prívlastok humanistu by som mu nedal. Isto by súhlasil s označením religiózny humanista. Mal by byť hrdý na pomenovanie teista.

Pojem humanisti „nevyfabrikoval“ doc. Beňo, ten pojem má už zo päťsto rokov. Ale som rád, že tento lapsus Dr. Olejára, ktorý asi chcel povedať „tento význam pojmu humanisti“ – ale čo to mení na veci? – mi dal príležitosť predstaviť aj slovenských ateistov v tomto staronovom rúchu.

Je zrejmé, že Dr. Olejár nepochopil zmysel pojmu alternatívy v Pokyne MŠ SR z 20. mája 2004 k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od 1. septembra 2004 počnúc 1. ročníkom základnej školy, keď doc. Beňovi vyčíta požiadavku viacerých odborných učiteľov pre etickú výchovu. Alternatívou náboženskej výchovy môže byť len humanistická etická výchova. Samotnú etickú výchovu nemožno stavať do protikladu – ako alternatívu – k náboženskej výchove. Etická výchova ako taká, t. j. základné etické zásady, to spoločné dedičstvo celej ľudskej civilizácie, ktoré uznávajú teisti aj neteisti, je rovnaká vo všetkých spoločenstvách. (Paul Kurtz, Zakázané ovocie – etika humanizmu, 1998)

Až keď – s vekom dieťaťa – príde reč na náboženstvo, čo môže byť veľmi skoro, ale podľa mojej mienky by malo byť čo najneskôr, rozchádzajú sa výchovné ciele a cesty teistov a neteistov. Ide o to, že po 40 rokoch podpory ateizmu za totality a 15 rokoch jej doznievania, sa teizmus (náboženstvo) víťazne stáva povinným predmetom počnúc 1. ročníkom základnej školy, kým neteizmus (ateizmus, humanizmus) budovu školy porazenecky obchádza, resp. márne hľadá vstup do nej.

Nemusím zdôrazňovať, že objasnenie pojmu humanizmus sa stalo výsostne aktuálnym od zavedenia povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od 1. septembra 2004, počínajúc 1. ročníkom základnej školy. Alternatívou náboženskej výchovy môže byť len (sekulárno) humanistická (etická) výchova: S veľkým záujmom očakávam stanoviská ďalších slovenských humanistov, cirkevných kruhov a MŠ SR k tejto problematike.